moje poviedky

XIV

Na kráľovskom dvore bolo rušno. Správa, že kráľovský konvoj prevážajúci zlaté peniaze prepadli zbojníci veľmi rozhnevala kráľa i jeho radcov. Vojenský generáli zhromažďovali vojsko, aby zlapali zbojníkov a postavili ich pred súd. Ozbíjané peniaze sa musia dostať do kráľovskej pokladnice. Netrvalo dlho a z veľkého kráľovského mesta sa rozvinulo vojsko smerom k horniackym vrchom, kde boli hniezda zbojníkov a lúpežníkov.

-Treba zlapať zbojníckych kapitánov, postaviť ich pred hrdelný súd na výstrahu všetkým, ktorí by sa odvážili vzoprieť proti vrchnosti. Ostatná zberba sa rozpŕchne a  ich družiny sa rozutekajú. Treba konať rázne a nemilosrdne.- Tak zneli slová kráľa, jeho radcov a zemepánov.

Zbojnícky rytieri vedeli, že tento veľký prepad bude mať dôsledok a vrchnosti sa budú chcieť za to mstiť. No zlatý poklad už bol dobre ukrytý a zbojnícke družiny pripravené, ako prelstiť kráľovské vojsko. Dohovorili sa  na tom všetci zbojnícky kapitáni  keď  odchádzali  z Balašovského  hradu.  

–Aby nezahynul ani jeden junák, ani jeden zbojník nepadol do panských papŕč , neskončil v tmavých   žalároch, alebo neodvisol na šibenici. – To bol odkaz veľkého, zbojníckeho rytiera  Melichara Balaša. A toto povedal i Matúš Svoreň svojim chlapcom, keď prišiel za nimi do podzemných chodieb hradných  zrúcaním na Tlstom vrchu.

Na čas zbojnícke prepady ustali. Kráľovské vojsko blúdilo a sliedilo po celej krajine. Zašlo do miest a dedín, vyzvedalo sa u  richtárov, navštevovalo jarmoky  na ktorých sa zvykli zbojníci  zdržiavať a počúvať čo ľudia medzi sebou hovoria. No vojenskí špehúni nič nevyňuchali, ani nezistili, kde sa zbojnícke družiny podeli, kam sa stratili. Prešli už skoro dva mesiace a hlásenia ktoré prichádzali na kráľovský dvor boli vždy tie isté.

-Žiadneho zbojníckeho kapitána, ale ani  toho najposlednejšieho zbojníka sme nechytili.-

Nakoniec sa kráľ rozhodol, že časť vojska stiahne do kasární. Nech si hradní páni, stoliční a župní úradníci chytajú zbojníkov sami. Majú svojich drábov, lepšie poznajú kraj a možno aj zbojníkov, ktorí ich zbíjajú. A tak všetka zodpovednosť prešla na šľachtu a nižších úradníkov. Tí však neboli spokojní s týmto rozhodnutím. Po čase život prišiel do tých istých koľají v akých bol pred tým,  ako sa po krajine rozliezlo kráľovské vojsko. Keď prestali  po krajine vyčíňať zbojnícke družiny, upokojila sa i panská vrchnosť a vrátila sa k hýrivému spôsobu života.

Juraj Barczi sa rozhodol, že požiada krásnu pani z Vodného hradu o ruku. Povedal to i dcére, ktorá nebola nadšená rozhodnutím svojho otca.  No ovplyvniť túto skutočnosť nemohla, ani nechcela. Keď sa otec takto rozhodol, rešpektovala to. Avšak trvala na tom, že svoj život si zariadi podľa vlastných predstáv a nebude sa jej do neho nikto miešať.

– Toto povedz i svojej nastávajúcej, – rázne povedala otcovi.

Len čo sa  po dlhej zime  hrubé ľady roztopili,  pltníci spustili na vodu svoje plavidlá, usporiadali zaľúbenci na Vodnom hrade veľkú slávnosť. Pozvali  najbližších priateľov, aby si v ich spoločnosti mohli dať sľub vernosti a oznámiť , že sa o krátky čas stanú manželmi. V nedeľu, 24. apríla, na svätého Juraja schádzali sa páni z blízkeho i ďalekého okolia na veľkolepú oslavu, prechádzajúc k malému ostrovčeku cez plytký brod, alebo prevážajúc na  veľkých drevených pltiach k pyšnému Vodnému hradu, sídlu peknej a hrdej hradnej pani Agáty.

