moje poviedky

XXV

Na vysokom, skalnatom vrchu, nazývanom Havranie bralo, vypínalo sa mohutné, zámocké stavanie obklopené hrubými, kamennými múrmi. Pán Raberského zámku,  veľmož  Fridrich  Hock bol majiteľom rozsiahlych majetkov v Uhorskej  nížine. Tie sa rozprestierali na západe po úpätie Norických Álp a siahali až k veľkej Dunajskej rieke. Veľmož Hock sa oženil veľmi mladý,  ale  neprešli ani tri roky keď ovdovel. Jeho manželka pochádzajúca z hrdého  kniežacieho rodu Salvatorcov bola o dvadsať rokov staršia. Pre spojenie veľkých majetkov rodičia  Fridricha nástojili na tom, aby sa zosobášili. Potomkov nemali. Fridrich po smrti svojej ženy si už viac nehľadal vážnu známosť na spoločné žitie v manželskom zväzku. Rád vyhľadával rôzne príležitosti na ľúbostné radovánky. A tých bolo neúrekom. Mladé  šľachtičné si rady pobudli v jeho zámockom hniezde. Na ktoré sa zameral dotiahol ich na svoj zámok sľubovaním spoločného života. A tie, ktoré si k  nemu nenašli cestu dobrovoľne, pokúsil sa ich prilákať rôznym podfukom, alebo násilím.

Bolo už dávno po polnoci, keď čierny koč sprevádzaný dvoma ozbrojenými mužmi dorazil  do Raberského zámku a zastal uprostred rozsiahleho nádvoria vydláždeného kamennými kockami.

-Nech sa páči, vystúpiť! Sme na mieste- zaznel chrapľavý hlas zavalitého muža. -Zámocký pán vás netrpezlivo očakáva.-

Priestory na poschodí boli rozsvietené a o malú chvíľku sa roztvorili vchodové dvere na zámockej budove. V nich sa zjavila vysoká postava zámockého pána. Pomaly prišiel ku koču nazrúc cez otvorené dvierka dovnútra.

-Tak predsa sme sa stretli. I keď za zvláštnych okolností, ale svoje slovo dané vám pred rokom na Vodnom hrade som dodržal- úlisne,  skôr posmešne a s úškrnkom vyriekol tieto slová  k únoskyni  sediacej  v koči.

-Nemáte inú možnosť, len vystúpiť z koča a obšťastniť ma svojou návštevou. Ak to nepôjde dobrovoľne, moji sluhovia vás odtiaľ dostanú.-

-Tak to ste vy zariadili, aby ma uniesli zo svojho sídla? Ale za tento čin budete pykať. Nevyplatí sa vám. Moji priatelia ma určite vyslobodia z vašich špinavých rúk.-

-To by ale museli vedieť kde sa nachádzate. Pomôžte slečinke vystúpiť a zaveďte ju do môjho salónu- rozkázal vedľa stojacim ozbrojeným mužom. Dvaja muži ju chytili za ruky a ťahali von z koča.

-Nedotýkajte sa ma- rozkričala sa Ilonka – vyjdem aj sama.-

 Muži ju hneď pustili a slečinka pomaly schádzala zo schodíkov tmavého koča. Zaviedli ju do priestranného salóna,  usadili do hlbokého, zamatového kresla a opustili miestnosť. Pred očami sa jej začal odvíjať príbeh, ktorý sa odohral na Vodnom hrade v deň, keď tento hrad prepadli zbojníci. Spomenula si na slová tohto vysokého, neznámeho muža, ktorý jej povedal, že raz bude kľačať pokorená pri jeho nohách. O chvíľu tento muž vkročil do salóna. Pristúpil k nej a zadíval sa na ňu.  S úsmevom jej povedal.

-Už rok túžim vidieť vás, a opájať sa vašou prítomnosťou. Prvý pohľad na vás vzbudil vo mne záujem a rozbúšilo sa moje srdce. Vtedy na Vodnom hrade, keď ste mnou pohŕdali, som si zaumienil, že budete mojou ženou.-

-Ale ja vašou nechcem byť. Ja vás nemilujem A bez lásky žiť v manželskom zväzku sa nedá. Aspoň ja tak žiť neviem, …nechcem.-

-Zvyknete si.  Musíte ma milovať! Keď nie, priestory tohto zámku budú pre vás väzením.- Po chvíľke sa úlisne usmial a pokračoval.

