I
Vysoké školské dvere sa rozleteli dokorán. Deti s prenikavým výskotom, rútiac sa na školský dvor, radostne mávali nad hlavou vysvedčením. Pastorok priskočil k školskému zvonu a jeho hlas rozľahol sa celou dedinou, oznamujúc koniec školského roku. Zas ďalší rok učenia-mučenia mali za sebou, tešiac sa na prázdniny, rozpŕchli sa po dedine. Nebol to však čas na oddych a šantenie, ale čakala ich ďalšia robota. Rodičia im ju pripravujú každý rok cez prázdniny. Bol to čas pasenia dobytka. Deti to robievali aj cez školský rok po vyučovaní, ba niektorí ostávali doma aj počas školy. Lebo pre dedinských ľudí bolo užitočnejšie pásť kravy, alebo robiť nejakú domácu robotu, ako zbytočne vysedávať v škole. A tí starší videli školu veľmi málo. Učiteľ bol bezmocný. Nevedel a nemohol presvedčiť rodičov, aby sa ich deti viac naučili. Ich odpoveď bola vždy rovnaká.
-Abecedu už poznajú, aj trochu písať a čítať sa naučili, narátať do desať tiež vedia a čo inšie potrebujú? Treba sa učiť robiť. Kosiť, siať, kone poháňať. Dievky variť, prať, o deti sa starať. Čo v živote na dedine je prednejšie?- Takto odbili učiteľa, keď dohováral rodičom.
Na druhý deň ráno bolo počuť celou dedinou bučanie dobytka, praskot bičov, veselé pokriky pastierov a vyháňanie kráv na pašu. Zháňali ich z dvorov na cestu, lebo jeden pastier pásol nie len svoje, ale otec mu zjednal aj kmotrove, švagrove, susedove a tak sa nazbieralo pre neho zo desať-pätnásť kusov. Za dedinou sa pastieri počkali a na pašu vyháňali spoločne celé stádo. Pri cintoríne sa ešte rozdelili na skupinky. Jedni išli hornou cestou k Búdam, druhí Medzi háje a ďalší ostávali pri Žliebku a Bani. Hornou cestou chodievali Jano, Jožo, Štefan, Laco, Paľo targáč, Miško od Smekov, starý Holenga, prihrbený a zohnutý Zorvan s fajočkou v ústach. Keď prešli cez dlhú horskú cestu pod Búdy, zanechajúc kravy, aby sa pomaly prepásli k Rovniam, išli chystať kúr-dym do Jedľovej hory. Každý pastier mal svoje miesto na kladenie kúru, aby ovady a dotieravé muchy dym od kráv odpudzoval a tie mohli pokojne v chládku oddychovať cez poludňajšie horúčavy. Tam si potom kravky políhali, prežúvajúc čakali na príhodnejší čas, aby znova vyšli na pašu. Vtedy nastal čas na rôzne pastierke hry a detské šantenie. Jano odskočil odrezať brezovú trojnožku pre hru na Egedu a každý si vzal svoju bakuľu, ktorou zrážal trojnožku. Keď sa im jedna hra zunovala začali druhú, až kým kravy nevyšli z Jedliny na pašu. Takto sa pomaly rozpásli jedni zajdúc za Rovne, iné na Sitienec, ďalšie pod Hradskú ani sa nenazdajúc a slniečko začalo zapadať za vysoký Šementľov kopec, čo znamenalo, že sa treba pomaly poberať domov. Z pod Hradskej zaznel Lacov spev.
-Poďme domov večer je, máme krumple pečenie, ktože nám ich napiekol starý Janek s papekom.-
Z Búdov sa mu ozvala odpoveď ďalšou pesničkou.
-Sadaj slnko sadaj, za horu vysokú,
ak nebudeš sadať, sadať, stiahnem ťa za nohu.-
Niekde z diaľky slabunký vánok doniesol veselí dievčenský spev. To dedinské dievky, čo boli na senách idúc domov, veselým výskotom a spevom krátili si čas. Pastieri prešli Bôrinou a pod nimi popri Bani hrkotal naložený senný voz. Za ním pokrikujúc na kone, šiel prihrbený Ďuro zo záhrady.
Z druhej strany, z Vŕškov pastieri tiež začali zaháňať vidiac, že celodenný už idú domov. Večernou dedinou znovu ožíval hurhaj, bučanie a zhon. Gazdovia vychádzali z dvorov čakajúc svoj dobytok, aby ho v stajniach uviazali a gazdiné sadli pod ne so šochtármi.
