moje poviedky

XXXI

Čas plynul. Koleso dejín sa rýchlo točilo vpred. Vo víre života diali sa udalosti naplnené šťastím i smútkom obyčajných ľudí. Do tohto víru zasiahla hrozná zvesť.

Vojna. Rozozvučali sa zvony na kostolných vežiach, vyvesili čierne zástavy. Zavraždili arcivojvodu Františka Ferdinanda, následníka trónu. Bola vyhlásená mobilizácia. Dedinčania ju prijali  v domnení, že za tri mesiace vojna skončí. Neskončila. Darmo čakali ženy svojich mužov, devy svojich milých, matky svojich synov. Nevracali sa. Hynuli v ďalekej zemi v neľútostnom boji. Prešli dlhé štyri roky, keď sa začali pomaly vracať z frontu chlapi. Niektorí sa nevrátili.

Bol vyhlásený slobodný štát, republika. Zvesť prišla do dediny neskoršie. Nepovažoval to nikto za dôležitú vec. Tieto chýri sa nebrali vážne. Keď sa ale štát začal skutočne stavať, zariaďovať, dedinčania a celý vidiek nebol nadšený.

„Naše rieky tečú do Dunaja, komunálne spojenie ťahá k juhu, juh Uhorska nám dáva chlieb, celé mesiace trávime na dolniakoch za chlebom. Nemôžeme sa odtrhnúť od Uhrov. Tradície, náboženstvo, spokojnosť nás viaže k tisícročnému Uhorsku. O Čechoch ani myslieť nechceme. Považujú ich za ľahtikársky národ, ktorý len ľahkým spôsobom chce žiť.“

 Takáto nálada a istý odpor sa staval k novému štátu, ktorému nesúdili dlhé trvanie. Národné povedomie chýbalo. Zapríčinené bolo tým, že sme blízko k juhu a maďarskému vidieku. Dedinčania vandrovali až na Dolnú zem, kde strávili trištvrte roka. Nie div, že oplakávali Uhorsko.

Dni sa míňali a ľudia si len pomaly zvykali a obľubovali svoj štát. V škole sa začalo v materčine učiť, názory sa menia,  spokojnosť duše sa vracia a cítia sa voľnejší.

Život v dedine  pomaly plynie do starých koľají. Osudy hrdinov nášho rozprávania sa menia. Niektorí sa rozpŕchli svetom, niektorí sa pominuli a tí čo ostali, začínajú žiť ten svoj obyčajný, sedliacky život.

I starí Bučanovci zomreli a na gazdovstve ostala hospodáriť Barborka.  Dokedy to sama vydrží, netrúfa si povedať.

Zastal raz richtár Ondrej Račko, pri zadných  dvierkach Bučanovie záhrady, keď  sa cez ňu vracala z polí Barborka. Zavolal na ňu.

-Neutekaj predo mnou. Postoj chvíľku – oslovil ju, keď pobadal, že rýchlejšie sa pohla k staviskám. Zastala a otočila sa.

-Neutekám. Len nemám čas postávať na záhumní. Robota súri- odpovedala.

-Viem. Veľa roboty na tvojej hlave stojí. Gazdovstvo veľké máš.-

-Roboty veľa a rúk málo – odpovedala mu.

-Ty sama žena a ja chlap… Tiež sám…- pokračoval Ondrej.

-Spojme gazdovstvo do jedného celku. Spojme slúžky i paholkov. Ľahšie obrobíme – navrhol Ondrej.

Barborka mlčky hľadela na neho.

-Ako to myslíš- pýtala sa po chvíľke.

-Spojme i naše životy. Ty stratila si milého a ja ženu.-

-Áno. Stratila som to najdrahšie… Aj ty…-odmlčala sa.

-Barborka. Vždy som ťa mal rád.-

-Viem. I ja teba. Ale ja som bola chudobná a ty syn z bohatého dvora.-

-Nehľadel som na bohatstvo.-

-Ale tvoji rodičia áno.-

-Čo bolo, bolo. Dnes je všetko ináč. Vydaj sa za mňa. Nič a nik nám v tom nebráni.- Navrhol Ondrej

-Muselo sa toľko zmeniť, aby si mi to povedal? Muselo prejsť toľko rokov, aby si našiel odvahu a vyznal sa zo svojich citov? Ale prečo až teraz?

Prečo?-  Vyčítavo na neho hľadela.

-Preto, lebo som musel padnúť až po čiernu zem, aby som si to uvedomil.-

-Ubehlo  veľa času. Už nie sme mladí.-  Zadívala sa  do jeho smutných očí a po chvíli pokračovala.

