III
Hlbokou dolinou, tiahnucou sa od Trojrohého hradu smerom k horniackym krajom, hadila sa úzka, kamenistá, lesná cesta. Po nej uháňal parádny panský kočiar, ťahaný štvorzáprahom hnedých vraníkov. Pred ním smelo klusali štyria jazdci, odetí v panských mundúroch, ktorí ho sprevádzali. V kočiari sedel driemajúci gróf Juraj Barczi, rozvalený na mäkkom sedadle. Vedľa neho jeho dcéra, neustále pozorujúca vonkajšie okolie. Kočiar smeroval do Višnického poľovníckeho zámku, vzdialeného od Krutého hradu na pol dňa cesty koňmo. Panský konvoj prešiel už pol cesty, prehupol sa cez malý kopček schádzajúc k ostrej zákrute. Keď sprevádzajúci jazdci zmizli za zákrutou z dohľadu pohoniča, z krovia na lesnú cestu vyskočilo zo desať ozbrojených zbojníkov, vystreliac do povetria zo svojich pištolí, zahatali kočiaru cestu. Kone na ktorých sedeli sprevádzajúci jazdci sa splašili, rozbehli po ceste vpred a rozpŕchli v neďalekom kroví. Na ostrú streľbu sa prebudil i pán gróf. V tom sa však už dvierka na kočiari otvorili. Na preľaknutého a vystrašeného grófa mierili zbojnícke pištole.
-Mýto, prosím.- Zahrmel hlas a trasúcemu grófovi strhával junák z tela všetky zlaté ozdoby.
-Aj dukáty- prevracal pánovi hlboké vrecká.
-A tieto hračky do takých jemných rúk nepatria- ukázal na dlhé poľovné flinty, ktoré vyberal z poza sedadla, podávajúc ich svojmu druhovi.
Prestrašená Ilonka sa len bezradne dívala a čakala, kedy zbojníci pristúpia k nej a oberú ju o všetky drahocennosti, ktoré mala na sebe.
Zbojník sa len pozrel do jej ustrašenej tvári, sňal z hlavy svoj široký, čierny širák, ukloniac sa , ukázal rukou na cestu a zavelil.
-Nech sa páči pokračovať v ceste, panstvo!-
Zbojník, ktorý držal kone za uzdu im uvoľnil cestu, prikázal pohoničovi, aby šibol do nich a rýchlo uháňal ďalej, pokiaľ si to ich kapitán nerozmyslí.
Družina zbojníkov sa s rehotom pozerala za uháňajúcim kočiarom, ktorý im zmizol z dohľadu za ostrou zákrutou.
-Na slečinku príde rad neskoršie- zahundral Matúš, sňal z hlavy svoj širák a opakom ruky si utrel zarosené čelo.
Sprevádzajúci drábi čakali na svojho pána pri lesnej čistinke a prestrašene pozerali na jeho blížiaci sa koč.
-Vy háveď naničhodná- rozzúrený gróf kričal na svojich drábov keď vystúpil z koča.
-Takto ma ochraňujete? Takto mi slúžite? Banda zbabelá. Veď ja vám ukážem, keď sa vrátim na hrad. Nasadať!- Rozkázal a uháňali ďalej svojou cestou, na poľovnícky zámok, kde ich už očakávali stoličný páni a grófi z hontianskej stolice. Len jeho dcéra dumala počas celej cesty a nevedela si vysvetliť, prečo sa jej zbojníci ani nedotkli. V očiach zbojníka, ktorý sa jej uklonil videla iróniu a cítila poníženie. Bol to ten istý, ostrý pohľad, ktorý vrhol na ich hrad, keď ho otec dal vytiahnuť na dereš. Keď hrozivou päsťou zamával do ich okien a zo svojich úst vyriekol krutú kliatbu na nich.
Vznešená spoločnosť netrpezlivo čakala na svojho hostiteľa a nevedela si vysvetliť prečo sa tak omeškal. Ako uvideli v diaľke jeho kočiar radostne vykríkli.
-Vivat! Vivat, Juraj!-
Keď kočiar dotrielil na malé, rovné priestranstvo pred poľovnícky zámok všetci hradní páni s nemým úžasom pozerali na grófa.
