moje poviedky

XXXII

-Ste voľná.- Oznámil Fridrich Hock svojej zajatkyni keď na druhý deň prišiel nečakane do jej komnaty. Ilonka  prekvapene pozrúc na neho nechcela uveriť, že by jej daroval slobodu. Veď ešte pred bálom ju nútil  do manželského zväzku s ním.  Na perách jej zaihral šťastný úsmev hoc veľmi neverila, že tieto slová aj dodrží. Fridrich podišiel k veľkému oknu a zadíval sa na nádvorie, kde pobehovalo malé dievčatko.

-Pristúpte bližšie, niečo vám ukážem- požiadal Ilonku stojacu pri dverách druhej komnaty do ktorej práve chcela prejsť.

-Pozrite sa na to milé stvorenie. Je vám podobné. No, prejdite k oknu! Aké je rozkošné.- Posúril ju keď váhavo stála držiac v rukách kvetovaný obrúsok, ktorým chcela zakryť malý podlhovastý stolík.

Ilonka pomalým krokom pristúpila  k oknu. Z druhej strany odhrnula ťažký záves,  pozrúc na dievčatko hrajúce sa na hradnom nádvorí.

 -Je to  dcéra mojej sestry. Ešte pred vašim odchodom zo zámku zoznámim vás so sestrou- a ráznym krokom opustil miestnosť.

Zvečerilo sa. Hans navštívil  Ilonku a pozval ju na prechádzku, tak ako prisľúbil po skončení  zámockého bálu. Pobrali sa spoločne do veľkej zámockej záhrady. Tá sa rozprestierala na  východnej strane zámku a zvažovala  do pretiahlej kotliny, cez ktorú pretekal malý, horský potôčik. Zišli úzkym, štrkovým chodníkom, popri kaskádovito vysadených záhonoch rôznofarebných ruží o ktoré sa  bedlivo staral zámocký záhradník. Prišli k malému jazierku obloženého tvrdými, bielymi kameňmi. Sadli si na drevenú lavičku, osadenú na čistinke pod starou mohutnou lipou. Mlčky pozerali na striebristé vlnky malého jazierka, ktoré jemný vánok slabunko naháňal a tie narážajúc na hladké kamienky žblnkotali a tak rušili večerné ticho, ktoré vládlo v tomto čase na Raberskom zámku. Ilonka sa náhle otočila k svojmu sprievodcovi a pýtala sa ho.

-Bojovali ste so svojim strýkom?-

-Áno. Bojoval. A výsledok sa dostavil. V priebehu tohto týždňa vás odvediem do vášho kraja.-

-Váš strýko ma dnes navštívil a povedal mi, že som voľná. Ešte ma chce zoznámiť so svojou sestrou skôr ako odídem zo zámku. Dnes som videla z okna i jej dcérku. Je rozkošná.-

-Áno. Je rozkošná. Je milá, a veľmi rozumná. Určite mala inteligentných rodičov- tichšie povedal Hans. No potom ním trhlo, ako by sa spamätal, že vyslovil niečo o čom Ilonka nemala vedieť.

Tá však zachytila tieto slová a prekvapene na neho pozrela.

-Čo ste to povedal? To dievčatko malo inteligentných rodičov? Akých rodičov? Snáť…- zamyslela sa Ilonka a pozerala uprene na Hansa.

-Hans! To dievčatko je nie dcéra vašej tety?-

Hans mlčal. Zahľadel sa na trblietajúcu hladinu malého jazierka a určite ľutoval, že nerozmyslene vyslovil niečo čo ho teraz trápi.

-Hans!… Hans!…- Chytila ho za ruku a pokračovala. -Povedzte mi niečo viac o tom dievčatku. Aký osud ju postihol. Prosím.- Zadívala sa mu do tvári a zatriasla mu rukou. Hans ako by sa prebral zo spánku, pozrel po nej.

-Prečo vás zaujíma osud toho dievčatka? Má dobrých rodičov, majú ju radi. Je ich malá princezná.-

-Viem, že má dobrých rodičov. Vy ste sa však  preriekli a chcete niečo predo mnou zatajiť.  Neviem si vysvetliť určité veci o ktorých som sa pred nedávnom dozvedela. A súvisí to s dieťaťom.  A tiež váš strýko mi naznačil, že ma tu čaká prekvapenie. Toto všetko sa mi pletie v hlave.-

-Ja nič presne neviem. Dozvedel som sa len, že teta si to malé dievčatko osvojila. A to je všetko. Ale nebavme sa o tom. Strávme  krásny večer v tomto prostredí prijemne.-

Naklonil sa bližšie k Ilonke a jeme sa jej dotkol pliec. Pokúsil sa objať ju. No ona ho odtlačila a prísnym pohľadom pozrela na neho. Hans ju pustil a trochu sa odtiahol.

