moje poviedky

III

Po kamenistej, dedinskej ceste hrkotal konský povoz. Na hornom konci zabočil   vpravo, prešiel popri zrubovom humne a vydal sa poľnou cestou cez  zelenajúce sa lúky k drevenému domčeku pod úpätím malého vršku. Vpredu na konskom drabináku, držiac v rukách opraty, sedel Mišo Štubňa a občas sa pozrel za seba. Mladé, asi štrnásťročné dievča sedelo na tmavom, drevenom kufri, pridržiavalo  sa drabín a vyzvedalo od svojho starého otca  všeličo. O chvíľku sa drabinák stratil v zákrute za chatrnými domčekmi. Pri nich stál chlapec, oblečený v krátkych zrebných nohaviciach pozerajúci za konským drabinákom. Dievča sa na neho usmialo a zdvihnúc jemnú rúčku zakývalo mu. Chlapec sa usmial, zdvihol ruku v ktorej držal nový zhotovený prak a zamával jej tiež. Keď sa mu konský povoz stratil z dohľadu pobral sa smerom na dolný koniec dediny.

Starý Mišo Štubňa dokočíroval voz k drevenej bráne, ktorú práve otvárala jeho žena, aby s ním mohol zíď do dvora. Tá už  z diaľky vítala svoju jedinú vnučku.

-Vítaj Slávka! Môj anjelik zlatý. Taká som rada že si prišla. Pod moja maličká – brala drevený kufor z voza v ktorom si dievča donieslo svoje veci. Slávka objala svoju starkú a tá ju obsypala bozkami.

-Starká!- Hneď jej vyčítala. –Veď ja som už nie taká maličká – chytiac sa starkej za ruku,  odchádzali do drevenej chalúpky.

Mišo Štubňa sa narodil v tejto drevenici, ktorú pred viac ako osemdesiatimi rokmi postavil jeho otec. Ten prišiel do dediny z Kysúc  robiť starému polesnému adjuktanta.  Býval u polesného v malej komôrke pri stajni z ktorej dvere viedli priamo na ulicu. Po čase sa zaľúbil do mladej a peknej kováčovej dcéry  Aničky.  Keď sa chcel  Ďurko Štubňa oženiť musel sa postarať i o obydlie, kde by si svoju mladú ženičku doviedol. Lebo i jej otec býval len v jednej izbičky v obecnej šmykni aj s ďalšími tromi deťmi. Požiadal preto polesného, či by mu nepridelil na odkúpenie viac guľatiny, aby si mohol postaviť drevený domček. Polesný bol dobrý človek a mladému adjuktantovy vyhovel. Ba dal mu i kus lúčky, kde by si ho mohol postaviť. Mladý Ďurko sa hneď pustil do roboty. Našiel si kresáčov a tesárov, ktorý mu do roka dreveničku postavili. Mladí manželia sa hneď po svadbe nasťahovali do malého ale útulného, dreveného domčeka. Tam sa narodil i jeho prvý a jediný syn Miško. Povyše domčeka, pod skalnatým lesným porastom vyvierala dobrá, čistá a pramenistá vodička,  ktorú nosieval Miško v kondličkách do domu, lebo do dediny na studňu bolo priďaleko. I niektorí dedinčania posielali deti na vodu k tomuto prameňu, lebo im pomáhala pri žalúdočných ťažkostiach. Keď chceli mať Štubňovci doma viac vody, priniesli si ju vo väčších kýbľoch.  Aby si ich však naplnili museli načierať do studničky menšou nádobou.  Preto sa Miškov otec rozhodol, že studničku prehĺbi, obmuruje kameňmi a zastreší, aby do nej nevtekala dažďová voda. Urobil to a do vrchného kameňa vysekal  nápis.

