IX
Slnko už stálo vysoko nad obzorom keď sa Ilonka prebrala zo spánku. Nazrela oknom na hradné nádvorie a pozrela vozvyš na jasnú, blankytne modrú, nebeskú oblohu. Nádvorie bolo pusté, len niekde v zadnej časti Balašovského hradu bolo počuť ľudské hlasy. Prešla do vedľajšej miestnosti, kde sa predtým rozišla so svojim únoscom. Bola prázdna. O chvíľku začula vzdialené kroky, ktoré sa pomaly približovali. Dvere vedúce z dlhej, hradnej chodby sa otvorili. Zjavila sa v nich postava staršieho muža v bledom oblečení. Na hlave mal široký, čierny klobúk, na nohách bačkory a pás ovinutý širokým opaskom.
-Spanilej slečne mám odovzdať tento lístok- a podával Ilonke stočený biely papier. Tak ako náhle prišiel, stratil sa za ťažkými, okovanými dverami. Ilonka ostala prekvapená stáť a nemo hľadela na lístok držiaci v jemných, bielych rukách. Pomaly ho rozvinula a začala čítať.
Milá slečna!
Povinnosti mi nedovoľujú stretnúť sa s Vami a preto využívam svojho poslíka, aby Vám oznámil, že ste voľná. Bolo mi cťou, stretnúť sa s Vami na tomto našom hrade, sídle rytierskych zbojníkov a prenechať Vám i odkaz pre Vášho otca a všetkých krutých vladárov. Pokiaľ bude vládnuť ich krutosť dovtedy i naše poslanie bude kázať zbíjať a dvíhať päste na svoju obranu.
Moji chlapci Vás vyprevadia k Višnickému zámku, aby ste sa mohli v pokoji dostať k svojmu otcovi.
Zbojnícky kapitán.
Nemo hľadela na čierne písmenká, ktoré sa jej mihotali pred očami. Otočila sa a zamierila k malému stolíku stojacemu medzi dvoma oknami. Zložila zo seba všetky drahocennosti a položila na stolík. Zahľadela sa na prsteň, stiahla ho z ruky a priložila vedľa. Všetko prikryla listom, ktorý držala v rukách. O chvíľku sa otvorili vedľajšie dvere. Zjavil sa v nich mladší muž, ktorý jej oznámil, že má na nádvorí pripraveného a osedlaného koňa.
-Nech sa páči za mnou. Vyprevadím vás k Višnickému zámku. Odtiaľ už trafíte sama na váš hrad – vyviedol ju na nádvorie a pomohol nasadnúť do sedla. Dievčina sa ešte raz poobzerala po hradnom stavaní a poklusom sa vybrala za sprevádzajúcim jazdcom. Z malého okna západného krídla Balašovského hradu, hľadel za odchádzajúcou dievčinou mladý zbojnícky kapitán. Až keď sa stratila v hustej jedľovej hore, zišiel na hradné nádvorie a osedlal svojho tátoša. Pomalým krokom opustil Balašovský hrad.
Blížilo sa k poludniu, keď dvojica jazdcov doklusala k Višnickému zámku. Na malom vršku nad zámkom, zanechal sprevádzajúci jazdec mladú dievčinu a vrátil sa cestou späť. Len čo Ilonka prišla na zámocký dvor s nemým úžasom ju obstalo služobníctvo. Zvedavo sa jej pýtali, čo ju priviedlo tak nečakane na zámok a bez sprievodu hajdúchov. Vedeli, že prepady zbojníkov v tomto kraji sú časté a vyjsť osamote do týchto hôr je nebezpečné.
Zámocký správca, pán Arpád Osudský so svojou ženou Vilmou ju odviedli do svojej komnaty, aby si oddýchla, kým jej pripravia obed. A keď sedeli spoločne pri stole, pani Vilma jej položila zvedavú otázku.
-Milá slečna, ak dovolíte, môžem sa vás na niečo spýtať?-
-Ale môžete, milá starenka.- Tak volala správcovu ženu Ilonka. Starenku mala veľmi rada. Často jej poradila a čiastočne nahradzovala zosnulú matku.
-Viem že ste zvedavá, prečo som tak nečakane sem zavítala. Všetko vám vyrozprávam, len pošlite poslíka k môjmu otcovi s listom, aby sa o mňa nestrachoval. –
Ilonka napísala otcovi list, čo sa jej prihodilo a kde sa teraz nachádza. Mladý sluha, ktorý robil posla medzi zámkom a hradom nasadol na koňa a fujazdil smerom k hradu s odkazom od Ilonky. Potom vyrozprávala všetko, čo sa jej prihodilo.
Na druhý deň sa vrátil posol z hradu a doniesol odkaz, že si hradný pán príde pre svoju dcéru, aby dovtedy ostala v bezpečí na zámku.
Po troch dňoch dofrčal do Višnického zámku panský koč sprevádzaný stotinou, po uši ozbrojených hajdúchov.