-Prepáčte prosím.  Ale byť tak blízko pri vás a nepokúsiť sa vás  objať, to by som si vyčítal do smrti. Keď však vidím, že mi to nedovolíte, počkám. Možno raz príde čas.- Smutne sklonil hlavu a odmlčal sa. Nastalo ticho, ktoré rušil len šelest listov jemným vánkom rozkolísaných na hustých zámockých stromoch. Zrazu  ticho prerušil hurhaj na zámockej terase. To hostia, ktorí ešte ostali na zámku  schádzali sa na večeru.

-Podáva sa večera.- Hans vstal z lavičky a podával ruku Ilonke, aby ju odviedol do jedálni. Cestou ju chytil za ruku a viedol úzkym chodníkom. Ilonka mlčala. Po tom, ako ho ostro premerala pohľadom sa cítila trochu vinná. Utvrdila sa, že tak to bolo správne i keď pre mladého Hansa trochu zahanbujúce.

-Urazil ste sa?-  Zastala a pozrela na neho.

-Nie. Nie.- Odporoval, no výraz v tvári nasvedčoval, že sa ho to dotklo.

-Len ste to nečakal? Však? Mladé dievčence by sa to neodvážili.-

-To neviem – pokrčil plecami Hans.

-Ale určite. Určite by sa neodvážili vám odporovať. Viete čo?-

-Prosím.-

-Buďme priatelia. Veď sa predsa nič nestalo.-

-Áno. Nič sa nestalo- prijal návrh Hans. -Buďme priatelia. Dobrí  priatelia.-

Práve prichádzali k terase keď oproti ním vyšiel zámocký pán.

-A ja vás hľadám po všetkých kútoch a vy si spolu hrkútate v nočnej prírode- prihovoril sa im s úsmevom.

-Boli sme sa prejsť pri jazierku- trochu rozpačito vysvetľoval Hans ich neprítomnosť v zámku.

-Nech sa páči k večeri- pozýval ich Fridrich ukazujúc im cestu cez široké schodište vedúce na vonkajšiu terasu za ktorou bola priestranná jedáleň.  V nej už bolo plno hostí,  ktorých uvádzači usádzali za prestreté stoly.

Hans bol usadení k svojim rodičom a Ilonka  na ľavú stranu vedľa Fridricha. Po jeho pravej strane už sedela známa tety Elzy, pekná kontesa  Evelína, ktorú nahovárala Fridrichovi. Aj sa jej to podarilo. Lebo Fridrich na bále tancoval s ňou veľmi často a spolu sa veselo bavili. Preto stratil záujem o Ilonku a vypustil ju zo svojej klietky. To sa snažil využiť Hans, hoc tomu sa nahovoriť Ilonku veľmi nedarilo. Myseľ jej zalietala k svojej domovine. Trápilo ju vedomie, že otec zahynul pri zemskom otrase a tiež nevedela čo sa stalo s Matúšom, ktorého spútali pri jej únose.

Po večeri hostia utvorili malé hlúčiky a vášnivo medzi sebou debatovali, alebo sa ináč bavili. Fridrich  sediaci medzi dvoma mladými slečinkami ospravedlnil sa a niekde na chvíľku odbehol. Zrazu si na ním uprázdnenú stoličku presadla Evelína prihovoriac sa Ilonky.

-Môžem sa vás na niečo opýtať,  kontesa?-

-Prosím- povedala jej a milo sa na ňu usmiala.

-Vy ste sem prišla z hornej zemi pozrieť svojho bratranca?-

Ilonka ostala prekvapená touto otázkou a v momente jej neprišlo nič na um, čo by zvedavej slečinke povedala. Nakoniec zajakajúc, snažila sa zodpovedať túto nepríjemnú otázku.

-Á…áno. Z horného,… Z horného Uhorska. Som sesternica…ďalšia… z druhého  kolena.- Dokomolila to tak, že sa nevedela z toho dostať. Ešte šťastia, že sa objavil Fridrich a vidiac, že sa kontesy medzi sebou rozprávajú prišiel k ním s poznámkou.

