moje poviedky

VI

Od veľkomesta z Dolnej zemi, uháňa hrdý panský koč s erbom grófa Nyáryho. V ňom sedí sám gróf so svojou mladou ženou. Veselo sa bavia a občas pozerajú na široké, rovné lány, posiate zlatožltými klasmi dozrievajúcej pšenice. Štvorzáprah bielych vraníkov uháňa k vzdialeným, modrajúcim horám, vedľa ktorých na vysočiznom brale majestátne  sa týči  zvláštny, Trojrohý hrad. Keď  pocestní zanechajú za sebou široké dolniacke lány, ktoré sa na  ďalekom obzore dotýkajú  nebeskej oblohy a kamenistá, prašná cesta začne stúpať k roztrúseným agátovým hájom, naznačuje to, že cieľ ich cesty do hornatého, pahorkatého kraja sa blíži. Na pravo od nich , do strmého briežku rozprestiera sa hustá bučina a kamenistá  cesta  ako had plazí sa jej stredom. A za bučinou stojí hrdé sídlo hostiteľa Juraja Barcziho, ktoré pyšne pozerá pod seba, na  učupené sedliacke chalúpky a zbedačený ľud prpliaci sa na svojich úzkych políčkach. Keď koč vyšiel z malého závozku  a pred ním klusajúci hajdúsi na okamih zmizli za ostrou zákrutou hustého lesného stromoradia, ako zo zeme vyrástli statní chlapi so širokými čiernymi klobúkmi na hlavách a s pištoľami v rukách.

-Stoj- ozval sa z ich hrdiel ostrý hlas, namieriac pištole na pohoniča sediaceho vpredu na kozlíku. Koč zo všetkých strán obstáli hôrny junáci.

-Vystúpiť prosím! Cieľ vašej cesty sa splnil.-  Junáci  otvorili   dvierka

a  ťahali  prestrašeného grófa i jeho ženu von.

-Bohu dušu a nám dukáty- Z ozdobenej, mladej grófky si brali  všetky drahocennosti čo na nej viseli.  Gróf musel odovzdať preplnené mešce a prevrátiť  hlboké vrecká na svojom mundúre.

-Pozdravujte krutovládcu Barcziho, ak sa k nemu živý dostanete. –

-Poviazať a zaviesť k hradu pod kamenný múr do krovia! Nech si ich tam pán hradu vyzdvihne- znel rozkaz jedného junáka.

-Chlapi, nasadnúť na koč! Dnes sme my páni.  Na hrad!- Zavelil znova.

Mladý junák  vyskočil na kozlík. Pohoničovi rozkázal, aby zliezol dolu a už aj trielili smerom k hradu. Pod hradom, v hustom kroví nechali spútaného grófa i jeho ženu. Železná, vchodová brána sa roztvorila do korán vítajúc koč grófa Nyáryho. Prekvapení strážcovia  len s úžasom hľadeli na kopu hôrnych chlapov, ktorí z neho zoskakovali, spútavali ich a vliekli  do strážnej búdky.

-Ak budeme počuť čo len jediné slovo, ste synmi smrti- šermujúc im pištoľami popred oči, pomaly sa vytratili von. Dvaja zostali na stráži pri bráne a ostatní sa pobrali  na hradné nádvorie, kde práve zastal panský, grófsky koč.

Vyskočil z neho panský poslík a  pribehol k hajdúchovi, ktorý  strážil vchod do hosťovskej siene.

-Pre mladú slečnu Ilonku mám súrny odkaz a list, ktorý jej musím  potajme  odovzdať-  hovoril poslík hajdúchovi a ukázal mu zapečatený list.

-Podaj mi ho. Ja  ho odovzdám- nabádal poslíka hajdúch.

– Nemôžem. List musím dať len mladej slečne a odovzdať jej aj tajný odkaz- trval na svojom poslík.

-Tak čakaj tu! Idem jej to oznámiť- a zmizol za dverami hradnej budovy.

O chvíľku prišla na nádvorie mladá dievčina. Hajdúch jej ukázal   poslíka

stojaceho neďaleko panského koča. Podišla k nemu. Ani sa nespamätala už sedela v koči na sedadle medzi  piatimi junákmi. Dvierka na ňom sa zavreli a koč prefrčal cez hradnú bránu, uháňajúc dolu z hradu, cez vŕbový brod do hustej bukovej hory. Tam naň už čakalo niekoľko osedlaných zbojníckych junákov. Keď koč prišiel k ním, rýchlo vypriahli štvorzáprah, prikázali dievčine vysadnúť na koňa a držiac ho za oprátku leteli smerom ďalej, do tmavých, horských vrchov, stratiac sa v  ich  nekonečných útrobách.