-Páni bratia. Hrozné. Niečo hrozné, čo si tá sedliacka háveď dovoľuje. Pozrite sa- rozhodil ruky – ako ma doriadili. O všetko ma obrali. O všetko ma ozbíjali. Zbojníci!-
-Zbojníci?- S úžasom vyriekli tieto slová páni grófi.
-Veď v tomto kraji o zbojníkoch nebolo počuť. Už aj tu sa odvažujú?-
-Áno, páni bratia. Už aj tu. Musíme sa mať pred nimi na pozore. Musíme držať spolu a niečo vymyslieť, aby sme ich pochytali skôr, ako nás všetkých pozabíjajú.- Rozčertil sa Juraj Barczi.
-Pôjdeme za vicišpánom. Budeme žiadať vojsko, aby nás ochraňovalo. Naši drábi sú zbabelí. Boja sa. Na tých je nie spoľahnutie. Keď bude najhoršie, zutekajú. Zradia nás. Pridajú sa k sedliakom a našimi zbraňami nás postrieľajú – a poberal sa cez veľké dvojité dvere do zámku. Za ním vchádzali ostatní páni a sadali si k hojne prestretým stolom zaplnené jedlom a pijatikou.
-Ale nás nezastrašia.- Zdvihol plnú čašu hostiteľ a povstal. –Pripime si, na naše zdravie a na ich potupu!-
-Na zdravie!-
-Na zdravie! Vivat, Juraj! Vivat!- Ozvalo sa veľkou, priestrannou sieňou poľovníckeho zámku. A páni sa začali veselo baviť. Keď ich hlavu a myseľ opantalo trblietavé víno, zabudli i na zbojníkov. Len Ilonka vo vedľajšej miestnosti smutne sedela v hlbokom, zamatovom fotelku a premýšľala. Čakala na svoju priateľku s ktorou sa tu mala stretnúť, aby spoločne prežili krásny čas v tomto peknom horniackom prostredí, uprostred tmavých lesov, pokiaľ ich otcovia budú honiť divú zver. Len tá akosi neprichádzala. Ostatní už boli pod obraz boží, keď z hornej strany zámku dofrčal panský kočiar.
-Je to ona- radostne vykríkla Ilonka a vybehla na zámocký dvor. Z koča vystúpila mladá, pekná tmavovláska a rozbehla sa v ústrety Ilonky.
-Taká som rada, že si prišla- objímala svoju priateľku.
-Zdržali sme sa. Otec mal nejaké vybavovačky. Ale potom sme uháňali s vetrom opreteky. No aj tak sme nestihli prísť včas- ospravedlňovala sa Juliana, dcéra hornonitrianskeho župana.
-Aspoň že si tu. Mala som strach, že neprídeš. Neviem, čo by som tu za ten čas sama robila.-
-Osedlala by si koňa a vybrala na poľovačku. Veď ty rada poľuješ. Nie?-
-Rada. Len teraz nemám náladu na poľovačku.-
-Prečo. Niečo sa stalo?- Opýtala sa jej Juliana.
-Áno. Stalo. Prepadli nás zbojníci.-
-Zbojníci?… Ty žartuješ… Kde by sa tu vzali zbojníci? Ešte hore na Liptove, áno. Ale tu? V dolniackom kraji – nechcela uveriť Juliana.
-Aj tu. V dolniackom kraji. Už aj tu… Neveríš?- Spýtala sa jej, keď Juliana neveriacky krútila hlavou. -Rozpoviem ti to, keď sa zložíš. Poď dnu! Budeme bývať spolu. Súhlasíš?-
-Pravdaže súhlasím. Akože ináč – a pobrali sa do svojej komnaty.
Keď hornonitriansky župan vstúpil do zadymenej miestnosti, kde páni hodovali, privítali ho búrlivým pozdravom. Zasadol si medzi podgurážených pánov a hodoval s nimi až do neskorej noci. Lebo čas poľovačky sa začínal len na druhý deň, keď sa panstvu vyjasní myseľ a s ich potrundžených hláv vyparí zvyšok trungu, ktorý nasali do seba počas dlhej noci.
