moje poviedky

XXVIII

Ráno, ledva že Ilonka vstala z posteli začula odomykať dvere vo vedľajšej komnate. Prešla do nej a  kľučiarka už kládla na stôl raňajky. Nebolo zvykom, že by ich tak včasne priniesla.

-Dnes som prišla skoro, lebo idem dolu do dediny k svojej sestre- ospravedlňovala svoj skorý príchod.

-Doniesla som vám trošku viac ak by som sa  nevrátila na čas.-

Ilonka nepovedala nič. Prisadla si k stolíku, pozerajúc po kľučiarke,  pustila sa do jedenia..

-Zámocký pán ma včera večer čakal. Bol znepokojený, že som od vás neskoro odišla. Vyhovorila som sa na robotu, že večeru som nestihla odniesť na čas. Nepovedal na to nič, len mi dal príkazy čo mám robiť počas jeho neprítomnosti. Bude dlhšiu dobu u svojho priateľa na zámku neďaleko hlavného mesta. Už na svitaní nasadol na koňa a odišiel.-

Potom sa k nej trochu naklonila a tajnostkársky šepotala.

-So sestrou sa pokúsime niečo urobiť pre vás. Len aby nás nepočul strážnik. Myslím, že včera nevypočul náš rozhovor? Je  pánovi  najviac oddaný. Hneď by mu to zavesil na nos.-

-Ste veľmi milá. Ďakujem vám.-

-Neďakujte. Ešte nemáte za čo.-

-Pre mňa je i to dosť, že sa o to aspoň pokúsite.-

-Potom vám rozpoviem, ako sme sa dohodli. Už idem, aby som sa stihla do večera vrátiť.-

-A ešte raz veľmi pekne ďakujem- s dojatím vyslovila Ilonka poďakovanie.

Kľučiarka zamkla za sebou dvere a zbehla dolu točitým schodišťom do svojho príbytku. O chvíľku už vychádzala zadným vchodom na úzky, kamenný chodník tiahnuci sa k malej horskej dedinke.

Dedinka pod zámkom, nazývaná Raberdorf sa čupila pod vysokými horami v malej pretiahlej kotline, cez ktorú preteká horská bystrina. Kľučiarka zamierila do jej hornej časti, k malej chalúpke v ktorej bývala jej sestra Uršuľa. Tá stála pri kamennom šporáku a pripravovala si niečo na obed. Keď zbadala svoju mladšiu sestru veľmi sa zaradovala. Hneď pristúpila k nej a objali sa. Elfrída sa  so sestrou dorozumievala viac posunkami, ale niektorým hlasom ktoré Uršuľa vydávala z hrdla Elfrída rozumela. Sestry  boli na seba zvyknuté a dorozumieť sa, alebo sa pozhovárať nebol  veľký problém. Lebo Uršuľa zas pri hlasnejšom rozhovore  i keď slabo, predsa len počula. Elfrída jej hneď povedala prečo tak nečakane prišla. Rozpovedala svojej sestre o slečinke, ktorú si zámocký pán doviedol na zámok. Len čo jej spomenula kto tá slečinka je spozornela. Uršula slečnu Ilonku dobre poznala.

Elfrída sa v dedine zabavila. Už bolo hodne popoludní, keď sa pobrala hore na zámok. Hneď sa pustila do prípravy večeri, aby ju  do západného krídla na čas zaniesla. Tácku položila na stôl, pozrela bokom cez pootvorené dvere do druhej komnaty, kde Ilonka spáva. Tá práve prichádzala a kľučiarke položila zvedavú otázku.

-Ako bolo v dedine?-

-Zabavila som sa trochu dlhšie ako som počítala. Ale,…- poobzerala sa okolo seba, či ju náhodou niekto  nepočúva a tichým hlasom začala hovoriť.

-Moja sestra vás dobre pozná. Viete, milá slečna, trochu sa aj obávam. Ale tie vaše smutné očká a milá tvárička mi napovedajú, aby som vám aspoň trochu pomohla.- Odmlčala sa. Podišla bližšie k stolíku, naklonila sa k Ilonke a pokračovala skoro šeptom.

-Tu máte brko a papier – a vytiahla ich z hlbokého vrecka spodnej sukni.  