VII

V nedeľu 18. júla trielilo na Trojrohý hrad  Juraja Barcziho, množstvo parádnych, grófskych kočov. Veľkú kovovú bránu nestačili strážnici otvárať, tak často prechádzali cez ňu noví hostia z okolitých hradov, zámkov i zemianskych kúrií. Hradné nádvorie bolo už skoro plné a koče ešte vždy prichádzali. Hosťovská sieň sa zaplňovala, keď na dvor dofrčal František Senczy so svojim synom Móricom, ktorého  tak netrpezlivo čakal hostiteľ. Len čo prišiel do siene, hostia sa začali usadzovať na určené miesta. Juraj Barczi prešiel pohľadom po sieni v odhodlaní slávnostne privítať hostí, keď tu jeho pohľad spočinul na dvoch prázdnych stoličkách.  „Niekto ešte nedorazil“, prebehlo mu mysľou. Hneď prišiel na to kto chýba.

 -Gróf  Nyáry ešte nedorazil- oznámil hosťom, ktorí tiež pozerali po stoličkách zívajúcich prázdnotou.

– Chvíľku ešte počkáme, možno ho na tej ďalekej ceste niečo zdržalo.- No v  ňom skrsla strašidelná myšlienka. Prvé čo ho napadlo boli zbojníci. Čo ak ho prepadli a ozbíjali? Ak  sa to stalo, aj palatín by sa dozvedel, že už aj v tomto kraji šarapatia. Prešla hodná chvíľa a gróf neprichádzal. Hostia už boli netrpezliví. Preto povstal za dlhým stolom, ktorý sa prehýnal pod ťarchou jedál a pijatiky, zdvihol čašu naplnenú zlatistým vínom a slávnostne privítal svojich hostí. Hosťovská sieň zaburácala.

-Vivat, Juraj- a plné čaše sa vliali do smädných hrdiel jeho hostí.

Keď si z chuti zajedli mastnej husaciny, a plné čaše sa začali častejšie prevracať hore dnom, zaťukal Juraj Barczi po sklenenom džbáne striebornou lyžičkou. Prítomní stíchli a ich pohľady sa upreli na Juraja.

-Moji vzácni a milí priatelia. Pred mesiacom som vám sľúbil milé prekvapenie. Nadišiel čas  prezradiť  ho.-

Všetci sa zahľadeli na majiteľku Vodného hradu, krásnu pani Agátu, sediacu vedľa neho. Každý očakával, že ich hostiteľ im predstaví úmysel vziať si ju za ženu.

-Ja využívam túto príležitosť, aby sa takto verejne učinilo toto milé prekvapenie, kde si majú dvaja ľudia sľúbiť, že o krátky čas sa so zaľúbencov stanú manželia.-

Nikto v sieni nepochyboval o tom, že títo dvaja zaľúbenci sú ich hostiteľ a jeho krásna milenka z Vodného hradu.

-Teraz máš slovo ty,  Móric.-

V sieni zašumelo. Všetci sa otočili k Móricovi Senczymu netušiac čo sa to tu ide diať. Móric povstal, trochu sa začervenal, bojazlivým a neistým hlasom povedal.

-Milá a spanilá slečna Ilonka. Prijmite odo mňa tento prsteň  na znak mojej lásky. Už dávno moje srdce  bije len pre vás. A dnes je najlepšia príležitosť, ako sa tu verejne vyznať zo svojich citov, požiadať o privolenie vášho otca  a vás o ruku.-

Pristúpil k Ilonke, vzal do svojej dlani jej jemnú ruku a nastokol na prst zlatý prsteň s briliantovým očkom, na ktorom boli vyryté  iniciálky  ich mien H.B – M.S. Potom otvoril postriebrenú kazetu v ktorej sa jagal  perlami zdobený náhrdelník a pripol jej ho okolo hrdla. Ilonka s prekvapením pozerala raz na Mórica a potom na svojho otca. Hoci jej otec viac krát zdôrazňoval, že najlepšia partia pre ňu by bolo vydať sa za syna grófa Senczyho, Mórica, nečakala že ich zásnuby zosnujú dnes, na oslave otcových narodením.  Za celý ten čas nepovedala ani slova. Len neprítomne hľadela na celé to dianie, čo sa okolo nej odohrávalo. Juraj Barczi pobadal, že jeho dcéra  nie je nadšená týmito zásnubami. Preto sa otočil k cigánom stojacim v kúte hosťovskej siene a zavolalo na nich.