Jano Laban rýchlo zhltol omastené krumple, vypil hrnček teplého, čerstvo podojeného mlieka a vyletel z dverí, utekajúc na drevený most v strede dediny. Tam ho už čakal Martin Babic, ktorý na neho z ďaleka mával.
-Poď rýchlo, pozri čo mám. Zajtra na paši bude čo ťahať.- Vytiahol ruku z vrecka, roztvoriac dlaň v ktorej bolo za hrsť cigariet.
-Kde si to vzal- spýtal sa Jano.
-Bol som u Bučkov. Je tam taká mladá, pekná dievčina. Tá mi to dala- odpovedal Martin.
-Klameš- neveril Jano
-Ozaj. A kde by som to zobral?-
-Niekde si šľahol.-
-Poď- povedal Martin – pôjdeme sa tam pozrieť. Uvidíš že neklamem.-
Pobrali sa cestou, prejdúc popri hasičskej búde, učupili sa za drevený, latkový plot. Čakali a dívali sa do Bučkovie dvora.
-Hej kluci, co tam deláte?- Začuli za sebou hromový, mužský hlas. Obzreli sa. Vyskočili a chceli sa rozbehnúť preč. No ostali stáť ako skamenelí. Pred nimi stál vysoký, urastený, vojenský pán v peknej uniforme.
-Nebojte se, nic vám neudelám- milo sa im prihovoril.
-Jak se voláte- pýtal sa ich.
Jano začal zajakávať nejaké nezrozumiteľné slová, ale nemohol sa vykoktať.
-No nic kluci. Pojte se mnou- vzal ich za ruky a voviedol do dvora. Z dverí vyšla asi sedemnásťročné, pekné dievča s dlhými blond vlasmi. Pozerala po nich a milo sa usmievala. Chlapci sa trochu osmelili ale do reči im nebolo. Vojenský pán zašiel do domu. O chvíľku sa vrátil a podával im balíček cukríkov a po čokoláde. Obaja chlapci prekvapene pozerali na neho. Potľapkal ich po pleci a usmial sa na nich. Z dreveného gangu sa ozval ťahavý hlas tetky Anči.
-To je Martin od Babicov a ten menší Jano Laban z vršku od krčmy. Poď Tónko poď sa najesť.-
Chlapci sa poďakovali a pobrali dolu kamenistým dvorom. Jano hútajúc zahundral.
-To je asi ten vysoký, vojenský pán z Prahy, ako mama spomínali.-
Potom sa obrátil k Martinovi.
-Ale ty si klamal s tými cigaretami.-
Martin Babic pozrel na Jana a zasmial sa. Určite klamal.
II
Na druhý deň, len čo sa Jano zošobalil z posteli už na neho čakal na ceste pri potoku Martin. Mali veľký plán. Gazdovia začali vyháňať kravy na dedinu. Praskot bičov a hlasy pastierov prezrádzali, že sa začína ďalší pastiersky deň. Keď Jano dohnal svoju kravu Jahodu k sútoku dvoch potokov, vybehla z Babicovie dvora rysavá jalovička a dve strakaté kozičky. Pomaly zaháňali dolu dvorom svoje tri kravy aj starký zvonár a hrobár. Pripojili sa k Janovej Jahode, lebo pásol aj ich statok. Spolu s Martinom vyhnali svoje stádo závozkom popri cintoríne až k Bani. Martin mal vo svojej kapse, ušitej z doma utkaného zrebného plátna schovaný starý banícky lampáš. Keď prišli k Bani otvoril ho. Bolo cítiť pach karbitu.
-Ja som ho už skúšal doma- a chcel ho zapáliť. –Dnes ostaneme tu, pri Bani. Keď prejdú ostatní, zídeme dnu.-
Podišli k otvorenej čiernej diere, ktorá na nich zízala a čerila svoje strašidelné očiská. Popri bani, tejto čiernej diere chodili každý deň. Sem tam zašli na pár krokov dnu, hádzali do jej útrob kamene, ktoré pri dopade do vody žblnkli avšak ďaleko sa neodvážili. Vždy ich vystrašili trepotajúce kŕdle čiernych netopierov. Veľa krát hovorili, že raz sa rozhodnú a zídu dnu. Preskúmajú túto dieru z ktorej starí baníci vynášali na povrch úlomky drahocenného zlata. Zemina ktorá sa vyvážala na železných huntoch a rozvážala konskými poťahmi po okolitých miestach bola tvrdá, ílovitá a kamenistá- gripina. Najviac jej bolo vyvezené na banskú, kde sa rozprestiera cintorín.