-Mám pre vás  jedno prekvapenie. V pravú chvíľu, keď na to príde čas  sa to dozviete.-

-Aké prekvapenia ma ešte môžu čakať v tomto nehostinnom kraji?-

-U mojej sestre býva jedna osoba  ktorá čaká na vás. Je to malé, milé, pekné stvorenie.-

Po týchto slovách jej v hlave začala víriť myšlienka, kto to asi                             môže byť?  Na nič však neprišla, hoci zvedavosť ju priam mučila. Nakoniec sa svojho únoscu spýtala.

-Neviem, či ma týmto chcete len trápiť a tak prinútiť aby som sa vám poddala, alebo to malé, milé stvorenie ozaj čaká na mňa? Len ja nemám žiadnu vedomosť, žeby v tomto kraji mohol na mňa niekto čakať.-

-To by ste sa divila, čo život prináša  i tak vznešeným slečnám ako ste vy.-

Zrazu vstala z kresla a ráznym krokom pristúpila k veľkému oknu. Odhrnula ťažký zamatový záves a cez sklenú výplň pozerala na slabunký pás blednúceho neba na východnom obzore. Bola to predzvesť ranného svitania. Pred očami sa jej zjavili končiare vysokých, skalných hôr, strácajúce sa v ďalekom nekonečne. Uvedomila si, že únik z tohto neznámeho sveta bude nemožný. Že tieto horské masívy, strážiace hniezdo jej únoscu sú nedobytné a pre ňu neprekonateľné. Že nájsť ju v týchto končinách  odtrhnutých od bežného  sveta bude nad ľudské sily. Až teraz zbadala v akom hroznom je položení. A  niet človeka, ktorý by jej pomohol dostať   sa odtiaľto. Nevedela nič o svojom otcovi. Či je pravda to, čo jej oznámil   tajomný priateľ. A kde sa vlastne nachádza? Jediná nádej, kto by jej mohol pomôcť je on. Ale či zbojnícky kapitán stojí o vyslobodenie devy z takého vznešeného rodu? Či sa pustí pátrať po mieste kde sa nachádza? Nie. To nie. Táto nádej  je slabá, veľmi slabá. Ale kto potom? Kto ju môže vyslobodiť z tohto zajatia? Kto ju môže vytrhnúť z pazúrov tohto dravca? Kto sa postaví proti nemu a premôže túto nedobytnú pevnosť postavenú  na vysokom brale, na míle vzdialenú od jej domovského hniezda? Čo robiť?  Zvyknúť si a začať ho milovať? Nie! Nikdy ho nebude milovať! Radšej bude znášať utrpenie a bolesť. A keď ju aj bude  trýzniť. Dobrovoľne sa mu nepoddá. Bude sa brániť. Brániť všetkými silami, ktoré v jej jemnom, ženskom tele ešte sú. Z týchto dúm, z tohto uvažovaniu ju vyrušil dotyk  ruky položenej na ľavé plece. Strhla sa a zachvela. Razom sa otočila a stála zoči-voči svojmu únoscovi. Ten ju chytil okolo pása a pritlačil k sebe. Rukami ho odtláčala od seba, ale jej telo nevládalo sa brániť mužskej sile.  Cítila jeho pachtivý dych na svojej tvári. Hlavu otočila v bok a jeho nenásytné ústa sa  prisali na jej krk. Nakoniec sa mu vytrhla z objatia a ušla do kúta salónu prevrátiac malý, okrúhly stolík na ktorom stála veľká kryštálová váza. Tá sa rozbila  a črepy roztryskli po celej miestnosti. 

-Aj sama ma budeš prosiť o bozk, holubička.  Až keď ho dostanem opustíš túto miestnosť.- Podišiel k dverám otvoril ich a zavolal na svojho kumpána.

-Fric, cez tieto dvere sa  von nedostane ani myš!  Rozumel si?-

-Áno pán veľkomožný-

Fridrich opustil miestnosť a za ním bolo počuť cvaknutie zámky.

Ostala nepohnute stáť v kúte miestnosti držiac si rukou miesto na krku , kde sa pred chvíľou prisali jeho nenásytné pery. A vonku na chodbe počula  pravidelný klepot okovaných čižiem svojho strážcu.

Po čase  zaštrkotal v zámku kľúč a vo dverách sa objavila staršia žena, nesúca tácku s jedlom. Na boku sa jej hompáľal zväzok kľúčov čo značilo, že to bude asi kľučiarka. Tácku  položila na veľký, dubový stôl.

-Čo sa tu stváralo?- Šomrala si sama pre seba. Podišla k prevrátenému stolíku a zdvihla ho.