-Ak to myslíš vážne, potrebujem čas. Potrebujem si to dobre rozmyslieť.- Odmlčala sa.

-Keď sa rozhodnem, že sa za teba vydám, ozvem sa ti. Dovtedy čakaj.-

-Budem čakať.- Chytil jej ruku. Ona si ju vyslobodila a pobrala sa k domovu. Ondrej čaká. Čaká, či sa niekedy spoja ich životy.

XXXII

   -Chodíme, chodíme, hore po dedine,

   nie jednej mamičke dcérku zobudíme,

   nie jednej mamičke dcérku zobudíme.

   Zobudí, zobudí, kohútik jarabý,

   kohútik jarabý, čo poletí s nami,

   kohútik jarabý, čo poletí s nami.-

Od dolného konca, hore dedinou, ide  veselý sprievod spievajúcej dedinskej mládeži. Na jeho čele mládenec s harmonikou, obklopený sviatočne vyobliekanými dievkami.

Pred dedinskými domami, na obielených vysokých žrdiach, stoja pekné smoľníky, ovešané pestrofarebnými stuhami. To mládenci, cez turíčnu noc, osadili svojim milým.  Na podstienkach vysedávajú usmiaty päťdesiatnici, hrdo pozerajú na svoje urastené deti. Z nich vyrastá nová, mladá generácia, aby po čase zaujala ich miesta.

„Kiež by im bolo ľahšie, prežívať tie časy terajšie“ hovoria si.

Skupinka výskajúcej a spievajúcej mládeži chodí z dom do domu a pozýva dedinské dievky medzi seba, na tanec. Na priestrannom dvore pred krčmou, už veselo vyhráva cimbalová kapela.

Zastala mlaď i pred hrdým domom dedinského richtára Ondreja Račku.

-Dajte nám richtárko, tú vašu Barborku,

nech ju vyzvŕtame, na peknom rínečku-

zarecitoval jeden z mládencov. Z richtárovho domu vybehlo mladé, pekné, usmiate dievča, pripojac sa k ostatnej mládeži. To richtárova dcéra, Barborka, pravá podobizeň svojej matky.

Richtárka stojac pri svojom mužovi s úľubou na ňu pozerá.

-Ako ubehli tie roky, ako voda v potoku.- utrúsi.

-Ani sme sa nenazdali a zbeleli nám hlavy- pridá  sa Ondrej.

-Je to už dávno, čo sme aj my takto vystrájali.- pokračuje.

Keď zašiel sprievod o pár domov vyššie, zašla richtárka do domu. Richtár ostal dumať na lavičke, pod starou, košatou jabloňou. Odvtedy ubehlo veľa  rokov, veľa vecí sa zmenilo v tejto malej,  pod vysokými horami učupenej dedinke. Veľa príbehov vpísal život do tvári týchto obyčajných ľudí, veľa spomienok zanechal v ich mysliach, na ktoré budú po ďalšie roky nostalgicky spomínať. A pri pohľade na vyrastajúcu mlaď, s hrdosťou môžu hľadieť do budúcna, že prevezme generačné žezlo, aby grunt otcovský ostal zachovaný.

I cigáni sa po tridsiatych rokoch do dediny vrátili. Prišli na dvoch kočovných vozoch. Boli to potomkovia niekdajších usadlíkov. Niektorí si priviezli i svojich zostarnutých rodičov. Tí im radili a pomáhali pri založení novej osady. Z mastnej, ílovitej hliny, ktorú nakopali v neďalekom briežku, vymiesili a vytvarovali hlinené tehly – války, ktoré nechali sušiť na ostrom slnku.

Vrátila sa i Eržika so svojim mužom  a štyrmi deťmi. Nebola to už tá mladá, pekná, biela cigánka. Čas zanechal stopy i na jej tvári. No keď si obliekla pestrofarebné, kvetované háby, hlavu ovinula farbistou šatkou, ruky a krk ozdobila ligotavými predmetmi, nejeden dedinčan nemohol odtrhnúť pohľad od jej driečnej postavy.

Dedinčania prijali medzi seba generáciu nových cigánov s pokojom. Aj obecný richtár Ondrej sa s tým zmieril. Len občas, keď sedel na priedomí svojho domu, zaspomínal na čas z pred tridsiatych rokov, na driečnu, bielu cigánku – peknú Eržiku, s ktorou zažil niekoľko príjemných, mládeneckých chvíľ

                                         Koniec