-Napíšte  svojim priateľom list a ja sa postarám o jeho doručenie na váš hrad. Ráno mi ho odovzdáte. Viac sa o týchto veciach rozprávať nebudeme, aby sme sa neprezradili. Lebo strážnik špízuje, ako by niečo tušil.- Kľučiarka bez pozdravu opustila miestnosť. Na chodbe stretla strážnika, ktorý sa na ňu podozrivo pozeral.

-A ty dobre stráž- zagánila na neho a zbehla rýchlo dolu schodišťom.

XXIX

Na ťažkú, železnú bránu Trojrohého hradu zabúchala neznáma postava.  Bola oblečená v dlhom, čiernom  kabátci a hlavu mala zakrytú kapucňou.

Strážnik otvoril malý oblôčik a nazrel ním, kto sa to odvážil búchať v tomto neskorom nočnom čase.

-Čo si želáš?- Zakričal na čiernu postavu. Tá držala v ruke nejaký predmet, kývala ním a niečo nezrozumiteľne hovorila.

-Čo chceš? – Znovu zavolal nevrlí strážnik, ktorého búchanie na bránu asi prebralo z pokojného spánku.

Postava bola neúprosná, otŕčala ruku k strážnikovi a vydávala z hrdla ťažko zrozumiteľné slová. Tomu sa zdalo, že v ruke  drží stočený hárok bieleho papiera.  Zavrel oblôčik a odomkol malé dvierka  vsadené do stredu železnej brány. Neznáma postava podišla k dvierkam a podala zvinutý hárok strážnikovi. Niečo mu hovorila, no nič jej nerozumel. Nakoniec pochopil, že neznáma postava je asi nemá.  Tá keď odovzdala odkaz pobrala sa dolu z hradu po kamenistej ceste a pohltila ju číra tma. Strážnik zašiel do búdky a pri blikotajúcom svetle  kahanca obzeral stočený papier. V jeho strede sa černeli úhľadné písmenká. Pomaly ich začal lúštiť a potichu slabikovať.

-S   p   r   á   v   c   o   v   i      V  i   š   n   i    c   k    é   h   o    

z   á   m  k u!-                

-Správcovi Višnického zámku- súvisle vyslovil prečítanú vetu a utrel si zarosené čelo.

-Mišo- zakričal na  kamaráta stojaceho  obďaleč.

-Tento odkaz treba odniesť veliteľovi. Zavartuj za ten čas pri bráne!-

Oslovený hajdúch podišiel k bráne a strážnik sa pobral za veliteľom. Vkročil do miestnosti kde na prični driemal veliteľ hajdúchov.

-Pán veliteľ!- Oslovil ho a podával mu  papier. –Tu je list pre správcu Višnického zámku. Doniesla ho nejaká nemá ženská.-

Veliteľ sa prebudil, pretrel si oči päsťou pravej ruky a s prižmúrenými očami hľadel na strážnika. Vzal podávaný list, obzrel si ho a niečo pre seba  zašomral. Strážnik si splnil svoju povinnosť a opustil miestnosť. Po čase sa veliteľ prebral z driemot a začal triezvo uvažovať.

„Tak sa mi zdá, že toto je písmo našej panej.“

Ihneď vyskočil z prični a vybehol na hradné nádvorie. 

-Ondrej – zavolal do tmavej noci – osedlaj kone ideme na zámok!-

Mladý hajdúch vybehol  z miestnosti a pribehol k veliteľovi.

-Nepočul si- zvýšeným hlasom zavolal veliteľ.

-Osedlaj kone a ideme na Višnický zámok k správcovi!-

-Teraz- prekvapene sa pýtal hajdúch.

-Nepočul si dobre? Alebo ti mám vyšpricovať uši? Hneď teraz!  A už bež! Pôjdeš so mnou!-

Hajdúch sa rozbehol do stajni,  osedlal dva kone a vyviedol ich na nádvorie k veliteľovi.

-Nasadáme!- Vyskočili na kone a cvalom leteli k hradnej bráne.