X
Osamelý jazdec zišiel úzkym kamenným chodníkom na Tatársku lúku. Precválal cez ňu až na Krížnu cestu, po ktorej sa vybral k veľkému jazeru, nachádzajúceho sa v lone tmavých hôr. Na jeho konci zabočil vľavo. Pokračoval miernym klusom pomedzi stromoradie k malej dedinke schovanej v malebnej, hlbokej kotline, obklopenej Čiernym Rudohorím. Keď schádzal strmým úbočím, na dedinu sadal večerný súmrak. Zastal pri prvom dome. Zoskočil z koňa, previedol ho úzkou bráničkou cez dvor k starej, drevenej šope. Prešiel cez pootvorené vrátka a uviazal ho o drevený trám podopierajúci roh šindľovej strechy. Podišiel k nízkej chalúpke a zaťukal na malý oblôčik, na konci stavania. Okenice sa pomaly otvorili a cez oblôčik nakukla milá hlávka mladej dievčiny.
-Matúš- tlmený výkrik sa jej predral cez pery. Rýchlo zavrela okenicu a vybehla na kamennú podstienku.
-Matúš- hodila sa mladíkovi okolo krku a zasypala ho bozkami.
-Poď dnu, kým ťa niekto neuvidí- ťahajúc ho za rukáv, zabuchnúc za sebou ťažké domové dvere. Sadli si na vyrezávanú lavicu a zasypala ho zvedavými otázkami.
-Matúš, kde si toľký čas? Kde sa zdržuješ? Panský drábi ťa všade hľadajú, sliedia a vyzvedajú. Mám o teba strach. Niekto im vyzradil, že občas prídeš aj do dediny.-
-Neboj sa. Mám dobrý úkryt. Nedobytný. Len ty nedaj znať, že k tebe chodievam. Trýznili a mučili by ťa. Nezaslúžiš si to pre mňa.-
-Matúš! Matúš! Tak veľmi sa bojím. Šibenicu ti chystajú. Keď ťa chytia, odvisneš. A to je pre mňa hrozné. Nechcem na to ani len pomyslieť.-
-Ešte veľa grófov a zemanov príde o svoje drahé veci, kým sa to stane. Ale pre niečo iné som prišiel. Prosím ťa, zájdi do osady a povedz mojim rodičom, že som živý a zdravý. Nech sa o mňa nestrachujú. Určite sa na nich krutovládca vŕši a trýzni ich. No každú krivdu, čo na nich spácha sa mu stonásobne vráti.-
-Tvoj otec už ani z posteli nevstáva. Dlho nevydrží. Drábi sliedia okolo domu. Čakajú, že sa objavíš, aby ťa zlapali. Matúš, nechoď domov. Chytia ťa skôr, ako vstúpiš do domu.-
-Nechytia. Ešte ma nechytia. Ešte je nie čas. A ďakujem ti za radu.- Pozrel na dievčinu a po chvíle, so smutným výrazom v tvári pokračoval.
-Už idem, aby niekto nepobadal, že som tu.-
-Dávaj si pozor, Matúš.-
Rozlúčili sa. Osamelý jazdec ako prišiel, tak sa pod rúškom noci vytratil z dediny a uháňal smerom k Balašovskému hradu. Len z poza starej, bútľavej vŕby hľadeli za ním dvoje slziacich očí.
Na hradnú bránu zabúchal dohovorené znamenie. Široké vráta sa otvorili a prešiel cez ne až ku stajniam. Uviazal svojho tátoša, hodil mu chlp suchej ďateliny a všimol si, že susedné stajne sú prázdne. Melicharova družina šla na zboj, prebehlo mu mysľou. Tajný špiceľ doniesol správu na Balašovský hrad, že nočnou hodinou majú prevážať z neďalekej minciarni zlaté peniaze na kráľovský dvor. Takú korisť si Melichar nenechal ujsť. Zbuntošil všetky okolité družiny. Aj Matúšovi ponúkol, aby sa zboja zúčastnil. On však nezbíjal pre svetské statky. On sa pomstil krutým vládcom za neľudské zaobchádzanie s poddaným ľuďom. Preto zbíjal len tých, čo sa týchto neprávostí dopúšťali. Melichar ten mal iný cieľ. Chcel nazbíjať množstvo pokladov, aby mohol utvoriť regiment vojska proti pánom a tak oslobodiť ľud z poddanstva. Jeho pôsobenie bolo široké. Siahalo do niekoľkých stolíc. Po dobití hradu na svietiacom vrchu zachádzal až hore na Liptov, ba i do Poľskej. Preto stoliční páni vypísali na Balašovu hlavu vysokú odmenu. No najviac si brúsili zuby na tento hrad Koháryovci, ktorí by sa rady stali jeho pánmi.
-Museli by ste ma najprv zlapať a zavesiť na hák, aby ste sa stali pánmi tohto hradu- poslal im Melichar odkaz do neďalekého kaštieľa.