Vodný hrad bol postavený na vysokom skalnom hrebeni,  popod ktorý preteká neveľká  rieka, zvaná Mútna voda. Postupom času sa prudké vody rieky, stekajúce z horniackych pohorí zvýšili a rozliali po okolitých rovných lánoch. Vyvýšenina, na ktorej stálo  mohutné hradisko, ostala v ich strede a utvoril sa malý ostrovček. Keď vody rieky aj poklesli, nové plytké koryto už ostalo. A na hrad sa dalo dostať len jeho prebrodením.  Vodný hrad a jeho mohutné hradištné opevnenie, niekoľkonásobný valový systém na skalnej ostrohe oproti Psej osade,  je začiatkom Slovanskej hradnej brány začínajúc od Krutého hradu nad Zelenou riekou, prechádzajúc na Mútnu vodu cez Krivín a pokračujúc po úpätiach vysokých skalných masívov v Čiernom Rudohorí. Vodný  hrad, za zásluhy dostali od kráľa predkovia jej dnešnej majiteľky. Aj muž pani Agáty, Andrej Théry položil život v protihabsburskom  povstaní, ledva že dovŕšil tridsať rokov. A pani Agáta je veselou vdovou už skoro dvadsať rokov. Odvtedy, ako vyprevadila svojho muža na poslednej ceste, mala veľa nápadníkov.  Zaujímali sa o ňu  slobodní   grófi, veď   bola  ešte celkom mladá.  Aj  starší zemania a stoliční páni občas zalietli na Vodný hrad. Veselo sa s nimi pobavila i tajuplné noci s niektorými strávila. No na vážny vzťah nemyslela. Až keď Juraj Barczi ovdovel a začal dvoriť krásnej vdove, po dlhšom premýšľaní  jeho dvorenie opätovala. Nakoniec sa vášnivo zaľúbila a ani sa tým netajila. Teraz prišiel ten čas, keď to chcú verejne a pred hosťami oznámiť.

Hradné okná boli rozjasané od veľkých, svietiacich fakieľ, rozmiestnených po dlhých chodbách i slávnostných sieňach, kde hodovalo vznešené panstvo. Niektorí páni, ktorí si viac uhli z plných  čaší už podriemkávali nad plno prestretými stolmi. Vznešené polovičky mali čo robiť, aby  ich prebrali aspoň počas slávnostného aktu,  keď gróf Juraj Barczi požiada o ruku štedrú hostiteľku. Mládež sediaca  oddelene na konci  hosťovskej siene už netrpezlivo čakala na tento akt, aby sa potom mohla  začať blázniť a veselo vykrúcať pri cigánskej kapele.  A keď dolu v podhradí odtrúbil hlásnik polnoc, Juraj Barczi vstal od stola a slávnostne požiadal milú a usmievavú pani grófku o ruku. Slávnostnou sieňou sa rozniesol veselý pokrik na slávu tejto dvojici. Všetci zdvihli svoje čaše na prípitok, cigánsky primáš spustil veselú a rezkú pesničku. O chvíľku sa už v kole zvŕtali prvé tanečné páriky, až sa  celá hosťovská sieň zmenila na drobčiace ľudské mravenisko.  Veselá nálada zachvátila každého. I hostiteľka v dlhej, krásnej, hodvábnej róbe sa zvŕtala v tanci so svojim milým. Ich oči žiarili radosťou a šťastím a ich telá sa tlačili k sebe, dávajúc na vedomie všetkým, že láska ktorá medzi nimi vzplanula je ozajstná,  veľká a vášnivá. Ilonka videla  to veľké šťastie a radosť, ktoré srší z očí jej otca, keď má v náručí svoju nastávajúcu. Avšak mysľou jej prebehol  tmavý tieň obrazu  svojej zosnulej matky. No vo víre tohto hluku, veselosti a roztopaše, ktorý vládol v tejto sieni sa rýchlo stratil a zanikol medzi hemžiacimi sa párikmi  a  prehlušili ho veselé tóny cigánskej muziky.