-Otváraj bránu- zakričal veliteľ už od stredu nádvoria. Hradná brána sa rozletela a cez ňu prefrčali dvaja jazdci. Zbehli dolu strmou cestou, zabočili vpravo do hustej smrekovej hory a stratili sa v nočnej tme. Len dupot konských kopýt nesúc sa za nimi, pomaly utíchal, až celkom zanikol v nekonečnej diaľave horských masívov.

Jazdci dorazili do Višnického zámku niečo po polnoci. Ten bol ponorený do hlbokého spánku. Silno zabúchali na dvere správcovho obydlia.

-Arpád- prvá sa zobudila správcova žena. –Niekto búcha na dvere. Vstávaj!-

-Čo sa robí- rozospatý sa pýtal správca svojej ženy.

-Počuješ? Niekto búcha na dvere. Choď sa pozrieť kto je to- nabádala pani Vilma svojho muža, keď sa znovu ozvalo silné búchanie.

Správca vyskočil z posteli, zapálil lojový kahanec a vyšiel na dlhú chodbu aby sa presvedčil, kto tak neskoro ruší ich nočný pokoj.

-Kto je tam- zavolal a pomaly odomykal vchodové dvere.

-To som ja, Ignác Páleník, veliteľ  stráži z hradu.- Predstavil sa  veliteľ hajdúchov.

-Otvorte, nesiem vám súrny odkaz- pokračoval.

-Hneď to bude- zavolal pán Arpád a už sa pomaly otvárali ťažké dubové dvere na jeho obydlí.

-Nejaká neznáma žena priniesla v noci tento list adresovaný vám. Zdá sa mi, že je to písmo našej panej- a podával stočený biely papier správcovi.

Ten ho vzal,  priložil  bližšie k svetlu a obzeral si ho.

-Áno. To písala naša slečinka. Poďte ďalej. Pozriem sa čo  v ňom stojí.-

Trojica mužov zašla do vedľajšej miestnosti. Sadli si k podlhovastému stolu a o chvíľku prišla za nimi i správcova žena.

-Stalo sa niečo- zvedavo sa pýtala svojho muža.

-List od slečny Ilonky. Doniesla ho na hrad nejaká neznáma žena.-

Pán Arpád rozbalil list a mlčky hľadel na čierne písmenká, ktoré boli zložené do týchto slov.

Správcovi  Višnického zámku!

Vďaka dobrým ľuďom môžem odoslať tento list a oznámiť Vám, že som uväznená v hlbokých a nedostupných horách Norických Álp v priestoroch Raberského zámku, ktorého majiteľom je  Fridrich Hock.  Dostať sa z jeho pazúrov je nemožné, preto Vás prosím o pomoc. Odkaz mi môžete zaslať po hluchonemej žene, ktorá  doniesla tento list na môj hrad. Vráti sa naň o tri dni vo večerných hodinách.                                                                             

                                                                                    H .Ilonka  Barczi.

Správca  ešte raz prebehol očami po ňom a uprene sa zadíval na veliteľa strážnikov.

-Musíme niečo urobiť! Musíme slečnu vyslobodiť!-

-Musíme.- Súhlasne prikývol veliteľ.

-Hneď sa vyberiem na hrad a urobíme potrebné kroky na jej vyslobodenie-

-Čo sa deje Arpád? Hovor! Čo sa píše v tom liste?- Nabádala pani Vilma svojho muža.

-Slečna Ilonka je uväznená na zámku v Alpách. To je on. To je ten muž o ktorom nám často hovorila. Ako ju zvádzal, ako sa jej vyhrážal, keď sa mu nechcela poddať.- Odpovedal správca a rýchlo sa obliekal, aby  čím skôr mohli vyraziť na hrad.

-Podliak- nahnevane vyslovila nadávku pani Vilma a tvár jej zružovela od jedu. –Naničhodník jeden. Zaslúžil by si poriadnu lekciu. Uväzniť dcéru hradného  pána a  váženého grófa.-

-Poďme!- Prikázal hajdúchom správca a už sa poberali na zámocký dvor, kde rozkázal sluhom osedlať koňa a rýchlo uháňali na hrad. Keď dorazili pred hradnú bránu začalo svitať.

