Založ si blog

Hlboké rozpomienky

XXIII

Radostné to bolo zvítanie, keď sa  Agáta Théryčka stretla so svojim milým. Hoci Juraj  Barczi bol nešťastný, že sa jeho poddaní vypomstili na grófke zo susedného panstva, že pre zlé zaobchádzanie s nimi musela trpieť jeho láska, Agáta ho svojou  nežnosťou a láskavosťou upokojila. Pomaly aj Juraj prichádzal na to, že svojim konaním len zväčšuje nenávisť sedliakov a zbojníci sa púšťajú do odvážnejších prepadov, aby mu dali na vedomie nespokojnosť s jeho panovačnosťou a krutosťou. Už prestal pátrať aj po dôvodoch úteku zbojníckeho kapitána z jeho podzemnej temnice, už zabudol aj na únos svojej jedinej dcéry. Aj grófka  Théryčka snažila sa zmierňovať jeho túžbu vŕšiť sa na poddaných za každé čo i len najmenšie previnenie. Začal si uvedomovať, že súžitie s krásnou paňou Vodného hradu môže byť príjemné a pokojné i bez jeho krutých praktík, ktoré zaviedol na svojom panstve. Juraj sa však obával, aby zbojníci nevyviedli niečo nepríjemné na ich svadbe, ktorá sa mala konať o necelý mesiac na jeho hrade. Aby tomu predišiel pristúpil na  nápad svojej nastávajúcej. Tá navrhla, by z veľkorysosti vystrojil počas ich svadby hostinu pre  svojich poddaných dolu  v Kľačianskej kúrii.

A keď sa na Trojrohý hrad začali schádzať k svadobnému stolu veľkomožní páni z blízkeho i ďalekého okolia, pandúri Juraja Barcziho vyháňali sedliakov z domov nie na panské, ale k prestretím stolom v Kľačianskej kúrii. Veľa sedliakov bolo prekvapených týmto počinom a len nechápavo krútili hlavami. No prihrbení kráčali po úzkej a kamenistej ceste na malý vŕšok,  hovoriac si medzi sebou.

-Čudné je to, že hradný pán nás ide hostiť. Ešte sa to nestalo. Skôr nás pohostil korbáčom, akoby niečo podstrčil. A veď má prečo. Každá desiata čiastka z našich mozolí putuje do jeho sýpok. Celý týždeň  od svitu do mrku drieme na panskom a tú malú škvarku čo máme  si nestihneme  obrobiť. A ešte aj z toho mu musíme odviesť podiel, aby mohol hodovať so svojimi kumpánmi.-

Niektorí sedliaci sa spriečili, nechceli isť na hostinu, no pandúri boli nemilosrdní. Tak ako vyháňali na panské, vyháňali aj na hostinu.

I Matúš Svoreň hútal, čo tým Juraj Barczi sleduje. Najprv chcel hostinu prekaziť, potom však od úmyslu upustil.  Nech sa zúbožení sedliaci aspoň raz v živote do sýta najedia.  Vybral sa však s družinou ku Kľačianskej kúrii, kde  veľká sieň bola zaplnená do posledného miesta. Hodovali tam sedliaci z okolitých dedín a osád. Keď Matúš videl, ako sa Barcziho poddaní spokojne bavia, stiahol sa so svojou družinou do neďalekého lesíka. Z vysokého brala zvaného Kozí chrbát, kde stál pyšný Trojrohý hrad, sa do diaľav  niesol veselý hurhaj, spev, ujúkanie a hudba.  Tam sa konala omnoho honosnejšia  svadobná hostina, lebo dnešný deň bol naplnení radosťou a šťastím novomanželského páru.

Z pomedzi svadobných hostí sa nenápadne vytratila mladá dievčina. Nasadla do koča a prikázala kočišovi, aby zamieril do Kľačianskej kúrii. Keď  došli k malému lesíku spozoroval ho i Matúš. Koč zastal pred vchodom kde hodovali Barcziho poddaní. Vystúpila z neho mladá dievčina a zamierila do veľkej siene. Na sebe mala prehodený dlhý plášť a na hlave kapucňu. Pred vchodovými dverami zhodila plášť zo seba a podala ho kočišovi, ktorý ju nasledoval  až do siene.