IV
Po výdatnom obede vybralo sa panstvo do hlbokých, tmavých hôr, venovať sa svojej záľube, poľovačke. Na zámku ostali len dve mladé devy, služobníctvo a niekoľko drábov, aby ich ochraňovali pred hroziacim nebezpečenstvom.
-Ilonka- oslovila svoju priateľku Juliana. –Rozpovedz mi ako vás prepadli tí zbojníci.-
-Niečo také som ešte nezažila. Bolo to hrozné.-
-Hovor! Ako to bolo? Hoci sa mi to nechce veriť. Ale rozpovedz mi všetko.- Nástojila Juliana.
-Zastavili nám koč, začali strieľať. Drábi zutekali a my sme ostali tam sami s kočišom. Otcovi vzali všetky drahocennosti, aj flinty čo si vzal na poľovačku. Nič mu nenechali. Všetko z neho strhali. Len mňa sa ani nedotkli.-
-Boli to čudný zbojníci.- Povedala Juliana.
-Zbojník, ktorý nás ozbíjal, sa milo na mňa usmial, z hlavy sňal svoj zbojnícky klobúk, uklonil sa mi a pustil nás ďalej.-
-Dámy možno nezbíja.-
– Ja poznám toho zbojníka.- Pokračovala po chvíľke Ilonka.
-Možno si sa mu páčila- nadhodila uštipačnú poznámku Juliana.
-Ale nechajme už zbojníkov. Radšej sa poraďme, čo budeme teraz robiť- opýtala sa Juliana.
-Osedlajme kone a poďme sa niekam prejsť- navrhla Ilonka.
-To je dobrý nápad. A nebojíš sa zbojníkov?- S úsmevom sa jej spýtala Juliana.
-Sem možno neprídu. Tu je plno drábov. A my pôjdeme na opačnú stranu zámku. Všetky drahocennosti si necháme doma. Nebudú nám mať čo vziať. Len ak nás.- Usmiala sa Ilonka.
-To by bolo. Dostať sa tak do zbojníckych rúk. Čo by tak s nami robili, keď by nás nemali o čo ozbíjať?- Začala sa z chuti smiať Juliana.
-Čo ti je tak do smiechu- čudovala sa Ilonka.
-Boli by sme asi zbojnícke nevesty. Držali by nás vo väzení. Alebo by sme museli s nimi zbíjať.- Znovu sa pustili obe do smiechu.
-No dosť bolo smiechu. Ináč by si sa chovala, keby ti popred nos šermoval s pištoľou. Ale už poďme.-
Mladé devy vyšli na nádvorie. Rozkázali služobníctvu osedlať kone. Vyhupli sa na ne a úzkou, lesnou cestičkou sa pobrali smerom na Psiu osadu. Ilonka tam často chodievala, keď spolu s otcom trávila voľný čas na poľovníckom zámku. Našla si v osade i priateľku. Dievčinu žijúcu v malom drevenom domčeku na jej okraji, so svojou babkou, ktorá ju od malička vychovávala. Bolo to mladé, pekné, usmievavé dievča, Anička. Keď tam zavítala, koňa nechala popásať na žírnej, lesnej tráve a ona s Aničkou presedeli na drevenej lavičke v družnej debate. Občas sa jej snažila pomôcť i v robote, no tá jej veľmi nešla. Nebola na ňu zvyknutá. Niekedy si k ním prisadla i starenka a vyprávala o živote ľudí v tejto sade.
Osada stála na malom vŕšku. Zo všetkých strán bola obklopená hustou horou. Len na južnú stranu sa zvažovali úzke švíky rozoraných políčok, ktoré z časti živili tunajších osadníkov. Tých nebolo veľa. Asi desať drevených chalúpok obývalo do tridsať duší. V každej chalúpke chovali niekoľko pekných, veľkých, čistokrvných, poľovných psov, rôznych plemien. Tie najkrajšie a najlepšie chovali pre kráľa. Ostatné predávali grófom, zemanom a hradným pánom na poľovačky. Preto osadu volali, Psia.
