moje poviedky

XVII

-Páni!- Oslovil slávne zhromaždenie Ignác Višnický

 – Musíme sa všetci spoločne rozhodnúť, či necháme tú sedliacku zberbu šafáriť po celom našom kraji, alebo im v tom zabránime. Keď vrchnosti nemajú záujem pochytať zbojníkov, musíme si poradiť sami. A preto navrhujem.-

V spoločenskej sieni hlavného slúžneho ostal šum.

-A preto navrhujem,- pokračoval, -aby každý prispel peňažnou čiastkou podľa veľkosti svojho majetku. Aby sa dala utvoriť aspoň stotina dobre ozbrojených hajdúchov na zlapanie hlavného  zbrojníckeho kapitána a ostatná háveď sa rozpŕchne po kraji a nebude nás viac   ohrozovať.-

-A keď nebude stačiť stotina, zverbujeme aj celý regiment- rozohnil sa gróf Nyáry.  -Musíme na nich tvrdo a neľútostne. Lebo dnes to môže byť u mňa, zajtra u ďalšieho a tak postupne vtrhnú do  každého hradu a zámku. Prepadnú naše kaštiele,  kúrie a majere, rozkradnú nám dobytok , oberú nás o všetko drahocenné a my sa budeme len nečinne pozerať.-

-Treba žiadať peniaze aj od vrchnosti, lebo my to sami všetko nezvládneme-

rozčuľoval sa Mikuláš Čóry. –Nech prispejú, veď keď oberú o všetko nás, pôjdu  ďalej, aj na nich.-

-Ja dám o jednu čiastku  viac, ako pripadne na mňa- povstal Juraj Barczi a rozhliadol sa po zhromaždených. –Lebo keď nedáme na svoju obranu teraz, možno zajtra už bude neskoro. Vyzývam pánov bratov, aby ma nasledovali.-

V spoločenskej sieni  ostalo hrobové ticho.

-A keď ich pochytáme, v mojich  podzemných mučiarňach je dosť miesta pre všetkých. Tam môžu počkať na šibenicu-  pokračoval Juraj Barczi.

 Po chvíľke sa znovu ozval Mikuláš Čóry.

-Ja nemám z čoho dať. Mne pred rokom vyhorela kúria s majerom. Ledva že nazbieram na nutnú čiastku. Kto má nech dá.-

-Nikto nemá nazvyš. Ale ak chceme niečo urobiť, ak chceme vykynožiť pliagu, ktorá nás oberá o náš majetok, musíme sa pričiniť- zapojil sa do debaty  František Senczy.

-Správne- pridala sa  grófka Théryčka.  –To čo sa udialo u mňa, nesmie sa už nikde opakovať.-

-Keby si riadne plnili svoju povinnosť tvoji hajdúsi, nestalo by sa to. Mohli všetkých zbojníkov pochytať. Prišli im rovno do pazúrov.  Teraz sme mohli byť bez starosti.- Čertil sa Mikuláš Čóry, ktorého všetci poznali ako veľkého lakomca.

-Ale páni. Hádky a obvinenia nám nepomôžu. Musíme vziať rozum do hrsti a vymyslieť, ako na nich udrieť a dostať ich do väznice- tíšil šľachticov Ignác Višnický.

-Veru tak – pridal sa Juraj Barczi. –Ak ti raz zastavia koč a namieria na teba pištole, budeš ináč rozmýšľať, Mikuláš. Možno sa ti to udeje pri odchode z tohto zhromaždenia. Tam ti už potom nepomôžu žiadne prosby a prestaneš rozmýšľať nad tým, koľko peňazí oferuješ. Ozbíjajú ťa o všetko, neostane ti ani babka. Budeš rád, keď si zachrániš holý život. A preto sa treba dohodnúť. Treba naverbovať mladíkov, utvoriť z nich celý regiment vojska, ale bez peňazí to nepôjde- 

-A tu nejde len o pochytanie zbojníkov a vydanie ich sudcom. Začínajú frflať aj sedliaci. Odmietajú robiť na panskom, sú nespokojní a to môže viesť k nepokojom a vzburám. V tomto ich nabádajú zbojnícke družiny v ktorých sa grupujú  rôzny buriči a ukazujú im, že nemajú čo stratiť ak sa postavia na odpor. A mladí sedliacky junáci utekajú do hôr, pridávajú sa k zbojníkom. Ich počet rastie zo dňa na deň. Preto musíme začať konať a to čím skôr- dokončil svoju reč Ignác Višnický.

-Treba požiadať aj  Tekovského župana, aby sa pridal k nám i keď v jeho okolí ešte nebadať vplyv zbojníkov na sedliacke masy. Ale onedlho sa  to môže prejaviť.  Lebo roznášačov  myšlienok  odporu pribúda-  navrhol František Senczy.

-A pribúda aj zbojníckych skupín. Už nielen Liptov horí. Iskry z rozžatého ohňa lietajú aj sem. Ani sa nenazdáme a bude horieť Hont i Tekov.  Preto treba rýchlo zlapať zbojníkov a potom sa viac venovať sedliackym  buričom, ktorí rozsievajú nenávisť proti vrchnostiam- pridal sa Juraj Barczi. -Lebo so zbojníkmi si poradíme ľahšie, ako keď sa proti nám postavia masy sedliackej hávedi.-

Len čo sa panská vrchnosť rozišla do svojich sídiel začala sa organizovať veľká honba na zbojníkov.  Prišla i hŕstka vojakov, ktorú zabezpečil gróf Nyáry. Ale  hradní páni sa museli spoľahnúť  len na svojich hajdúchov, lebo verbovačka na nové posily sa veľmi nevydarila.