XXX

Skupina šiestych ozbrojených jazdcov už od skorých ranných hodín uháňala prašnou cestou údolím  Zelenej rieky.  V dolnej časti krajiny sa cez  ňu prebrodila a na sútoku s mohutnou Dunajskou riekou sa pustila proti jeho prúdu.  V malom mestečku prešla starým dreveným mostom a pred ňou sa začali objavovať ďaleké končiare vysokých, skalnatých, horských masívov. V menšej podhorskej dedinke sa pred súmrakom zastavila pri hostinci popýtať  hostinského, či by sa nenašli pre nich izby na prenocovanie. Starší muž, opásaný bielou zásterou ich privítal a usadil za dlhé dubové stoly.

-Páni, prosím, aké bude vaše prianie? Čím vám poslúžim?-

-Vy ste pán hostinský- opýtal sa ho veliteľ jazdcov.

-Áno- odpovedal hostinský.

-Najprv nám doneste niečo na uhasenie smädu a zjedenie. Potom sa budeme zaujímať o nocľah.-

Hostinský zašiel do vedľajšej miestnosti a priniesol hosťom džbán naplnený červenkastou tekutinou i s pohárikmi. O chvíľu bol džbán prázdny a hostia požiadali o jeho znovu naplnenie. Hostinský ho znova naplnil položil na stôl a ponúkol hosťom večeru.

-Páni, dnes podávam baraní guľáš. Je veľmi dobrý, pikantný. Určite vám pochutí.-

– Tak sem s ním- skoro zborovo povedali hladní jazdci.

O nejaký čas doniesol hostinský misu  naplnenú guľášom a položil pred nich na stôl. Za ním pricupkala čiperná ženička, pravdepodobne jeho žena donesúc taniere s lyžičkami a položila pred každého z nich.

-Kde ste sa vybrali páni,- začal sa hostinský vyzvedať a prisadol si  k vedľajšiemu stolu. – Lebo v takomto neskorom čase sem málo hostí zablúdi.-

-Máte nejakú voľnú izbicu, kde by sme prespali do rána?- Opýtal sa veliteľ jazdcov neodpovedajúc na hostinského otázku.

-Mám tri izby pre hostí, ale jedna je obsadená. Dve vám pripraví moja žena. Keď sa navečeriate, môžete sa zložiť.-

-Hovoríte, že sem málo hostí chodí a vy máte už jednu izbu obsadenú.-

-Zatúlala sa sem nejaká ženička. Jednu noc tu prespala, ale pred dvoma dňami odišla. Jej kočiš ma požiadal o  rezerváciu, že sa o tri dni vráti a znovu tu prenocujú. Už je to päť dní a o  ženičke ani chýru, ani slychu. –

Hostinský sa snažil všeličo vyzvedieť od hostí, no tím sa do debaty veľmi nechcelo. Len čo sa  navečerali požiadali hostinského, aby im ukázal izby, že sú unavení a zavčas ráno sa musia poberať ďalej. Hneď večer sa vyrovnali a len čo začalo svitať, už  vyvádzali svoje tátoše z maštali, nasadli na ne a pobrali sa svojou cestou.

Poobede dorazili k neveľkému jazeru. Obišli ho z pravej strany a o krátky čas prišli k malej horskej bystrine. Cválali po jej brehu a pod  vysokým bralom, kde sa bystrina vlievala do väčšej riečky našli plytký brod. Prešli na jej druhú stranu a pokračovali ďalej do hustých, čiernych hôr.

-Niekde tu, v týchto čiernych horách, vedľa riečky Murice a malej osady na jej brehu, sa vypína vysoké Havranie bralo. A na ňom je Hockov zámok. Tak mi to hovoril môj  známy, ktorí slúžil u otca terajšieho  pána zámku. Keď dorazíme na malú lesnú lúčku, máme sa pustiť úzkym skalnatým, chodníkom a prídeme na horskú cestu, ktorá vedie k Raberskému zámku- vysvetľoval jeden z jazdcov svojmu veliteľovi.

-Len si máme dávať veľký pozor na jeho mužov. Neznášajú nikoho neznámeho v okolí zámku. Nehodno sa s nimi stretnúť. Každého podozrivého buď zajmú, a keď sa nechce poddať, neberú ohľad. Zabijú.-

Po chvíľke jazdci zastali, načúvali či nepočujú niečo podozrivé.