-Tomáš-, zavolal Matúš na svojho kamaráta.

-Poď so mnou, pozrieme sa, čo sa ide diať v kúrii.-

Matúš s Tomášom prebehli cez kamenistú cestu  a zašli za roh budovy, kde stál koč s erbom Juraja Barcziho. Matúš nakukol doň či je prázdny. Potom sa vyhupol do neho a sadol si na sedadlo.

-Ty počkaj za rohom,- povedal Tomášovi. – Keď príde  kočiš, sadni si k nemu a zadrž ho. Ja ti dám pokyn čo budeš ďalej robiť.-

Z poza  vysokej strážnej veži Trojrohého hradu nakukol plný mesiac a na nočnú krajinu vrhol svoj jasný svit. Trojrohý hrad sa odel do zlatistého, mesačného rúcha a od Kľačianskej kúrii sa  zdal ako rozprávkový, v ktorom prebýva dobrý a múdry kráľ. Taký bol malebný. Či na tomto malebnom hrade bude raz vládnuť dobrý panovník a jeho kraj sa zmení na rozprávkovú krajinku ukáže budúcnosť.

Matúš čakal v panskom kočiari hodnú chvíľu. Vedel, že do Kľačianskej kúrii zavítala grófova dcéra. Čo však môže robiť medzi sedľačou nevedel si vysvetliť. Po čase vyšla z budovy a zamierila ku koču. Otvorila  dvierka a vystúpila na schodík.

-Nebojte sa ma, milostivá slečna- oslovil ju Matúš.

Dievčina prekvapene vykríkla.

-Neublížim vám. Môžete nastúpiť,- chytiac dievčinu za ruku, aby jej pomohol do koča.

-Nech sa páči, prisadnite si ku mne!-

O chvíľu pribehol kočiš, ktorý sa niekde zdržal. Tomáš priskočil k nemu, chytil ho za ruku a prikázal mu naskočiť na kozlík.

-Môžeme ísť- povedal Matúš Tomášovi. -Za lesíkom zoskoč z koča a s chlapcami sa poberte domov. Ja prídem neskôr.- Koč sa pobral von z dvora Klačianskej kúrii a zamieril k malému lesíku. Tam Tomáš nechal Matúša svojmu osudu.

-Milá slečna!  Nebude vám proti vôli, keď budem navádzať cestu koča ja?- Spýtal sa dievčiny Matúš.

-A mám inú možnosť- položila mu proti otázku.

-Áno. Nebudete s tým súhlasiť.-

-Niečo sa tým zmení?-

-Asi nie.-

-Tak ma veďte podľa svojej vôli.-

-Viem, že by ste sa rada zabávali na svadobnej hostine svojho otca. Ale chcem túto chvíľku využiť na to, aby som sa vám mohol poďakovať za službu, ktorú ste mi preukázali. Určite vás to stálo veľa  nepríjemností, keď  z dobre uzamknutej podzemnej väznice, zmizol  dávno hľadaný zbojnícky kapitán.-

-Žiadne nepríjemnosti. Nik nevie, ako sa to mohlo stať. A už vôbec nepadlo podozrenie na mňa. Mohla dcéra grófa Barcziho pustiť z pazúrov spravodlivosti hľadaného zbojníka? A potom, ja som  bola vašou dlžníčkou. Teraz sme si  už nie nič dlžní.- Pozrela sa mu do očí. V nich sa odrážal mesačný svit a dopadal na jeho tvár. Chytil jej ruku, ktorú mala položenú na kolenách. Chvíľku sa nehýbala, potom sa mierne naklonila k nemu. Zachvela sa. Ruku si vymanila z jeho dlani a položila mu na  široké ramená. Zrazu sa rozhodla a bozkala ho na pery. Matúš ostal prekvapený a s úžasom jej pozeral do tvári. Sklopila zrak, no hneď ho zdvihla a zadívala sa na neho.