„ Štubňov prameň  –  1835“

Odvtedy dedinčania volajú túto studničku  Štubňov prameň a lúky okolo nej i okolo dreveného domčeka Štubňovie Lúčky. Miškovi  rodičia sa po čase pominuli  i on sa oženil. Drevený domček mu tak prirástol k srdcu, že ho zveľadil, pristavil k nemu maštaľku, odkúpil si okolo neho pár zemičiek a so svojou mladou ženou začali na nich hospodáriť. V manželstve sa im narodili tri krásne dcéry. Vychovali ich v pokore a skromnosti. Ako začali dievčence vyrastať a premieňať sa na devy, pokukovali po nich i dedinský mládenci. Po nedeľných bohoslužbách, mládenci stojaci v hlúčiku pred kostolom  túžobne pozerali na ich driečne postavy. Keď bola v dedine veselica,  tí smelší prichádzali i do drevenici popýtať rodičov, aby ich pustili na dedinskú muziku. Aj ich pustili no vždy im prízvukovali, aby si dávali pozor a nedali sa zviesť nejakým lapajom na niečo, čo ich môže poznačiť na celý život.

Najstaršiu dcéru Boženku vídali rodičia často sa prechádzať s mladým Ferkom Meličkovie z mlyna,  popri Bystrej riečke tečúcej poza kopček pod ktorým stál ich domček. Mlyn stál poniže ich drevenici postavený na brehu riečky. Obilie do mlyna vozili gazdovia zo širokého okolia. Na riečke nebolo plytkého brodu a drevený most, ktorý stál v susednej dedine veľmi predlžoval cestu na povozoch do mlyna. Preto z osady Zárečie ležiacej za riekou vozili sedliaci obilie na pltiach alebo širokých loďkách aby sa dostali skôr k mlynu. Štubňovcom nebolo proti vôli, že sa ich dcéra stretáva s jediným mlynárovým synom.  Mlynica dobre vynášala a mlynárske remeslo bolo výnosné, lebo pri mlynici bola i píla. Keď mlynárovie Ferko požiadal ich dcéru o ruku, s radosťou súhlasili a vystrojili jej veľkú svadbu. Boženka sa po svadbe presťahovala do mlyna. Keď sa mlynárovci pominuli ostala gazdinou a pani mlynárkou na Vodnom mlyne pod Vrškom. Pán Boh im deti  nepožehnal. Zašli preto za sirotským otcom do susednej dediny, požiadať o šikovnú sirotu, ktorá by u nich slúžila.  Ušlo sa im mladé, štrnásťročné dievča Albínka, pochádzajúce niekde z dolniakov. Dievčina bola šikovná, poslušná a pracovitá. Mladí Meličkovci si ju obľúbili. Hoci robila vo mlyne slúžku, po čase ju brali ako členku rodiny. Dievčina sa naučila robiť všetky roboty. Obsluhovať mlyn i pílu keď bolo treba. Ak mlynárovci  odišli do mesta, alebo na návštevu, mohli sa spoľahnúť na Albínku. Aj zákazníci ju chválili, ako sa  rezko zvŕta okolo mlynských kameňov alebo pri nastavovaní píli. Keď Albínka dovŕšila šestnásť rokov Meličkovci si ju osvojili. Často chodievala i do dreveného Štubňovie domku pomôcť starkým, keď dom spustol a všetky dievky sa rozpŕchli svetom.