Zrazu sa dvere  v hosťovskej sieni rozleteli a tresli o vedľajší múr. V nich sa objavili traja ozbrojení muži. Na hlavách mali široké, čierne klobúky, biele vyšívané košele opásané širokým opaskom, súkenné nohavice previazané na spodku šnurovaním, na nohách kožené krpce a v rukách dlhé pištole namierené na hodujúce panstvo.

-Zbojníci- ozval sa srdcervúci,  ženský výkrik z prestrašeného hodujúceho davu.

Nastal veľkí krik a zhon. Prestrašené dámy utekali do zadnej časti hosťovskej sieni, aby sa tam niekde v kútoch ukryli a prekvapení grófi  nemo hľadeli na nevítaných hostí.

-Ani sa nehnite!- Znel rozkaz jedného zo zbojníkov. Nastalo hrobové ticho. Len cez otvorené dvere valili sa ďalší zbojníci staviac si pred hodujúcich hostí.

-Nikomu sa neskriví ani vlas na hlave, keď dobrovoľne odovzdáte svoje drahocennosti do širákov týchto junákov.- Hromovým hlasom zahučal jeden zbojník a ukázal na prichodiacich. Tí snímali svoje širáky z hlavy a pobrali sa medzi prestrašených hostí.

-Prosím, ukážte ručičky slečinka, aj vy panička- s úsmevom a milo sa prihováral staručký zbojník menšej postavy a sťahoval z trasúcich sa rúk zlaté prstene,  náramky a z hrdiel trblietajúce sa zlaté retiazky a iné ozdoby.

-A vy páni, mešce na stôl- rozkázal znovu zbojník, vyššej, ramenatej postavy. Páni grófi i zemania hoc neradi, dávali svoje mešce s peniazmi na  najbližší stôl k zbojníkovi.

-Teraz vznešené panstvo- pokračoval zbojník, keď už všetky drahocennosti boli zložené v širákoch – veselo a nerušene sa  zabávajte ďalej. My v pokoji odídeme a nesnažte sa týmito dverami tak skoro nazrieť, aby vás nebodaj nezasiahlo olovo z našich pištolí.- Zbojníci namierili na nich ostrejšie svoje pištole.

-Aj tak vás nemá kto ratovať. Vaši drábi sa veselo bavia uzamknutí  v podzemných pivniciach a popíjajú dobré Théryovské vínko.  Pltníci, ktorí vás mali prevážať na druhý breh odišli, kone zo stajní  sa rozpŕchli, rozutekali  a cez rieku by ste sa museli prebrodiť na pešo. Vyčkajte rána, keď sa vrátia   pltníci a sluhovia vám pochytajú vašich tátošov.-

Zbojníci sa potom vytratili z miestnosti. Na hradnom nádvorí naskočili na kone, zbehli dolu k Mútnej vode, cez jej brod sa dostali na druhú stranu a pri svite mesiačika  stratili sa v hustej  hore, odtiahnuc niekde v neznáme končiny.

-Čo si tá  zbojnícka háveď  dovolí?- Prvý sa spamätal Juraj Barczi.

-Len čo sa vytratilo vojsko už im zase žilky ožili. A kráľ nám odkazuje, že si ich máme chytať sami.- Rozčuľoval sa  Mikuláš Čóry.

-Utvoríme si vojsko sami. Pochytáme ich a vydáme pred hrdelný tribunál.- Navrhol hornonitriansky župan, Ernest Okoličány.

-Len kde  zoženieš na vojsko peniaze, Ernest?- Spýtal sa ho gróf  Senczy.

-Musíme sa poskladať. A niečo pýtať aj od kráľovských úradníkov- pokračoval Ernest Okoličány

-Len či ti kráľ dá, keď prišiel o toľké bohatstvo. To je už v pazúroch tejto hávedi.- Podotkol  Ignác Višnický  hlavný slúžny Hontianskej stolice.

Kým sa páni grófi  debatovali, pristúpila k dverám dcéra Juraja Barcziho Ilonka.  Pomaly ich otvorila a nazrela do dlhej zámockej chodby.

-Ilonka! Preboha. Čo to robíš?- Prestrašene vykríkol jej otec.