-Azda som chybila?… No nemohla som ináč.  Ak je vám to nepríjemné odpusťte prosím.-

-Nepríjemné… To nie… To vôbec nie… Len… Len neviem, aký dôvod…-

-Ľúbim vás… To je ten dôvod.-

Objal ju a pobozkal na čelo. Na pery sa neodvážil. Dcéru grófa, proti ktorému on a jeho družina bojuje, pobozkať na pery? To by bola zrada jeho presvedčeniu. Ale môže nad jeho bojom zvíťaziť láska? Môže zmeniť niečo, ak sa láska  zaseje do sŕdc mladých ľudí, ktorí k sebe postavením nepatria? Dá sa láske rozkázať, keď zasiahne do sŕdc ľudí rozličného sveta? Rozkázať sa dá. Ale srdce bude krvácať a túžiť po milovanom človeku i keď bude nedostupný, vzdialený a odlúčený. Neprišiel sem v tomto čase preto, aby vyznal lásku dievčine  z hradných a honosných komnát. On zbojník z podhradia. On hľadaný zbojník,  rebel a začať si s dcérou svojho najväčšieho nepriateľa. Čo sa asi odohráva v duši tejto dievčiny, ktorá sa proti nemu ničím neprevinila. Ktorá vždy pri ich stretnutí pochopila, že i on je človek. Obyčajný, jednoduchý i keď ubiedený, ale  ľudský tvor, stvorený na obraz Boží.

-Ľúbim vás, – znova vyslovila to slovko. –Ľúbim. Od chvíle, keď som vás prvý krát videla, vtedy na našom hradnom nádvorí. Išlo mi srdce puknúť od žiaľu, že vám nemôžem pomôcť, keď vás vytiahli na dereš. Aká som bola šťastná, keď som bola vo vašej blízkosti i keď ako zajatkyňa na Balašovskom hrade. Na hrade zbojníckych rytierov. Bola som šťastná i vtedy, keď som vás stretla na Višnickom zámku a cítila vaše telo vedľa mňa. Som šťastná i teraz, keď ma unášate v neznámy svet. A šla by som s vami aj na koniec sveta, keby to bolo možné. Viem, že vy máte inú predstavu o vašom živote, že vaše plány urobiť svet krajší a lepší pre všetkých, sú nesplniteľné. Aspoň teraz nesplniteľné. Ale chcela by som naplniť moje predstavy o nás dvoch. Chcela by som, aby boj medzi mojim  otcom a vami nebol bojom na život a na smrť. Aby ten boj pomaly utíchal a zanikol. Aby, vami nazývaný Krutý hrad, nebol krutým, ale hradom kde bude vládnuť radosť, šťastie a pokoj. Aby prestal na ňom vládnuť švih korbáčov, aby naň poddaní nechodili so strachom ale s radosťou pozdraviť svojho pána a ten ich obdaroval úsmevom a milým slovom. Aby na hrade ale i v podhradí boli všetci šťastní a spokojní ako v krajine, kde je hojnosti pre všetkých dosť. Pričiňme sa o to. Vy aj ja… Obaja…Moja láska.-

Matúš sa s údivom díval na túto dievčinu, nie ako na dcéru krutého grófa Juraja Barcziho, ale na devu, ktorá chce nastoliť iný svet. Ktorej v hlave víri myšlienka pokoja, lásky a spravodlivosti

-Smer Krutý hrad – zavolal na kočiša Matúš.

Ilonka sa prekvapene pozrela na Matúša.

-Prečo na hrad- spýtala sa a vyčítavo na neho hľadela.