S Aničkou sa zoznámila náhodne, keď zablúdila v hore a dostala sa k tejto osade. Mladé dievča ju vyprevadilo a ukázalo cestu k poľovnému zámku. Ona sa jej chcela za to odvďačiť. Preto ju znova vyhľadala a obdarila zlatým náramkom. Anička si ho nechcela vziať, ale nakoniec ju k tomu donútila a ostali priateľky. Odvtedy ju Ilonka vždy navštívi, keď príde na Višnický poľovnícky zámok. Často krát ju vzala k sebe do sedla a túlali sa tmavou horou. No najčastejšie chodili k malému horskému vodopádu, kde presedeli pri hučiacich vodách i dlho do noci. Ilonku si obľúbila i starenka. Vedela, že jej otec je krutý vládca nad týmto krajom a čudovala sa, aké dobré srdce prebýva v mladej slečinke. Anička vždy cítila odstup ku svojej priateľky, vediac že pochádza z honosného, vysokého, panského rodu. Nemohla si zvyknúť, aby ju oslovovala po mene, ako si to priala Ilonka. Preto sa dohodli, že ju bude volať „slečna Ilonka“. Jej otec však nevedel o tajných stretnutiach svojej dcéry s chudobnou dievčinou. Raz ich uvidel ako spolu sedeli vo vysokej tráve, smiali a bavili sa. Koník sa jej popásal vo vysokej tráve vedľa nich. Pricválal na svojom tátošovi k nim a uvidel, s kým sa to jeho jediná, pekná a bohatá dcéra priatelí. Chcel jej to zakázať, no príkazmi to nešlo. Preto sa ju snažil prehovoriť. Nepodarilo sa mu to. Nakoniec sa s tým zmieril a nebránil jej v stretnutiach s neznámou dievčinou. V týchto tmavých horách ju nikto z urodzených pánov nevidí a nebudú si z neho uťahovať, že jeho jediná dcéra trávi čas s tou úbožiačkou. Ilonka ju pozývala i na zámok. Anička to však odmietala a všelijak sa vyhovárala.
Dve mladé jazdkyne vyšli z hustej jedľovej hory a ocitli sa na pokraji Psej osady. Z dvier drevenej chalúpky vyšla mladá dievčina. Keď zbadala svoju priateľku vybrala sa k nej. No hneď spomalila chôdzu, ako zbadala že Ilonka je nie sama. Zastala a z dvora pozorovala približujúce sa jazdkyne. Keď prišli k nej uklonila sa im. Zoskočili z koní, priviazali ich o starý, drevený plot a podišli k nej.
-Anička- oslovila Ilonka svoju priateľku. -Čo si taká vystrašená? Je to moja dobrá priateľka, Juliana.-
Juliana jej podávala ruku, ktorú chytila a snažila sa ju pobozkať, ako je to u poddaných zvykom. No Juliana jej v tom zabránila.
-Anička! Čo to robíš?- Karhala ju Ilonka. –Medzi priateľmi sa to nerobí.-
-Ale ja sa musím k svojim pánom chovať ako poddaná.- Odpovedala jej.
-My sme priateľky. A budeme sa chovať k sebe ako priateľky. Ja som nie tvoja pani a ty si nie moja poddaná. Koľkokrát som ti to už hovorila. To sa chceš aj ku mne tak správať? Ja ti to nedovolím. A neprajem si, aby si sa správala k mojim priateľom ináč ako ku mne. Rozumieš?-
-Áno, slečna Ilonka.-
-Tak sa mi to páči.-
Juliana sa na celý výjav len s úsmevom pozerala.
-Ja som Juliana, buďme priateľky. Dobre?-
-Áno. A vás môžem volať milostivá pani Juliana- spýtala sa Anička.
-Môžeš. Lenže ja nie som milostivá pani, ale slečna. Tak ma volaj tiež slečna. Dobre?- A milo sa na ňu usmiala Dievčence si sadli na drevenú lavičku a začali sa medzi sebou rozprávať.