Matúš vyšiel širokým schodiskom do priestrannej komnaty, kde pred časom zanechal svoju zajatkyňu. Podišiel k malému stolíku, na ktorom ležal jeho list. Vzal ho do rúk. Pod ním sa zablýskali rôzne zlaté predmety a ozdoby. Predtým zdobili krásnu zajatkyňu a teraz tu ležali pred ním, ako dar za jej slobodu a voľnosť Do ruky vzal jej zásnubný prsteň. Do očí mu bili iniciálky snúbencov. Prevliekol cezeň zlatú retiazku a zavesil si ju na krk. Hneď ju rýchlo z neho sňal, lebo cítil páľavu na miestach, kde sa jeho tela dotýkali jemné ohnivká zlatej retiazky. Zosunul prsteň z retiazky a pozeral na ligotajúce sa briliantové očko. Po jeho pravej strane sa mu vynorila podobizeň svojej zajatkyne, v nádherných, trblietajúcich sa hodvábnych šatoch, ozdobená zlatými šperkmi a na ľavo, v obyčajných, sedliackych háboch odetá, skromná a smutná tvár jeho milej. Aký to rozdiel v ich položení. Aký to rozdiel dvoch životov. Aký to rozdiel dvoch, od seba vzdialených svetov. Jeden prebývajúci v nádherných a honosných kaštieľoch, hradoch a zámkoch a druhý v ubiedených, chatrných domčekoch v podhradí. Lež city vychádzajúce z ich životov sú rovnaké. Jedny sú však ovládané bohatstvom a pýchou a druhé, skromnosťou a biedou. Ten veľký rozdiel dvoch životov, dvoch svetov. Raz možno zrovná sa ich položenie. No pretrvajú veky, kým sa to stane.
Matúšom trhlo. Ako by sa bol zobudil zo snenia. Zlatý prsteň si založil na malú karabínku svojho širokého opasku a zasunul do švíka jeho zdvojenia. Tam bude ukrytí pred zvedavými očami jeho druhov. Možno sa naskytne príležitosť a vráti ho tej, ktorej patrí. Ostatné cennosti rozdá kamarátom, aby ich venovali svojim najmilším.
XI
V Horniackej krčme je pusto. Niekoľko sedliakov v širokých, čiernych klobúkoch, s podopretými bradami smutne čumia do prázdnych džbánov. Starý, šedivý krčmár drieme v kúte za latkovým šenkom. Jeho pekná dcéra Hanka, len tak ledabolo postáva opretá o šenkový, dubový stôl. Aj na nízkom pódiu, cigánska kapela neveselo pozerá do opustenej krčmovej sály. Nebývalo zvykom, že by v krčme u Horniaka, na samom konci dediny, položenej v hlbokých, čiernych horách bolo smutno. Vždy tam vyhrávala veselá, cigánska kapela a mladí junáci dotiahli do nej vrtké dievky, ktoré sa rady zvŕtali v tanci. No teraz cigáni podriemkávajú v kúte, tak ako starý krčmár, dievky sedia doma na prípecku a mladí junáci naháňajú panských drábov v hlbokých tmavých lesoch. A tak v Horniackej, zrubovej krčme je smutno, až je to čudné.
Zrazu sa ťažké, vchodové dvere s hrmotom rozleteli dokorán. Dovnútra sa dovalila hŕba zdatných, hôrnych chlapcov. Driemajúci cigáni zdvihli svoje ovisnuté hlavy, starý krčmár vyskočil do rovných nôh a sedliaci vysedávajúci pri prázdnych džbánoch prekvapení prepadom, s úžasom pozerali na veselých junákov.
Len mladá krčmárova dcéra radostne vykríkla.
-Miško- a letela mladému junákovi do náručia. Ten ju chytil okolo pása, nadvihol a zvrtol sa s ňou uprostred krčmy, div sa jej z toho nezatočila hlava.
-Hanka! Hanička! Pozri- ukázal na junákov ozdobených pištoľami.
-Akých hostí som ti doviedol. Nalej nám dobrého vínka z Horniackej pivnici- pustiac svoju milú z tuhého objatia. Tá chytiac radostne prázdne džbány, zbehla po drevených schodoch do tmavej pivnici.
-A vy- zavolal na vyjašených cigánov. -Hrajte! Tú našu.-
-Dneska som na rovine, zajtra som v cintoríne,
dneska mi hudci hudú, zajtra ma vešať budú.-
A cigáni neberúc na žart, rozozvučali svoje struny a Horniacka krčma razom ožila veselosťou.
Chýr o tom, že do Horniackej krčmy zavítali zbojníci sa rozniesla dedinou ako blesk. Dievky, ktorým milí odišli do hôr dúfajúc, že sa tam s nimi stretnú, leteli do krčmy ostošesť. Niektoré sa tam s nimi radostne zvítali, niektoré ostali sklamané a smutné. Ale sa aspoň dozvedeli, že sa ich milých pandúrom chytiť nepodarilo. A potom sa rozprúdila veselá zábava.
-Dosť, chlapci!- Zavelil zrazu Miško. – Dosť bolo zábavy. Kamaráti čakajú. Hora volá.-
Obrátil sa k cigánskej kapele. -Na rozlúčku zahrajte túto!-
„Pijú chlapci, pijú, v kamennej pivnici,
všetci ľudia vravia, všetci ľudia vravia,
všetci ľudia vravia, že sú to zbojníci.“-
Hôrny chlapci sa lúčili, opúšťajúc svoje milé, starú, zrubovú, Horniacku krčmu i dedinu. A smutné pohľady dievok i zarosené oči ich vyprevádzali do hlbokých, tmavých hôr.