Aj druhá Štubňovie dcéra Amálka zanechala rodnú drevenicu a vydala sa do osady Zárečie za Bystrú riečku. Ulakomila sa na syna z bohatého, gazdovského dvora. Rodičia neboli veľmi radi, že si vybrala mládenca o ktorom išiel po okolí zlý chýr. Bol veľký frajerkár a rád sa pozeral na dno pohárika. No Amálka neposlúchla ich radu a vydala sa za neho. Deti tiež nemali. Na ich gazdovskom dvore boli slúžky i sluhovia, no roboty bolo oveľa viac, preto musela drhnúť od svitu do mrku. Svojich rodičov veľmi málo navštevovala, akoby sa hanbila, že nedala na ich radu. Keď svokrovci umreli všetka ťarcha a starosť ostala na nej. I pred mužom pijanom musela ukrývať pár grajciarov, ktoré získala odpredajom z dvora, aby ich neprehajdákal na pijatiku alebo s neviestkami v meste. Veľa sĺz  vyronila potajme, aby ju nevideli slúžky a sluhovia, keď muž ostal na niekoľko dní mimo domu a nevedela kde krky láme. Raz ju pristihol plakať i sluha  Martin.  Sedela v maštali na stolčeku, ktorý používali slúžky pri dojení. Podišiel k nej, prihovoril sa  a poľutoval ju. Chytila jeho ruku a zaprosila, aby nevyzradil v akom položení ju uvidel. Dlhšie podržala jeho ruku, telo sa jej zachvelo a pozrela do jeho pekných, tmavých očí a na statnú, mužskú postavu. Spamätala sa. Pustila mu ruku, rýchlo vstala a chvejúc sa opustila maštaľ. Ešte z dvier sa obzrela vidiac, ako sa uprene pozerá po nej. Odvtedy sa často  zadívala na neho, keď priahal do voza, riadil statok alebo len tak sedel večerom pod košatou jabloňou, oddychujúc po celodennej robote. Vyhýbala sa mu, nechtiac sa s ním stretnúť osamote. I Martinovi ušiel niekedy zrak na peknú postavu gazdinej i na jej smutné, akoby vždy vyplakané oči.

Najmladšia dcéra Lucia bola dlho slobodná. Ani si nehľadala ženícha, hoci jej rodičia pripomínali, že na Štubňov dvor treba mladého gazdu, lebo starý už nedovladzuje.  Mala veľa nápadníkov, ktorým sa však po čase zunovalo dvoriť nepoddajnej dievke. Ona sa len usmiala a hneď mala plno výhovoriek.

-Nenašiel sa v dedine taký čo by sa mi páčil. A do mesta si hľadať nepôjdem, nech príde za mnou sem- žartovne odpovedala. A keď sa na Štubňov dvor mladý gazda neunúval a starý už nevládal všetko pole riadne obrobiť, ponúkol svoje zemičky bohatým sedliakom na predaj. V prvom rade chcel predať role na druhej strane dediny, ktoré boli od jeho drevenici najďalej. Spomenul to i pred richtárom ak bude vedieť o nejakom kupcovi nech,  ho naradí k nemu.

Raz zavítal na ich dvor neznámy, mladý pán. Prešiel drevenou bránkou, obzerajúc, či nevyskočí na neho nejaký Dunčo. Od stajní ho chvíľku pozorovala Lucia a keď bezradne postával na dvore podišla k nemu. Neznámy muž odetý v tmavých háboch sňal z hlavy vysoký, čierny cylinder, ukloniac sa, oslovil mladú devu.

-Dobrý deň, slečinka!-

-Hľadáte niekoho- spýtala sa Lucia odkladajúc na kamennú podstienku z lieskových páraníc upletený kôš.

-Áno. Hľadám…-vytiahol z vnútorného vrecka  štvormo zloženú listinu, nahliadnuc do nej pokračoval. –Hľadám pána Michala Štubňu.- Pozrel na dievčinu a milo sa  usmial.

-Je to môj otec. Prejdite ďalej.- Podišla k drevenici, otvorila vchodové dvere, zavolala dovnútra.

-Ocko! Niekto vás hľadá.-

-Ďakujem pekne milostivá slečinka.- Ešte sa raz uklonil a vošiel do miestnosti. Štubňa sa prekvapene pozrel na mladíka. Len čo mladý muž vošiel do miestnosti, podišiel k domácemu pánovi, podávajúc mu ruku hovoril.

-Som advokát Martin Bakay. Zastupujem mešťanostu pána Juraja Gráca z okresného mesta.  Mám informácie, že chcete odpredať 50 holdov rolí na Kozej hore zvažujúcich sa k mestu. O kúpu prejavil záujem aj pán mešťanosta.-   Po chvíľke ticha sa opýtal a pokračoval.

-Vy ste pán Michal Štubňa, však?-

-Áno. Role na Kozej hore chcem predať. Ale posaďte sa – ukázal na stoličku stojacu pri dlhom stole.