-Lebo vy patríte na hrad. Tam je vaše miesto. V spoločnosti ľudí vám blízkych a v blízkosti vášho otca, ktorý prekypuje šťastím a láskou v tento významný deň. Nie túlať sa nočnou hodinou s hľadaným a prenasledovaným  zbojníkom-

A o malú chvíľku zastal panský kočiar pred železnou bránou Trojrohého hradu. Dvaja  junáci zoskočili z neho a zbehli dolu strminou popri kamennom múre. Zastali v úvaline pozerajúc,  ako sa za kočiarom zatvárajú  veľké hradné vráta.

XXIV

Po svadbe sa gróf  Barczi  viac zdržiaval na Vodnom hrade ako vo svojom sídle. Jeho pekná pani ho tak priťahovala, že zabúdal aj na povinnosti, ktoré mal pri spravovaní svojich majetkov a celú ťarchu preniesol  na  dcéru a kastelána. Preto ju ustavične nabádal, aby sa vydala a najlepšie by bolo, keby si vzala za manžela syna svojho dobrého priateľa Mórica Senczyho. No Ilonka nechcela o tom ani počuť. Radšej sa sama o všetko starala. Keď niečo nevedela zašla za správcom Višnického zámku  a ten jej ochotne poradil. Sedliacki poddaní si mladú,  hradnú pani obľúbili, lebo krutosť v jej konaní nepociťovali. I zbojnícka družina sa  presunula do hornatejších krajov, bližšie k Balašovskému hradu. Pomaly z nej začali  junáci odchádzať a vracať sa domov,  pomáhať svojim otcom pri tvrdej a ťažkej sedliackej drine. Matúša však domov nič neťahalo. Krátko po otcovej smrti umrela  i matka a tú chatrnú chalúpku zanechal svojmu osudu. Na život v horách si za čas štyroch rokov zvykol. Bolo treba pomstiť krivdu páchanú na chudobnom sedliackom ľude.  Trestať a  vystríhať nenásytnú vrchnosť, aby sa chovala ľudskejšie k svojim poddaným. Okolo Matúša ostala len malá skupinka chlapcov, ktorí sa nemali kde vrátiť. Hoci ich Melichar Balaša pozýval, aby sa spojili s jeho družinou, ony radšej ostali sami.

 A tak sa míňal čas. Roky utekali, ani sa nenazdajúc ako prešli kus životnej cesty, zanechajúc viditeľné stopy na tvárach ľudských bytostí.

Prešiel ďalší  rok a Matúš sa s novou paňou Krutého hradu nestretol.  Len  v myšlienkach zalietol k nej, keď občas prechádzal vedľa Vyšnického zámku vracajúc sa na Tlstý vrch. Niekedy sa mu zdalo, že na nádvorí  stojí panský koč, v ktorom mohla zavítať na  zámok. Vždy však prefrčal po kamennej, lesnej cestičke, aby rýchlo zabudol na ňu i na slová, ktoré vyslovila pri ich poslednom stretnutí. No niekde v hĺbke srdca ozývali sa čudesné zvuky, prebúdzajúce vznešený cit, ktorý  sa prebíjal cez  myseľ do celého tela a napĺňal jeho dušu  spokojnosťou. Bol i rád, že sa nestretli. Lebo zakryť rozpaky pred kamarátmi, pri pohľade do jej očí, by sa mu nepodarilo. Často mu ruka skĺzla do švíka  širokého opaska a pred očami sa  zaligotal jej zlatý prsteň. To ho nabádalo stretnúť sa s mladou grófkou a vrátiť jej ho.

