XXXI
-Milostivá slečna,- oslovila Ilonku staršia žena keď vstúpila do jej komnaty nesúc na rukách pestrofarebné hodvábne šaty a pokračovala, – náš pán vás prosí, aby ste si vyskúšala tieto nádherné šaty.-
Ilonka prekvapená stála uprostred komnaty pozerajúc na ženu, ktorú predtým ešte nevidela.
-Načo mi budú prepychové šaty, keď okrem tejto izbici a dlhej, stráženej chodby sa nikde nemôžem pohybovať?- Pýtala sa Ilonka.
-Slečinka! Ja mám rozkaz, urobiť na nich úpravy a prispôsobiť vašej postave. O iné sa nestarám.- Položila šaty opatrne na stolík, na ktorých bolo našitých množstvo ligotajúcich sa ozdôb.
-Slečinka, dovolíte pomôcť vám pri ich obliekaní?- Pristúpila k Ilonke a snažila sa jej zobliecť šaty ktoré mala na sebe.
-Môžete ich na mne vyskúšať ak sa dozviem pri akej príležitosti ich budem musieť nosiť.-
-Pán gróf vám to nepovedal- pýtala sa jej staršia žena.
-Zatiaľ nie.- Odpovedala.
-Určite sa to dozviete. Ja viem len to, že na zámku sa chystá veľký bál. Zídu sa tu osvietení páni s rodinami zo širokého okolia. Ba až z ďalekej Viedne.-
-Žeby tam pozvali i mňa ako zámockú zajatkyňu?- Čudovala sa slečna Ilonka.
-Ale slečna. Vy ste tu nie ako zajatkyňa. O vás náš pán hovorí ako o skvoste tohto zámku.-
-Len sa ku mne tak nechová. Som uväznená v tejto izbe už viac ako pol roka. A neviem, kedy sa tu budem môcť slobodne pohybovať? Dokedy budú na mňa dohliadať pánovi strážcovia a neustále mi byť v pätách?- Zrazu Ilonka zmenila svoj postoj a pokračovala.
-Ale dobre. Súhlasím so skúškou. I keď nerada.-
Ilonka si obliekla šaty. Celkom sa zmenila.. Vypadala v nich ako princezná. Hoc na svojom hrade mala množstvo krásnych šiat ktoré používala pri rôznych príležitostiach, takého nádherné a bohato zdobené šaty na sebe ešte nemala. Celá izba žiarila a lesknúce ozdoby odrážajúc sa od veľkého zrkadla umiestneného v jej rohu, pripomínali nádhernú farebnú klenotnicu vykladanú najrôznejšími briliantmi. I žena, ktorá jej šaty priniesla hľadela na ňu s úžasom.
-Ste krásna. Šaty sú ako uliate na vás. Nepotrebujú žiadne úpravy.-
-Ktovie koľko dám ich už malo na sebe- hodila uštipačnú poznámku Ilonka.
-Milostivá slečna. Tieto šaty sú šité len pre vás. Ako ste zavítali na zámok dal mi pán gróf príkaz ich ušiť. Bola to ťažká a náročná robota. Ale zvládla som ju. Zámocký pán sa poteší, keď mu oznámim ako nádherne v nich vyzeráte.-
Staršia žena, z ktorej vysvitlo že je asi zámockou krajčírkou opustila miestnosť i so šatami. Ilonka sadnúc si do hlbokého kresla začala premýšľať. Myšlienka na ktorú prišla vŕtala jej hlavou. Zámocký bál o ktorom jej povedala krajčírka môže využiť pre seba. Určite sa tam zíde množstvo ľudí a možno i známi, ktorí ju poznajú. Rozhodla sa preto neodporovať grófovi a pristúpiť na jeho hru.
Na druhý deň navštívil Ilonku i Fridrich Hock. Povedal jej, že na zámku sa usporiada veľký zámocký, šľachtický bál, ktorý sa tam koná každoročne. I ju pozýva ako svoju známu, z ktorou ju viažu i vzdialenejšie rodinné vzťahy. Zíde sa tam množstvo významných hostí, zaujímavých osobností, priateľov a známych zo širokého okolia. Je to najväčší a najhonosnejší šľachtický bál na dolnom území tejto krajiny. Želá si, aby bola po jeho boku a predstaví ju priateľom.
-Hoc som tu ako zajatkyňa myslím, že aspoň na bále budem sa môcť voľne pohybovať a nebudú za mnou sliediť vaši po uši ozbrojení strážcovia- hodila mu do očí ostrú výčitku.