Po čase Ilonka navrhla, aby zašli k malému vodopádu. Súhlasili. Aničku vzala vedľa seba do sedla Ilonka. Pomaly sa vybrali strmým, skalnatým útesom. Za ním z vysokého brala, do hlbokej rokliny padala voda neveľkej horskej bystriny. Juliana s úžasom pozerala na dravé, bystré vody, dopadajúce na vyčnievajúce skaliská, rozrážajúc sa na nich a s hukotom padajúc do spenených vôd hlbokej rokliny. Odtiaľ sa potom pokojne poberali ďalej smerom na juh, obchádzajúc Višnický zámok a pod ním sa vlievajúc do pokojných vôl veľkej, Zelenej rieky.
-Krásny pohľad na tento prírodný úkaz- ako v očarení hovorila Juliana
-Keď sa na jar stápa sneh, alebo po prudkých dažďoch, na vrchole sa vody ešte rozšíria a zrýchlia. Tu, kde teraz stojíme špliechajúce kvapky vody ťa úplne premočia, ako keby si stála na prudkom daždi. A hukot padajúcej vody počuť ďaleko, až dolu k nášmu zámku. Ba niekedy, keď sedím v nočnej dobe v obloku na hrade ich monotónny hukot doľahne až tam.- Rozplývala sa a pokračovala.
-Niekedy, keď som na zámku a je krásna mesačná noc, vyjdem na toto očarujúce miesto a prebdiem tu skoro do rána. Také je to romantické.-
-A ešte aké romantické by tu bolo s nejakým fešákom- s úsmevom nadhodila Juliana. Ilonka sa tiež usmiala. Otočila koňa, schádzajúc dolu skalným útesom, prešla kamenistým chodníčkom až na lesnú cestu, ktorá viedla na Psiu osadu. Tu sa rozlúčili so svojou priateľkou, ktorá mala už len kúsok ku svojej chalúpke. Mladé devy sa vybrali popri horskej bystrine, ktorá sa tiahla od malého vodopádu a pokračovala dlhou dolinou. Už bolo dávno poobede, keď dve mladé slečinky dorazili na priestranný zámocký dvor. Len čo ich sluhovia uvideli pribehli k nim, odviedli kone do stajne, aby ich nakŕmili a obriadili. Slečinky sa pobrali do svojej komnaty, k odstrojeniu. O chvíľku ich komorné volali na obed do malej jedálni. Keď prechádzali dlhou chodbou popri veľkej hale, videli ako služobníctvo pripravuje stoly a chystá na ne jedálenský riad, pre panských, poľovných hostí.
V
Bolo neskoro po polnoci. Na zámockom dvore len občas prebehol panský hajdúch a služobníctvo potajomky podriemkávalo po kútoch, tak aby ich hradný pán neuvidel. No zábava po veľkolepej poľovačke ešte nevyvrcholila. Páni sa veselo bavili a hulákali. Ich huriavk sa niesol nočnom hodinou široko-ďaleko. Aj ľudia v Psej osade vedeli, že je panstvo na zámku, keď počuli spev a veselé hulákanie podgurážených panských hostí. Už svitalo, keď unavení trungom , vyčerpaní a zachrípnutí spevom, upadali do spánku, rozvalení po dlhých a neuprataných stoloch. Prvý sa prebral z nepokojného spánku Juraj Barczi, keď prevrátil do poli naplnený pohár červeného vína, ktorý schladil jeho kolená.
-Páni bratia- zahrmel jeho hlas hodovou sieňou. Buchol svojou päsťou do stola, až nedopité poháre zacvengali a podskočili.
-Páni bratia, či už nemáme síl, aby sme pokračovali vo veselej zábave.-
Niektorí hostia zdvihli svoje rozčuchané hlavy a cez úzke, ligotajúce sa oči neprítomne pozreli na svojho hostiteľa.
-Vivat, Juraj- zavolal ako spod zeme jeho sused František Senczy a jeho hlava znovu padla na tvrdý dubový stôl, aby sa oddala spokojnému spánku.
-Vivat- ozval sa pán Plaveckého hradu. Pretieral si rozospaté očí, hľadiac na Juraja, ako by ho bol videl po prvý raz. Po čase sa prebrali i ďalší hostia, vidiac pred sebou nedopité poháre začali ich vlievať do seba.