Letný čas sa pominul. Sťahovavé vtáky odtiahli do teplejších krajov a príroda sa začala sfarbovať do červena. V jedno nedeľné ráno rozľahol sa nad krajinou tlmený, dunivý zvuk pripomínajúci ďaleké hrmenie. Zvuk akoby vychádzal zo zemských útrob.  Celá krajina sa slabunko zachvela. Po chvení nastalo chvíľu ticho. O krátky čas bolo cítiť silnejší otras. Ľudia, ktorí ho zacítili spozorneli. I zvuk zosilnej. Na okamih  sa prudko zachvela a zatriasla celá zem. Mohutné skaly a vysoké bralá začali pukať a padať do hlbokých roklín, ktoré sa pod nimi roztvorili. Tiché a pokojné vody riek sa  rozbúrili vytvárajúc v nich mohutné a vysoké vlny, ktoré sa rýchlo valili svojim korytom, rozlievajúc a zaplavujúc chvejúcu sa krajinu. Malé, chatrné ľudské obydlia sa rozpadávali.  Pyšné,  hradné opevnenia stojace na mohutných skalných útesoch a bralách praskali a ich úlomky s hrmotom rútili sa do priepastí.  Niektoré hradné masívy nevydržali a rozpadli sa. Iné zas ostali stáť zo značným poškodením a len veľmi málo bolo tých, ktoré zemské otrasy vydržali. Krutý hrad a jeho široké kamenné múry silný zemský otras vydržal. Len nízke prístavky slúžiace pre  služobníctvo a dobytok sa zrútili. No hrdé, hradné stavanie Agáty Théryčky sa rozsypalo a Vodný hrad zrútil sa do rozvodnenej rieky i s celým jeho osadenstvom. Z diaľky stále doliehalo slabé hrmenie strácajúce sa v nekonečne. Chvejúca zem sa pomaly upokojovala. Toto nečakané  zemské divadlo zmenilo celý ráz tejto krajiny a zanechalo za sebou hrozivé stopy. Zovšadiaľ bolo počuť ľudský krik a nárek ozývajúci sa z pod trosiek domov,  priepastí , roklín a zrúcanín. Nespočetné množstvo ľudských obetí a nešťastné ľudské osudy zaľahli na túto krajinu. Dlho, veľmi dlho sa bude z tohto nešťastia spamätávať.

Matúša zastihol silný otras na úpätí Tlstého vrchu, keď sa poberal smerom ku Psej osade.  Kamaráti ostali v jeho útrobách a mali sa stretnúť pri Višnickom zámku, aby sa vybrali na Balašovský hrad za Melicharom. No úkaz, ktorý sa pred ním odohral zmenil tento plán. V diaľke videl, ako z povrchu zemského zmizol Vodný hrad. Obzrel sa a za ním stojací Tlstý vrch sa zmenšil o polovicu.  Hneď sa jeho pohľad upriamil na Krutý hrad, stojaci na vysokom brale a mysľou mu prebehlo, aký osud postihol jeho hradnú pani. Nevedel, či sa má vrátiť do podzemných častí Tlstého vrchu, presvedčiť sa v akom položení sa nachádzajú jeho kamaráti, alebo cvalom uháňať na Krutý hrad, kde ho ťahala  túžba uvidieť tajnú lásku. Rýchlo sa rozhodol. Zvrtol koňa a o chvíľu stál  na hrebeni Tlstého vrchu. Do jeho útrob sa už nedostal. Vchod do podzemnej jaskyni bol zavalený a pred ním sa kopila hŕba zeminy a kamenia. Ani žiadny zvuk, ani volanie o pomoc k nemu nedoľahol. Nemo sa díval pred seba a do očí sa mu tlačili slzy. Jeho verní kamaráti a druhovia ostali v zemských útrobách Tlstého vrchu zavalení. Ostal sám. Sám zbojnícky kapitán, bez svojich druhov v zboji. Zbojnícka družina Matúša Svoreňa, Hontianska zbojnícka družina prestala jestvovať.   Sadol si na neďaleký balvan a pozeral na priehlbinu v Tlstom vrchu, ktorá sa utvorila po silnom zemskom otrase. V tejto priehlbine boli jaskyne a priestory slúžiace zbojníckym rytierom za svoj dočasný domov. Už nejestvovali. Tak ako nejestvovali ani ich dočasní usadlíci. Po čase sa zdvihol a vysadol na koňa. Potľapkal ho po šiji a pomalým klusom odcválal. Zastal pod Krutým hradom a úzkou cestičkou vybral sa k nemu. Už od brány počul  zhon, plač a kvílenie. Zabúchal na železnú bránu.

-Kto je?- Ozval sa ostrý hlas z poza nej.