XII
Ťažká, železná brána na stáročnej, kráľovskej minciarni sa otvorila. Tri konské vozy sprevádzané po uši ozbrojenými jazdcami sa pohli dopredu. Na nich v ťažkých kovových truhliciach, opásaných železnými obručami a opatrené veľkými zámkami boli vrchovato naplnené novučičkými, trblietajúcimi sa zlatými peniazmi. Tento záhadný a tajomný sprievod smeroval na Dolnú zem, do veľkého kráľovského mesta. Pred ním klusali štyria sliediaci jazdci, by zvestovali sprevádzajúcim husárom podozrenie, a vystríhali ich na blížiace nebezpečenstvo, ktoré by narušilo ich pokojný pochod.
Celý kraj zahaľoval nepriesvitný závoj čiernej noci. Všade bolo ticho, len dupot konských kopýt sa ozýval touto nočnou krajinou. Narážal na vysoké kmene hustého lesného stromoradia, rastúceho na strmých zrázoch pahorkatého kraja, ktoré ho čiastočne tlmili a tak zanikal v útrobách tmavých hôr.
Keď sa sprievod vymotal z pod skalných masívov a vyšplhal na vršok, ako by bola tmavá noc ustúpila. Pred nimi sa zabelela úzka cestička a tiahla do diaľav, ako tenká krajčírska niť, napojac sa na hlavnú hradskú smerujúcu na juh. Tam sídli početná kráľovská rodina. Jazdci sa rýchlo spustili do údolia, aby ešte za noci prešli toto voľné priestranstvo a nad ránom sa napojili na rušnú hradskú cestu. Po nej chodili kupci a obchodníci na trhoviská do hornatých krajov. Už bolo hodne po polnoci keď dorazili do veľkého agátového hája, stredom ktorého sa kľukatila cesta a okolo nej z oboch strán vypínali skalnaté masívy, vytvárajúc úzky a dlhý priesmyk. Hneď za priesmykom bola odbočka na lesnú cestu vedúcu do neďalekej osady. Štvorica sliediacich jazdcov prešla priesmykom, keď ich zo všetkých strán obstáli tmavé, neznáme postavy namieriac na nich svoje pištole.
-Stáť- znel povel zavalitého muža v širokom klobúku. Jazdci sa nestačili spamätať, keď ich neznámi muži stiahli z konských sediel a úzky priesmyk zahatali hromadou podťatých stromov. O nejaký čas vstúpil do priesmyku i konvoj troch povozov sprevádzaný ozbrojenými husármi. Len čo posledný jazdec vkročil do priesmyku, spadli za ním hrubé agátové kmene, zahatajúc spiatočnú cestu a celý konvoj ostal v ňom uväznený. Z poza veľkých brál, skalných dier, osamelých kmeňov i z temena priesmyku ozvali sa ostré výstrely.
-Odhoďte zbrane- rozniesol sa úzkym priesmykom rázny rozkaz.
-Poddajte sa, lebo živí sa odtadiaľto nedostanete- a streľba pokračovala ďalej.
Nič netušiaci husári, obzerajúc sa vôkol seba nevideli ľudskej bytosti. Len ostrá streľba a praskot skál na ktoré dopadali olovené guľky z dlhých zbojníckych pištolí dávali znať, že tu niet inej pomoci, len zahodiť svoje zbrane do cestných priekop, aby si zachránili holý život. Veliteľ husárov sa len s údivom díval na svojich podriadených, ako odhadzujú jeden po druhom svoje karabíny. Strhol z pleca svoju karabínu, namieriac ňou na mohutné bralisko a vystrelil. No v rukách držiaca pažba sa mu rozletela na tisíc kúskov. To jeden z junákov vyskúšal svoje strelecké schopnosti a tak odzbrojil veliteľa husárov. V tom momente vyšlo z úkrytov množstvo ozbrojených mužov, blížiac sa k prestrašením husárom. Kočiši sediaci na svojich povozoch len meravo sledovali celý tento nevšedný výjav. Vystrašených husárov zviazali, kone chytili za oprátky a kočišom prikázali aby ich nasledovali s naloženými vozmi. Niekoľko mužov uvoľnilo zatarasený priechod a na krížnej ceste pobrali sa úzkou cestičkou do neďalekej osady
Keď tri osamelé vozy prechádzali malou osadou, začínalo svitať. Osadníci, ktorí si včaššie privstali len s údivom pozerali, čo to za čudáci v tomto rannom čase prechádzajú ich dedinou. O chvíľu sa osadou prehnal konvoj neznámych jazdcov. Dupot konských kopýt zobudil i ďalších osadníkov. No len čo prestrčili strapaté hlavy cez malé oblôčiky, už videli len konské zadky, ako sa im strácajú za vysokou, bukovou mladinou, rastúcou na breho malého potôčka. A konský konvoj, so vzácnym pokladom, vracal sa smerom na sever, cez hlbočizné a husté horské masívy, do sídla zbojníckeho rytiera Melichara Balašu, pána hradu stojaceho na vysokom a legendárnom svietiacom vrchu. To bol cieľ ich cesty. Kone zaviedli do stajní a truhlice plné zlatých peňazí, zložili na hradné nádvorie. Korisť z dvoch plných truhlíc rozdelili medzi družiny, ktoré sa na zboji zúčastnili.