-Môžem vás zoznámiť.- A hneď začal predstavovať obe kontesy.

Len čo si dve mladé slečinky podali ruky prišiel k ním vysoký, mladý fešák Hans Hock. Sadol si vedľa Ilonky na voľnú stoličku. Fridrich ho priateľsky poklepal po pleci povediac mu.

-Dohliadni na moju priateľku. Ja sa teraz vzdialim.- Chytil Evelínu za ruku a odišli smerom k dvojitým dverám vedúcim na vonkajšiu terasu.

-Slečna-  tichšie oslovil Ilonku sluha,  ktorý roznášal nápoje a kládol pred ňu dve skleničky žltého nápoja.

-Na chodbe vás čaká staršia žena a chce vám niečo odovzdať.- Potom sa  sluha vzdialil a z poza  nosného stĺpa pozoroval ako  Ilonka bude reagovať na jeho odkaz. Ilonka sa obzrela smerom k chodbovým dverám.

-Hneď sa vrátim..- Povedala Hansovi a pobrala sa na dlhú chodbu vedúcu na zámocký dvor. Vo výklenku na ňu čakala žena v dlhom, tmavom oblečení. Hlavu mala zahalenú  šatkou tak, že z nej vytŕčal len špicatý, trochu ohnutý nos,  svietili  dve zelené, mačacie oči a hrubé pery. Keď ju uzrela potichu pristúpila k nej a šeptom ju oslovila.

-Kontesa! Tento list vám posiela slúžka Elfrída.- Podala jej vo štvormo zložený lístok a šúchajúc nohami po mramorovej, chodbovej dlažbe vyšla na zámocké nádvorie. Ilonka na ňu prekvapene  hľadela až kým nezatvorila za sebou vchodové dvere. Lístok ešte raz zložila  rozopnúc šaty,  schovala ho za ne a vrátila sa k Hansovi, ktorý ju už netrpezlivo očakával.

-Stalo sa niečo-  spýtal sa jej.

-Nie. Všetko v poriadku.- Snažila sa byť pokojná, hoc sa jej to veľmi nedarilo. Najradšej by bola opustila túto spoločnosť a dozvedela sa obsah listu, ktorý jej poslala stará kľučiarka. Čakala na vhodnú príležitosť, aby sa mohla nenápadne vzdialiť a prečítať si odkaz od slúžky na ktorý tak dlho čakala. Keď sa spoločnosť začala rozchádzať, cítiac sa unavená ospravedlnila sa Hansovi  s tým, že si ide ľahnúť.

-Môžem vás odviesť k vašej komnate- spýtal sa jej Hans. Hoc veľmi nerada súhlasila, ale pred dverami sa sním rozlúčila. Len čo vkročila do svojej komnaty rýchlo rozopla šaty, siahla do svojho výstrihu a vybrala zložený biely papier, na ktorom bol čiernym atramentom napísaný krátky odkaz.

Kontesa!

Príďte zajtra po zotmení k zadnej  bránke zámockej záhrady. Choďte potajme, aby vás nespozorovala zámocká stráž. Dostanete sa tam popri malom jazierku, úzkym chodníčkom cez sosnovú aleju. Pri starom, mohutnom gaštane odbočte v ľavo. Potom už uvidíte malú, železnú bránku. Pred ňou chvíľku počkajte a ukryte sa  medzi hustými tismi. Bránku   odomkne  staršia žena, ktorá vám priniesla odkaz. Keď prejdete cez ňu dvaja neznámi muži vás odvedú do bezpečia .List zlikvidujte!

                                                                                  E.

Ilonka celý deň netrpezlivo čakala na zotmenie. Aj prechádza s Hanson  po obede  a potom i večera, boli pre ňu  priam neuveriteľne dlhým čakaním. Keď vyšla večer z jedálni odmietla Hansa, ktorý ju znova pozýval na prechádzku k malému jazierku. Len veľmi ťažko sa mu vyhovorila na bolesti hlavy, taký bol neústupný. Pritom si všimla, ako sa okolo nich obšmieta  neznámy sluha zdajúc sa, že ich načúva.  Neprikladala tomu veľký význam vediac, že Fridrich, ako sa zaľúbil do mladej a peknej Evelin o ňu už záujem neprejavuje. Bola tomu veľmi rada, lebo od dnešného večera čakala určité vyslobodenie z tejto nepríjemnej situácie do ktorej ju uvrhol.