-Nech sa páči slečinka- obrátila sa k Ilonke. -Zajedzte si po tak dlhej ceste.-

Ilonka neodpovedala, len sa dívala na starú kľučiarku. Tá zdvihla pár veľkých črepov a odniesla do náprotivného kúta, položiac ich do veľkej police v ktorej bolo niekoľko hrubých kníh.

-Táto vzácna váza pochádza z dávnych čias a dedí sa z pokolenia na pokolenie. Dostala ju prababička veľkomožného pána ako svadobný dar od svojich rodičov. A teraz hľa. Už sú z nej len črepy.- Potom sa znovu obrátila k Ilonke a zvedavo sa pýtala.

-Slečinka. Ak dovolíte na niečo sa vás spýtam. Odkiaľ pochádzate- nečakala na zvolenie a položilo razom túto otázku. Ilonka jej neodpovedala,  len sa nedôverčivo  pozerala po staršej, ale prívetivej žene.

-Niečo vás trápi- znova sa pýtala. –Zdôverte sa mi. Všetky slečinky i paničky, ktoré sem zavítajú mi všeličo vyrozprávajú. A prisadnite si k stolíku. Ochutnajte z jedla. Sama som ho pripravila. Ja vás budem obsluhovať, pokiaľ tu zotrváte.-

V Ilonke skrsla nádej. Ak sa s touto staršou ženou pustí do reči, môže sa od nej dozvedieť niečo, čo jej  v budúcnosti pomôže prekonať túto nemilú situáciu. Avšak, ešte nemôže vedieť, či od nej nechce len vyzvedať a všetko to povedať jej pánovi. Preto stále mlčala. Pozerala na tácku z ktorej sa šírila príjemná vôňa. Slinky sa jej zbiehali a rada by sa pustila do jedla. No odpor, ktorý cítila k pánovi tohto zámku jej odoberal chuť. Keď stará kľučiarka nedostávala na svoje všetečné otázky odpoveď a  Ilonka sa z kúta ani nepohla, opustila miestnosť a zámka vo dverách za ňou zaklapla.

XXVI

Kraj v širokom  okolí Zelenej rieky i ľudia tu žijúci sa pomaly spamätávali z hroznej udalosti, ktorá na nich doľahla v podobe silného zemského otrasu. Množstvo zahynutých ľudí, zbúrané staviská, rozvaliny a zemské kráteri, spúšť po rozvodnených a vyliatych riekach, to všetko napĺňalo žijúcich veľkým nešťastím, smútkom a žiaľom. Po tejto, na nepoznanie zmenenej krajine klusal Matúš na svojom vraníkovi a hľadel do tvárí nešťastných ľudí ktorých stretával. Keď sa mu  podarilo vyslobodiť zo spútania na Krutom hrade rozhodol sa  zájsť do Višnického zámku za jeho správcom. Treba nájsť riešenie, ako vystopovať skupinu kumpánov, ktorá uniesla na neznáme miesto pani Krutého hradu a dostať ju z pazúrov nenásytného dravca. Prechádzal hustou a nepriechodnou horou, pomedzi vyvrátené stromy, rôzne rokliny a skalné útesy, lebo cestou vedúcou k zámku sa prejsť nedalo. Až k večeru dorazil k nemu.  Zabúchal na dvere správcovho obydlia. Ozval sa z poza nich tichý a prestrašený hlas jeho ženy.

-Kto je?

-To som ja. Matúš Svoreň- a znovu zabúchal na dvere, ktoré sa pomaly otvárali.

-Matúš- s úžasom a prekvapene vykríkla pani Vilma.

-Tetuška- srdečne ju objal Matúš.

-Matúš! Kde sa tu berieš?  Odkiaľ ideš? Aké správy nám prinášaš?- Veľa otázok doľahlo  na Matúša.

-Nepríjemné správy, tetuška. Veľmi nepríjemné. Krajina je v hroznom stave. Samé zbúraniská. Zničené staviská. Ľudské tragédie. Plač, kvílenie, smútok, žiaľ a nešťastné osudy zračia sa z ľudských tvárí. Avšak najhoršie na všetkom je, že i v tomto čase sa nájdu ľudia, ktorí vedia spôsobiť iným ešte hroznejšiu bolesť a utrpenie.-

-O čom to hovoríš- pýtala sa správcova žena.

V tom do miestnosti vkročil správca Višnického zámku. Len čo pobadal Matúša vedel, že sa niečo zvláštne prihodilo, keď sa v tomto nočnom čase objavil na zámku.