XVIII

Úzkym chodníkom, pomedzi dozrievajúce klasy zlatožltej pšenice, pomaly kráčala mladá dievčina. Odetá bola v tmavých, sedliackych háboch, cez chrbát  previazaný malý batôžtek, ktorý si pridržiavala vpredu rukami.  Dva dlhé, hrubé vrkoče jej padali  na plecia a v očiach mala smutný výraz.  Na konci širokého lánu vyšla z obilia. Po jej ľavej strane sa tiahol hustý agátový háj a na pravo sa rozprestierala široká lúčina, ktorej koniec nedovidela.  Postála, aby si po dlhej ceste oddýchla, pozerajúc na vysoký a široký vrch, kde stáli zrúcaniny niekdajšieho hradu.  Cesta, ktorou niekedy chodievali hradní páni bola zarastená, ani chodníček k nemu nebol vyšliapaný.  Po chvíľke oddychu vybrala sa krížom k hradným zrúcaninám. Na vrchole sa zastavila a rozhliadla okolo seba. Jej pohľad spočinul na nekonečných nížinách, ktoré splývali s ďalekým obzorom a niekde veľmi ďaleko, ako škatuľky sa črtali drobné chalúpky niekoľkých dediniek a  osád. Tento vrch stál na okraji širokej nivy dravej rieky, za ktorou sa mierne dvíhali  malé kopčeky, splývajúc do tiahleho horského masívu a zapadali do  hornatého kraja na severovýchode.  Posadila sa na zvyšok hrubého, kamenného múra. Povzdychla si.

-Tak, toto je ten Tlstý vrch. Strašidelné hradné zrúcaniny grófa Viczmándyho o ktorom mi rozprával Matúš.-

Niekdajšie hradné sídlo bohatej Viczmándyovskej rodiny stálo na tomto vrchu od čias Matúša Čáka. Z južnej strany ho obklopoval hrubý, kamenný múr, siahajúci po okraj  vysokej skalnej steny tiahnucej sa od  severozápadu až po východný okraj horského masívu. Obranný hradný systém dopĺňali hlboké priekopy okolo celého múru a padací most pred klembovitou vchodovou bránou. Na rozsiahlych nížinách v okolí hradu stálo niekoľko Viczmándyho majerov  s nespočetným množstvom dobytka. Hrad v roku 1533 vypálili a zničili turecké vojská. Pri jeho obrane zahynul aj majiteľ  František Viczmándy. Hradné, obranné múry zvetrali,  rozpadli sa a z hradných stavísk ostali len ruiny. Pod nimi sa nachádzali, do brala vytesané podzemné chodby a pivnice. Do nich sa vchádzalo cez tajné, posúvacie, kamenné dvere, ovládané železnou pákou ukrytou v bočnom priestore. Keď boli dvere uzavreté nedalo sa rozoznať, či je to súvislé bralo, alebo vchodový priestor, tak boli majstrovsky prispôsobené okolitým skalám. V tomto podzemí sa počas tureckého vyčíňania ukryla časť obyvateľov  hradu i s manželkou jeho majiteľa. Keď sa pani hradu dozvedela o smrti svojho manžela, utiahla sa do podzemnej, hradnej kaplnky, ktorú dal do skaly vytesať jej zbožný muž. Tam strávila veľa času v modlitbách a v neustálom oplakávaní svojho milovaného človeka a želala si, aby jej telo bolo pochované  pod zrúcaninami hradu, v útrobách Tlstého vrchu. Na rozsiahlej rovinatej ploche, pod ním si postavili turecké vojská svoj tábor. Podzemní obyvatelia Tlstého vrchu si prekopali úzku chodbičku na okraj vysokej a zvislej, skalnej steny. Po nej sa  spúšťali do hlbokej rokliny a cez jej  dno odtiahli do tmavých hôr, aby sa tam ukryli pred tureckým vojskom. Hradná pani neodtiahla so svojim služobníctvom. Čakala na svoj osud v podzemných útrobách svojho sídla, kde aj dokonala. Pozostatky jej tela sa našli  o niekoľko rokov pred oltárom hradnej kaplnky, kde ich aj uložili..

Osadníci a dedinčania žijúci v okolí Tlstého vrchu hovoria, že v polnočnej hodine vidieť, ako z podzemných priestorov vychádza mohutná ohnivá žiara a po jeho temeni prechádza plačúca biela pani, okolo ktorej lietajú veľké, čierne, strašidelne škriekajúce vtáky. Povráva sa, že je to hradná pani, ktorá vychádza z podzemia a hľadá v troskách  hradu spálené telo svojho milovaného muža.

V diaľke sa objavila malá skupinka jazdcov. Dievčina povstala a zahľadela   na nich. Jazdci sa blížili k Tlstému vrchu. Podišla k veľkému balvanu a skryla sa za ním.

-Možno je medzi nimi aj Matúš- túžobne zašepkala.