-Nepočula si výstrahu? Veď ťa môžu  zastreliť.-

-Nebojte sa. Zbojníci sa už iste  brodia cez rieku a nečakajú či sa odvážime vyjsť z tejto siene.- Vyšla na chodbu a pobrala sa dolu schodmi na hradné nádvorie. To zívalo prázdnotou. Po zbojníkoch nebolo už ani chýru a drábov, ktorí ich mali strážiť nebolo  tiež. Za Ilonkou sa pobrali ostatní grófi a zemania. I pani hradu zišla na nádvorie.

-Treba nájsť drábov- povedal Juraj Barczi. – Sú vraj v podzemných pivniciach- a pobral sa v tú stranu, kde sa vchádzalo do podzemia. Niektorí  išli s ním. Keď vstúpili na tmavé schodište z podzemia k nim doľahol hluk a veselí krik. Juraj odomkol zámok, vzal z chodby horiacu fakľa a vstúpil do pivnici.  Len čo  ho podgurážení drábi zbadali stŕpli a v podzemí ostalo hrobové ticho. Okríkol ich.

-Takto si plníte službu panej hradu? Vy sa tu veselo zabávate a nás o všetko obrali zbojníci.- Drábi nebrali na žart.  Vyrútili sa von, cez široké, nízke  podzemné dvere. Na hradnom nádvorí sa rozpŕchli na všetky strany. Len ich veliteľ zastal pred paňou hradu a čakal čo bude ďalej.

Pani Agáta sa len ostro na neho pozrela a rozkazovala.

-Postaviť stráže na všetky hradné veže, ku strieľňam, k bráne a pred hradnú budovu! Do rána sa nik nesmie zo svojho miesta ani pohnúť! A ráno budete  hľadať po okolí kone, ktoré zbojníci vyplašili! A kde máš karabínu?- Spýtala sa ho.

-Všetky zbrane nám vzali.- Trasľavým hlasom hovoril veliteľ.

– Choď za zbrojnošom  nech vám dá druhé! Ako nás budete strážiť, ako sa budete brániť, keď máte holé ruky…- Nahnevane sa ho pýtala.

-Prac sa mi z očí!- Zvrtla sa a vybehla schodišťom na poschodie, kde ju už netrpezlivo čakali hostia. Za ňou sa pobrali i ostatní. Len Ilonka stála na boku  a pozorovala konanie panej hradu. Až po čase vstúpila do budovy, zastala na tmavej chodbe, oprela sa o nosný, kamenný stĺp a dumala. Do siene sa jej nechcelo. Dotieravý Móric Senczy ju unavoval. A ten vysoký, neznámy mladý muž, ktorý do nej dobiedzal, vystatoval sa, hovoriaci nezvyčajným prízvukom, jej išiel na nervy. Ba čo mala znamenať tá   výstraha, že raz bude pokorená kľačať pri jeho nohách. Preto nemala náladu a ostatní mladí ju tiež nelákali.  Zašla do komnaty, ktorú jej pridelila komorná panej hradu. Bola to veľká,  priestranná a prepychová  miestnosť. Otvorila okno a nazrela von. Niekde v diaľke začula dupot konských kopýt. Započúvala sa do neho. Pred očami sa jej zjavil malebný obraz, mladého, zbojníckeho rytiera, cválajúceho na peknom, bielom vraníkovi. Vychytil ju z tmavého krovia a posadil do sedla  pred seba. Pritúlila sa k nemu a hlavu zložila na jeho mohutnú hruď. Cítila sa  šťastná a v bezpečí. Zrazu sa prebrala zo snenia a zadívala na vedľajšiu strážnu vežu. V malom oblôčku uvidela blikotajúce svetielko. Odniekadiaľ k nej doľahlo kvílenie a detský plač. Na tomto hrade nebolo chyrovať, že by tu prebývali detské bytosti. A do najbližšej osady, v ktorej sa rodilo plno detí bolo ďaleko. Sem plač dieťaťa nemohol doľahnúť. Po čase plač utíchol i svetlo z oblôčka sa stratilo. Nedalo jej to pokoja. Bola zvedavá či ten plač bol skutočný, alebo len jej dievčenský výplod. Zišla dolu na nádvorie a prešla k vedľajšej strážnej veži. Ťažké dvere, ktorými sa vchádzalo do veži boli uzamknuté. Zabúchala na ne.  Za dverami sa niečo pohlo. Zabúchala druhý raz. Nik jej neodpovedal. Pozrela na vrchol strážnej veži a  proti jasnej oblohe uvidela v oblôčku niečo sa mihnúť.