-A teraz hrajte!… Čardáš!  A do kola sa- nabádal hostí do tanca. Tí sa nedali dva razy núkať. Alkoholom posilnení páni grófi vzali do kola svoje vyvolené, i mládež sa pobrala do tanca a hosťovská sieň sa len tak otriasala v rytme rezkého čardáša. Vo chvíli, keď chcel o tanec požiadať Móric už svoju verenicu, pristúpil k ním hajdúch stojaci pri dverách a potichu, tak aby to prísediaci nepočuli povedal  Ilonke.

–  Milá slečna. Na hradnom nádvorí chce s vami  hovoriť nejaký panský poslík a odovzdať vám  súrny list. Nechce ho nikomu inému dať, lebo je adresovaný vám.-

-Pre mňa,  súrny list? – S úžasom a prekvapením pozrela Ilonka na hajdúcha. No bola i rada, že sa môže na chvíľu vytratiť z tejto spoločnosti a od svojho nápadníka, ktorý len pred malou chvíľkou sa stal jej verencom. Rýchlo vstala a pobrala sa z miestnosti. Juraj Barczi  pobadal, že hajdúch niečo oznámil jej dcére, keď tá ihneď niekam odišla. Ako  sa za Ilonkou zavreli dvere zavolal na hajdúcha.

-Mikloš, čo za tajnosti máš s mojou dcérou? Poď sem a prezraď mi ich- prikázal hajdúchovi. Ten pristúpil k svojmu pánovi a prezradil mu čo povedal jeho dcére. Juraja to znepokojilo, podišiel k oknu a nazrel dolu na hradné nádvorie. Ilonka práve vyšla naň. Na nádvorí stál koč grófa Nyáryho a jeho štyri biele paripy netrpezlivo klopkali kopytami po kamennej dlažbe. Obrátil sa smerom k tancujúcim hosťom a slávnostne  im oznámil príchod posledného hosťa.

-Dorazil aj gróf Nyáry.- Tancujúci si nevšimli, že im Juraj niečo oznamuje a vrteli sa pri dobrej cigánskej kapele ďalej ostošesť. Juraj sa nahol cez otvorené okno a pozoroval svoju dcéru. Tá pristúpila k panskému poslíčkovi, ktorý ju tam očakával a spolu  podišli ku koču grófa Nyáryho. Z koča vystúpili dve postavy oblečené vo zvláštnom mundúri, vzali Ilonku za ruky a vtiahli do koča. Ten sa následne na nádvorí otočil a frčal smerom k otvorenej bráne. Tam naskočili do koča dve postavy, pohonič šibol do koní a koč sa hnal dolu z Trojrohého hradu smerom k Vrbovému brodu.  Prebehol cezeň  a zamieril do hustej bukovej hory, na kamenistú horskú cestu, kde sa stratil z dohľadu grófa Barcziho. Až teraz sa Juraj spamätal. Hlasno a z plného hrdla vykríkol na tancujúcich hostí.

-Uniesli Ilonku! Zbojníci uniesli moju dcéru!-  Jeho srdcervúci výkrik sa zabodol do uší rozjasaných tanečníkov, doľahol i na ustrašených cigánskych muzikantov, ktorí stŕpli a ich nástroje v okamihu prestali vydávať  hudobné zvuky. Všetci ostali ako skamenelí. Nevedeli, či si  hostiteľ robí z nich žart, alebo sa to skutočne udialo.

-Určite to boli zbojníci. Uniesli ju. Tam, do hôr. Na koči grófa Nyáryho.- Ukazoval do neďalekej bukovej hory, tiahnucej sa  poza Trojrohý hrad smerom k horniackemu pahorkovitému kraju.