Keď vyšli na vrchol nepoznala z nich nikoho. Len posledný jazdec, ktorý ostal za skupinkou sa jej zdal povedomý.

-Veď je to Miško- zahúdla  pre seba a vyšla z úkrytu.

Jazdec ju spozoroval a zamieril k nej.

-Veronka- oslovil ju. –Čo tu, pre Boha robíš?-

-Miško- plačlivo vyslovila jeho meno.

Oslovený jazdec zoskočil z koňa a pristúpil k nej.

-Hľadáš Matúša? Niečo sa stalo- pýtal sa jej.

Veronka sa rozplakala. Miško ju chytil za plecia a pritlačil na hruď.

-Poď- povedal jej. Chytil koňa za oprátku a viedol ju za skupinou jazdcov cez vrchol Tlstého vrchu. Keď došli na okraj zrúcaním, zišli do hlbokej jamy. Prešli popri vysokom múre, zabočiac k skalnej stene v ktorej bol otvor, cez ktorý sa dalo  prejsť. Ocitli sa v priestrannej,  skalnej jaskyni. Na opačnej strane bol vchod do podzemia.  Pred ním idúci jazdci sa stratili v šere podzemných priestorov. Miško uviazal koňa o vyčnievajúci klin. Podišiel k bočnej stene a zatiahol železnou pákou trčiacou nad jeho hlavou. Skalná stena sa s hrmotom uzavrela a ostali v čírej tme.  Vpredu sa črtali slabé záblesky svetla. Len čo sa trochu rozhľadeli, mohli sa v tmavej chodbe orientovať. Miško viedol Veronku dlhou, úzkou chodbičkou.  Keď zabočili v pravo, Veronka uvidela, ako na nejakom podstavci horí malý plamienok.  Aj tmavá chodba sa rozjasnila. Na jej konci boli v kamenných skalách zastoknuté horiace fakle, osvetľujúce časť chodby a veľkú, kamennú sieň. Začula ľudské hlasy.  Zašli do priestrannej, kamennej sieni a ocitla sa v kruhu  niekoľkých, hľadaných, rytierskych zbojníkov. Matúš s úžasom vstal a podišiel k prichodiacim.

-Kde sa tu berieš, Veronka?- Chytil jej ruky a hľadel nechápavo do  zaslzených očí.

-Stalo sa niečo?-

Veronka sa rozplakala. Položila hlavu na jeho širokú  hruď. Slzy jej stekali po tvári a kropili Matúšovu vyšívanú košeľu.

-Veronka! Čo sa stalo, že si sa tak neočakávane objavila a merala sem takú diaľku?-

-Matúš! Zomrel ti otec!- So vzlykotom vykríkla a znovu sa rozplakala, až sa celá chvela  v jeho náručí.

Matúš nemohol prísť k slovu. Až keď sa Veronka trochu upokojila, chytil jej hlavu do svojich dlaní a pozrel do tvári. Zbojníci v kamennej sieni povstali. Zložili z hlavy svoje širáky a nastalo trúchlivé ticho, ktoré prerušovali len kvapky vody, tečúce po skalných stenách,  padajúc na lesknúci sa povrch malého podzemného jazierka. Dve veľké slzy tlačili sa Matúšovi z oči a stekali po dlhých , krásnych, hustých vlasoch jeho milej.

-Pozajtra bude pohreb- pokračovala Veronka trochu pokojnejšie.

-Prišla som ti to oznámiť, hoci ti radím, aby si na pohreb nechodil. Pandúri sliedia po dedine a dúfajú, že ťa tam chytia.-

-Veronka. Ako by to bolo, keby som neprišiel vyprevadiť svojho otca na jeho poslednej ceste – namietal Matúš.

-Viem, je to ťažké. Ale aspoň nepríď k hrobu. Pozeraj sa z Vŕšku na pohrebný sprievod a keď bude po všetkom, zíď do údolia pod cintorín k potoku. Ja  tam prídem, keď sa ľudia rozídu domov.  Urob, ako ti radím. Sľúb mi to. Mám o teba veľký strach. Neprežila by som, keby ťa chytili a uvrhli do žalára. Matúš, prosím ťa.-

-Neboj sa o mňa. Preľstím ja panských drábov i jeho osvietenosť.-

Zbojníci sa postupne vytratili do vedľajšej jaskyni zanechajúc smutný párik osamote. Keď sa slnko začalo skláňať k západnému obzoru vyprevadil Matúš svoju milú pod Tlstý vrch.

-Zbohom Matúš.  Dávaj na seba pozor- lúčila sa Veronka.

-Zbohom, Veronka. Do zotmenia dôjdeš. Čakaj ma na cintoríne! Prídem.-

Matúš dlho hľadel za ňou až kým  jej driečna postava  nezašla za agátový háj. A z neho na šumnú, dedinskú dievčinu hľadeli dva páry sliediacich očí.

XIX

-Zbojníka Matúša Svoreňa chytili pandúri- roznieslo sa celou dedinou hneď po pohrebe jeho otca.

-Aj jeho milú spútali a odviedli do žalára- trúsili po dedine túto nemilú zvesť plačúce ženičky vracajúce sa z pohrebu.

-Na cintoríne pod starou lipou, tam ich zlapali.- Hovorili očití svedkovia tejto udalosti.