-Vaše položenie sa po bále zmení. Dostanete voľnosť pohybu. To vám garantujem. Dúfam, že nezadáte príčinu, aby som musel stráž obnoviť.-
Fridrich Hock, hneď ako ju opustil dal stiahnuť strážnika z pred jej izby.
-Zajtra už budete raňajkovať v jedálni- doniesla jej správu nová kuchárka, ktorú dal Fridrich vymeniť hneď ako zbadal, že tá predchádzajúca sa dlhšie zdržiava v jej izbe.
-Môžete sa voľne pohybovať po zámku- povzbudila ju a pokračovala. –Už vás nebudú strážiť.-
Nová slúžka sa s ňou nepúšťala do debát. Zámocký pán jej to prísne zakázal. A slúžka aby neprišla v zámku o svoje miesto to dodržiavala. Preto sa Ilonka nedozvedela čo sa stalo s kľučiarkou Elfrídou. Keď sa jej na ňu pýtala nepovedala ani slovka. Možno, že na bále sa jej podarí niečo viac dozvedieť. Dúfala, že ju tam uvidí. Preto zmenila postoj, keď jej doniesla krajčírka šaty, aby si ich odskúšala.
Vysoké Alpské končiare už boli posiate bielou snehovou perinou, no v podhorských údoliach sa snehové vločky padajúce z ťažkých, čiernych mrakov premieňali na jemné dažďové kvapôčky, ktoré stekali zo strmých svahov do úzkych korýt horských bystrín. V nedeľné sychravé predpoludnie
uháňali hrdé, šľachtické koče z rôznych kútov dolnej alpskej krajiny na Raberský zámok. Jeho veľká a priestranná sieň sa postupne zaplňovala. Uvádzači vítali a predstavovali vznešené panstvo usádzajúc ich za bohato prestreté stoly, ktoré boli rozložené po okraji celej sály, aby v strede ostal značný priestor pre tanečné páry. V jednom kúte pri dverách do vedľajšej miestnosti , na vyvýšenom stupni, rozložila si svoje hudobné nástroje známa kapela z neďalekého mesta. Tá mala spríjemňovať hosťom zábavu počas jedla a hrať do tanečného rytmu hodujúcej šľachte.
Len čo sa hostia usadili, Fridrich Hock na chvíľočku opustil hosťovskú sálu. Miesto za vrch stolom ostalo prázdne.
-Kde máme hostiteľa- bolo počuť v priestrannej sále a zraky všetkých hostí obzerajúc sa, ho hľadali. O malú chvíľku, dvojité bočné dvere vedúce do červeného salónika služobníctvo pomaly otvorilo. V nich sa objavil elegantne oblečený zámocký pán a vedľa neho v dlhých, ligotajúcich, bledomodrých, hodvábnych šatoch neznáma mladá žena. Na hlave mala trblietajúci sa diadém z pod ktorého na rovné plecia padali dlhé, čierne jemne zvlnené vlasy. Šaty u krku upnuté zlatou hviezdicovou brošňou, rukávy ukončené jemnými volánikmi a na nohách obuté, striebornou niťou prešívané tmavomodré poltopánky. Všetky pohľady spočinuli na tejto dvojici. Hlavný uvádzač ich slávnostne predstavil.
-Kontesa, Helen–Ilonka Barczi a jej sprievodca, barón Von Fridrich Hock, hostiteľ.-
Fridrich držiac Ilonku za ruku pomaly ju viedol k voľným stoličkám pri stole. Usadil ju a prihovoril sa k hosťom.
-Urodzené panstvo! Milé dámy a páni!
Srdečne vás vítam na mojom zámku a želám si, aby ste sa tu cítili čo najlepšie. Každoročne tu usporadúvam veľký, zámocký, šľachtický bál pre potešenie nás všetkých a pre radosť tých mladších, ktorí sa radi oddajú tanečnému ošiaľu. Zišli ste sa z blízkeho i ďalekého okolia, aby ste ma poctili svojou návštevou a ja sa vám za to odmením dobrou pohostinnosťou. Ste moji dobrí priatelia a známy, ktorých mám rád a s ktorými sa často i menej často stretávam pri rôznych príležitostiach. Tento bál je výnimočný, preto že vám chcem na ňom predstaviť moju známu a príbuznú, dcéru dobrého priateľa, kontesu Ilonku Barczi, ktorú som spoznal len pred nedávnom. Neviem, kde sa dovtedy pred mojimi očami ukrývalo toto krásne a nádherné stvorenie.- V sále sa ozval nenútený smiech a potlesk.