-Zlaté peniaze z tretej truhlice skryjeme a zakopeme v útrobách tohto vrchu pre horšie časy- vyhlásil Melichar Balaša.
-Taký lup sa nepodaril ešte žiadnej zbojníckej družine. Na kráľovskom dvore budú naň dlho spomínať. –
Keď sa zbojnícke družiny rozchádzali do svojich krajov, na svietiacom vrchu sa rozhorela mohutná vatra. Ľudia z blízkych i vzdialenejších dedín a osád s úžasom hľadeli na rozžiarený obzor a do výšky šľahajúce ohnivé plamene.
-To horí Balašovský hrad, alebo horiaca láva vyhasnutej sopky valí sa z útrob svietiaceho vrchu- hovorili si medzi sebou vystrašení dedinčania..
Len keď niečo po polnoci klesli ohnivé paprsky a temeno svietiaceho vrchu sa upokojilo, s povzdychom a uľahčením si zaľahli na svoje tvrdé postele.
Vtedy Melichar Balaša so svojou družinou, vkladali do útrob mohutného brala podobnému psovi, zlatý lup. A čo sa nevmestilo tam, zakopali do skalnatých, podzemných pivníc Balašovského hradu.
XIII
-Ďakujem ti kamarát, že si moju družinu prichýlil pod svoju strechu- lúčil sa na hradnom nádvorí Matúš Svoreň s Melicharom.
-Moja brána a moje staviská vám budú vždy otvorené a rád vás privítam, keď do tohto kraja zavítate-
Matúšova družina sa rozlúčila a brána Balašovského hradu sa za ňou zavrela. Cieľ ich cesty bol jasný. Priblížiť sa k svojmu domovu odkiaľ museli na čas odísť, aby sa stratili sliediacim hajdúchom z očí. A keď sa situácia trochu upokojila, bolo treba vrátiť sa a pomstiť panské krivdy páchané na úbohých poddaných. Bolo treba ukázať, že odpor proti ich moci silnie, bolo treba naháňať pánom strach a dať im na vedomie, že ich týranie a krutosť musí prestať, alebo aspoň zmierniť vládnutie nad zbedačeným sedliackym ľuďom v podhradí.
Hontianska družina zišla z vysokého, svietiaceho vrchu a kamenistou, horskou cestou sa uberala na juh. Kopčeky a vŕšky sa pomaly tratili a začínali rovinaté plochy. I dravé, lesné bystrinky pokojnejšie zurčali cez dlhé lány, aby sa pod Krutým hradom vliali do veľkej Zelenej rieky a doplnili tak jej široké koryto. Na krížnych cestách, za veľkým horským masívom družina zastala.
-Tu sa rozdelíme- povedal Matúš svojim chlapcom. -Vy choďte na Tlstý vrch a ja tam zajtra tiež dorazím.-
-Kapitán,- ozval sa Mišo Debnár. –Túlať sa sám v tomto kraji je nebezpečné. Pred hajdúchmi sa sám neubrániš.-
-Nestrachuj sa, Miško. Nepadnem im ja do pazúrov. Tieto hory dobre poznám. I chodníčky na ktoré oni ešte nevkročili. Zajtra sa uvidíme.-
Rozišli sa. Družina išla cez horu na vrchol vzdialený asi pol dňa cesty, kde stáli zrúcaniny niekdajšieho hradu. Pod nimi sa nachádzali kamenné pivnice, do ktorých už nikto nechodil. Ani blízky osadníci sa neodvážili vstúpiť pod tieto zrúcaniny, ktoré boli opradené strašidelnými povesťami. Zbojnícky rytieri Matúša Svoreňa si tam našli dočasný úkryt. Sliediaci hajdúsi ich vysnorili, privolali celú stotinu a po uši ozbrojení pustili sa za nimi. Zuby im klepli naprázdno. V zrúcaninách nenašli nikoho i napriek tomu, že ich krížom-krážom celé prekutali. Úkryt v podzemných pivniciach neobjavili. Vchod do podzemia bol dobre maskovaný. A keby sa aj do neho dostali. Tmavá, dlhá a nízka chodba, končiaca nad hlbokou priepasťou, dávala možnosť úniku. A zísť úzkym chodníkom v skalnatej stene by sa neodvážili. Pre hôrnych chlapcov to bola hračka. Hajdúsi však obstáli celý vrch, deň a noc ho strážili. Matúša chceli chytiť živého. Mysleli si, že im raz príde pod ruku. Neprišiel. Odtiahol vyššie do tmavých hôr k Melicharovi Balašovi. A teraz sa znova vracia do skalných pivníc Tlstého vrchu. Bližšie ku Krutému hradu, z ktorého vychádzal strach a hrôza. Družina Matúša Svoreňa dorazila na Tlstý vrch v podvečer. Zišli do podzemných priestorov, aby si v nich pohoveli. Nevedeli pochopiť, prečo ich kapitán opustil a sám sa vybral túlať týmto krajom.