-Matúš, vitaj!- Podišiel k nemu. -Stalo sa ešte niečo horšie ako nám osud nadelil toto nešťastie?-

-Uniesli slečnu Ilonku. Pani hradu. Vašu pani!- Nevedel, ako  by  vysvetlil túto udalosť.

-Uniesli našu pani?- S úžasom sa dívali do tvári Matúša.

-Uniesli našu pani- hundrali si pre seba a stáli na mieste, ako by boli k nemu prikovaní.

-Ale kto to mohol urobiť? Kto využil túto nešťastnú situáciu a rozhodol sa pre taký krutý čin?- Pýtal sa správca zámku. – Ako si sa to dozvedel? Kto ti to povedal? Je to skutočne pravda?- Kládol Matúšovi otázky pán Arpád. A Matúš vyrozprával všetko čo vedel. Ako prišiel na hrad zo zvesťou, že Vodný hrad sa pri zemskom otrase zrútil do rozvodnenej rieky, ako vtrhli do miestnosti neznámi ozbrojení muži, ako ho spútali a slečnu odvliekli nevedno kam. A keď sa vyslobodil z povrazov pobral sa rovno sem na Višnický zámok.

-Musíme zistiť kde sa nachádza. Musíme ju vyslobodiť. Ale kto by nás naradil na stopu, po ktorej sa vybrať za týmito kumpánmi? –

Správca len krútil nechápavo hlavou a myseľ mu zalietala do minulosti, či  v nej neskrsne slabunká iskierka spomienky, ktorá by ho naviedla na nejakú stopu. Ilonka často chodievala na zámok a zdôverovala sa so svojimi ťažkosťami, problémami, ale i radosťami pred touto dvojicou oddaných služobníkov jeho otca. Často im vyrozprávala rôzne veselé príbehy, ktoré zažila a neraz sa zdôverila i o svojich obdivovateľoch, ktorých s veselou tvárou stále odmietala. Smiala sa potom na ich reakciách. Ba niekedy i na uštipačných poznámkach, urážkach ale i vyhrážkach na svoju adresu. Neprikladala tomu žiaden význam. Vedela, že to neberú vážne ani ony sami. Lebo títo mladí pánkovia, zo vznešených rodov si  mysleli, že každá slečinka, ktorú oslovia a vyberú si ju za svoju obeť, musí byť ich. Pán Arpád si najprv pomyslel, či to neurobil syn grófa Senczyho, ktorý veľmi dvoril slečne Ilonke. Avšak, kde by ju bol uniesol a ukryl, aby sa o tom nik nedozvedel? A skrývať ju naveky nemôže. Preto tento úsudok ihneď zamietol. To mohol urobiť len človek z iného kraja. Ale kto z ďalekých končín sa o slečnu  zaujímal. Nespomínala Ilonka nejakého nápadníka? Dumal.

-Starká-  po chvíľke sa obrátil k svojej žene.

-Nepamätáš sa, ako sa volal ten nápadník, ktorého Ilonka stále spomínala, čo jej neustále húdol, že musí byť jeho ženou,  že raz bude kľačať pokorená pri jeho nohách?-

-Viem, že to hovorila. Ale ako sa  volal?… To si už nepamätám.- Po chvíľke rozmýšľania pokračovala.

– Len zdá sa mi, že pochádza niekde z Álp.-

-Áno, áno. Niekde zdola. Mal to byť jej nejaký vzdialený príbuzný. Neviem, či bratranec z druhého kolena, alebo tak nejak… Tu z okolia by si to nikto nedovolil.-

Matúš len počúval tieto úvahy  správcov Višnického zámku. Bolo už neskoro po polnoci, keď sa vybral zo zámku a zamieril na sever, do hornatejších krajov. Pán Arpád ho darmo prehováral aby prenocoval u nich. Matúš mal svoj plán. To čo sa od neho dozvedel  mu stačilo, aby vedel veci posúdiť.  Možno od Melichara sa dozvie viac i o mužoch zo vzdialenejších končín. Vybral sa preto za ním. Na Balašovský hrad dorazil na svitaní. Strážny u hradnej brány ho poznal.

-Pán je nie doma. Vráti sa až k večeru.-

Matúš len zakýval na pozdrav a vošiel na priestranné nádvorie. Na Melichara počká a potom sa rozhodne čo urobí. Vypátrať kam zmizla Ilonka musí za každú cenu. Toto rozhodnutie nezmení.