-Ale podarilo sa mi ju objaviť a pozvať na bál, aby spríjemňovala našu spoločnosť. Vítam ju v spoločnosti mojich priateľov.-
Znovu sa ozval celou sálou potlesk a pohľady spočívali na krásnej mladej kontese. Z náprotivnej strany uprene na ňu hľadeli dve čierne oči vysokého, štíhleho, mladého grófa. Ilonka nevnímala dianie okolo seba. Len keď sa ozval potlesk v sále povstala. Tochu sa uklonila ako sa patrilo podľa šľachtického bontónu. Pohľady, ktoré sa na ňu upierali boli nepríjemné a najradšej by bola zutekala. Už ju aj omrzelo, že sa dala na túto nanútenú hru pána Raberského zámku. No nezostávalo jej nič iné, len hru vydržať a dokončiť. Fridrich sa potom otočil ku kapele s výzvou.
-Páni muzikanti! Teraz záleží len od vás akú náladu dodáte tomu veľkému, zámockému bálu.-
Muzikanti začali hrať. A veľkou, priestrannou sálou Raberského zámku, v hlbokých Norických Álpách, ďaleko od obyčajných obydlí, zazneli rezké tóny Straussovho valčíka „ Na krásnom modrom Dunaji“.
Fridrich hneď požiadal o tanec svoju známu. Tá nerada, no odmietnuť tanec s hostiteľom už nemohla. Pohľady všetkých hostí sa upriamili na nich. Bál vždy otváral hostiteľ s niektorou významnou dámou. Teraz otvoriť šľachtický bál pripadlo na ňu. Pomaly vstúpili na tanečné priestranstvo. O malú chvíľku sa pridávali i ostatné páry, takže pri plno prestretých stoloch ostalo len veľmi málo hostí. Ilonka si všimla, že na rohu dlhého stola pri dverách z ktorých sa vychádzalo na dlhú chodbu, sedí opustení mladík a stále sa na ňu pozerá. Občas sa im pohľady stretli. Ona sklopila zrak no mladík nespúšťal z nej oči. Keď muzikanti dohrali a tanečné páry si posadali za stoly, služobníctvo začalo roznášať ďalšie jedlo. Hodujúci sa s chuťou pustili do plno naložených mís, ochutnajúc i červenkasto sa trblietajúce vínko, ktoré na nich lákavo hľadelo z krištáľových džbánov. Fridrich mal plno iných povinností. Každý sa chcel s ním porozprávať, sem tam ho obletovali dávne priateľky i tým sa bolo treba trochu venovať. Preto na Ilonku mu ostávalo menej času. A ju tiež pozývali do tanca Fridrichovi priatelia, ktorí si vyžiadali jeho súhlas, takže išla z ruky do ruky. Veselá nálada ovládala každého, starého i mladého. Tí starší sa viac venovali prevracaniu pohárikov a mladí zas tancu a veselej zábave. Ledva že muzikanti spustili ďalšiu pesničku objavil sa pred Ilonkou mladý, vysoký fešák s tmavými, usmievavými očami.
-Smiem prosiť?- Hlboko sa uklonil a vystrel k nej ruku. Prekvapene pozrela na neho. Mladík ostal trochu zarazený, či neurobil neuvážený čin. Len aby nedostal košom a tak si vyslúžil hanbu pred ostatnými. Úsmev, ktorý žiaril z jeho tvári mu na chvíľu zamrzol. Čakal čo urobí hostiteľova známa.
Ilonka sa obzrela po sále a pomaly sa zdvihla. Ruku vložila do jeho dlani a mladík ju odvádzal do tanečného kola. Pomalé tango ich spojilo a mladík po čase odvážil sa jej prihovoriť.
-Kontesa Helen -Ilonka! Môžem vás tak oslovovať?-
Ilonka pozrela do jeho tvári a slabunko sa pousmiala.
-Je to trochu zložité. Stačí len jedno meno.-
-Kontesa Helen – spýtal sa jej.
-Priatelia ma volajú Ilonka. Ak chcete byť mojim priateľom oslovujte ma tak.-
-Bude mi cťou byť priateľom takej krásnej a nádhernej kontese- zalichotil.
-Ďakujem za lichôtku, ale nepotrpím si na ňu- odpovedala mu.
-Určite prichádzate z ďaleka, keď vás vidím prvý krát na tomto bále. Na dvore môjho strýka som vás nikdy predtým nevidel. A dosť často sem chodievam.-
Ilonka neodpovedala len sklopila zrak a zadívala sa na Fridricha, ktorý sa bavil pri stolíku s hlúčkom mladých žien. Mladík na chvíľu z mĺkol. Muzikanti prestali hrať a tanečné páry pomaly opúšťali tanečný priestor.