-Keď ste sa už prebrali páni bratia, vidím, že môžeme vo veselej zábave pokračovať ďalej. Oznamujem vám, že v mojej pivnici je ešte dosť vína, aby sme mohli v takýchto radovánkach tráviť spolu aj celý týždeň. Aj na mojom majeri sa nachádza dosť statku, ktorý môžeme povaliť a zaplniť naše bruchá chutným jedlom. Ani zbojnícka bedač nám nezabráni v tom. Veď my jej ukážeme, že dvíhať ruku na svojho pána je najväčší hriech a každý za to zaplatí svojim životom.-
-Na dereš! Povešať ich! Do žalárov a mučiarní s nimi!- Ozývalo sa z chripľavých hrdiel pánov grófov, ktoré ďalej osviežovali, vrchovato naplnenými čašami s trblietavým mokom.
-Takto sa mi to páči- povstal Juraj Barczi, zdvihol svoju čašu a vlial ju do seba. Ostatní páni grófi ho nasledovali.
-O necelý mesiac vás všetkých pozývam na môj hrad. Tam budem sláviť päťdesiatku a tam vás niečím prekvapím.-
-Aké to bude prekvapenie? Azda nám oficiálne predstavíš svoju milú?- Uštipačne sa pýtali jeho hostia, vediac, že Juraj Barczi je ľúbostne zapletený
s paňou z Vodného hradu. Tá často chodievala na Trojrohý hrad po tom, ako ostal Juraj vdovcom. Všetci to vedeli a Juraj sa tým ani netajil. Len pred svojou dcérou nechcel priznať pravdu. Vždy sa vyhováral, keď prišla na to reč, alebo ich pani Agáta z Vodného hradu poctila návštevou. Preto páni grófi mysleli, že Juraj na veľkej oslave im ju chce predstaviť ako svoju nastávajúcu. No Juraj mal iný plán. Život si užíval svojsky. Často chodieval na Vodný hrad, ktorý sa vypínal na malom ostrovčeku, uprostred veľkej rieky, týčiaci sa na vysokom a strmom brale. Pltníci ho previezli na malý ostrov i so svojim tátošom a tam spolu s krásnou Agátou prežívali ľúbostné radovánky. Niekedy neprišiel domov aj za týždeň, vediac, že správca jeho hradu, energický a poctivý, starší pán Vendelín ho dobre spravuje a môže sa na neho spoľahnúť. Myslel na svoju jedinú dcéru, okolo ktorej sa už zvŕtali mládenci z grófskych rodov. A plány, ktoré zosnovali so svojim priateľom Františkom, treba uskutočniť čím skôr. Na oslave svojich narodením bude jedinečná príležitosť, ako mladých spolu zviazať. On na to pripraví Ilonku a František svojho syna. Veď sa predsa majú rady, tak načo otáľať. I keď mal Juraj Barczi v hlave hodne trungu, myseľ mu ešte dostatočne fungovala, aby im oznámil svoj úmysel prekvapiť pánov grófov.
Veselá zábava trvala tri dni. Až potom sa začala hlučná spoločnosť rozchádzať. Mladé dievčiny sa tiež rozlúčili s tým, že o krátky čas sa znova uvidia.
-Myslím, že prídeš so svojim tatkom na oslavu narodením môjho otca. Pozvem i ostatné priateľky a urobíme si malý výlet na Dolnú zem, do veľkomesta na Dunaji.-
-Prídem- kývala Juliana svojej priateľke z idúceho koča, ktorý uháňal po prašnej, kamenistej ceste smerom k malému mestu.
Na ďalší deň odišli z poľovníckeho zámku i jeho majitelia. Ostali tam len správcovia s niekoľkými sluhami. I tmavé hory v okolí zámku spustli a divá zver si mohla bez obáv o svoj život, vyjsť do revíru. Len bystré vody neďalekého, malého vodopádu, neprestajne padali na ostro vyčnievajúce skaly, rozrážali sa na nich a s hukotom dopadali do spenených vôd hlbokej rokliny.
Celá debata | RSS tejto debaty