-Musíme byť opatrnejší. I keď prichádzame k zámku z opačnej strany, môžu sa jeho muži objaviť i tu.-

-Zdá sa mi, že hora redne- poznamenal veliteľ jazdcov.

-Áno- prisvedčil mu ďalší jazdec idúci  vpredu , -už vidím lúčku.-

Za malú chvíľku zhromaždili sa šiesti  jazdci na malej, lesnej lúčke vedľa mohutného, starého duba.

Zoskočili z koní. Políhali si do mäkkej trávy aby si trochu oddýchli a vystreli ustaté kosti.

-Počuli ste- posadil sa menší jazdec a pozeral smerom na opačnú stranu hory.

-Čo je to?- Započúval sa aj veliteľ jazdcov a vyskočil do rovných nôh.

-Nejaký lomoz.- Zdvihli sa i ostatní.

-Nasadnime a schovajme sa v hore!- Rozkázal im veliteľ. A už aj odcválali späť do húštiny.

-Michal- oslovil  vysokého a ramenatého jazdca veliteľ.

-Nechaj koňa tu a prejdi okľukou  okrajom hory prezvedieť sa čo sa tam deje.-

Oslovený jazdec  vybral sa krajom hory, pobehujúc pomedzi hrubé kmene stromov na miesto odkiaľ počuli lomoz, ktorý ich vyrušil v oddychu.

Zrazu s veľkým pokrikom vybehla tlupa ozbrojených mužov na koňoch na malú lesnú lúčku. Precválala ju a zamierila  k jazdcom, ktorý sa ukrývali v smrekovej húštine. Húštinu obkľúčila a vyzvala ukrývajúcich aby  vyšli z úkrytu.

-Objavili nás- tlmene povedal veliteľ jazdcov  svojim mužom.

-Mišovho koňa pustite. Ak nás zajmú a jemu sa podarí ukryť, aby  mal na čom dostať sa na hrad- a už aj odháňali  jeho koňa, ktorý splašený rozbehol sa smerom do malej kotliny.

-Vylezte z úkrytu!- Znel rozkaz a zároveň padlo niekoľko poplašných výstrelov.

-Vylezte z úkrytu- znovu sa ozval ostrý hlas keď nikto nevychádzal.

-Ak nevyjdete na lúku začneme  vás vyháňať olovenými včeličkami.-

Jazdci nebrali na žart vediac,  že z tohto obkľúčenia nevykĺznu.  Pomaly začali vychádzať z malej húštiny na pokraji hustej smrekovej hory. Tlupa ozbrojených mužov na koňoch ich obkľúčila.

-To ste všetci?- Rázne ich oslovil vysoký, zavalitý a plecnatý muž sediaci na peknom sivkovi. Zajatci mlčali.

-Nerozumiete mi? To ste všetci – znovu sa ich pýtal so zvláštnym prízvukom v reči..

-Možno sú cudzinci- ozval sa ďalší muž zoskočiac z koňa prichádzajúc k zajatcom.

-Rozumiete nám? Čo tu hľadáte?-

Nikto zo zajatcov neprehovoril.    

-Určite sú cudzinci a nerozumejú nám- hovoril svojim druhom a chytil za oprátku veliteľovho koňa. Ten zafrčal, mykol hrivou a vytrhol mu oprátku z ruky. Muža to nahnevalo, vytiahol z poza sáry vysokej čižmy bičík a šibol ním koňa cez hrivu. Kôň zaerdžal, kopol prednými nohami do prázdna div že ho nezasiahol do brucha.

-Odhoďte zbrane!- Znel ďalší rozkaz a všetci namierili na zajatcov svoje karabíny. -Pôjdete s nami!-

Skupinu piatych jazdcov, ktorí šli vyslobodiť svoju  pani z Hockovho zajatia viedli teraz jeho kumpáni na zámok, aby ich uvrhli do tmavej temnice. A ich kamarát, pozoroval celý tento výjav  z poza veľkého,  mohutného a  machom zarasteného balvana. No pomôcť svojim kamarátom nijako nemohol.