-Drábi sú tam nie.- Prebehlo jej mysľou.  –Tí by sa nezamkli.-

Po čase sa upokojila  a pobrala  znovu do svojej komnaty. Z hosťovskej siene k nej doliehal slabý hurhaj. I cigánska kapela sa rozohrala. Grófi už pozabudli na nepríjemnú chvíľu a začali sa baviť ďalej. Len Juraj Barczi pobadal, že jeho dcéra medzi mládežou chýba. Nenápadne vstal od stola a podišiel k Móricovi.

-Nevieš, kde je Ilonka- spýtal sa ho.

-Nie. Ako zišla dolu na nádvorie odvtedy som ju nevidel. A vôbec neviem či sa odtiaľ vrátila – odpovedal mu a pustil sa do  tanca.

Juraj prišiel k svojej snúbenici, niečo jej pošepkal do ucha a pobral sa k dverám. Zašiel do priestorov, kde boli spálne pre hostí a zaklopal na dvere komnaty svojej dcéry.

-Ilonka- potichu na ňu zavolal.  –Si tam?-

-Ocko, som tu.- Ozvalo sa z poza dvier.

-Prečo sa nejdeš zabávať? Už je všetko v poriadku. Azda ťa  netrápi, čo sa dnes večer stalo.-

-Nie, netrápi. Len sa mi chce spať.- Odpovedala mu.

-Mal som strach, či sa ti niečo nestalo.-

-Nie. Som v poriadku. Môžeš sa vrátiť a veselo sa zabávať. Ja už ostanem v komnate. Aj tak som už pripravená k spánku.-

-Tak, dobrú noc- a potichu odišiel.

Zábava pokračovala  do rána. Slniečko už vykúkalo  ponad ďaleký obzor, keď si vznešené panstvo líhalo k spánku, aby po rušnej noci uložilo svoje kosti do mäkkých, páperových perín.

XV

Veľkolepá hostina mala trvať tri dni. No po zbojníckej rabovačke  prešla pánom chuť na dlhšiu  zábavu. Len čo sa na poludnie prebudili a zišli k obedu, už sa aj chystali na odchod. Márne ich hradná pani prehovárala i jej snúbenec zdržiaval, nič nepomohlo.  Hlavne, vznešené grófky boli veľmi znechutené, že sa na hrad dostali zbojníci bez ťažkostí a tu ich o všetko obrali. To sa ešte nikdy, na žiadnom hrade nestalo, aby ich zbojníci ozbíjali na najbezpečnejšom mieste. Akých drábov to má hradná pani, keď ich nevedeli uchrániť pred takou potupou o ktorej sa bude hovoriť po celej krajine.  

Agátu Théryčku nemali grófky veľmi rady. Niektoré ju podozrievali, že sa zaplietla do milostného vzťahu  s  ich mužmi. Poza chrbát ju ohovárali a odsudzovali. Avšak pred ňou sa chovali veľmi milo a priateľsky.  Théryčka  to vedela, ale nedala to na sebe znať. Ešte viac sa ukazovala ako veľká,  milá a prívetivá hostiteľka. Často pozývala na rôzne  oslavy nielen mužov, ale aj ich manželky.  Tie sa rady na nich zúčastnili, aby na jej vlastnom dvore o svojej hostiteľke mohli klebetiť. Často medzi sebou pretriasali okolnosti, keď sa Agáta Théryčka na určitý čas neobjavovala medzi grófskou spoločnosťou. Od služobníctva  sa dozvedali, že údajne odcestovala na Dolnú zem, aby si vybavila dedičské a rodinné záležitosti po nebohom mužovi. Potom sa tiež povrávalo, že si tam našla milenca a ostane s nim v jeho sídle. Hovorilo sa aj, že ju postihla vážna choroba a lieči sa u známeho a vychýreného doktora v Pešti. Nik nevedel posúdiť čo z týchto povedačiek  je pravda. I  Juraja Barcziho sa často pýtali   priatelia na to, kde sa jeho dobrá známa nachádza. Odpovedi sa nedočkali. Na Vodný hrad  dohliadal jej správca. Po čase sa na hrade objavila i jeho majiteľka. Márne jej  priateľky kládli zvedavé otázky. Odpoveď bola  vždy rovnaká. Vybavovala záležitosti po zomrelom mužovi. No určitá tajnosť zahaľovala neprítomnosť majiteľky hradu vo svojom sídle. Ako čas plynul i reči ustali. Od vtedy už prešiel celý rok. A po verejnom zasnúbení sa nik neodvážil pýtať na túto skutočnosť.