Dedinčania v strachu, čo bude ďalej,  utiahli sa do svojich chatrných chalúpok. Nakúkali cez malé oblôčky,  zvedavo hľadiac von, či vo večerom šere nevidieť panských drábov alebo sliedičov. A keď sa nad západným obzorom začali zapaľovať červené zore, privádzali zbojníckeho kapitána na nádvorie Krutého hradu. Ťažké okovy na nohách i rukách rinčali, keď prechádzal kamenným nádvorím pred hradnú budovu, sídlo Juraja Barcziho. Ten nazeral z poza okenného závesu na svojho poddaného, ktorý sa opovážil postaviť na odpor jeho príkazom, ktorý sa ho opovážil prepadnúť a ozbíjať o drahocenné veci, ktorý rozsieval po jeho panstve nenávisť k nemu, pánom a všetkej vrchnosti. A teraz hľa. Stojí tu, na jeho hradnom nádvorí, spútaní v ťažkých okovách. A on, mocný pán a vládca, pozerá na neho zvysoka a rozhoduje o jeho živote. Juraj Barczi otvoril okno a zavelil dolu stojacim hajdúchom, ktorí obklopovali a strážili tohto obávaného zbojníckeho vodcu.

-Do temnice s ním!- Niesol sa nádvorím jeho príkaz. Narážal na hrubé kamenné múry hradného opevnenia a hradných stavísk, vpadajúc do okenných výplní a predierajúc sa do honosných panských komnát. Tento ostrý a rázny rozkaz, ako šíp bodal do uší hradného služobníctva, ktoré nemo hľadelo na statného mládenca, stojaceho nepohnuto a hrdo na hradnom nádvorí. I slzy sa tlačili slúžkam do očí a roztrpčení  sluhovia so sklonenými hlavami odchádzali do stajní, aby nevideli ten výjav, keď pandúri chytiac mládenca  viedli do podzemného žalára. Sotili ho do temnice, zabuchli za ním ťažké, železné dvere, zaklopili mocnú železnú tyč a uzamkli dvoma veľkými zámkami. Matúša obklopila číra tma. Len niekde nablízku začul  škrabot hladných hlodavcov, zacítil stuchlinu  a pach  a telom mu prenikal  nepríjemný chlad. Nemyslel na to v akom sa ocitol položení. Jeho myseľ zalietla k svojej milej. Kde sa nachádza, čo  s ňou je. Či ju uvrhli  do temnice, alebo pustili na slobodu. Už bolo dávno po polnoci, keď  opretý o studenú skalu usnul. Nevedel koľko času ubehlo keď ho prebudil buchot krokov prichádzajúcich  tmavou podzemnou chodbou. Zdalo sa mu, že je tu celú večnosť.  Začul štrkot zámky a železné dvere sa s vrzgotom pootvorili. Vo svetle fakli zbadal prichodiaceho, ktorý mu podstrčil nejakú nádobu a pohodil kúsok suchého chleba. Ani sa nepohol. Až keď sa vzdialil a v temnici zavládla znovu tma, vstal a nazrel do nádoby.

Ničoho sa nedotkol a znovu si sadol do kúta temnice. Tam v dumách čakal na svoj osud. Veronka mu dobre radila, aby nechodil na pohreb. Aby sa stretli pod cintorínom, keď  bude po pohrebe. Neurobil tak. Bol si istý, že sa mu nič nestane, keď nevidel drábov nablízku. Tí sa však vyrojili z vedľajšieho  borovicového lesíka a obkľúčili ho. Niekto ich musel naviesť.

Dlhý čas trávil Matúš v podzemnej temnici Juraja Barcziho, vládcu Krutého hradu.  Ten poslal súrnu depešu stoličným pánom, že zbojníckeho kapitána hontianskej skupiny chytili a väznia na Trojrohom hrade. Odtiaľ ho majú previesť do stoličného mesta a postaviť pred súd.

-Dosť dlho trvá stoličným pánom, kým si väzňa odvedú, aby sa s ním urobil koniec,- rozčuľoval sa Juraj.

-Už skoro celý týždeň sedí u mňa v temnici,   musím ho strážiť, aby nebodaj neufujazdil a vojsko pre neho nechodí. Dúfam, že do konca týždňa sa im uráči,- hovoril svojmu kastelánovi, keď spolu prechádzali popred  strážnu vežu, cez ktorú sa vchádzalo do podzemia.

Začal  nový týždeň a vojska nikde. Starosť o zbojníckeho kapitána ostala na krutovládcovi. Ten  bol z toho dosť nervózny, lebo vo štvrtok chcel odísť na Vodný hrad za svojou  milou. Ak si dovtedy vojsko neprevezme väzňa, nebude sa môcť z hradu vzdialiť. Lebo na správcu a pandúrov sa spoľahnúť nedá. Už sa blížil koniec týždňa a vojsko, ani stoliční hajdúsi pre väzňa nechodili.

XX

Bola polnoc.  Mesiačik zahaľovali ťažké, dažďové mraky. Z východnej časti hradnej budovy vyšla tmavá postava. Bola zahalená dlhým, čiernym plášťom s kapucňou na hlave, ledva že jej bolo vidieť lesknúce sa oči. Prešla za konské stajne. Tam ju čakali dve postavy v dlhých plášťoch. V trojici obišli hradnú budovu, zamierili k strážnej veži a stratili sa za jej železnými dverami.