-Pán mešťanosta ich chce kúpiť, lebo susedia s jeho pozemkami a sú zaklinené i do jeho hory. Chce rozšíriť svoje majetky a tieto pozemky by mu uľahčili aj prístup na ne. Ponúka výhodnú cenu. Tu prosím je návrh. Ak budete súhlasiť zájdem do grunbúchu, vytiahnem potrebné podklady a pripravím kúpnu zmluvu.- Podal Michalovi listinu, ktorú držal v ruke.

-Počkajte, hneď. Len si vezmem okuliare- vstal od stola, podišiel k malej truhlici hľadať okuliare.

-Kde len sú?- Šomral si sám pre seba. Keď ich nenašiel prišiel  k dverám a zavolal na dvor k svojej dcére.

-Lucia, nevieš kde sú matkine okuliare? Nemôžem ich nájsť.-

-V truhlici- zavolala Lucia z vonku.-

-Ale tam sú nie. V truhlici som ich hľadal.-

-Tam niekde musia byť- prišla z vonku odpoveď. –Počkajte. Pozriem sa.-

-Ja ešte nepotrebujem okuliare. Ale na také drobné písmená už nedovidím- hovoril mladému pánovi.

Vtom sa otvorili dvere a do miestnosti prišla Lucia. Mladý fiškáľ sa otočil a oči uprel na peknú slečinku, ktorú stretol na dvore.

-Tu sú- podišla k stolu a otcovi podala okuliare.

Fiškáľ  jej pozrel do tvári a nemohol odtrhnúť od nej svoj zrak.

-Vieš čo. Na! Pozri sa na to ty!- Podával jej listinu.

-Čo je to? – Spýtala sa Lucia.

-Je to návrh úradnej ceny za role na Kozej hore.- Povedal mladý fiškáľ.

-My ideme predávať role- pýtala sa a  nechápavo  pozrela na otca.

-Áno. Keď nechceš mladého gazdu do dvora. Ja to už nezvládam.-

Lucia pozrela do listiny, potom na mladého advokáta, na otca a znova do listiny.

-Tak čo?- Spýtal sa jej otec. –Je to dobrá cena?-

-Ja neviem. Ale mne sa zdá  že dobrá.- A povedala navrhnutú cenu.

-Pochybujem, že by ste od niekoho dostali viac. Pán mešťanosta si to dobre zvážil preto radšej nadhodil, aby odradil  iných záujemcov… Tak, ako sa rozhodnete?- Položil otázku.

-Dobre. Súhlasím.- Michal Štubňa sa hneď rozhodol.

-V poriadku. Dajte mi vaše dáta, pripravím kúpnu zmluvu a prinesiem vám ju na podpis.-

Michal Štubňa mu nadiktoval svoje osobné dáta a podal mladému fiškáľovi mozoľnatú ruku. Ten vstal od stola a pobral sa von. Michal ho vyprevadil k dverám a díval sa za ním. Lucia stojaca v strede dvora pozerala na mladého advokáta. Ten podišiel k nej, chytil jej ruku, zdvihol k perám a pobozkal ju.

-Bolo mi cťou spoznať takú peknú a milú slečinku. Dúfam, že sa ešte uvidíme. Teším sa na stretnutie.-  Položil si vysoký klobúk na hlavu a pobral sa k bránke.  Tam na neho čakal otvorený panský koč. Nasadol do neho a zamával smerom k dievčine. Lucia tiež zdvihla ruku, jemne ňou zamávala pozerajúc za odchádzajúcim mladým advokátom. Srdce jej zrýchlilo tep, zaliala ju červeň a zahorela túžbou ešte ho uvidieť. Potom sa spamätala. Obzrela sa k domu, či ju nevidí otec. Ten už v izbe uvažoval nad výhodnou ponukou za polia na Kozej hore.

Po tomto stretnutí začal mladý fiškáľ častejšie chodiť do dreveného domku pod Vršky. A prišla chvíľa, že i najmladšia Štubňova dcéra si našla svojho princa. No ten nechcel gazdovať na Štubňovom grunte. Po svadbe si svoju mladú ženu odviedol do prepychového domu v okresnom meste. Z ich manželstva sa narodila malá Slávka, jediná Štubňovie  vnučka. Tú teraz priviezol starý otec na drabináku, aby strávila dva mesiace školských prázdnin na dedine u svojich starých rodičov. A do Štubňovho domu pod Vrškom zavítalo malé slniečko, aby ich na staré kolená potešilo, rozveselilo a rozohrialo.