-Som posol z Višnického zámku.  Vpuste ma dnu. Chcem hovoriť s paňou hradu – zaluhal.

-Dnu smiem vpustiť len so súhlasom hradnej pani.- Znovu sa ozval hlas z poza brány.

– Poslal ma  správca Višnického zámku. Prinášam súrne zvesti. Oznámte to hradnej pani –  a s upokojením na duši si povzdychol.

-Chvíľu počkajte!- Za bránou začul viac hlasov.

O nejaký čas sa s vrzgotom otvorila ťažká železná brána. Matúš stál pred niekoľkými hajdúchmi, ktorí  na  neho začudovane zízali.  

-Hradná pani vás očakáva- hovoril mu malý, zavalitý hajdúch, ktorý sa na neho nedôverčivo pozeral.

Matúš sa vybral k hradnému stavaniu. Okolo seba videl zrúcaniny a trosky stavísk, ktoré sa zrútili v dôsledku zemského otrasu. Niekoľko ľudí vyslobodzovalo nevládne ľudské telo z pod  veľkého brvna a obďaleč zas skupinka žien umývala raneného sluhu. Pred vchodom do hradnej budovy zastal. Začul  vrzgot drevených schodov po ktorých schádzala ženská postava. Prešiel prah vchodových dvier a ocitol sa zoči-voči hradnej panej. Tá s úžasom a prekvapene pozerala na neho.

-To ste vy? …  Živí…- Vydralo sa jej cez pery. 

Pozeral po nej a nemohol prísť k slovu.

-Čo sa stalo na zámku?- Zvedavo sa ho pýtala.

-Neviem- odpovedal jej.

-Nie ste posol zo zámku?- Pokračovala a chytila ho za rukáv.

-Nie. Nebol som na zámku. Keď sa stalo toto nešťastie uháňal som sem, aby som sa  presvedčil ako ste na tom vy. Som rád, že vás takto stretávam.-

-Nemám žiadne správy o otcovi z Vodného hradu, ani zo zámku. Posielam  hajdúchov, aby sa presvedčili čo sa tam udialo.-

-Musím vám oznámiť smutnú správu. Z diaľky som na vlastné oči videl, ako sa Vodný hrad zrútil do rieky. Krajina je v hroznom stave. Tento Kozí chrbát je pevná a mohutná skala, že vydržala silný otras. A hrad budovali dobrí stavitelia, keď ostal zachovaný.-

Ako hradná pani začula tieto slová klesla na drevené schodište. Matúš  sa sklonil k nej a bral ju do náručia. Bezvládne ženské telo vynášal po schodišti na dlhú chodbu, zdobenú rôznymi maľbami. Vošiel pootvorenými dverami do najbližšej miestnosti a položil ju na mäkkú pohovku. Na malom stolíku stal sklenený krčah do polovice naplnený  žltým nápojom.  Nalial ho do pohára a priložil jej k perám. Po chvíľke pootvorila oči a pozerala po mužovi, ktorý pri nej sedel  so skleničkou v ruke. Chytiac ho za ruku   pomaly sa posadila. Keď si uvedomila, aké nešťastie postihlo jej otca silne zaplakala. Hlavu položila na Matúšovo plece a vzlyky, ktoré vychádzali z jej srdcovitých pier rozžialili i tvrdé srdce zbojníckeho kapitána. Nežne ju pohladil po hebkých  vlasoch. Pozrela mu do očí a jemnou šatkou si utierala slzy stekajúce po bledých lícach kropiac jej hodvábne šaty. Pritlačil ju na hruď. V tom sa otvorili dvere a do miestnosti  vstúpil neznámy muž. Bol odetý v dlhom, čiernom plášti so šabľou v ruke. Za nim sa vovalilo niekoľko ozbrojených mužov a obstálo prekvapenú dvojicu, držiacu sa v priateľskom objatí.