-Zbojníci?- Ustrašene, ako nejaké strašidlo  nieslo sa toto hrozné slovo hosťovskou sieňou, vrývalo sa do uší pánov grófov a bodalo vznešené panie do hĺbky tela. Tie roztrasené, pevnejšie sa chytili svojich tanečníkov a pomaly sa rozchádzajúc z tanečného miesta zasadali si za stoly v obave, že zbojníci môžu vtrhnúť aj sem. Grófi tiež vystrašene pozerali jeden po druhom, no nik nenašiel odvahu niečo podniknúť.

-Hajdúchov na nich- zreval František Senczy a už aj vstával od stola a poberal  sa ku dverám dať rozkaz  hajdúchom, aby vyrazili za zbojníkmi. Aj ďalší sa osmelili po tomto ráznom kroku pána Krivínskeho hradu.

-Všetkých hajdúchov vyslať za nimi- pridal sa pán Mačacieho zámku, zavalitý a malý gróf  Mikuláš Čóry.

-Nemôžeme vyslať všetkých hajdúchov. Kto potom ostane strážiť naše ženy a mládež- strachoval sa Juraj Barczi vediac, že tým by oslabil pevnosť svojho hradu.

-Dvadsať hajdúchov vyrazí za kočom grófa Nyáryho a ostatní zaujmú miesta na strážnych vežiach, pri bráne, stajniach a pred sieňou. Koč sa tak rýchlo nepohybuje ako hajdúsi na koňoch. Určite ich o chvíľu dobehnú a zbojníkov pochytajú. Len musíme rýchlo konať. Dolu sa na nádvorie a každý nech rozkáže svojim hajdúchom čo majú robiť. Ja polovicu mojich  pošlem vyslobodiť svoju dcéru a ostatní zostanú na hrade.- Oznámil rozhodnutie  Juraj Barczi a už aj vyletel na nádvorie. Nádvorie zívalo prázdnotou. Len hŕba  pánov grófov  tlačila sa cez úzke dvere a vybehla do stredu nádvoria, aby dali rozkaz svojim hajdúchom. Na nádvorí nebolo ani živej duši.  Až z diaľky, od konských stajní, bolo počuť huriavk a veselý smiech. Hradný pán sa rozbehol v tú stranu. V zúrivosti roztvoril dvojité dvere vedúce do miestnosti pre služobníctvo a zastal uprostred nej. Keď uvidel pred sebou ako si hajdúsi a sluhovia  bezstarostne popíjajú a hulákajú zreval na nich.

-Takto nás ochraňujete?  Ani jeden je nie na stráži.  A na hrade si zbojníci bašujú. Už sa aj pakujte von! – Reval na nich.  Pochytil vedľa ležiaci bič a šibal ich hlava-nehlava, pokiaľ všetci nevyleteli  pred stajne a rozpŕchli sa po nádvorí.

-Mišo! – zavolal na veliteľa hajdúchov.

-Vyber si dobrých dvadsať chlapov, naskočte na kone a rýchlo do bukovej hory za kočom grófa Nyáryho! V ňom zbojníci uniesli Ilonku.-

Mišo nebral na žart, keď počul čo sa slečne Ilonke prihodilo. Dobre si pamätal, ako ich zbojníci prepadli a pána ozbíjali.

-A bez Ilonky sa mi nevracajte!  Vy ostatní na svoje miesta! Na strážne veže,  k bráne, ku stajniam a pred hosťovskú sieň! Nikomu sa nesmie skriviť ani vlas na hlave! Za to mi ručíte krkom.- Ostatní grófi len hľadeli v bezradnosti na pána hradu, ktorý rýchlo zvládol túto hroznú situáciu, keď mu išlo o všetko čo má, o svoju jedinú dcéru, okrasu tohto krutého hradu.

Pokiaľ sa ostatní spamätali, cez otvorenú železnú bránu, sa s vetrom o preteky rútilo niekoľko jazdcov, zachraňovať Barcziho dcéru, krásnu Ilonku. I niekoľko grófov vyšlo pred bránu, aby pozorovali hajdúchov ako uháňajú za zbojníkmi.

-Ticho- zavolal chrapľavým  hlasom Mikuláš Čóry a roztiahol ruky, aby ich pristavil.

-Počujete? Niekto volá.- A dolu pod hradnou stenou, v hustom kroví sa niečo nápadne hýbalo a občas bolo počuť i volanie o pomoc. Prestrašení grófi zbehli dolu ku kroviu.

-Pomôžte- ozvalo sa znova.

-Pomóóóc. Pomóc- bolo počuť i ženský hlas.