Panstvo sa pomaly rozchádzalo. Len  František Senczy so svojim synom Móricom ešte sedeli v malom salóniku a spolu debatovali s hostiteľmi. Na Františkovi bolo vidieť, že je nie nadšený okolnosťami, ktoré sa tu odohrali, čo dával  svojim priateľom na  vedomie. Čakali, že sa príde s Móricom rozlúčiť Ilonka. No tá akosi nechodila.

-Asi darmo čakáme. Tvojej dcére sa neráči prísť  s nami rozlúčiť. Zdá sa mi Juraj, že náš plán naráža na veľké úskalie.-

Juraj mlčal. Jeho dcéra mu dala znať, že vstúpiť do manželského stavu s Móricom Senczyn nehodlá.  A tak sa aj chová. Pred Františkom to ešte nechcel  povedať. Možno, že sa mu podarí prehovoriť ju a umúdri sa. Veď takého snúbenca na široko-ďaleko niet, ako je jediný syn Františka  Senczyho.  A byť paňou na Krivínskom hrade by si prialo veľa mladých slečiniek, ktoré sa zvŕtali okolo Mórica. Len Ilonka sa  okolo neho nemá.

-Idem sa pozrieť, kde je. Čo ju zdržalo, že nechodí.-  Juraj vstal od stola  a vyšiel  na dlhú chodbu spájajúcu navzájom vrchnú časť hradnej budovy. Zaklopal na komnatu, kde bývala Ilonka.

-Je otvorené-  ozvalo sa z poza dvier.

Juraj pomaly vkročil do komnaty. Ilonka sedela pri malom stolíku. Zdvihla hlavu a pozrela po otcovi.

-Otecko, niečo sa stalo?- Pýtala sa.

-Dcérka, hostia odchádzajú a čakajú na teba, že sa s nimi rozlúčiš. Prosím ťa poď  do čajového salónika.-  Zaprosil  otec.

-Otecko, ja som nie hostiteľka, aby sa so mnou lúčili.- Oponovala.

-Áno, viem. Ale aj tak, sluší sa, aby si bola pri lúčení s mojimi známymi.-

 -Tak dobre. Idem. Ale to len k vôli tebe.- Vstala, trochu sa upravila pred veľkým, okrúhlim zrkadlom a pobrala sa za svojim otcom. Keď prišli do salónu, Senczyovci už boli na odchode. Podali si ruky a odchádzali. Móric ešte pristúpil  k nej  s otázkou.

-Môžem ťa  navštíviť u vás na hrade v prvú májovú nedeľu?-

Ostala  sa na neho prekvapene pozerať.

-Chcel by som sa s tebou  osamote porozprávať o nás,  o našom vzťahu. Chcel som to urobiť tu, na tejto oslave. Ale vyhýbala si sa mi. A potom sa už nenaskytla príležitosť. Niekde si sa vytratila.-

-Móric! – pozrela  po ňom.  –Nemusíš chodiť.  Neľúbim ťa. Naši otcovia chcú, aby sme boli manželia. Chcú spojiť majetky. Ale ja nemôžem. Nehnevaj sa. Ja sa za teba nikdy nevydám.  Neunúvaj sa. Je to zbytočné. Naše manželstvo by bol veľký omyl. Hľadaj si niekoho iného. Zásnubný prsteň ti vrátim. Pozri- ukázala mu ruky. –Aj tak ho nenosím.-

Móric smutne hľadel na ňu.