-Môžem si dovoliť ešte raz vás požiadať o tanec- zaprosil mladík.
-Neviem či vám to strýko dovolí? –Povedala mu.
-Ja ho o zvolenie požiadam, len potrebujem váš súhlas.-
-Večer je dlhý, určite sa nájde príležitosť že si spolu zatancujeme.-
-Ďakujem- ukloniac sa jemne jej pobozkal ruku, keď si prisadla ku stolu.
Bol už pokročilí čas keď sa mladíkovi podarilo dostať do blízkosti Ilonky a požiadať ju o tanec. Stihol to len o kúsok, lebo za nim už stáli aj traja tanečníci. Už viac krát sa o to pokúsil no vždy ho niekto predbehol, taký bol záujem hostí a mladú, peknú kontesu, hostiteľovu známu.
-Už som si myslel, že sa k vám ani nedostanem. Takú veľkú pozornosť sústreďujete na seba vašou krásou. Priťahujete mladých i starších. Všimol som si to. Každý chce s vami tancovať. Pohovoriť si. Dotknúť sa vás. Ste tu nová. Zjavili ste sa z nenazdania. Očarili ste mužov… Ste krásna.-
-Je tu veľa pekných dievčat, krajších ako ja. A mladších.-
-Áno, je tu veľa dievčat. Pekných aj mladších. Ale vy ste tu len jedna, taká zvláštna…Príťažlivá… Tajomná… Neviem. Neviem pomenovať slovko ktoré by sa hodilo k vám.- Pritiahol ju bližšie k sebe pozerajúc do jej smutných, čiernych očí. Ona ho jemne odtlačila.
-Vy hovoríte len o mne. Prezraďte mi niečo aj o sebe. Kto ste? Môžem sa to dozvedieť?- Položila mu otázku, pozrúc na neho, pokračovala.
-Zámockého pána nazývate strýkom. Chodievate často na zámok, ale…-
-Môj otec- prerušil ju- je brat strýka Fridricha, majiteľa tohto zámku. Preto sem často chodievam. A strýko zas chodieva k nám na hrad do Štajerska. Teta Elza žije v kaštieli v uhorskej nížine. Tam sedí so strýkom.- Ukázal na vznešenú pani v bledoružových šatoch sediacu v oblúkovitom výklenku
-A pri nich tá kontesa je dcéra hlavného radcu komitátu.- Mladík sa trochu uškrnul a pokračoval. –Chcú ju nahovoriť strýkovi. Len ten sa ženiť ešte nechce. Stratil by svoju voľnosť. Teta má rozkošnú trojročnú dcérku. Rád sa s ňou pohrám keď prídem k ním na návštevu.-
Potom sa mladík nadýchol.
– No a ja sa volám Hans Hock. Jediný dvaadvadsať ročný syn Karla Hocka najstaršieho z rodu Hockovcov.- Povedal s úsmevom na tvári.
-Už viete o mne všetko.-
-Ďakujem. Tak obšírne som to nežiadala. Ale aspoň viem s kým mám tú česť nadviazať priateľstvo.-
-Nerobím žiadne tajnosti. A teraz vás prosím, prejdime do salónika na pohárik drinku.- Prestali tancovať a pobrali sa do salónika kde na stoloch boli pripravené poháriky s rôznym občerstvením a nápojmi, ktoré služobníctvo úctivo ponúkalo hosťom. Zo salónika viedli dvere na vonkajšiu terasu osvetlenú zapálenými fakľami zastoknutými v bočných výklenkoch. Sychravé počasie, ktoré vládlo zvečera sa troch zmenilo. Na tmavej, polo zamračenej oblohe sa sem-tam ukázali i trblietajúce hviezdičky a občas nakukol z poza ťažkých, čiernych mrakov aj červenožltý mesiačik. Mladá dvojica vyšla na terasu nadýchať sa čerstvého vzduchu. Ilonka sa oprela o drevené zábradlie pozerajúc na zblednúce končiare vysokých horských masívov a mysľou bola ďaleko odtiaľto, vo svojom rodnom kraji. Nemá žiadnu správu o otcovi, len to čo sa dozvedela od Matúša. Ani kľučiarku nevidela odvtedy ako jej odovzdala list pre správcu Višnického zámku. Dostal sa list k rukám adresáta? Čo sa stalo s kľučiarkou? Je ešte na zámku? Alebo sa dozvedel o ich plánoch Fridrich a vyhnal ju? Kto by jej v tomto pomohol? Tento mladík, ktorý sa o ňu tak zaujíma jej určite nepomôže. Patrí do rodiny a zdôveriť sa mu s týmto nemôže. Ale tu niet nádeje, že sa nájde niekto v jej blízkosti, kto by sa podujal niečo vypátrať. Mohla by o to požiadať len služobníctvo. Ale koho? Z týchto sluhov, ktorí ich obsluhujú nemôže dôverovať ani jednému. Najskôr by sa mohla porozprávať s tými, čo čistia priestory, konské stajne alebo robia v kuchyni. A to musí prísť vhodná príležitosť. Na tú musí ešte čakať. Ak vôbec príde. Mladý Hans pristúpil k nej, jemne položiac ruku na plece, oslovil ju.