-Tu ju nechali- zavolal Mikuláš Čóry mysliac si, že je to Ilonka. Rýchlo sa predral cez krovie a zhíkol.

-Pre Boha. To si ty, Ignác?- Zhrozil sa Mikuláš a už sa aj pustil do vyslobodzovania spútaného grófa Nyáryho.

-Dolu nižšie je moja žena. Tam za tým vývratom. Choď najprv k nej.- Nabádal gróf Nyáry svojho známeho. Mikuláš zbehol nižšie a skutočne. Ležala tam grófova žena, tvárou otočenou k zemi so spútanými rukami i nohami. Mikuláš  ju rozviazal a pomohol prísť k mužovi. Toho už tiež vyslobodili z povrazov. Potom sa vybrali na hrad. Keď gróf Nyáry so ženou prišli do hosťovskej sieni, všetci ostali zhrození. Obstali ich a vypytovali sa, ako sa to stalo. Ignác sa najprv potúžil čašou dobrého vína a jeho žena sŕkala teplý čaj. Po chvíľke sa rozhovorili. A hostia namiesto toho, aby hlučne a veselo oslavovali hostiteľovu päťdesiatku so zatajeným dychom počúvali výpoveď grófa Nyáryho o prepade zbojníkov. A za zbojníkmi uháňala tlupa najlepších hajdúchov z Trojrohého hradu.

-Tam sú- zavolal veliteľ hajdúchov a bodol koňa ostrohami do bokov, aby sa rýchlejšie rozbehli. Ostatní vyrazili za ním. Hlbšie v hore uvideli koč.   Stál na jednom mieste. Keď k nemu dobehli, uvideli parádny grófsky koč bez konského záprahu. Nakukli doň. Bol prázdny. Nebola v ňom slečna Ilonka, ani žiadne dary a drahocennosti, ktoré Nyáry viezol svojmu dobrému priateľovi k narodeninám. Hajdúsi ostali prestrašení.

-Vypriahli kone- rozčertil sa Mišo Grznár- vzali slečnu do sedla a ufujazdili preč. Ľahšie sa im tak uháňalo.-

-Už ich nedohoníme- nadhodili ďalší. – Poďme na hrad.-

-Ako sa tam ukážeme pánovi hradu?- Kládli si otázku a len  krútili hlavami ako ich zbojníci prekabátili.

-Dobre ja poznám, kto všetko za tým je. Matúš od Svoreňov. Dozvedieť sa tak, kde sa ukrýva?- Húdol Mišo a obchádzal bezradne okolo prázdneho koča.

-No nič chlapi. Musíme ísť naspäť. Tu obstávať a čakať, že sa nám zbojníci ukážu nemá význam. Tí už budú ďaleko za horami, niekde v sitnianskych vrchoch. – Nahlas uvažoval  veliteľ hajdúchov Mišo,

-Niekde v peleši Melichara Balaša.  Budú tam  vystrájať a rehotať sa nám.-

-Raz ho dostanem- vystrájal sa Mišo.- Ale živý z podzemných hradných chodieb nevyjde.-

-A čo s kočom- spýtal sa  jeden z hajdúchov.

-Ten necháme tu a prídeme s koňmi odtiahnuť ho.-

Nechajúc koč svojmu osudu vybrali sa klusom na hrad. Grófi ich už čakali. S úžasom pozerali ako hajdúsi so sklonenými hlavami zoskakovali z koní. Pribehol k nim hradný pán,  rozkričal sa a nadával im, že sa vrátili bez jeho dcéry. Zavolal si Miša a prikázal mu.

-Keď pôjdeš aj na kraj sveta, musíš ju doviesť zdravú a živú! Ešte dnes večer nasadnete na kone a pôjdete ju hľadať! A bez nej sa mi nevracajte!-

Juraj Barczi chodil hore – dolu po dvore, klial a nadával. Jeho priatelia sa len nevrlo obtáčali okolo neho, tíšili a prehovárali ho, že jeho dcére sa určite nič nestane. Nemysleli už na hostinu, ale jeden po druhom sa potajomky vytrácali z hradu, nechajúc svojho priateľa boriť sa vo svojich ťažkostiach samého. Keď ostalo nádvoria pusté, zašiel do svojej komnaty, zasadol do hlbokých, zamatových kresiel a rozmýšľal ako sa pomstiť tej  sedliackej čvarge, ktorá sa opovážila siahnuť na to najdrahšie čo má. Na jeho jedinú dcéru, ozdobu tohto krutého hradu. Len po chvíľke,  ako had sa doplazila za jeho chrbát, pani Agáta, majiteľka Vodného hradu, aby ho trošku obšťastnila v tomto ťažkom položení. Objala ho okolo krku, pritlačila líce na jeho a dlhé, voňavé vlasy mu zahalili  skormútenú tvár. Otočil sa k nej. Chytil ju okolo pása a v objatí na chvíľku zabudol na krásnu Ilonku, ktorú niekde do tmavých hôr unáša zbojnícka družina.