-Mal som ťa rád. Od malička sme boli dobrí priatelia.-

-A priatelia môžme i ostať. Ale na manželstvo treba niečo viac, ako len priateľstvo.  A to z mojej strany chýba. Nie! Nie, Móric! Teraz už vieš o našom vzťahu všetko. Nemusíš preto k nám chodiť.- Pomaly sa pobrala dlhou chodbou do svojej komnaty.

 Móric zišiel na hradné nádvorie k svojmu otcovi. Mlčal. František Senczy nedostal z neho ani slovko. Tušil, čo sa odohralo medzi ním a dcérou Juraja Barcziho.

Ilonka  bola rozrušená. Bola však  rada, že  Móricovi  povedala to, čo k nemu cíti. Len priateľstvo a nič viac. Urobila veľkú chybu, že prijala od neho ten prsteň. Ale vtedy to prišlo tak nečakane. Ostala prekvapená a nezmohla sa ani na slovko. Podišla k obloku a pozerala von. Hradnou bránou práve prechádzal Móric so svojim otcom. Hľadela za nimi. Mórica jej prišlo ľúto. Od detstva sa priatelili, ako mladí sa vybláznili, no nikdy nepomyslela, že ju niekedy požiada o ruku.  Medzi nimi  nevznikla láska. Ani teraz nie, keď je už deva. Keď na nej vidno dievčenské tvary tela. Vždy sa chovala k nemu ako k priateľovi. A on tiež. Nikdy nepovedal slovko, ktoré by sa priblížilo k dvoreniu. A preto bola rada, že si to vyjasnili. Keď dvojica zašla  za hradnú bránu, sadla si do hlbokého, zamatového kresla a myseľ jej zalietla k zbojníkom, ktorí ich v noci prepadli. No ten, na ktorého myslela medzi nimi nebol. Predstavila si ho, ale pomaly sa jej tratil a zanikal.  A zrazu, akoby z pod zeme doliehal k nej detský plač. Taký istý, ako počula v noci z hradnej veži. Vyskočila z kresla a podišla k obloku. Všade bolo ticho, len od hosťovskej siene k nej doliehali ľudské hlasy.

-Usnula som- prebehlo jej mysľou. Znovu sa započúvala. Detský plač sa neozýval.

-To sa mi len zdalo.- Povedala si.  –Ale večer som riadne počula. Aj na veži v obloku videla postavu. To som bola pri zmysloch. Nesnívala som. Som si istá. Niečo je tu tajomné.-  Zišla na nádvorie a pristúpila k hradnej veži, kde v noci blikotalo svetielko. Dvere na hradnej veži sa otvoriť nedali. Zašla do stajni, pohľadať sluhu. Pristúpila k staršiemu sluhovi s otázkou.

-Do tamtej hradnej veži sa nedá vkročiť- spýtala sa ho.

-Nie, slečinka. Tam nik nechodí. Len občas z nej vyjde stará, hluchonemá  Uršuľa. Aj to len večer a zmizne v podzemí.- Povedal jej sluha.

-Čo robí  vo veži?- Naliehala, aby sa niečo viac dozvedela.

-Neviem, milá slečinka. Uršula bola niekedy dávno komorná u pani grófky. Keď prišla o hlas tak si  pani najala novú komornú a Uršuľu  tam  presťahovala. Nikto o nej nič viac nevie, ani sa od nej  nedozvie. Je hluchonemá.-

Viac sa od sluhu nedozvedela. No v hlave jej vŕtalo tajomstvo hradnej veži, do ktorej nemal prístup nik, okrem starej,  hluchonemej Uršuli.