Po večeri sa prezliekla do menej honosnejších a pohodlnejších šiat. Len čo sadol na zámok súmrak, nazrela oknom do prítmia zámockej záhrady prehliadnuc, či sa  niekde nepotuluje  zatúlaný strážca alebo oneskorený sluha. Potichu zišla točitým schodišťom na nádvorie. Keby ju niekto náhodou stretol mala pripravenú výhovorku, že ide na nočnú prechádzku. Z búdky pri vchodovej bráne práve vyšli dvaja strážnici, ktorých vymenila nočná stráž a vracali sa do svojho stavania. Učupila sa za hrubý kmeň bresta stojaceho na boku zámockej budovy, pod ktorým bola  drevená lavička na oddych pre služobníctvo. Strážnici nič netušiac s hlasnou vravou prešli popri nej. Poobzerala sa po nádvorí. Bolo pusté. Len niekde z komnát na vyššom poschodí zaznievala čulá vrava. Rýchlim krokom zašla za  južné krídlo budovy a pobrala sa smerom k východnej strane, kde sa rozprestierala veľká zámocká záhrada. Chodníkom ktorým šla s Hansom sa pobrala k malému jazierku a došla ku kaskádovitým záhonom. Z poza hustých kríkov šípových ruží vystúpila neznáma postava odetá v dlhom tmavom plášti. Hlavu mala zahalenú kapucňou a len lesklé oči z pod nej svietili na ňu. Za ňou sa zjavili dvaja muži, ktorí mlčky pristúpili k nej. Chytili jej obe ruky a odvádzali  späť do zámockej budovy. Neznáma postava v dlhom tmavom plášti s kapucňou na hlave sa stratila medzi záhradnými stromami. Dvaja neznámi muži ju doviedli do komnaty, strčili cez dvere div neupadla na  podlahu a zacvakli  zámku na dverách. Na chodbe bolo počuť klepot čižiem jej strážnika. Znova sa ocitla vo väzení, ako keď ju Fridrich uniesol. Nevedela pochopiť, ako sa mohli títo muži dozvedieť o jej úmysle zájsť k zadnej zámockej bránke. V zúfalstve sa hodila na posteľ. Zrazu na zámockom dvore nastal ruch. Vyskočila a podišla k oknu pozrieť, čo sa vonku deje. Videla ako strážnici odvádzajú dve ženy a dvoch mužov do zadných priestorov nádvoria. A za nimi sa niesol ostrí hlas pána zámku.

– Do temnice s nimi!-

Po týchto udalostiach nešiel Ilonky spánok na oči. Až po nejakom čase sa oblečená prevalila na posteľ a v rozmýšľaní usnula. Prebudila sa keď na dverách jej komnaty cvakla zámka. Tie sa rýchlo otvorili. V tmavom šere videla ako sa k nej priblížili dvaja maskovaní muži a cez pootvorené dvere spozorovala na chodbe pohyb  nejakých postáv.

-Rýchlo sa oblečte a pôjdete s nami- oslovil ju neznámy muž s maskou na

tvári.

Vstala z posteli nevediac či je to sen, alebo ju skutočne  vyzval maskovaný muž  isť s nimi. Ničomu sa nebránila. Bolo jej všetko jedno, či pôjde niekam do neznáma, alebo ostane v zajatí u Fridricha. Ten od samého začiatku, ako ho spoznala vzbudzoval v nej odpor.

-Kto ste?- Zmohla sa v prekvapení na otázku.

-Tu budeme klásť otázky my. Vašou úlohou bude poslúchnuť naše príkazy.-

Neznámi muži ju viedli na dvor. Na chodbe pred jej komnatou i pri  vchode do budovy zbadala zviazaného strážnika. Nemala pojem o čase. Všade vôkol bolo ticho. V zámockých oknách sa nesvietilo i služobníctvo oddychovalo vo svojom stavaní. Nebolo badať ani strážnikov u vchodovej brány, ani tých čo strážili konské stajne. Len niekde z diaľky doliehal škrekot dravých vtákov, húkanie nočnej sovy a ojedinelý brechot líšky či zavíjanie vlčej zveri.  Dvaja muži ju viedli cez zámockú záhradu úzkou cestičkou k zadnej bráne. Pred nimi i za nimi šli po dve ozbrojené postavy, ktoré ich k nej sprevádzali. Keď došli k zadnej bráne otvorili ju a zašli za husté krovie. Tam na  nich čakal koč..