IV

Bola nedeľa popoludní. Po pravom brehu Bystrej riečky ozýval sa krik, spev i výskanie detí. V jej dolnej časti, vyše mlyna sedel hlúčik dievčat, z poľných kvetov si vili venčeky do vlasov, pospevovali a hrali sa. O niečo vyššie, na plytčine sa kúpali  chlapci.   Špliechali a skákali do vody.  Tí  smelší  a odvážnejší  preplávali i na druhý breh.

Odtiaľ vykrikovali na svojich kamarátov a potom sa vracali späť. Povyše Vršku už nebolo toľko zhonu a kriku. Tam ďalšia skupinka chytala ryby z doma zhotovených sietí, alebo z pod koreňov starých vŕb vyťahovali raky, ukazujúc ich svojim kamarátom ako zatínajú klepetá, keď im  do nich strkajú tenké vetvičky. Z poza Štubňovie latkového plotu pozerala na skupinu dievčat nesmelá Slávka. Po čase vyšla pred záhradku a pobrala sa pomalým krokom k ním. Obďaleč na lúke niektorí chlapci kopali do malej, prepučenej, gumovej lopty a behali za ňou.  Keď  dievčence zbadali Slávku zavolali na ňu.

-Poď medzi nás!- Slávka  osmelená  pohla sa rýchlejšie k dievčatám.

-Bývaš u Štubňov- pýtala sa jej Katka  Jonášovie keď prišla k ním.

-Áno- odpovedala.

-Ako sa voláš? Odkiaľ si? Si na prázdninách? Budeš tu bývať ?-Vyzvedali sa dievčence.

-Volám sa Slavomíra Bakayová.  Ale volajú ma Slávka. Bývam v meste a prišla som na prázdniny k starým rodičom- odpovedala.

-Môžeš sa s nami hrávať. Príď aj do dediny. Máme tam hojdačku zavesenú na strome. Ja som Katka Jonášovie-  predstavilo sa dievča čo ju prvé oslovilo.

-A ja Anka Zamutovie. Ja Marka Palkovie- razom sa predstavili všetky dievčence.

Zrazu do Slávkinho chrbta narazila gumená lopta a odrazila sa medzi ostatné.

-Nemáte dosť miesta na lúke? Musíte kopať do nás- rozkričala sa na chlapcov Katka. Chytila loptu a zahodila  do rieky.

-Nezahadzuj- zavolal na ňu Jano Laban. –My sme to nie naschvál- a bežal za loptou.

-Veď ju máte deravú- smiali sa dievčence. –Kúpte si novú!

-Dáte nám peniaze na ňu- opýtal sa Jano keď prechádzal za loptou popri nich.

-Mali ste si odkladať ne sporenie cez školský rok.- Zamiešala sa Anka.

-V meste na púti si kúpime- odpovedal Jano,  ponáhľajúc sa s loptou medzi chlapcov.

-Tebe som videl včera, keď ťa doviezli na voze- zastavil sa Jano pri Slávke. -Budeš tu celé prázdniny-  opýtal sa jej.

-Áno- prisvedčila.

– Chlapci- zakričala Slávka za ním keď odchádzal – ja vám dám novú loptu. Doniesla som ju z mesta.-

-Nedávaj im- zastarela sa Katka. –Hneď ti ju roztrhajú, tak ako túto. Radšej sa mi budeme s ňou hrať.-

-Mám aj druhú. Idem ich doniesť- vstala a pobrala sa do domu. O chvíľu sa vrátila s dvoma loptami. Tú väčšiu podávala  Janovi so slovami.

-Túto dám tebe Môžeš si ju nechať. To máš za to, že si ma pekne privítal a zakýval mi. A túto darujem vám dievčence, že ste ma prijali medzi seba.- Podala loptu Katky Jonášovie.