Neďaleko, pod koreňom starého, košatého dubca mali ukryté dva páry gumákov, ktoré Jano deň predtým doniesol. Vzal ich starkému, ktorý ich používal pri kopaní hrobov. Určite nezbadajú že im chýbajú. Boli zastrčené v ich komore za starou truhlicou na obilie a priložené poriskom na ktorom bola halapartňa používajúca sa na nočné stráženie-vartu. Na nej bola zavesená zlatožltá hlásna trubka na oznamovanie nočného času počas vartášovania. Gumáky boli trochu veľké, ale to chlapcom neprekážalo. Obuli si ich. Do rúk vzali dlhé palice, ktoré mali slúžiť na obranu a skúmanie povrchu chodby. Zapálili banícky lampáš a pobrali sa dnu. Keď prešli pár krokov vstúpili do plytkej vody, ktorá železnou rúrou vytekala z bani a napĺňala drevený válov-grant ako napájadlo pre dobytok. Prvý išiel Martin a za ním obzerajúc sa, so strachom stúpal Jano. Kde tu prebehla vystrašená jašterica, vyskočila preľaknutá žaba a žblnkla znovu do vody. Niekde ďalej so škrekotom prebehli netopiere tušiac neznámych hostí. Každý krok sa v tejto diere zvýrazňoval a jeho zvuk odrážajúc sa od kamenných stien vytváral strašidelný hluk ktorý ich desil. Ich vlastné tiene vlečúce sa za nimi, hojdajúc na vode a po kamenných stenách vypadali ako keby po nich sliedili čierne mátohy. Niekde vpredu odlúpil sa kus kameňa a s hrmotom spadol do vody. Tento zvuk ich vystrašil. Zastali, pozerajúc po sebe. Martin zdvihol lampáš nad hlavu aby ďalej dovidel. Strašidelná hučiaca ozvena strácala sa za nimi. Otočili sa a v diaľke videli už len malú dieru, ktorou k nim prenikalo ešte denné svetlo.
-Ideme ďalej, alebo sa vrátime?- Spýtal sa Martin.
-Vráťme sa!-
-Koľko sme asi prešli? Kde je koniec tejto čiernej diery?-
-Neviem- odpovedal Jano.
-Táto baňa prechádza popod celý vrch, ale predsa niekde musí byť jej koniec. Pred sebou vidím nejakú odbočku. Je to asi bočná chodba. Poďme ešte kúsok- nalieha Martin.
-Nedbám. Ale opatrne. Zdá sa mi, že je tu viac vody. Aby sa nám nevlievala do gumákov- hovorí Jano
Podišli kúsok ďalej a zastavili sa pri bočnej chodbe. Nebola to chodba a keď aj, bola zasypaná, lebo z nej vyčnievajúci hunt bol z polovice v zemi. Martin zdvihol lampáš aby lepšie videli. Nazreli poza hunt ale nič nenasvedčovalo že by bol nejaký otvor v tú stranu. Pobrali sa ďalej. Jano po chvíľke zastal a sám pre seba zašomral.
-Zdá sa mi, že sa chodba stáča doprava.- Obzrel sa k východu a zdanie ho neklamalo. Časť chodby zakrýval polovicu ešte videného otvoru a i na diaľku rozoznal že sa chodba stáča vpravo. Po chvíľke pomalej chôdzi zmenšovala sa i voda po ktorej sa brodili čo bolo vidieť i podľa čižiem. Svetelné lúče lampáša už ukazovali súš na ktorú práve vstúpili naši prieskumníci. Kráčalo sa im lepšie a tichšie, len kde tu im pod čižmami zaškrípal kameň. Zrazu Jano zastal, pridržal svojho spoločníka za rukáv a ukazoval rukou dopredu.
-Pozri, zdá sa mi ako by som v diaľke videl svetlo.-
V tom so škrekotom ponad nich preletel kŕdeľ netopierov a ich ozvena sa im bila do uší zo všetkých strán. Dostali strach. V diaľke neznáme svetielko, strašidelná ozvena, po stenách liezli ich vlastné mátožné tiene a keď za nimi niečo čľuplo do vody to všetko vyvolávalo v nich veľké napätie. Hlavou im prebiehali myšlienky či ísť ďalej alebo sa vrátiť. Jano sa bojazlivo spýtal.
-Ideme ďalej?-
Martin po tichu zašomral.
-Poďme. Skúsme to.- Po malej chvíľke pokračoval.