Matúš sa pustil krížom cez hory, obišiel vysoký vrch na ktorom sa beleli skaliská a popri malom, horskom potôčku zišiel na veľkú, priestrannú, lesnú lúku. Na jej okraji chvíľku postál, rozhliadol sa a prešiel ňou na jej opačný koniec. Za ňou akoby bola tmavá hora zhustla, lebo jeho kôň sa len ťažko prebíjal pomedzi jej ohybné konáre, ktoré mu bili do tvári. Keď zašiel za strmý zráz, prišiel na úzku lesnú cestu, ktorou sa pomaly vybral dolu k pretiahlej kotline. Nad ňou, na vysokom brale, sa kedysi hrdo vypínal starý Coburgovský zámok z ktorého po dnes zostali už len ruiny. Prešiel dlhou dolinou, popri zurčiacom potôčku až k malému vodopádu. Zastal na jeho vrchole, kde sa vody rozlievali a padali po vyčnievajúcich skaliskách do hlbokej rokliny, spôsobujúc hukot, ktorý sa niesol až dolu k Višnickému poľovnému zámku, alebo k Psej osade. Ba niekedy doliehal až k vzdialenej sedliackej dedine, tiahnucej sa po pahorkatom teréne Čierneho Rudohoria. Matúš sa pozrel na panorámu tmavých hôr a v mysli zalietol do svojej dediny, ktorá sa čupila pod hradným masívom Juraja Barcziho. Po chvíľke zišiel okľukou na lesný chodník a pobral sa k Višnickému zámku. Netrvalo dlho, keď uzrel biele múry tohto hrdého, grófskeho hniezda, kde sa často hýrilo a veselo zabávalo, či už na veľkolepých poľovačkách, alebo pri iných rôznych príležitostiach. Pri hustom kroví pritiahol koňovi uzdu a zoskočil z neho. Uviazal svojho priateľa o mladý bučiak a pozoroval okolie zámku. Jeho nádvorie bolo pusté a z poza zámockých múrov sa neozýval žiaden hluk. Všade bolo mĺkve ticho.
-V zámku niet panskej hávedi- povedal si Matúš pre seba. Ohliadol sa, zišiel na južný okraj, kde prebýval správca tohto zámku. Prikradol sa k jeho obydliu a pozrel cez okienko dovnútra. Nevidel nikoho. Zišiel nižšie k dvojitým dverám a siahol na kľučku. Dvere boli uzamknuté. Jemne na ne zaklopal a čakal. Od lesa ho nemôže nikto vidieť, pomyslel si. A od stajní sem služobníctvo nedovidí, lebo im v tom bráni roh zámockej budovy. Za dverami začul tiché kroky.
-Kto je- ozval sa starší, ženský hlas.
-To som ja, teta Vilma. Matúš Svoreň.-
-Preboha, Matúš- ozvalo sa z poza dvier a zaštrkotal v nich kľúč. Dvere sa pomaly otvorili.
-Nikto ťa nevidel- so strachom mu položila otázku.
-Nie. Nebojte sa. V okolí niet živej duši. A služobníctvo ma tiež nevidelo. Bol som opatrný.-
-O služobníctvo sa ja nebojím. Len keď príde z hradu posol, vtedy treba byť na pozore. Poď rýchlo dnu- pozvala ho a zamykala za ním dvere.
-Čo ťa sem priviedlo?-
-Prišiel som vás navštíviť, keď je nie kocúr v dome.- Pousmial sa.
-Je strýko Arpád tu- opýtal sa.
-Áno. Je dole v pivnici. Chystá a vyberá víno na pánovu oslavu.-
-A čo ide pán oslavovať?-
-Vieš. Veľká oslava sa chystá. Náš hradný pán už dcéru zasľúbil a teraz sa chystá zasľúbiť on- potajme tlmočila túto zvesť pani Vilma, žena správcu tohto zámku.
-To bude určite veľká oslava- prikývol Matúš.
-Veru veľká. Prídu všetci stoliční a hradní páni. Aj z kráľovského dvora má prísť niekto na oslavu. Veď pani Agáta z Vodného hradu je sesternicou kráľovského radcu a jej brat veľkým pánom u prešporského župana. Ale poď, zavediem ťa k mužovi. Bude prekvapený, keď ťa uvidí. Len,… Matúš…-odmlčala sa. Po chvíľke pokračovala.
-Veľmi sa strachujem o teba. Všade ťa hľadajú. A teraz páni zúria. Z kráľovského dvora má prísť vojsko lapať zbojníkov, čo ozbíjali konvoj smerujúci na kráľovský dvor. Vraj tam bolo veľa peňazí.-
Matúš mlčal. Pomaly zišli točitým, kamenným schodiskom do pivníc Višnického zámku. Tie boli veľké a rozsiahle. Na podstavcoch bolo uložené množstvo dubových sudov naplnených kvalitným, dolniackym vínom. Juraj Barczi mal najlepšieho vincúra z okolia. Každý mu ho závidel. Takým vínom, aké mal Juraj Barczi sa ani jeden hradný pán pochváliť nemohol. A on bol na to hrdý. Veď aj k nemu radi chodievali. Či už hradní a stoliční páni, grófi, župani i zemania. Veru často bolo na Višnickom zámku veselo. Tu, na samote, v lone krásnych hôr trvali mulačáky aj do týždňa. Lebo to, čo v tejto pivnice bolo uložené, muselo sa do novej úrody minúť, aby bolo do čoho naplniť nový mok. A tak páni jedli, pili a zabávali sa.