-Tu máte kľúče- potichu šepkala neznáma postava zahalená v čiernom plášti podávajúc dva zviazané kľúče.

-Jeden je od dvier pivnice a druhý od železnej mreži na konci chodby vedúcej  hlbšie do podzemia. Za mrežou pokračuje úzka chodba až k veľkému balvanu na jej konci. Ten odvalíte a ocitnete sa  pod hradom nad vodami rieky. Tam väzňa vypustíte, uzamknete dvere i mrežu a kľúče mi donesiete do senníka pri stajniach, kde vás budem čakať. Dajte si pozor, aby vás nik nevidel.-

Trojrohý hrad zahaľovala hustá tma. Na troch strážnych vežiach driemali strážiaci hajdúsi a pri vchodovej bráne sa niečo dohovárali dvaja strážcovia.

Postava v čiernom plášti vyšla na nádvorie a potichu prešla k drevenému senníku na konci stajní. Dve postavy ostali vo vnútri strážnej veži. Niečo si pošepli a  zišli schodišťom do podzemia. So sebou vzali fakľu zastoknutú v kamennej stene. Pred  dverami vedúcimi do temnice zastali a zažali nesúcu fakľu. Vo dverách zaštrkotal kľúč a nízka, plesnivá, kamenná pivnica, slúžiaca ako väzenie sa osvetlila. Svetelné lúče dopadli na zhrbene sediaceho väzňa v kúte temnice. Ten zdvihol hlavu a prekvapene pozeral na prichodiacich.

-Rýchlo vstaň a poď za nami, ak sa chceš dostať na slobodu- povedala vyššia postava. Oslovený vstal a bez slova šiel za postavami, ktoré mu osvetľovali cestu rozžatou fakľou. Prešli cez dlhú chodbu na konci ktorej bola hrubá, železná mreža. Odomkli ju a vošli do nízkej chodbičky, cez ktorú  prešli len prihrbení. Na jej konci odvalili veľký balvan a z vonku ich oblial čerstvý, vlhký vzduch.  Bolo počuť žblnkot vody, šum lístia a niekde v diaľke zvuky nočnej zveri.

-Tu máš lístok od svojho záchrancu- podala väzňovi neznáma postava stočený papier, previazaný ligotavou stužkou.

-Ďakujem ti. A kto ste? Ako sa voláte?- Pýtal sa väzeň neznámych postav.

-Naše mená vedieť nesmieš. Ani nemusíš.- Odpovedala mu menšia postava.

-Chcem ich vedieť, aby som sa  mohol niekedy zavďačiť svojim záchrancom.-

-Nie sme tvoji záchrancovia- odpovedala mu jedna postava. -My len plníme jeho želanie. A už bež! Nemáme času na debaty. Musíme sa rýchlo vrátiť. Pomôž nám z vonku  zasunúť balvan na svoje miesto!-

Vošli späť do nízkej chodby a zasunuli ťažký balvan na pôvodné miesto. Väzeň ostal sám pod hradom, vysoko nad vodami Zelenej rieky.

-Všetko v poriadku?- Zaznel ticho jemný, ženský hlas keď sa neznáme postavy vrátili do dreveného senníka.

-V poriadku.- Odpovedala menšia postava a zhodila z pliec dlhý, čierny plášť.

-Vezmite si odmenu. Ak by padlo podozrenie na vás, straťte sa- podávajúc im mešec plný zlatých peňazí. Vzala od nich kľúče spojené železnou obrúčkou a ľahko prebehla cez nádvorie, stratiac sa v hradnej budove. Ľahla si do mäkkých, páperových perín. Čierny mrak odkryl  bledý mesiac a skvostná komnata  sa slabo osvetlila. Zavrela oči. Ako z hmly  začala sa pred ňou vynárať známa tvár mladého junáka, ktorý jej pred časom dovolil odísť zo zbojníckeho hniezda Balašovského hradu. A dolu pod hradom rozrážalo tiché vlnky Zelenej rieky, plávajúce mužské telo.

      V skoré, sobotné ráno vyrušil Juraja Barcziho  zo spánku buchot na dvere jeho izby. Nebývalo zvykom, aby ho niekto zavčas ráno budil a vyrušoval v spálni. Keď buchot neutíchal s hromžením prikročil k dverám a rázne ich otvoril, pripravený vynadať rušiteľovi  jeho spánku. Pred sebou uvidel roztraseného  hajdúskeho veliteľa Miša Grznára.  Ten trasľavým a bojazlivým hlasom vykríkol.

-Ušiel.-

-Pán veľkomožný, väzeň ušiel.-

Juraja ako keby boli obliali vriacou vodou. Len sa nechápavo díval na Miša a nemohol prísť k slovu. Až keď  sa spamätal skríkol na neho.