VIII

Skupina uháňajúcich jazdcov dorazila na okraj hory a ocitla sa na veľkej, zelenej pastvine, tiahnucej sa do malého vršku. Na jej okraji zastali a skúmavo hľadeli pred seba. Na ľavo od nich, z malej dolinky bolo vidieť vyčnievajúce slamené strechy  nejakej osady a napravo v diaľke, roztrúsené domky sedliackej usadlosti. Cesta, ktorou prišli smerovala do tejto usadlosti. Skupina opustila cestu a zamierila krížom cez pastvinu, aby ju  pohltil  ďalší les. Slnko sa už skláňalo k západnému obzoru a čo nevidieť stratilo sa za ním.

-Ponáhľajme sa, aby nás nezastihla noc- povedal  vpredu idúci junák a bodol ostrohami svojho koňa. Ten trochu podskočil a zrýchlil cval. Ostatní jazdci ho nasledovali. Po čase sa dostali na   lúku, z troch strán obklopenú jedľovou horou. Na jej dolnom konci, týčili sa k tmavnúcej  nebeskej oblohe vysoké braliská.

-Sme na veľkej Tatárskej lúke. Ešte zvládnuť úzky kamenný chodník medzi skaliskami a vkročíme na Balašovský hrad. Tam sa zložíme- vysvetľoval mladý junák dievčine, ktorej tátoša viedol na oprátku. Tá si ho vôbec nevšímala. Za ten čas, ako ju  zlákali do koča a uniesli z otcovského hradu, neprehovorila ani slovka. Len nemo počúvala príkazy a debatu medzi hôrnymi chlapcami. Občas sa po nich poobzerala, no  ten, ktorý  napadol a ozbíjal jeho otca medzi nimi nebol. Možno je to druhá zbojnícka družina, uvažovala v duchu.

Keď prešli krížom cez Tatársku lúku, vybrali sa úzkym, kamenným chodníkom   na vrchol, kde stál tento nevšedný hrad,  známe zbojnícke hniezdo lúpežného rytiera Melichara Balašu. K nemu sa uchýlila i hontianska skupina Matúša Svoreňa a spolu, alebo každý samostatne, robili výpady proti grófom a zemanom.

Hrad sa vypína  na severovýchodnom výbežku najvyššieho vrchu v tomto pohorí. Medzi obyčajným ľudom je nazývaný peklom, alebo svietiacim vrchom. O ňom už od pradávna kolujú rôzne legendy a báje. Hovorí sa,  že tento vrch je príbytkom a či rajom podzemného kráľa zbožia a úrody. Ľud tiež báji, že sú v ňom skryté poklady a zlaté  peniaze. V jeho útrobách sú zázračné podzemné chodby, v ktorých sa zdržuje celý regiment rytierov s osedlanými koňmi, čakajúcich jednou nohou v strmeni na povel, aby mohli vyraziť z pod zeme a oslobodiť ubiedení ľud tunajší. Na západnej strane vrchu, v Salašovisku,  nachádza sa  veľký, dutý balvan podobný psovi, z ktorého vyžaruje pekný, zelený kýz, naznačujúc, že v jeho útrobách sa ukrýva veľké bohatstvo. Tento vrch bol v praveku jednou so sopiek v reťazci, od Turca po Novohrad. Na túto vulkanizačnú činnosť poukazuje trachit z ktorého pozostáva nielen toto vysoké bralo, ale aj jeho okolie. Preto sa medzi ľudom spomína i báj, že v noci sa na ňom ukazuje voz s ohnivými kolesami cválajúci po jeho temeni. A sem docválali hôrny junáci so svojou korisťou, dcérou  pána z Krutého hradu.

-Sme na mieste.- Oznámil jazdec vedúci koňa mladej slečinky.