-Už sme prešli dosť veľký kus cesty. Za nami už nevidno vchod. Teraz po suchej zemi pôjdeme rýchlejšie. Poď!- Potiahol Jana za rukáv a klopkajúc palicou po zemi vykročil vpred. Po chvíľke chôdzi sa z niekadiaľ ozýval tlmený, nezrozumiteľný zvuk. Zastali.
-Čo to môže byť- spýtal sa Jano. Načúvali. Zvuky na chvíľu zmĺkli no znovu sa ozvali. Postúpili kúsok dopredu a znovu zastali.
-Zdá sa mi, že to svetielko sa približuje- hovorí Martin.
-I zvuky sú hlasnejšie- pripája sa Jano. –Tam niekto musí byť. Zhasni lampáš- nabáda svojho kamaráta.
-Nebudeme nič vidieť- odporuje Martin.
-Potom ho znovu zažneš.- Martin sfúkol lampáš. Ostala číra tma, len v diaľke bolo vidieť malý bod nejakého svetla.
-Že by to bol východ z bani- spýtal sa Jano
-A čo tie zvuky- dopĺňa ho Martin.
-Kde to vlastne sme? Poďme ešte- hovorí po chvíli Jano.
-V tejto tme nevidno ani na krok. Zapálim lampáš.-
-Prejdime kúsok aj po tme. Poďme rovno oproti svetlu čo vidíme v diaľke. Potom zapáliš- nástojil Jano. Pobrali sa hľadajúc si cestu palicou čo držali v ruke. Zrazu Jano o niečo zakopol a prepadol cez to. Strašne skríkol. Jeho ozvena sa rozniesla po celej bani vracajúc sa späť niekoľkonásobne. Hmatal po zemi a hľadal palicu ktorú stratil pri páde.
-Zapáľ lampáš- nabádal Martina. Ten už štrkal zápalkou, lebo v tejto strašidelnej, čiernej diere sa bez svetla nedalo spraviť ani krok. Keď sa lampáš rozhorel prezreli predmet cez ktorý Jano prepadol. Bol to kus starého trámu na ktorom bola prehodená nejaká koža.
Čo je to- spýtal sa Martin. -Tá koža tu nemôže byť dávno. Už by určite zhnila aj s tým trámom.- Zdvihol lampáš vyššie nad hlavu aby sa lepšie rozhliadli. Zazreli pred sebou novú chodbu odbočujúcu vľavo. Táto odbočka bola širšia ako tá prvá čo objavili predtým. Podišli bližšie a ostali stáť ako skamenelí. Chodba pripomínala malú jaskyňu. V jej strede bolo ohnisko obložené kameňmi a okolo neho z troch strán hrubé trámy. Určite slúžili na sedenie. V chodbe pod sklepením na kamennú stenu bola pribitá dlhými cigánskymi klincami okliesnená haluz. Pripomínala vešiak, kde odseknuté bočné konáre mohli slúžiť na zavesenie rôznych vecí. Na pravo od ohniska v kamennej stene bol prehĺbený otvor v ktorom stála menšia železná truhlica pochádzajúca ešte z čias vojny. Nad ohniskom bola železná trojnožka. Určite slúžila na opekanie, lebo z jej horného hrotu na reťazi bol železný hák. Chodba ďalej nepokračovala. Bol to len tmavý výklenok.
-Sem niekto musí chodiť- osmelil sa prvý prerušiť mlčanie a napätie Jano.
-Ale kto- skôr pre seba zahundral Martin.
-Poďme preč. Čo ak niekto príde a uvidí nás- zo strachom povedal Jano.
-Cez deň sem určite nikto nepríde. To môže len večer alebo v noci. Popri Bani chodí do poľa dosť ľudí, aj pastieri sa tu motajú. Cudzích ľudí by si každý všimol..-
-A čo ak sú to nie cudzí.- pochyboval Jano.
-Žeby z dediny- krútil hlavou Martin.
-Možno. Neviem. Možno pytliaci… Poďme ďalej- opúšťajúc výklenok pobrali sa dopredu, aby zistili kde je vlastne koniec tejto čiernej diery. Pomaly kráčajúc zdalo sa im, že počujú ľudské hlasy. Zastali a načúvali. Sem – tam bolo počuť čudný zvuk. Keď podišli dopredu, ľudské hlasy boli zrozumiteľnejšie. I svetlo sa im zdalo jasnejšie. Ako keby prenikalo z hora. Zvedavosť ich ťahala dopredu. Aj chodba bola jasnejšia.