-Kto ušiel?-

-Väzeň, pán veľkomožný. Väzeň ušiel.-

Juraj tresol Miša päsťou do tvári. Ten  sa zatackal, narazil hlavou o náprotivný múr dlhej hradnej chodby a padol na zem. Gróf nahodil rýchlo na seba oblečenie a zbehol dolu schodišťom na hradné nádvorie. Tam už behali hajdúsi hore-dolu, ako bez duše. Keď uvideli pána, najradšej by boli zaliezli aj do myšacej diery. Juraj sa vrátil do svojej izby, vzal kľúče od podzemných priestorov a pobral sa do podzemia aby sa presvedčil či je pravda, čo mu veliteľ hajdúchov zvestoval. Zašiel do temnice.  Matúša v nej už nebolo. Prikázal hajdúchovi, aby s fakľou poprezeral všetky jej kúty,  či sa niekde neskrýva. Temnica bola prázdna.  Vtáčik z nej vyletel. No nik nevedel, ako sa z dobre stráženej a zamknutej Barcziovskej podzemnej temnice mohol dostať na slobodu kapitán hontianskej  zbojníckej družiny.

XXI

Kamenné dvere  v podzemí Tlstého vrchu sa s hrmotom roztvorili. Ako duch sa v nich zjavila statná postava zbojníckeho kapitána hontianskej družiny. Na skalných podstavcoch v kruhu, sedeli zadumaní hôrny chlapci. Hrmot  posúvajúcich sa kamenných dverí ich vyrušil a prekvapení vyskočili do rovných nôh. Zízali na svojho vodcu a nemohli vyrieknuť slovko. Prvý sa spamätal Vinco Hatiar.

-Matúš- roztvoril náruč a priskočil k nemu. – Ako si sa dostal z toho krutého , podzemného  Barcziovského brlohu? Veď z útrob Krutého hradu  nevylezie ani myš. Nie dobre strážený a na sto západov  uzamknutý zbojnícky kapitán.-

-Hovor- prikročili ďalší  kamaráti a radostne vítali svojho kapitána.

-Ani sám neviem, ale som tu medzi vami.  Naše dielo môže pokračovať.-

Posadil sa medzi nich a rozprúdila sa živá debata.

-Kamaráti- oslovil ich Matúš. – Viete niečo o Veronke?-

Všetci sklopili zrak a hľadeli na kamennú podlahu podzemnej pivnice.

-Hovorte! Čo o nej viete?-

-Vieš Matúš.- Začal Mišo Debnár. – Veronku zlapali, len čo ťa odvliekli zviazaného v reťaziach.-

-A kde ju odvliekli? Viete, kde ju odvliekli?-

-Vieme len to, že krutovládcovi  hajdúsi ju odvliekli do temnice v stoličnom meste. Dopočuli sme sa, že ju týrajú a budú súdiť preto, že podporovala   buričov a donášala im správy.-

-To nás majú za buričov?- Rozhneval sa Matúš. – My nie sme žiadny buriči. My len hájime našu sedliacku česť. My sme sa len postavili proti krutovládcovi, ktorému odvádzame desiatu čiastku z našich mozolí a ešte nás za to dáva na dereš. Ale ja vysnorím, kde väznia Veronku. A potom nech sa trasú stoliční páni. Dostanem ju zo žalára, aj keby som mal život za to položiť.-

-Nenecháme ťa v tom samého, Matúš- pridali sa ostatní.

-Zajtra vyrazíme- znelo podzemím pod Tlstým vrchom.

A len čo svitlo ráno, skupina hôrnych chlapcov uháňala na svojich tátošoch k stoličnému mestu.  Na jej čele bol ich kapitán.

-Pŕŕŕ… Pritiahol opraty Matúš.  Jeho vraník spomalil a zabočil v pravo do neveľkej bukovej mladiny.  I jazdci za nim ho nasledovali.

-Tam- ukázal do diaľky- prichádza panský koč. Počkáme si tu naň.-

Hôrny chlapci zašli hlbšie do mladiny a zoskočili z koní. Vrátili sa bližšie k ceste a schovali sa mladé bučiaky. Po  kamenistej ceste sa k ním blížil koč sprevádzaný dvoma hajdúchmi na koňoch. Keď došli k mladine, hôrny chlapci vyšli na cestu namieriac pištole na hajdúchov.

-Odhoďte karabíny- zakričal na nich Matúš a párkrát vystrelil do vzduchu.

Prekvapení  hajdúsi odhodili svoje zbrane do priekopy a ich tátoše naľakané výstrelmi vyhadzovali zadkami. Dvaja zbojníci priskočili k nim, chytili kone za oprátky a prekvapených hajdúchov zviazali povrazmi. Matúš nazrel do panského koča.

-Nech sa páči, vystúpiť!- Prikázal pani grófke, ktorá sa triasla od strachu, keď na ňu mierili ústia dvoch  pištolí. Nebrala na žart tento rozkaz a hneď vystúpila z koča.

-Všetko čo mám vám dám. Len prosím vás….- nedopovedala, lebo ju prerušil Matúšov ostrý hlas.

-Svoje drahocennosti si ponechajte. Ešte sa vám zídu. Teraz pôjdete s nami! Tomáš- zavolal na najbližšie stojaceho kamaráta, – vezmi pani grófku do svojho sedla. Pri tebe sa bude cítiť istejšie.-

-Milerád. Aspoň  budem mať vznešenú spoločnosť. No hore svoj pekný, panský  zadoček- a tlačil grófku do sedla svojho koňa. Grófka sa usadila a Tomáš  sa vyhupol za ňou.