-Vediem ti hosťa- otvorila pani Vilma ťažké dvere na priestrannej pivnici.
Starý pán, niečo prplil pri veľkom dubovom sude. Obzrel sa a ostal stáť prekvapený.
-Matúš! Kde sa tu berieš? Ty si prišiel na grófsky zámok a gróf za tebou snorí po celom kraji.- Podišiel k nemu a chlapsky ho objal.
-Drahý strýko. Cnelo sa mi za vami. Už sme sa dávno nevideli. Išiel som okolo, nuž zastavil som sa. –
-Dobre synak. Len tu na teba číhajú panské pazúry. Nebol by som rád keby si do nich vliezol. Ale ponúknem ťa. Z toho najlepšieho, aké sa v grófskej pivnici nachádza.- A už aj točil z veľkého suda do kamennej čaši trblietavý mok zlatistej farby. Matúš si upil a pokýval súhlasne hlavnou.
-Dobré.-
Pani Vilma sa pobrala schodiskom hore nechajúc, chlapov nech sa porozprávajú. Keď vychádzala na vrchný schod spozornela. Na dvore nastal hluk. Nakukla cez dvere a zmeravela. Na zámocky dvor dofrčal panský koč sprevádzaný dvoma hajdúchmi.
-Preboha. Gróf- prebehlo jej mysľou. Dvierka na koči sa otvorili. Kočiš, ktorý zoskočil z kozlíka pomáhal mladému dievčaťu zísť po schodíkoch z koča.
-To je slečna Ilonka- zašepkala a srdce jej radostne poskočilo. Oči mala upriamené na koč, či z neho vystúpi aj hradný pán. Keď Ilonka zbadala starenku s radostným úsmevom pobehla k nej.
-Pani Vilma- dobehla a hodila sa jej do náručia.
– Slečna prichádza sama?- Zvedavo sa jej pýtala.
-Áno sama. Len tuto mám doprovod. Tatko ma nechcel pustiť bez strážcov, aby sa mi niečo neprihodilo. Aj tak by mi nepomohli.- Mávla ledabolo rukou. –Ujko je vo vnútri?-
-Áno, v pivnici.-
-Idem za ním.-
V tom sa pani Vilma spamätala. Pre boha, veď ona ho tam uvidí.
-Nechoďte tam, príde hore.- Už bolo neskoro.
Slečna Ilonka prebehla cez pootvorené dvere a drobčila po kamenných schodoch do pivničných priestorov. Pani Vilma vbehla ku schodišťu a zakričala na svojho muža.
-Arpád! Poď hore! Prišla návšteva.-
Keď sa jej hlas rozľahol po točitom schodisku, Ilonka už otvárala ťažké dvere a v kročila do pivničných priestorov.
Ostala stáť a s úžasom pozerala na muža stojaceho oproti nej. Matúš oboma rukami držal dve pištole zastoknuté za širokým opaskom. Keď pred sebou uvidel ženskú postavu, spustil ruky vedľa seba. Hľadel priamo do očí dievčine, ktorá z neho nespúšťala zrak. Toto mĺkve ticho sa neodvážil nik prerušiť. Matúšovi prebehlo mysľou, že urobil veľkú chybu, keď vkročil do tohto hniezda. Nie preto, že by sa bál hajdúchov, že ho chytia. Ale preto, že jeho strýko bude mať z toho veľké opletačky. Ak sa to dozvie gróf, ktorý je určite niekde v hornej časti zámku, prepustí zo služby pani Vilmu i jej muža. A to pre neho. Teraz musí konať. Teraz musí z toho nejako vycúvať.
-Vy a tu?- Ozval sa tichý hlas vychádzajúci z jemných ženských úst.
-Áno… Tu. Vtrhol som sem ako zbojník. Strýko Arpád za nič nemôže.-
Zrazu stŕpol. Prezradil to, čo sa nemal nikto v tomto zámku ani na hrade dozvedieť. Prezradil, že správca Višnického zámku je jeho strýko. A jeho synovec je najväčší zbojník na tomto okolí, ktorý prepadáva a zbíja grófov, zemanov, stoličných pánov i kráľovských vyslancov.
Ilonka pozrela na správcu. Ten stál bledý ako stena pri veľkom dubovom sude a neprítomne hľadel pred seba. Znovu sa pozrela na Matúša. Oči sa jej rozjasnili a na perách zaihral sotva badateľný, slabučký úsmev. Urobila krok dopredu. Dlhé šaty sa zvlnili na kamennej dlažbe a jemný šelest začul len Matúš. V tom sa od schodišťa ozval ťažký dupot krokov. Ilonka priskočila k Matúšovi, chytila ho za ruku a vtiahla za široký, kamenný stĺp podopierajúci pivničný strop. Pritlačila sa k nemu, ako by ho chcela chrániť. Matúš cítil ako sa jej chveje jemná rúčka. Cítil vôňu jej dlhých, hebkých vlasov, ktoré sa jej ovíjali okolo štíhleho krku a padali na rovné plecia. Mal pokušenie chytiť ju okolo drieku a pritlačiť bližšie k sebe, na svoju mužnú hruď. Ovládol sa. Vtom sa dvere do pivnice rozleteli a tresli o kamenný múr. Ilonkou trhlo. Otočila sa tvárou k Matúšovi. Chytila ho za široké ramená, privinula sa bližšie k nemu a ticho zašepkala.
