Založ si blog

Hlboké rozpomienky

 I

Na  okraji rozsiahlej, rovinatej ploche, tiahnucej sa smerom na juh až k ďalekému obzoru, týči sa k oblohe mohutné, vysoké, biele bralo. Zo severnej strany je chránené čiernym lesom a z pravej ho obmýva  veľká Zelená rieka. Jej prudké a dravé vody, padajúce z vysokých horských masívov sa poniže brala menia na pokojnú a plytkú riečku, vytvárajúc široké  koryto, cez ktoré sa dá na niektorých miestach koňmo, ale i na pešo prebrodiť. Riečka ďalej pokračuje svojim korytom smerom k Dolnej zemi, rozdeľujúc pozemky a široké lány dvoch  susediacich hradných pánov. Pri starej,  bútľavej vŕbe je plytký brod, ktorým sa prechádza na povozoch i kočoch a tak spája susedné panstvá i  jednoduchých sedliakov,  bývajúcich vo svojich chalúpkach v podhradí i  v roztrúsených dedinkách a vzdialenejších osadách čiernych lesov. Na druhom boku brala je hlboká roklina, siahajúca až k dnu priepasti, ktorá  bráni dostať sa na jeho vrchol. Bralo z diaľky vyzerá ako veľký, kozí chrbát. K jeho mohutnému chrbtu vedie z južnej strany úzka, štrkovitá cesta, ohraničená vysokým a hrubým kamenným múrom, končiaca pred ťažkou železnou bránou. Za ňou sa vypína hrdý a pyšný Barcziovský hrad. V ňom sídli  krutý hradný pán, Juraj Barczi so svojou krásnou dcérou Helenkou, ktorú dolniacky dedinčania nazývajú domácky, Ilonka.

Hrad je postavený do trojuholníka a v jeho každom rohu  stojí vysoká strážna veža so strieľňami. Vchodová, železná brána je v strede lomená, vytvárajúca špicu  a za ňou sú  padacie dvere. Brána sa otvára dovnútra tak, že sa najprv musia otvoriť jedny vráta, aby sa dali otvoriť i druhé. Keď sa dvoje vrát čiastočne otvoria a zaistia železnou opierkou, vytvoria dvojitú prekážku, cez ktorú sa dá ťažko prebiť na hradné nádvorie. Preto bol tento hrad nedobytný i ťažko dostupný zo všetkých strán. Barcziovský hrad nazývajú  aj „Krutý, Trojrohý, alebo  Kozí hrad.“ Ako komu vyhovuje. Baróni, grófi a zemania ho volajú Barcziho hrad, alebo Trojrohý. A chudobní  poddaní,  sedliaci, Krutý.