-Vraciame sa späť- prikázal zbojnícky kapitán. Všetci ostali prekvapení týmto rozkazom. No nik neoponoval.  Otočili kone a šli späť cestou ktorou  prišli. Pod úpätím Tlstého vrchu zastali.  Matúš sa priblížil so svojim koňom ku grófke.

-Tu máš šatku a zaviaž pani grófke oči- rozkázal  Tomášovi, podávajúc mu tmavú šatku. – Ale poriadne! Ak sa pokúsite stiahnuť túto šatku z očí, olovo z mojej pištoli vás pošteklí na hrudi- upovedomil výstražne grófku.

Grófka Agáta Théry sa vybrala k svojmu milému na Trojrohý hrad. Tam ju už netrpezlivo očakával Juraj Barczi, aby dohodli termín svadby. Na pol ceste ju prepadli zbojníci a odvliekli do podzemia Tlstého vrchu. Doviedli ju do podzemnej temnice, sňali  šatku z očí, aby sa rozhliadla, kde sa nachádza. V hustej  tme  skoro  nič  nevidela.  Mišo  Debnár  zažal  fakľu    a zastokol ju do kamenného stojana na boku steny. Po temnici sa utvorili dlhé, strašidelné tiene ich postáv. Grófka prestrašená, zopla trasúce ruky a zaprosila.

-Prosím vás. Pustite ma z tejto strašnej pivnici. Dám vám čo budete chcieť. Len ma prosím, pustite.-

-Vaše vyslobodenie je podmienené  vyslobodením inej dievčiny z pazúrov vášho snúbenca-  povedal jej Matúš. – Ak ju pustí z väzenia, dostanete sa na slobodu aj vy. Ak nie, ostanete v tomto podzemí, ako pokrm pre hlodavce. –

-Môj snúbenec nevie kde sa nachádzam.-

-Dozvie sa. Oznámime mu v akom ste položení. Bude záležať na vás, či sa pričiníte o vyslobodenie tej dievčiny a tým i seba. Musíte však urobiť jednu vec.-

-Urobím všetko, aby som sa odtiaľto dostala.-

-Napíšete snúbencovi krátky list a požiadate ho, aby prepustil dievčinu, ktorú zlapali jeho pandúri na pohrebe Miša Svoreňa v dedinke pod Krutým hradom. Ak tak urobí a dievčina sa vráti do svojho domu, budete voľná. Ak nie, vaša grófska milosť bude tráviť dni svojho života v tomto podzemí. A verte, niet nádeje na vaše vyslobodenie. Veď vonkajší svet nemá ani potuchy, kde sa nachádzate.  Z tejto pivnice sa sama nedostanete. Tieto kamenné dvere sa otvárajú na náš príkaz. Na príkaz hontianskych  zbojníkov. Nikoho iného neposlúchajú-

Matúš žmurkol na Vinca Hatiara a ten sa pobral za kamenný stĺp, ku železnej páke na otváranie dvier.

-Bralo otvor sa!-  Matúš vystrel ruku a kamenné dvere sa s hrmotom otvorili. Grófka sa s úžasom pozerala na veľký kamenný balvan, ako sa posúval a pred ňou sa zjavila dlhá, tmavá chodba. Po nej ju určite viedli so zaviazanými očami až do podzemnej jaskyne, kde jej sňali šatku z očí. Vedela, že  odtiaľto niet úniku a musí pristúpiť na podmienku, ktorú jej navrhli. Ani neuvažovala nad tým, že by ju nechcela splniť. Jej túžba dostať sa von z tohto podzemia bola taká silná, že hneď požiadala zbojníkov, aby jej dali lístok, by mohla napísať svojmu snúbencovi odkaz. Matúš zašiel do vedľajších priestorov a doniesol malú fľaštičku so zastrúhaným brkom na písanie.  Tieto potreby položil na zrovnaný balvan a grófke ukázal trám, aby sa naň posadila. Z vrecka vybral kosoštvorcový zvinutý biely papier označený v jednom rohu malým krížikom a položil pred ňu.

– Ja vám poviem, čo budete písať. Môžete sa pustiť do toho.-

Grófka vzala brko, namočila do fľaštičky, pozrela na Matúša  a čakala na pokyn.

-Milý Juraj!

Som v zajatí zbojníckych rytierov na neznámom mieste. Na slobodu sa dostanem len vtedy, keď pustíš z väzenia dievčinu, čo tvoji hajdúsi zlapali na pohrebe v dedinke pod hradom. Ak tak neurobíš do troch dní, ostanem tu navždy uväznená.

                                                                           Tvoja snúbenice

                                                                        grófka Agáta Théry.

Keď prestal škrabot brka po bielom papieri, vzal Matúš lístok do svojich rúk, pofúkal naň, aby čierny atrament skôr vyschol a stočil ho.

-O doručenie sa postará náš posol. Ako sa zachová váš snúbenec musíte čakať. Dovtedy do videnia.-

 Grófka ostala v malej jaskyni sedieť na drevenom tráme. Dúfala, že toto väzenie nebude dlhé, lebo jej snúbenec sa určite postará, aby ju vyslobodil z pazúrov hľadaných zbojníkov. Ale mala aj pochybnosť, či stoliční páni budú súhlasiť a prepustia mladú zajatkyňu, ktorá bola označená za pomocníčku zbojníkov a buričov.

Práve v tom čase schádzal dolu z Tlstého vrchu jazdec na peknom, hnedom vraníkovi, nesúci bieli lístok pre hradného pána Juraja Barcziho.