-Zosadnúť!- Prikázal jej. Slečinka zoskočila z koňa, obzerajúc sa vôkol seba, aby zistila, kde sa to vlastne nachádza. Slnko už zašlo za obzor a jej pohľad spočinul na mohutnom hradnom opevnení. Obzrela sa smerom na juh a uvidela nádherné, veľkolepé divadlo prírody. Tam v diaľke, niekde nad Slávodolom belejú sa malé, po vŕškoch roztratené domky usadlíkov a ďaleký horizont zastiera hmlistý závoj, cez ktorý ani binoklom  ozbrojené oko nemôže preniknúť. Tam niekde, kde niet ani stopy po nejakom vršku, kde široké, rovné lány a nekonečné polia strácajú sa za obzorom, na ich okraji nachádza sa jej domov.  Jej otec určite vyslal za ňou svojich hajdúchov. Ale tu, v týchto  hustých a čiernych horách, na tomto vysokom a nedostupnom brale ju nikto hľadať nebude. A z poza týchto hrubých, hradných múrov  niet vyslobodenia. Niet žiadnej nádeje na jej záchranu. Dostala sa do pazúrov zbojníkov, ktorý ju budú držať dovtedy, pokiaľ ju otec nevykúpi, alebo zhynie v tomto hradnom opevnení, niekde v podzemných temniciach. Takto hútajúc prebrala sa, až keď ju mladý junák chytil za plece a viedol cez hradnú bránu na kamenné nádvorie. Prešli krížom cezeň a vošli do hradnej budovy. Široké  schodište sa točilo a viedlo na dlhú chodbu.  Zrazu sa s vrzgotom otvorili ťažké dubové dvere a ocitla sa  v priestrannej miestnosti. Junák, ktorý ju sem doviedol, zavrel za ňou dvere a zmizol za nimi.  V miestnosti ostala na chvíľku sama. Len po čase,  z bočného výklenku vystúpil silný, ramenatý, mladý muž, s vlasmi siahajúcimi na široké plecia , v bledom, sedliackom oblečení.  Zachvela sa. Srdce sa jej rozbúšilo, tvár zaplavila červeň a oči sa uprene pozreli na neho.  Spoznala ho. Bol to sedliak, ktorého otec dal vytiahnuť na dereš a pocítil  švih panských korbáčov. Vedela, že tento únos je  odplata za  krutosť, ktorú  spôsobil jej otec tomuto sedliakovi. Hľadeli jeden na druhého bez slovka. Až po čase pristúpil bližšie a chytil jej ruku. Nebránila sa. Na ruke sa jej zaligotal prsteň. Zahľadel sa naň a  jemne sa ho dotkol. Pomaly ho stiahol z prsta a bližšie si ho obzrel. Z hrdla sňala zlatú retiazku a podávala mu ju.

-Všetko čo mám, vám dobrovoľne odovzdám. Prosím, pustite ma.- Zaprosila a podávala mu ďalej náhrdelník, strieborný náramok a iné drahocennosti. Týchto vecí sa ani nedotkol a ona ich bezradne držala vo svojich rukách.

-Nie som lúpežník. Som zbojník  a zbíjam len tých čo mi ublížili.- Povedal jej a obzeral si zlatý, zásnubný prsteň.

–H.B a M.S. Tieto písmená sú  znaky vás a vášho snúbenca?- Spýtal sa jej.

-Áno. Dnes som dostala tento prsteň ako dar, keď ma môj priateľ požiadal o ruku. Ale, ak chcete môžete si ho nechať. Je zlatý, má veľkú cenu.-

-A pre vás tento prsteň cenu nemá- opýtal sa  a pozrel jej  do očí.

-Pre mňa má väčšiu cenu sloboda a voľnosť, ako zlato.-

-Ale zásnubný prsteň je dar pre milú z lásky.-

-Áno. .. Ale z lásky.- Povedala mu smutne.

-Vy svojho snúbenca nemáte rada?-

-Rada ho mám… Ale neľúbim.-

Ostal prekvapený. Pozrel sa znovu na prsteň a potom na ňu. Hľadela mu rovno do očí a nepohla ani obrvou.

-Tieto druhé písmenká sa  zhodujú aj s iným menom.-

-Ktorým?-

–M ako Matúš a S ako Svoreň.- Usmial sa

-Je to vaše meno, však.?-

-Moje, lenže ja som nie váš snúbenec.- A nastokol jej prsteň znova na prst.