Hradný pán,  gróf Juraj Barczi je  majiteľom rozsiahlych majetkov na Dolnej zemi, v Sedmohradsku i Hornom Uhorsku. Ba jeho majetky siahajú aj do hornatého kraja, do hustých a tmavých lesov, kde chodieva na veľkolepé poľovačky a trávi veselé radovánky vo svojich poľovníckych zámkoch. Na nich často spriada plány so svojim priateľom Františkom Senczyn, majiteľom susedného hradu Krivín. Hovoria o svojich deťoch. Juraj je hrdý na jedinú dcéru. Jej pekná tvárička, čierne, hlboké oči, dlhé, kučeravé vlasy, často spletené do jedného hrubého vrkoča, milé a prívetivé chovanie, očarilo nie jedného mládenca, na rôznych báloch a večierkoch usporadúvaných  na zámkoch a hradoch, kde ju vodieva otec. Vie to i  Jurajov priateľ František Senczy a preto nabáda syna Mórica, aby sa viac zvŕtal okolo peknej dievčiny svojho priateľa, aby sa nezaľúbila do nejakého cudzieho  fičúra. No pekná Ilonka nie je veľmi naklonená k dôvernému vzťahu k Móricovi. Je mladá,  ledva že dovŕšila sedemnásty rok,  rada by si ešte užila chvíle voľnosti, hoci niektoré jej vrstovnice sú už  pod čepcom. I jej otec by rád zviazal manželstvo s priateľovým synom a tak spojil dve susedné panstvá v jeden celok. Aj  Senczy sa prikláňa k takému plánu, aby jeho jediný syn raz vládol nad týmto krajom. Juraja s Františkom spája rovnaký osud. Sú vdovci a majú jedináčikov. Jurajovi umrela žena, keď v kraji zúrila hrozná epidémia. A František prišiel o ženu  pred piatimi rokmi. Bola to rýchla a náhla smrť. Odvtedy sa spriatelili, hoci predtým boli úhlavní nepriatelia. Juraj nemohol odpustiť svojmu susedovi, že mu v mladosti prebral ženu, hrdú pani z Plaveckého hradu. Keď jeho stará láska odišla na druhý svet, pokoril sa a pri najbližšej príležitosti, ktorá sa naskytla, dal sa s Františkom do reči. Nemali sa už prečo hnevať. Tak sa stali dobrými priateľmi. František však bol citlivejší a tiež  zhovievavejší  k svojim poddaným, čo sa o Jurajovi povedať nedalo. Keď ešte žila jeho žena, krotila ho. Dala z nádvoria odniesť aj dereš a nedovolila  mužovi, aby svojich poddaných bičoval alebo inak trestal. No po jej smrti sa znova vrátil k svojským spôsobom. Dereš vyniesli z kôlni, postavili na stred nádvoria a jeho poddaní pri najmenšom previnení boli naň vytiahnutí. Ani  jeho dcéra sa nemohla na krutosť svojho otca pozerať. Keď niekoho vyplácali na dereši, aby nepočula plač a stony, zašla na opačnú stranu hradu,  zadumane pozerala do diaľky, na tiché vody veľkej Zelenej rieky pomaly tečúcej niekde k dolnej zemi a dumala nad počinom svojho otca, ktorý týral svojich poddaných. No nikdy sa neodvážila, čo i len slovko preriecť na ich obranu, aby sa nepostavila  proti nemu.

Gróf Juraj Barczi sedel vo svojej komnate za dlhým dubovým stolom, hľadiac cez pootvorené okno na rozsiahle lány tiahnuce sa okolo jeho hradu. Plné klasy obilia  začali pomaly žltnúť. O týždeň sa budú môcť ženci pustiť do zberu úrody, aby sa  vrchovato naplnili hradné sýpky. Podišiel k oknu a pozrel i na malé  a úzke švíky pod bukovým hájom, kde mali svoje políčka jeho sedliaci. Zrazu sa zvrtol na podpätkoch vysokých čižiem, hodil na sebe dolomán, pripol k boku šabľu a vybehol na dvor k stajniam.

-Koňa- rozkázal sluhovi.

Sluha hneď vyviedol zo stajni mladého a urasteného sivka, osedlal ho a pomohol hradnému pánovi  vyskočiť naň. Juraj šibol bičiskom po jeho zadku a ostrým cvalom vybehol smerom k železnej hradnej bráne. Ledva ju stačili strážcovia otvoriť, tak cez ňu prefrčal. Služobníctvo už bolo  zvyknuté na takéto nečakané vrtochy svojho pána. Ten uháňal úzkou, štrkovitou cestou dolu k Vŕbovému brodu. Preklusal cez brod a zabočil vpravo, do hustej bukovej hory povyše hradu. Pod starým, mohutným bukom stála malá, zhrbená postava Miša Svoreňa a pri jeho nohách viazanica suchého raždia. Keď zbadal svojho pána, stŕpol. No schovať sa už nebolo kde. Vedel, že za tú malú viazaničku raždia dostane odmenu.  Kľakol si na ňu a čakal čo bude.

-Tak, ale som ťa dolapil. Kradnúť drevo. Z panskej hory a bez povolenia. Tu máš!- Sediac na koni, začal šibať Miša bičiskom, hlava-nehlava. Ten utekajúc pred ním, padal na kolená, znovu sa dvíhajúc  volal o odpustenie. No toho sa nedočkal. Gróf bil v zúrivosti tak besne, že sa i jeho kôň vystrašil a div  úbohého Miša nepošliapal. Keď sa už Mišo ani nepohol, zastokol  bič za sáru čižmy a uháňal k svojmu hradu. Po čase sa úbohý sedliak prebral. Krížom cez úzke poddanské políčka, dotiahol sa  do svojej chatrči. Jeho žena s hrôzou pozerala na neho.