-To je ona- ukázal prstom neznámy muž v čiernom plášti na hradnú pani. Ozbrojení muži ju vytrhli Matúšovi z rúk a vliekli dolu  schodišťom na nádvorie. Zbojníckeho kapitána zviazali a nechali ležať na kamennej dlažbe v miestnosti. Hradnú pani naložili do tmavého koča a ufujazdili popri zviazaných hajdúchoch, cez železnú bránu smerom do neďalekého lesa. Za kočiarom cválala tlupa ozbrojených mužov. Na krížnych cestách sa koč so zajatkyňou obrátil smerom na južnú stranu. Uháňal pomedzi  rozvaliny  vzniknuté silným zemským otrasom a stratil sa v nepriehľadných lesných húštinách.

 Bola skoro polnoc, keď koč sprevádzaný tlupou ozbrojených mužov dorazil do dediny a zastal pred hostincom „U bieleho koňa.“

-Pane- zaznel dunivý hlas vodcu ozbrojenej skupiny, sprevádzajúci koč s paňou Krutého hradu.

-Úlohu sme splnili, žiadam sľúbenú odmenu.-

Tlstý, zavalitý muž, s červenými lícami a hrubým, ohnutým nosom vytiahol z mentieky hnedý mešec a hodil ho k nohám mužovi stojacemu oproti nemu. Ten ho zdvihol, poťažkal, vyskočiac na koňa uháňal i so svojimi kumpánmi nočnou dedinou smerom k rozsiahlym lánom dolniackej zemi.

Strieborná osada

29.07.2022

XII Na malú Striebornú osadu sadal večerný súmrak. V zadnej časti baníckeho stavania, cez úzku bránku, vyšla ženská postava, odetá v čiernom oblečení. Pobrala sa popri drevenej ohrade poľnou cestičkou, smerom k novým banským štôlňam. Chvíľku postála pri horskom prameni, ktorý vytekal spod mohutného brala a kamenným [...]

Strieborná osada

28.07.2022

VIII V pondelok ráno sa Judim dostavil na dvor banskej spoločnosti, kde ho privítal jej správca, Alfréd Bobal. -Tebe nemusím vysvetľovať a poúčať ťa, aké povinnosti ťa čakajú v tejto staronovej robote. To, čo si robil predtým, budeš aj teraz. Zájdi do stajne, zapriahni do voza a budeš voziť banskú guľatinu k novým [...]

Strieborná osada

27.07.2022

IV Bola tmavá noc. Po lesnej kľukatej ceste z Bardoňovho lesa vyšli na širokú planinu dvaja ozbrojení jazdci. – Musíme sa dostať na miesto skôr, ako spoza čiernych hôr vyjde mesiac.- Prehovoril jeden z nich. – Dajme sa do klusu,- podotkol druhý a bodol ostrohami svojho jazdeckého koňa do mierneho cvalu. Jazdci sa [...]

APTOPIX Russia Ukraine War

List z Charkova: Ako sa žije v tme?

28.03.2024 18:00

Po masívnych raketových útokoch žije Charkov zväčša v tme, no ja sa aj tak usmievam. Možno už len nevládzeme plakať.

1. netradicny porod Krompachy

Zámena pacientiek v pražskej nemocnici viedla u jednej k potratu

28.03.2024 17:47

Zamestnanci nemocnice nedodržali interné predpisy a lekári preto operovali nesprávnu pacientku.

polícia, evakuácia, vyhrážky, UK, fakulta

Polícia v Bratislave zadržala medzinárodne hľadaného občana Bosny a Hercegoviny

28.03.2024 17:32

V prípade dokázania viny mu hrozí trest odňatia slobody až na 15 rokov.

FTX Bankman Fried

Zakladateľ kryptomenovej burzy FTX ide na 25 rokov do väzenia, klientov obral o 10 miliárd dolárov

28.03.2024 17:13, aktualizované: 17:41

Americká justícia označila prípad za jeden z najväčších podvodov v americkej histórii.

mada

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 89
Celková čítanosť: 102982x
Priemerná čítanosť článkov: 1157x

Autor blogu

Kategórie