XVI

Bledý mesiac stál vysoko na nebeskej oblohe. Jeho jasný svit dopadal na zemský povrch, aby poodhalil  tajomstvo ľudských záhad, ktoré skrývali obyvatelia tejto  nádhernej planéty pred  očami svojich blízkych a zahalili ich do čiernych zákutí a skrýš, by nevyšli na povrch pred nežiaducim zrakom  zvedavcov. A keď sa táto veľká ohnivá guľa na chvíľku ukryla za tmavé mračno a odniekadiaľ sa ozval tichý zvuk hlásnikovej trúby oznamujúci polnoc, pomaly sa otvorili ťažké, okované dvere na strážnej veži Vodného hradu.  Prešmykla sa nimi neznáma ženská postava v dlhých háboch a vnikla do jej útrob. Pod jej ľahkými krokmi slabunko zavŕzgali drevené schody, ktorými sa pobrala na jej vrchol. Vkročila do tmavej miestnosti, v ktorej na drevenej lavici sedela skrčená ženská postava pozerajúc na malé dievčatko,  uložené na bledom, zamatovom lôžku.

-Spí?- Ticho zašepkala prichodiaca.

Ženská postava vstala a prikývla súhlasne hlavou.

-Vezmi dievča a choď s ním k brodu! Pri ňom ťa bude čakať koč , ktorý vás zavezie dolu k hraniciam. Tam dievča odovzdáš mládencovi, ktorý  čaká v hostinci  „U bieleho koňa“. Ďalej sa budeš riadiť jeho pokynmi. Daj si pozor, aby ťa nik nevidel, keď budeš odchádzať z  hradu. Rozumela si?- Spýtala sa jej tajomná postava v dlhých ligotavých háboch.

-Prešmykni sa poza hradnú kaplnku. Strážnik pri bráne je o všetkom uzrozumený. Kým prejdeš k brodu, za ten čas z hradu nik nevyjde. Hneď sa pober. Odmenu dostaneš až keď dievča bude na mieste a všetko dobre dopadne.  Potom sa strať niekde v krajine a sem sa už viac nevracaj. Tvojej dcére poviem, že si z hradu odišla a nik nevie kde.-

Staršia žena zabalila dieťa do vlnenej prikrývky, hodila na chrbát pripravený batoh  a pobrala sa dolu schodišťom. Potichu pootvorila vchodové dvere, nakukla cez ne či ju nik nevidí a pobrala sa k hradnej bráne.  Mlčiaci hajdúch ju otvoril  a keď ženská postava opustila hrad, hneď ju uzamkol. Zišla dolu k plytkému riečnemu brodu, kde na ňu čakal pripravený koč. Nastúpila do neho a ten sa nočnou hodinou pobral smerom k Dolnej zemi.

 Slnko stálo vysoko na jasnomodrom nebi, keď koč zastal na pokraji dediny, pred  neveľkou budovou. Na jej čelnej stene bol  modrými písmenami  namaľovaný  nápis „ U bieleho koňa“.  Hostinský určite nemal veľa zákazníkov, lebo vyšiel pred dvojité, vchodové dvere a úctivo vítal prichodiacich. Kočiš zoskočil z kozlíka a pristúpil k hostinskému.  Niečo mu potichu povedal a vošli do hostinca. Staršia žena s dieťaťom ostala sedieť v koči. Po chvíľke vyšiel z hostinca mladý elegán,  pristúpil k dvierkam koča a pootvoril ich. Žena mu podala zabalené dieťa, vystúpila  z koča  a  pobrala  sa  za  mládencom  do  hostinca.  Vošli  do  izby na konci 

dlhej chodby, zavrúc za sebou dvere. Za neveľkým stolom sedela honosne oblečená žena stredných rokov. Keď mladík prišiel s dieťaťom do izbici, vstala a podišla k dieťaťu.  Odhalila jeho tváričku, milo sa na dieťa usmiala a  mládencovi povedala niečo neznámou rečou. Zo stola vzala malý  balíček a podala ho staršej žene sprevádzajúcej  malé dieťa.

-To je tvoja odmena. Môžeš odísť! Ostatné je na mojej starosti.- Povedal mladík staršej žena. Tá si pritlačila balíček na hruď, prekrižovala sa, ešte raz pozrela na malé dievčatko a vyšla z izbici.

Keď vyšla na dvor zbadala, ako sa z poza okenných závesov pozerá po nej hostinský. Balíček strčila na hruď za  čierny kabátec a pobrala sa štrkovitou cestou k dedine. Tam sa stratila medzi nízkymi,  roztrúsenými chalúpkami.

O nejaký čas prefrčal malou dedinou čierny  koč s neznámym erbom, za ktorým ostal len kúdoľ zvíreného prachu.