-Pre Boha. Michal, čo sa stalo?- Snažila sa mu pomôcť prekročiť prah svojho domu a utierala zakrvavené rany na jeho tvári.

-Matúš! Matúš – volala na svojho syna.

-Poď rýchlo sem. Pomôž mi  uložiť otca do postele .-

Syn Miša Svoreňa dobehol do malej a nízkej chyžky ich chalúpky. S hrôzou a neprítomne pozeral na svojho dokrvaveného otca.

-Čo sa im stalo- opýtal sa matky.

-Neviem.  Dotiahol sa k dverám a prepadol cez prah.- Odpovedala  mu.

-Otec. Čo sa vám  stalo?- Pýtal sa Matúš a ukladal otca na drevenú, vŕzgajúcu posteľ.

-Nič, syn môj. Nič – s ťažkým vzdychom odpovedal Mišo.

-Hovorte, čo sa stalo! Kde ste bol? Kto vás tak doriadil – nástojil Matúš.

-Vodu, vodu. Podajte mi trochu vody- zaprosil Mišo.

-Tu máš, osviež sa- podávala  mu hlinený hrnček jeho žena.

Mišo sa napil a klesol na posteľ. Po chvíľke začal pomaly hovoriť čo sa mu prihodilo.

-Vybral som sa do panskej hory, že si na chrbte donesiem viazanicu suchého raždia, aby sme mali čo priložiť pod kút. Neviem ako ma zbadal pán gróf. A tak ma doriadil. Keď som  precitol dotiahol som sa domov. Takýto. Za trochu suchého raždia, ktoré aj tak zhnije v hore. Za trochu raždia….-

-Krutý gróf. Krutý  hradný pán. Za to budeš pykať. Pomstím svojho otca- rozohnil sa Matúš Svoreň, syn poddaného sedliaka Miša Svoreňa. A z očí mu sršala nenávisť na svojho pána, ktorý kruto vládol nad svojim poddaným ľudom. Pozrel na otca a vybehol z domu. Utekal krížom cez polia k blízkemu hradu. Prebehol cez rieku pri Vrbovom brode a vybehol štrkovou cestou k hradnej bráne. Zabúchal na ťažké kovové vráta až sa zatriasli.

-Otvorte!- Zakričal na plné hrdlo a búchal ťažkou, mozoľnatou päsťou na hradnú bránu.

-Kto je tam?- Ozvalo sa z poza brány.

-Ja! Matúš Svoreň.  Syn sedliaka Miša Svoreňa.- Ako hrom odrážali sa tieto slová od železnej brány.

-Vpuste mu dnu!- Znovu bil na ťažké dvere. Jeho buchot niesol sa celým nádvorím, prenikal cez hrubánske, kamenné, hradné steny do parádnych komnát a doliehal k samému grófovi, ktorý sedel za dubovým stolom a pozeral cez pootvorené okno na svoje rozsiahle majetky tiahnuce sa široko-ďaleko okolo jeho hradu.  Počul i buchot na hradnú bránu a cez okno zakričal na svojich pandúrov.

-Zviazať toho ničomníka a na dereš s ním- prikázal im.

Zo dvadsať pandúrov otvorilo železnú bránu a vrhlo sa na Matúša Svoreňa. Veľa roboty mali s ním, kým ho poviazali a pripútali na dereš.

-Päťadvadsať korbáčom!- Zakričal z okna hradný pán. A panskí drábi sa pustili do roboty. Nevyriekol slovka, nezvýskol od bolesti, tvrdý chlap Matúš Svoreň. Len mysľou mu behali myšlienky na pomstu, ktorú kul od chvíle, ako uvidel svojho otca  dobitého a dokrvaveného ležať na drevenej posteli. Keď pandúri skončili, vyliali na neho za kýbeľ studenej vody a rozviazali ho. Matúš vstal, ostrým pohľadom pozrel na pandúrov, ktorí tam ustrašene stáli a výstražnou päsťou zahrozil do okna, v ktorom sa hrdo vypínala postava hradného pána.

-Buď prekliaty Krutý hrad aj s tvojim pánom. – Potom sa pobral k bráne aby sa stratil za ňou.