– Ostaňte tu, ani sa nehnite.-.
– Starý sluha, daj dobrého vínka na potúženie a ovlaženie dvom smädným hrdlám! Kde máš krčah?- Zahučal na správcu malý, tučný hajdúch.
Zámocký správca trasúc sa ukázal na malú poličku zavesenú v kamennej stene. V tom z úkrytu vystúpila grófova dcéra. Hajdúsi stŕpli a prekvapení pozerali na ňu.
-Prepáčte prosím, milostivá slečna- trasúcim hlasom brblal tučný hajdúch.
-Chceli sme sa len osviežiť. Už sa porúčame- a poberali sa von z pivnice.
-Keby ste boli slušne požiadali pána správcu o trochu občerstvenia, bolo by sa vám učinilo. Takto sa napite vody zo zámockej studni.- Vyprevadila prestrašených hajdúchov Ilonka. Potom sa pozrela na blednúceho správcu.
-Nebojte sa. Nič, čo sa tu dnes udialo, neprezradím. Môj otec by vám to neodpustil, ale ja vás mám rada. Je to naše tajomstvo. Môžete v pokoji odísť.-
Správca Višnického zámku s upokojením a s vďakou vyšiel točitými schodmi na povrch.
V pivnici ostalo ticho. Len dupot správcových krokov pomaly slabol, až celkom utíchol. Dvaja mladí ľudia hľadeli na seba a z ich oči vychádzal úžas, prekvapenie ale i radosť, že sa takto osamote a náhle stretli.
-Máte dobré a šľachetné srdce- prerušil hrobové ticho Matúš a pokračoval.
-Len škoda, že také nebije v tele každého človeka.- Po chvíľke pristúpil k Ilonke, chytil jej ruku a pozdvihol k ústam.
-Obdivujem vás, s akou chladnou hlavou ste vstúpili na územie, ktoré je pre vás nebezpečné.- Snažila sa vyslobodiť ruku ešte skôr, ako by ju pobozkali jeho pery. No Matúš ju pevne stisol a nepustil zo svojej dlani. Druhou rukou siahol do švíka svojho opasku, zvesil z malej karabínky zlatý prsteň a začal jej ho navliekať na prst.
-Je to prsteň od vášho snúbenca, ktorý ste si zabudli u mňa- povedal jej.
-Nezabudla. Ja som ho tam nechala pre vás.- Skrčila prsty a vyslobodzovala si ruku.
-Tento prsteň mi daroval priateľ s ktorým ma chcel zasnúbiť môj otec i napriek môjmu nesúhlasu. Ja nemám snúbenca.- Oponovala.
-Aj tak patrí vám. Vyryté písmenká na ňom to potvrdzujú.-
-Ale vyryté písmenká potvrdzujú aj iniciálky vášho mena. Chcete mi ho teda darovať ako snúbe……- nedopovedala.
-Ako čo?- Spýtal sa jej.
Pozrela mu do očí.
Z nich sa mu zatočila hlava. Tie krásne, hlboké a jasné oči, ktoré tu teraz žiaria pred ním, rozbúrili v jeho tele krv a tep jeho srdca sa zdvojnásobil. Zacítil, že prebúdzajúci cit lásky, ktorý v ňom vzplanul musí rýchlo uhasiť. Musí uhasiť skôr, než sa celkom rozhorí a opantá jeho srdce, dušu i celé jeho telo. Vtedy zacítil slabulinký stisk jej bledej a jemnej rúčky. Zdalo sa mu, že sa privinula k nemu. Jej pery boli tak blízko, len dotknúť sa ich a dlhý bozk by spojil dva nezlučiteľné svety ich životov. To však nedokázal. Ich svety boli od seba tak vzdialené, že jeden bozk by ich nepriblížil. Pustil jej ruku. Tá pomaly klesla pozdĺž jej tela. Sklonila hlavu, ako by sa zahanbila a smutným hlasom povedala.
-Vyjdem na povrch z tejto pivnici a keď bude vhodná príležitosť pošlem správcu, aby vás vyviedol von. Potom si slobodne lietajte šírim svetom.- Rýchlo sa otočila, vychádzajúc z podzemných pivníc úzkym, točitým schodiskom. Keď vkročila na vrchný schod, jemnou hodvábnou šatkou si utrela zarosené oči. Zašla do správcovej izby a prikázala mu, aby vyviedol nevolaného návštevníka z pivničných priestorov tak, aby ho nik nezbadal. Pani Vilma nemo hľadela na ňu vidiac, že milostivá slečinka je rozrušená a čudne sa správa. Ilonka vbehla do svojej komnaty. Hodila sa na zamatovú váľandu, hlavu si zakryla malým vankúšikom z pod ktorého prenikal tichý a nepravidelný vzlykot.
O nejaký čas, hustou horou smerom k Tlstému vrchu, uháňal šumný jazdec za svojou družinou.
Celá debata | RSS tejto debaty