-Sen musí prenikať denné svetlo- povedal Jano a zastal. -Čo ak je niekto tu? Veď sme tam videli ohnisko. Niekto sem určite chodí. Má tu skrýšu.-
-To sú ženské hlasy- prerušil Janovo mudrovanie Martin. Načúvali a zhodli sa že sú to skutočne hlasy nejakých žien. Išli ďalej. Čím sa viac približovali k svetielku zistili, že hlasy prichádzajú z hora. Tmavá chodba sa zužovala a znižovala, lebo keď zdvihli palicu trochu vyššie dotýkali sa ňou jej kamennej klenby. Dopredu ich hnala túžba dozvedieť sa odkiaľ preniká sem svetlo a kde chodba končí. O chvíľu došli k cieľu. Na kamennú podlahu dopadal svetelný lúč zo stropu chodby. Pozreli hore. Nad nimi v kamennej klenbe bol vytesaný otvor ako nejaký komín, ktorý bol z časti prekrytí veľkým balvanom. Medzi stenou otvoru a balvanom bola malá škára, ktorou prenikal svetelný lúč. Nad nimi bolo počuť rozhovor. Slová však nerozumeli. Jano sa snažil dočiahnuť na vrchol klenby ale márne. Vyšiel i na kopec zeminy, ktorá sa zosypala otvorom z hora. Nedočiahol. Bol nízky. Martin začal do otvoru strkať palicu. Išlo mu to ťažko. Narážal na kamenie, ktoré sa zosýpalo a padalo do chodby. Zrazu mu palica prešla otvorom. Začal ju vyťahovať hore- dolu, aby zväčšoval otvor. Zem a drobné kamenie sa začalo sypať na neho. To robilo menší hrmot. Hlasy nad nimi zmĺkli. Martin veľmi zreval a vystrčil palicu otvorom ako len dočiahol. Jano sa preukrutne zľakol. Zhora sa ozval veľký výskot, krik a vresk, ktorý sa rýchlo vzďaľoval. Počuli i dupot, ako by niekto utekal. Obaja vystrašení stíchli čakajúc čo bude. Ostalo hrobové ticho, len občas sa ozýval tlmený, vzdialený hukot.
-Nechajme palicu v otvore a budeme hľadať na povrchu kde sa otvor nachádza- povedal Martin.
-Dobre. Ale mne sa zdá, ako keby nad nami bola lúka. Ale aká lúka je tým smerom od bani cez vrchol hory?- Hútal Jano.
-Zajtra pôjdeme hľadať.- Martin zdvihol palicu v otvore čo najvyššie a podložil ju niekoľkými kameňmi. Potom lepšie osvetlil lampášom okolie kde stáli, lebo doteraz si nič nevšímali, len svetelný lúč a otvor nad nimi. Chodba už ďalej nepokračovala. Buď bola zavalená, alebo to bol koniec bani. Najpravdepodobnejšie sa im zdalo, že baňa tu končí. Rozhodli sa preto vrátiť. Cestou späť ešte skúmali chodbu po jednej i druhej strane. Natrafili na niekoľko menších odbočiek, tie však už neskúmali. Len jedna nízka chodba, akoby pokračovala ďalej sa im zdala podozrivá.
-Nepozrieme sa do nej, čo je tam – opýtal sa Martin.
-Niet času, poďme už von- navrhol Jano.
Zastavili sa ešte pri ohnisku, obzreli si i túto skrýšu a pobrali sa rýchlo von.
-Ktovie kde už budú kravy- poznamenal Martin. Na ne pri skúmaní celkom zabudli. Z diaľky už videli aj vchod. Brodiac sa vodou náhlili sa k nemu. Keď vyšli z bani oslnilo ich denné svetlo. Rozhliadli sa po okolí a začali pohľadmi hľadať kravy.. Nikde na blízku ich nebolo. Rozbehli sa pod Žliebok i smerom k Vršku. Kráv nikde. Len Martinova koza obžierala v dolnom kúte pri plote ožinu.
-Aj kravy tu musia byť, keď je tu moja koza – povedal Martin. Zbehli ku nej a cez paseku videli prerazenú dieru. Prešli cez ňu a kravy sa popásali v mladom jačmeni.
-Ej keby nás tak ujčok Paľuška videli. Mali by sme po chlebe- v behu hovorí Jano a vyháňa kravy cez dieru na pasienku. Slnko stálo už vysoko na oblohe.
-Ktovie koľko bude hodín?- Spýtal sa Martin.
-Počkaj! Uvidíme. Odmeriam tieň.-
Jano zastal a krokmi odmeral dĺžku vlastného tieňa hovoriac.
-Za chvíľu bude obed. Poďme domov.- A pomaly začali zaháňať kravky z pasienky.
Celá debata | RSS tejto debaty