-Tie drahocennosti , čo mi ponúkate si ponechajte. Neolúpim vás o ne. Nemal by som ich komu darovať. Na vás lepšie pristanú.-

-Vy nemáte milú?- Pozrela po ňom a  nesmelo sa usmiala.

-Chlapi, ktorí sa rozhodnú žiť v čiernych horách a biť sa za lepší život, milú nepotrebujú.  Tí potrebujú slobodu a voľnosť. –

-Prečo ste ma uniesli?…. Čo so mnou urobíte?…. Uvrhnete ma do podzemných chodieb?…. Alebo chcete za mňa odmenu? Môj otec vám ju vyplatí.- Pozrela  na neho s výčitkou a sklopilo zrak.

 Na chvíľu sa odmlčal.

-Kráľovstvo podzemných chodieb tohto svietiaceho vrchu patrí inému. Nie  deve, ktorá krášli Krutý hrad.-  Po chvíľke pokračoval.

-Ste smelá. Vo vašom srdci prebýva láskavosť a dobrota. Nepodobáte sa  vlastnosťami na svojho otca. V očiach vám však  vidno smútok. Trápi vás osud v ktorom sa nachádzate.- Odmlčal sa

-Nebojte sa . Neublížim vám. V tomto hrade sídlia zbojnícky rytieri. Nie lúpežníci, pachtiaci za korisťou. Bezbranným neubližujeme. Naprávame len krivdy, ktoré sú páchané na nás.-  Odstúpil od nej, ukážuc jej vedľajšie dvere, otvoril ich.

-Vedľa je pripravená komnata pre vás. V nej sa zložte a prečkajte noc. Lôžko nebude mäkké, ani zastreté baldachýnom. Len obyčajná, tvrdá, zbojnícka posteľ. Ráno je múdrejšie večera, rozhodne sa čo  ďalej. Ale báť sa nemusíte. Vaše zotrvanie v zbojníckej družine je veľkou výstrahou pre  všetkých mocnárov, ktorí šliapu po ľudských osudoch tvrdou, okovanou čižmou. Keď sa vrátite, povedzte im, aby sa spamätali. Že im to odkazujú zbojnícky rytieri.-

 Ako duch,  stratil sa  v bočnom výklenku. Dlho tam stála nepohnuto, až kým ju z dúm neprebral zhon a krik na nádvorí. Nazrela cez pootvorené okno. Uvidela zbojnícku družinu nasadať na osedlané kone a odcválať cez hradnú bránu, stratiac sa v hustej jedľovej hore. Pobrala sa do vedľajšej komnaty k spánku. Cez malé okienko, dopadal na kamennú dlažbu jasný, mesačný svit a niekde nablízku, ozvalo sa húkanie nočnej sovy. Ľahla si na tvrdú posteľ, hľadiac von na tmavú, mesačnú oblohu. Myšlienkami bola pri otcovi, ktorý sa iste o ňu strachuje a buntoší svojich hajdúchov na jej vyhľadanie. No v ušiach jej zneli slová, mladého a urasteného zbojníckeho rytiera. Videla jeho milú tvár,  jasné oči, z ktorých žiarila láskavosť a okolo pier ihral slabunký úsmev.  Tu v tomto zbojníckom hniezde nemala žiaden strach. Akoby sa cítila v bezpečí, keď  niekde nablízku zdržuje sa jej únosca. Túžila vidieť ho a stáť vedľa neho. Srdce jej poskočilo pri pomyslení na neho a pred očami  sa jej začali zjavovať rôzne predstavy. Na perách pocítila jemný dotyk. Zľakla sa.  Otvorila privreté oči, posadila sa, aby v šere komnaty lepšie uvidela  neznámu postavu, ktorá sa jej dotkla pier. Navôkol vládlo hrobové ticho, len z vonku bolo počuť šelest  lístia, ktorým pohyboval slabučký vánok. V komnate bola sama. Asi som usnula, prebehlo jej mysľou a priložila si ruku na pery.  Už nemyslela na to, čo bude s ňou keď sa ráno prebudí. Nevadilo jej,  že je uväznená v zbojníckom hniezde. Túžila len po jednom. Prečkať noc a vidieť svojho únoscu. Pozrieť mu do očí a pocítiť jeho dotyk. A v myšlienkach  na zbojníckeho rytiera upadla do hlbokého spánku.