Z poza hrubého, zamatového závesu, prepychovo zariadenej komnaty, čierne oči slečny Ilonky, smutne hľadeli na celý výjav odohrávajúci sa na hradnom nádvorí. Keď sa Matúš Svoreň stratil z jej dohľadu a zavreli sa za ním ťažké kovové vráta, sadla si do hlbokých, mäkkých kresiel. Pred očami videla od bolesti zvraštenú tvár dedinského mládenca i jeho ostrý pohľad, ktorý poslal do otvoreného okna jej otcovi. Striasla sa. Dostala veľký strach. Uvedomila si, že pohybovať sa voľne a sama v okolí hradu, bez sprievodu panských drábov, bude nebezpečné. Lebo rebelujúci dedinčania a ich nenávistné pohľady  dávali tušiť, že za nimi sa skrýva pomsta a odplata za krutosť jej otca, voči svojim poddaným.

II

Matúš Svoreň došiel domov. Bez slova si sadol ku stolu. Široký, čierny klobúk položil na úzku lavicu a zahľadel sa na svojho otca, ležiaceho v posteli. Ten pohľadom blúdil po drevenej povale, po bielych stenách chalúpky a sem tam pozrel cez malé oblôčky na vonkajší svet. Jeho staré, boľavé kosti nevládali obrábať ten kúsok poľa, čo im ešte krutý, hradný pán ponechal a svojho syna, ktorý ostal v rodičovskej chalupe, nechcel celkom zotročiť. Tri staršie dcéry sa vydali a odišli z  domu do kraja, kde panské zaobchádzanie bolo miernejšie.  I keď aj tam  museli odvádzať svoje desiatky do panských komôr, i keď aj tam boli telesné tresty, ale neboli tak kruté a za každé čo i len drobné previnenie.  A koľkokrát už bol priviazaní k derešu, koľko  krát jeho chrbát pocítil švih panských korbáčov, koľko krát bol uvrhnutý do tmavých a stuchnutých podzemných pivníc, kde vrhali sedliakov, aby ich žrali nenásytné potkany? A hore, na hrade vyhrávali pri každej príležitosti cigáni. Páni, jedli, pili, tancovali. Páni sa zabávali. A v podhradí sedľač hladovala. Už viac krát kuli sedliaci pomstu, už viac krát sa i vzopreli. No zakaždým panské vojsko potlačilo ich odpor a ďalší sa ocitli v tmavých žalároch, alebo odvisli na šibenici. Mišo Svoreň pozeral uprene na svojho syna a vedel, že sa v jeho duši odohráva ťažký boj. Vedel, že to, čo vykonal hradný pán jemu i to, že  dal Matúša vytiahnuť na dereš nebude bez odozvy. Poznal svojho syna veľmi dobre. Ale postaviť sa na odpor v tomto čase by nebolo dobre. Ak by chcel uspieť musel by mať spojencov, musel by sa zapojiť do odporu celý kraj, aj tak by to nemuselo skončiť dobre. Nebolo nikoho, tu v tomto biednom kraji, kto by vedel poradiť. A tak museli trpieť neprávosť a krivdu, znášať údery a poníženia a bez slova poslúchať panské príkazy. Matúš buchol silne do stola, až sa  celá chalúpka zatriasla a sväté obrázky rozvešané po hrboľatých stenách rozkývali. Vyšiel na dvor.  Zo zrubovej kôlni vytrhol v hrade zaseknutú valašku a pobral sa dolu dedinou. Na svojom tele cítil pálivú bolesť a v ušiach švih panských korbáčov. Cestou sa zastavil pri svojich kamarátoch, bratoch  Hatiarovcoch.  Tomáš s Vincom len nechápavo na neho hľadeli, keď si rozkročmo zastal pred nimi a v ruke kŕčovito stískal ostrú valašku. Vedeli, že Matúša niečo postihlo, keď takto zavítal na ich dvor.

-Za to bude  pykať. Za to stonásobne zaplatí. Krutý hradný pán. – Zdvihol valašku,  zahrozil ňou smerom k panskému hradu a vyrozprával kamarátom čo sa mu prihodilo.