XXVII

Západné krídlo Raberského zámku dostalo novú nájomníčku. V ružovej komnate sa usadila slečna Ilonka, majiteľka Krutého hradu. Veľmož Fridrich Hock ju dal presťahovať hneď na druhý deň a nariadil jej prísne stráženie. Do priestorov západného krídla  mala  prístup len  služobná Elfrída Knapková, ktorá jej tam prinášala i jedlo.  Hneď ju spoznala podľa štrkania  kľúčov, len čo zastala pri dverách jej komnaty. Túto staršiu ženu si od prvej chvíľke obľúbila. Bola k nej milá a úprimná, hoci veľmi  zvedavá a všetečná. Občas k nej prišiel i Fridrich  a pokúšal sa nadviazať rozhovor. Ona však s ním neprehovorila ani slovko, len  neprítomne počúvala jeho dvojzmyselné reči. Keď zostala v prepychovej komnate sama v myšlienkach zalietala k svojmu otcovi o ktorom nič podrobné nevedela. Nechcela uveriť tej hroznej správe ktorú jej zvestoval Matúš. Ak je to pravda, ak  na Vodnom hrade v tom čase bol i jej otec, určite zahynul v troskách hradu a jeho telo s ostatnými nešťastníkmi pohltili prudké vody rozvodnenej Zelenej rieky a odplavili niekde ďaleko k Dolnej zemi. Otec jej v tomto položení v ktorom sa nachádzala už nepomôže. A Matúš, ktorého si tak veľmi obľúbila, hoc pochádzal zo sedliackeho, poddaného rodu ani nevedel, kam ju jej únosca odvliekol. Čo robiť? Ako sa dostať z toho zajatia? Či sa poddať pánovi zámku, prisľúbiť mu náklonnosť a tým si vykúpiť voľnosť a slobodu, alebo byť uväznená v týchto neznámych končinách zo všetkých strán obklopených vysokými horskými masívmi  a bralami, cez ktoré azda nevedie ani poriadna horská cestička. Možno, keby Matúš vedel kde je, pokúsil by sa ju vyslobodiť. Ale ako mu poslať odkaz,… správu? Okrem jej únoscu, starej kľučiarky a nemého strážnika, neprestajne prechádzajúceho popred dvere jej komnaty tu ešte nikoho nestretla. Často pozerala cez zamrežované okno dolu na kamenné nádvorie v nádeji, že uvidí niekoho kto by jej pomohol. Po nádvorí pobehovalo len  služobníctvo a niekoľko ozbrojených mužov, strážcov tohto zámku. Zrazu v nej skrsla  nádejná myšlienka.  Dať sa do dôvernejšieho rozhovoru s kľučiarkou, vyzvedať sa odkiaľ pochádza, kde sa nachádza a pokúsiť sa  od nej  vypátrať čo najviac informácií o únoscovi.

Zvečerievalo sa. Na hustú, smrekovú horu, ktorá sa týčila v okolí Raberského zámku pomaly sadala tma. Ilonka sedela pri malom okrúhlom stolíku a hľadela na tmavnúci obzor. Zrazu vo dverách jej komnaty zaštrkotal kľúč a tie sa pomaly otvorili. Kľučiarka Elfrída prinášala na peknej striebornej tácke večeru pre väzenkyňu. 

-Nech sa páči, slečinka- oslovila ju a kládla tácku na stolík v strede komnaty.  -Pripravila som vám chutnú večeru A tu hľa- ukázala na  jemný krištáľový pohár. – aj trošku vínka z pánovej pivnici. Ale to len tak v tajnosti, aby o tom nevedel. Aby ste sa trošku potúžili a do tvári prišla veselosť. Nechmúrte sa.-

-Ako sa nemám chmúriť, keď ani neviem kde sa nachádzam.-

-A pán vám nepovedal, kde vás doviezol? Ste v Raberskom zámku v Norických Alpách. Viem, že je vám ťažko byť tu takto uväznená. Ale určite to nebude trvať dlho. Trošku si tu zvyknete a potom sa budete môcť pohybovať i po nádvorí. Pán Fridrich vás tu nebude nasilu držať, pustí vás ak nebudete k nemu prejavovať náklonnosť. Nájde si ďalšiu paničku. Koľko tých už tu takto nechal väzniť, keď sa mu nepoddali. Nakoniec ich pustil i vyviedol za bránu a nechal nech si idú svojou cestou.-

-Bola by som veľmi rada, keby to urobil už zajtra ráno- povedala Ilonka a prisadla si k stolíku pustiac sa do chutnej večeri.