XXII

Na železnú bránu Krutého hradu silno zabúchal jazdec na hnedom vraníkovi. Malý oblôčik na bráne sa potichu otvoril a nakukla cezeň prestrašená, strapatá hlava  starého hajdúcha.

-Čo chceš?- Zašomral hajdúch.

-Odovzdať hradnému pánovi súrny odkaz. Vpusť ma dnu!-

-Kto si, že sa opovažuješ prísť sem v tomto neskorom čase- pýtal sa hajdúch a zatváral za sebou oblok. Posol na koni buchol do obloka až sa sklo na ňom rozletelo. Hajdúch sa rozčertil.

-Pustím na teba psov, ak nedáš pokoj.- Potom sa trochu upokojil a spýtal sa ešte raz ,aký to odkaz nesie hradnému pánovi.

-Od rytierskych chlapcov z tmavých hôr a jeho milej- odpovedal mu posol.

– Ak tento odkaz dnes neodovzdám, zajtra už môže byť neskoro. A potom sa  hradnému pánovi viac neukáž na oči, lebo odkaz je tak naliehavý, že nestrpí odkladu.-

Hajdúcha tieto slová prinútili uvažovať a jeho strapatou hlavou prebehlo niekoľko slov, ktoré začul medzi ich veliteľom a hradným pánom. Boli to slová, ktoré naznačovali, že pani grófku, majiteľku Vodného hradu zajali zbojníci a je  v nebezpečenstve. Túto zvesť doniesli na hrad dvaja hajdúsi, ktorých zbojníci spútali a len vďaka náhodným pocestným sa im podarilo z povrazov vyslobodiť. Jeho správca  hneď vyslal posla k Jurajovi Barczimu. Ten bol zúfalí z toho čo sa stalo, lebo hajdúsi nevedeli, kde  jeho verenicu zbojníci odvliekli.

-Aký je to odkaz- pýtal sa hajdúch natŕčajúc hlavu cez rozbitý oblok.

-Tento list musím odovzdať pánovi- ukazoval posol stočený biely papier previazaný zelenou stuhou.

-Podaj mi list, nech ho odnesiem pánovi.-

-List musím odovzdať sám a počkať na pánovu odpoveď- naliehal posol.

-Nie si ty náhodou zbojník a chceš len, aby som otvoril hradnú bránu?- Nedôveroval hajdúch poslovi a pokračoval. –Aby sem potom vtrhla celá tlupa zbojníkov?-

-Zbojník som. A tu som sám. S odkazom. Ak ma nevpustíš, ihneď odídem. Potom sa však zodpovedaj pred pánom hradu, ak jeho milá ostane navždy v našej moci.-

Hajdúch váhal. Privolal si ďalších druhov, aby  mohol prípadných zbojníkov zastaviť, keby chceli vtrhnúť na hradné nádvorie. Ťažká, železná brána sa potom otvorila a cez ňu preklusal posol na hnedom vraníkovi. Rozkázal hajdúchovi, strážiacemu vchod do hradnej budovy, aby ho predviedli pred grófa Juraja Barcziho. Ten ostal prekvapený, keď sa dvere na jeho komnate rozleteli a pred sebou uvidel vysokého, ramenatého sedliaka, s pištoľami za širokým opaskom. V jednej ruke držal   list a druhú si položil na pažbu pištole.

-Tu je list pre grófa Juraja Barcziho od majiteľky Vodného hradu- podával mu ho a pokračoval.

-Pani grófka chce vedieť, či sa jej žiadosti vyhovie, alebo či ostane nevyslyšaná. Do rána jej mám priniesť odkaz. Ak sa do vtedy nevrátim, svoju snúbenicu viac neuvidíš. Čakám na odpoveď.-

Juraj prečítal krátky list a pozrel na zbojníka. Ten nemihol ani obrvou. Stál tam pevne, ako mohutná skala.  Jurajovi sa zdalo že ešte viac mohutnie a privalí ho. Taký malí sa zdal pred týmto sedliackym junákom tu vo vlastnom hniezde. Pred ním  sa triasli všetci jeho poddaní a teraz je taký úbohý a bezradný. Čo iné mu ostáva, ako urobiť všetko o čo ho žiada jeho milá. Celé dni a noci, ako sa dozvedel o jej uväznení chodil bezradne po svojom paláci, rozmýšľal čo urobiť, aby ju vytrhol z pazúrov zbojníkov. Na nič však neprišiel.

-Do troch dní bude dievča doma.- Povedal, hoc ešte nevedel ako to tak rýchlo zariadi.

-Ak sa tak stane- odpovedal zbojník – grófka  sa vráti na svoj hrad. Idem jej odovzdať odkaz.- A smelo sa vybral hradnou chodbou na nádvorie, naskočil na svojho vraníka a precválal cez železnú bránu. Nik mu nebránil v odchode.  Juraj tam stál ešte hodnú chvíľu, kým  sa spamätal z tohto omámenia. No bol rád, že sa niečo o svojej verenici dozvedel. Hneď ráno sadol do koča a pobral sa do stoličného mesta. K večeru sa dievčina zlapaná so zbojníckym kapitánom hontianskej družiny, vrátila do svojej chatrnej chalúpky.