-Do zboja, kamaráti! Ukážeme panstvu tvrdosť našich dlaní. Za všetky tie krivdy a neprávosti, čo na úbohej sedľači páchajú.-

-Čo chceš robiť- pýtal sa ho Tomáš.

– Odísť do hôr a zbíjať. Zbíjať tú panskú háveď, na ktorú musíme hrdlačiť. A ktorá nás vypláca korbáčmi za to, že jej  odvádzame polovicu z našej úrody, ktorú si krvopotne dorobíme. Za to, že mláti našich otcov a matere, že mláti i nás. Všade okolo nás sa búria sedliaci. Na horniakoch už  rastú zbojnícke družiny. Trasie sa Liptov, Orava, Kysuce, Gemer, Spiš, Zemplín i  Šariš. Len my tu ešte driememe. Hor sa, do zboja!- Pobral sa smerom k panskej hore, na vysoký kopec  Roháč. Bratia sa dívali za ním, kým neprišiel k úpätiu vysokého vrchu. Zrazu sa zvrtli. Chytili do rúk valašky na dlhom porisku a rozbehli sa za ním. I z malých, prikrčených chalúpok vyšla junač a zamierila do tmavých hôr. -Hor sa, do zboja!- Nieslo sa celou, dedinou. A tento ostrý zvuk  rozľahol sa ponad dlhé a široké panské lány. Odrážal sa od vysokých jedlí týčiacich sa  na úpätí pahorkovitého kraja a narážal i na hrubé hradné múry, za ktorými jedli, pili a hodovali  nenásytní hradní páni.

Strieborná osada

29.07.2022

XII Na malú Striebornú osadu sadal večerný súmrak. V zadnej časti baníckeho stavania, cez úzku bránku, vyšla ženská postava, odetá v čiernom oblečení. Pobrala sa popri drevenej ohrade poľnou cestičkou, smerom k novým banským štôlňam. Chvíľku postála pri horskom prameni, ktorý vytekal spod mohutného brala a kamenným [...]

Strieborná osada

28.07.2022

VIII V pondelok ráno sa Judim dostavil na dvor banskej spoločnosti, kde ho privítal jej správca, Alfréd Bobal. -Tebe nemusím vysvetľovať a poúčať ťa, aké povinnosti ťa čakajú v tejto staronovej robote. To, čo si robil predtým, budeš aj teraz. Zájdi do stajne, zapriahni do voza a budeš voziť banskú guľatinu k novým [...]

Strieborná osada

27.07.2022

IV Bola tmavá noc. Po lesnej kľukatej ceste z Bardoňovho lesa vyšli na širokú planinu dvaja ozbrojení jazdci. – Musíme sa dostať na miesto skôr, ako spoza čiernych hôr vyjde mesiac.- Prehovoril jeden z nich. – Dajme sa do klusu,- podotkol druhý a bodol ostrohami svojho jazdeckého koňa do mierneho cvalu. Jazdci sa [...]

Rusko Navaľnyj úmrtie

Biskup na Veľký piatok prirovnal zaobchádzanie s Navaľným k osudu Ježiša

29.03.2024 15:17

„Skončil až v neľudskom gulagu v polárnom ľade," povedal. Zvyšok sveta uvidí "jeho posolstvo slobody" vo večnosti, povedal biskup.

Rural Emergency Hospitals

Slováci si skryli kódy pod klobúky a nadchli špičkových amerických technológov

29.03.2024 15:00

Organizácia Slovak PRO pomáha Slovákom uchytiť sa na americkom trhu. Kto má skvelé nápady, má šancu uspieť aj v silnej konkurencii v USA.

zalužnyj, syrskyj

Syrskyj: Rusi vypália šesťkrát viac munície. V Charkove sme mohli dosiahnuť viac

29.03.2024 14:16, aktualizované: 15:55

Ukrajinské obranné sily pozdĺž celej rozsiahlej frontovej línie podľa neho majú len minimum zbraní a munície.

Maďarsko polícia pobodanie péter baumann

Obeť a dvoch zranených si vyžiadal výbuchu v bytovke v Budapešti

29.03.2024 13:10, aktualizované: 15:42

Evakuovať museli 50 ľudí.

mada

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 89
Celková čítanosť: 103009x
Priemerná čítanosť článkov: 1157x

Autor blogu

Kategórie