-Nech sa páči milostivá slečna. Vstúpte do koča.- oslovil ju jeden muž otvoriac  úzke dvierka na tmavom kočiari. Ilonka vystúpila po  schodíkoch sadnúc si na lavicu prikrytú hrubou dekou. V koči sa ocitla sama. Dvierka za ňou zavreli a koč sa dostal do pohybu. Nazrela cez malý oblôčik pozorujúc na ktorú stranu sa  uberá. Vyšli z poza hustého krovia, na širokú lúčinu, pustiac sa krížom cez ňu. Na jej konci prebrodili  plytký potôčik a malou strminou sa dostali  na širokú  hradskú. Koč sprevádzaný niekoľkými ozbrojenými jazdcami smeroval na severovýchod. O nejaký čas  začal východný obzor blednúť. Bol to úkaz ranného svitania. Keď  zubaté slniečko začalo vychádzať z poza vysokých horských masívov dorazili do malej, podhorskej dediny.  Zastali pred miestnym hostincom i so  sprevádzajúcimi  jazdcami. Prikázali jej vystúpiť a v hostinci ju čakal prestretý stôl aby sa naraňajkovala. Po raňajkách pokračovali ďalej.

K večeru, v malom mestečku pod vysokými  bralami prepriahli konský záprah a nočnou hodinou pokračovali ďalej. Kraj ktorým šli bol hornatý a pre ňu celkom  neznámy. Len na druhý deň zmenil svoj ráz.  Ilonka nakukla z koča a pred ňou sa začali objavovať rovinaté plochy. Po čase ich vystriedali široké, rovné lány úrodnej čiernej zemi. No nič jej nepripomínalo, že by bola niekedy šla touto krajinou.  Zrazu začula pod kolesami koča čudný zvuk, ako keby boli šli po nejakých trámoch. Nazrela von a pomedzi hrubé, drevené zábradlie  uvidela veľkú, dravú rieku valiacu sa širokým riečnym korytom.  Prechádzali dreveným mostom na jej pravý breh kde boli po jeho okraji roztrúsené malé kamenné chalúpky. Koč smeroval k ním. Celý sprievod zastal pri okraji dediny na malom, rovnom priestranstve pred väčšou budovou na ktorej bol modrým  písmom zhotovený nápis, „U bieleho koňa“. Z koča  zostúpil kočiš a zašiel do budovy. O chvíľu z pred dvojitých dvier zakýval na ostatných aby šli za ním. Jeden z jazdcov jej otvoril dvierka.

-Nech sa páči, milostivá slečna. Vystúpte!- Chytil jej ruku, pomáhajúc mladej dievčine vystúpiť z koča a sprevádzal ju do budovy. Hostinský, opásaný bielou zásterou ich prívetivo vítal.

-Nech sa páči. Posadajte si. O chvíľu vás obslúžim.-

Len čo sa usadili, začala na dlhý, dubový stôl  nosiť jedlo  staršia   ženička.  Najedli sa a veliteľ družiny rozkázal.

-Ideme!- Všetci sa zdvihli od stola a vyšli na dvor.

-Vy dvaja- ukázal na jazdcov stojacich vedľa neho,

-pôjdete s kočom ako som vám hovoril a ostatní sa vraciame späť! Keď splníte rozkaz príďte za nami!-

-Milostivá slečna, nech sa páči nastúpiť- jeden z jazdcov otvoriac dvierka   ukázal rukou aby nastúpila do koča. Ilonka vystúpila po schodíkoch a zasadla si na malú lavičku. Dvierka za ňou sa zabuchli a koč i z dvomi sprevádzajúcimi jazdcami sa pobral ďalej vyjdúc von z dediny. Ostatní jazdci  sa  vracali cestou späť.

Prešli hodný kus cesty keď pobadala známejší kraj. Rovné lány sa postupne zvlňovali a v diaľke už videla zahmlené obrysy modrajúcich hôr. Cesta viedla popri veľkej, zelenajúcej riečke a po ľavej strane sa ukazovali skalnaté útesy hradného stavania.

-Je to Krivínsky hrad- vykĺzlo jej cez pery a na tvári  jej zaihral radostný úsmev.