-No zajtra to určite nebude. S vami má pán vážnejšie úmysly. Vidno to na jeho správaní. I príkazy ktoré od neho dostávam  tomu nasvedčujú.-

Po chvíľke ticha kľučiarka pokračovala.

-Keď ste prišli na tento zámok vyzvedala som sa odkiaľ pochádzate. Neprezradili ste mi nič. Mohli by ste mi niečo viac o sebe povedať. Zdáte sa mi povedomá, ako by som vás niekedy videla.- A uprene sa zadívala do jej tvári.

-Prezradím vám to, ak mi aj vy odpoviete na niekoľko mojich otázok.-

-Prečo nie.- Súhlasila kľučiarka.

-Som dcéra Juraja Barcziho, majiteľa Trojrohého hradu. Váš pán ma spoznal  pri  oslave na Vodnom hrade. Už vtedy bol pre mňa nepríjemní človek. A teraz ma uniesol.-

-Preto sa mi zdáte povedomá.  Na Vodnom hrade slúžila moja sestra. Asi dva krát som ju  navštívila. Tam som vás videla i so svojim otcom.-

Ilonka sa prekvapene pozerala po nej

-Takto je to…- skôr pre seba zašomrala stará kľučiarka.

-Čo prosím- pýtala sa Ilonka

-Viete- pokračovala tichým hlasom kľučiarka.

-Moja staršia sestra slúžila u panej Vodného hradu veľmi dlho. Bola jej oddaná až na smrť.  Postihlo ju však nešťastie. Zrútila sa zo skaly do priepasti, stratila reč a čiastočne i sluch. Pani si našla inú slúžku. Sestru ponechala na hrade. Ale pred časom ju prepustila. Prišla sem za mnou, lebo nemala kde ísť. Tu však ostať nemohla. Zámocký pán to nedovolil. Tak som jej našla malú chalúpku dole v dedinke. Tam teraz býva. Občas ju navštívim a niečo donesiem, aby dožila svoj život. Neviem však čo sa stalo s jej dcérou.-

-A kde mala dcéru?-

-Tá ostala v službe na Vodnom hrade.-

-Našu krajinu postihlo veľké nešťastie. Dozvedela som sa, že Vodný hrad následkom zemského otrasu sa zrútil do veľkej rozvodnenej rieky. Všetci jeho obyvatelia zahynuli. I pani Vodného hradu. I môj otec- s plačom dopovedala tieto slová.

-Také nešťastie… Také nešťastie…- zabedákala kľučiarka.

-Preto by som chcela byť teraz  doma. Dozvedieť sa viac o rodnom kraji. A ja som tu uväznená.  Ďaleko od svojich priateľov a známych. Ach,- povzdychla si, -čo by som za to dala, keby mi niekto pomohol dostať sa odtiaľto. Alebo aspoň poslať odkaz blízkemu človeku.-

-Lenže to nie je také jednoduché. Je to veľká diaľka. Keby sa  vám aj podarilo odtiaľto utiecť. Čo ďalej?-

-Najala by si koč, čo by ma zaviezol na svoj hrad.-

-Lenže náš pán by vás dolapil skôr, ako by ste si stihli  najať koč. Jeho ľudia sú všade na okolí. Tí by vás vypátrali a dovliekli späť.-

-Vaša sestra by mi v tom nepomohla? Bohato by sa jej odmenila.- Navrhla kľučiarky a pokračovala.

-Ak by to vyšlo, ostala by u mňa na hrade. Vrátila by sa do toho kraja kde toľko rokov žila.  Alebo aspoň doručiť odkaz blízkemu človeku, aby vedel kde som.-

-Viete, je to dosť nebezpečné. Ak by sa to zámocký pán dozvedel, pre mňa by to zle skončilo.- Váhala kľučiarka.

-Viem. Je to veľké riziko. Ale moja ponuka platí i pre vás. Odišli by ste z tohto zámku. Ja tiež potrebujem dobré a oddané slúžky. Pouvažujte. Prosím vás… Pomôžte mi.- Zaprosila Iloka.

-Už musím ísť. Je neskoro. Aj tak som sa dlho zabavila. Ak by ma stretol pán, bolo by mu to podozrivé.  Mám zakázané s vami viesť dlhé debaty.- Vzala zo stola tácku a rýchlo odišla. Ilonka počula zacvaknúť zámku. O chvíľku už  po chodbovej, kamennej,  dlažbe pravidelne klopkali okované čižmy  strážnika.