-Kontesa! Nad čím rozmýšľate? Čo vidíte v tých diaľavách nekonečného obzoru? Cnie sa vám za domovom? Trápi vás niečo?-
Ilonka sa otočila k nemu, smutnými očami pozrela po ňom a pootvorila pery, cez ktoré vyšiel slabunký povzdych.
-Och. Aj keby som vám povedala čo ma trápi, nepomohli by ste mi.-
-Zdôverte sa mi. Možno že nájdeme riešenie na vaše trápenie-
-Ak to chcete vedieť, poviem vám. Len nájsť riešenie bude veľmi ťažké. Už aj preto, že vaše vzťahy s človekom, ktorý zapríčinil moje trápenie sú rodinné. A nemôžem od vás očakávať, aby ste mi pomohli v tomto trápení.- Po vyslovení týchto slov sa znovu otočila smerom k ďalekým končiarom na vrcholoch ktorých belela sa snehová prikrývka.
-Je vašim trápením môj strýko- pýtal sa chytiac jej jemnú ruku.
Neodpovedala mu, len pokývala súhlasne hlavou.
-Ak je to tak chcem počuť príčinu. Ublížil vám?-
-Ja som tu nie dobrovoľne. Ja som tu zajatkyňa. Uniesli ma jeho ľudia.-
-Zajatkyňa na Raberschlose?… To nemôže byť pravda… Ale veď vaše položenie nejaví známky zajatia. Voľne sa pohybujete po zámku. Strýko vás predstavil ako svoju známu a rodinu. Ste perlou šľachtického bálu. Obletujú vás významní hostia. Grófi, baróni, šľachtici, zemania. Nechce sa mi to veriť.- Začudovane hľadel na peknú kontesu.
-Žiaľ, je to tak. Ešte pred týždňom stál pri mojej komnate strážca, ktorý sliedil na každý môj krok. I slúžku ktorá mi nosila jedlo a občas stratila so mnou pár slov dal vymeniť. Odvtedy som ju nevidela. Zaiste ju vyhnal zo zámku.-
-Popýtam sa na to strýka. Ak je to pravda pokúsim sa dostať vás z tohto nedobrovoľného pôsobiska.- Ilonka zbadala, že jej tanečník bol sklamaný a prekvapený z toho, čo sa dozvedel od nej.
-Poďme tancovať. Hneď z rána zájdem za strýkom a všeličo mi bude musieť vysvetliť.- Rozčúlil sa Hans.
-Chcete vytasiť šabľu a vyzvať ho na súboj?- Ironicky mu položila otázku.
-Nie. Nebudem bojovať mečom. So svojim strýkom budem bojovať slovom. A verím, že sa mi to podarí.-
Len čo vstúpili do sály muzikanti začali hrať. Hneď sa zapojili do tanca s ostatnými mladými párikmi, lebo tých postarších už zachvátila únava pochádzajúca z častého prevracania plných čiaš dobrého vínneho moku. A mladý Hans, do bieleho rána už neprepustil nikomu svoju krásnu tanečnicu. Keď sa ráno vznešené panstvo rozišlo na odpočinok, odprevadil Ilonku až k dverám jej komnaty.
-K večeru vás prídem vyzdvihnúť a prevediem tajomnými zákutiami zámockej záhrady. Dúfam, že ma neodmietnete? Dobrý spánok po prebdenej noci.- Zaželal jej a pomaly zišiel točitým schodiskom do svojej izby vedľa strýkovej spálni.
Ilonka zavrúc za nim dvere, unavená ľahla si do mäkkých, páperových perín premýšľajúc o peknom, sympatickom, mladom fešákovi, s ktorým strávila príjemný večer v družnej, spoločenskej zábave.
Celá debata | RSS tejto debaty