„Že by ju  Móric vyslobodil z tohto zajatia?“ Prebehlo jej mysľou.

„Nie. To nemôže byť pravda. Ten by sa nikdy neodvážil na taký nebezpečný a riskantný čin. Ani erb na koči v ktorom sa viezla tomu nenasvedčovalo. Tento erb je zvláštny. Ešte ho nevidela. A dosť  grófov a zemanov v kočoch zavítalo na ich hrad. Určite by ho medzi nimi uzrela.“

Takto mlčky uvažovala hľadiac neprítomne na stiahnutú, tmavú  záclonku na malom oblôčku koča, ktorá zakrývala pred ňou vonkajší svet. Zrazu, ako by sa spamätala odhrnula záves a nakukla cez oblôčik  von.

-Ak je to hrad Krivín, na pravo od neho musí byť moje obydlie. A tam niekde vpredu Vodný hrad. Kto ma to unáša k  domovu? Kto je ten únosca, že ho nepoznám?- Šepotala tieto slová a očami hltala známy kraj, ktorý sa pred ňou rozliehal v najkrajšej podobe ako ho kedy videla. Aj sprevádzajúci, ozbrojení jazdci sa stratili, zanechajúc krásnu kontesu svojmu osudu, vediac že v tomto kraji jej nebezpečenstvo už nehrozí. Len kočiš, mlčky sediaci na kozlíku sem-tam švihol bičíkom do povetria, aby koníky bystrejšie pohli sa  kamenistou cestou. Po chvíľke záprah unavených  bielych vraníkov ťahajúci panský koč, pomaly stúpal k vysokému bralu zvanému Kozí chrbát. Už sa zvečerievalo, keď zastal pred ťažkou železnou bránou. Dvierka na koči sa pomaly otvorili a zo  schodíkov   zišla   mladá   dievčina.  Jemnou rukou zabúchala na ťažkú železnú bránu.

-Kto je tam?- Ozvalo sa z poza brány.

-Otvorte!- Zaznel príkaz z pred brány.

-Máme príkaz kastelána, nevpúšťať na hrad nikoho.-

-Otvorte! Odteraz budete počúvať moje príkazy- a znovu zabúchala na bránu. Malý oblôčik v strede brány sa otvoril a nakukol ním  vyjašený hajdúch, hundrajúc pre seba.

 -Čo to za ženský hlas si trúfa takto hovoriť?-

Len čo zbadal v prítmí ženskú postavu, preľakol sa  a brána sa ihneď otvárala.

-Omluvte ma prosím milostivá slečna-  prekvapený zízal na svoju hradnú pani, -myslel som, že to nejaká dedinčanka sa dobíja na hrad.- Sňal z hlavy našuchorenú baranicu a uklonil sa svojej panej.

-Také prekvapenie, také prekvapenie- šomral si ďalej –už sa vás nevieme dočkať.-

Ilonka, sa pobrala do stredu nádvoria.

Koč sa pred hradnou bránou otočil, kočiš švihol do koní a tie sa cvalom pustili  strmou cestou z Trojrohého hradu.

O malú chvíľu obstálo Ilonku všetko služobníctvo, tešiac sa z návratu svojej panej. Starší sluha, ktorý mal na starosti  jazdecké kone a bol pre ňu nie ako sluha, ale dobrý priateľ a pomocník  pristúpil k nej so slovami.

 -Máme veľkú radosť z vášho návratu, milostivá slečna, naša hradná pani.  Sme veľmi šťastní,  že ste sa konečne vrátili na svoj hrad. Srdečne vás vítame doma.-

Ilonka sa  obrátila k ním s pozdravom.

 -Ďakujem za privítanie, Lucián. I ja som rada, že som konečne doma a môžem sa s vami stretnúť tu v mojom sídle. Ale za to vďačím  neznámemu záchrancovi.-

Z hradnej budovy vystúpil kastelán hradu Cyril Velický a správca Višnického zámku . Pristúpili k hradnej panej a zastali pred ňou.

-Neznámy záchranca, ktorý vás vytrhol krvilačnému dravcovi z pazúrov práve prechádza cez hradnú bránu- poznamenal správca Višnického zámku.

Ilonka sa obzrela. Uvidela neznámeho jazdca uháňajúceho  strmou, štrkovou  cestou z Trojrohého hradu, za ktorým ostal len kúdol zvíreného, šedivého prachu.