-Budú ťa rodičia hrešiť, že rozdávaš lopty čo ti kúpili- namietala Katka.

-Nebudú. Keď prídu za mnou  poviem im aby mi kúpili druhé. Tu mám ešte iné hračky. Potom vám ich ukážem.-

-Tvoji rodičia majú tak veľa peňazí, že ti môžu kúpiť hračky- čudovali sa  dievčence.

-Ja neviem či veľa. Ale kúpia mi všetko čo chcem. Vy nemáte žiadne hračky?-

-My kúpené hračky nemáme. Ušijeme si z handričiek bábiku a hráme sa ináč.-

-Ako-  zvedavo sa pýtala Slávka.

-Tancujeme, spievame, hráme sa na vyčítanku, schovávačku, naháňačku. A chlapci, tí robia všelijaké sprostosti. Chytajú ryby, raky, skáču do vody, naháňajú roztrhanú loptu, robia nám zle. Ale cez prázdniny musíme pásť kravy, alebo chodiť sušiť sená.-

-Viete sa hrať s loptou vybíjanú- pýtala sa ich Slávka.

-Nie. Ako sa to hrá?-

-Naučím vás. Bude sa vám to páčiť. Začala im vysvetľovať ako sa hrá vybíjaná. Potom sa išli hrať. Od začiatku im to nešlo ale po čase sa do toho dostali. Aj chlapci prestali behať za loptou pozerajúc na dievčence ako sa hrajú.

-Môžete sa pridať k nám- pozvala ich Slávka.

-Nevolaj ich. Tí budú do nás silno hádzať- namietali dievčence.

Chlapcom sa hra tiež zapáčila a pridali sa k dievčatám. I ostatní čo chytali ryby alebo sa kúpali, prišli sa pozrieť na novú hru s loptou. Mestské dievča Slávka sa stala stredobodom pozornosti. Dedinské deti si ju obľúbili. A ona bola rada, že si tu našla nových kamarátov.

V

Jano s loptou v ruke radostne dobehol domov.

-To máš čo- spýtal sa ho otec len čo otvoril  izbové dvere.

-Loptu- odvetil a kládol ju do kúta k malej truhlici stajacej vedľa jeho posteli.

 -Odkiaľ to máš? Kto ti ju dal- vyzvedal sa otec a zobral loptu do rúk.

-Dievča čo prišlo do Štubňov na prázdniny.-

-A to ti len tak, pre nič za nič dalo?-

-Áno. Pri riečky sme sa hrali s takou roztrhanou, tak nám dalo túto na hranie.-

-Jej rodičia o tom vedia?-

-Neviem.-

-Tak vieš čo. Zajtra keď prídeš z pasenia, pekne – krásne jej loptu vrátiš.-

-Prečo?- Pýtal sa smutne Jano.

-Lebo nechcem, aby jej rodičia prišli ju k nám dovedovať.-

-Ale ona nám ju dala sama… na hranie.-

-To je jedno. Ak vám ju dala na hranie, tak sa s ňou hrajte. Ale potom jej ju vráťte. Doma ju nechcem vidieť. Rozumel si?- So zvýšeným hlasom vrhol pohľad na Jana.

-Rozumel.- So sklonenou hlavou povedal Jano.

-Veď to je drahá lopta. Rodičia za to dali peniaze a ty ju od nej len tak  prijmeš. Zajtra ju nechcem vidieť doma!-

-Dobre.-

Na druhý deň podvečer vzal Jano loptu a smutne sa pobral krížom cez lúky k Štubňovie obydliu. Pomalým krokom sa blížil k ich plotu. Z dvora sa ozývalo  slabé brnkanie a tichý dievčenský spev. Zastal a načúval. Po chvíľke sa pobral bližšie k plotu, nazrel cez medzeru medzi latkami do dvora. Na drevenej lavičke pod starou, košatou čerešňou uvidel sedieť  Slávku ako brnká po nástroji a spieva  starú, ťahavú pesničku. Keď nazrel ponad plot uvidela  ho. Hudobný nástroj oprela o lavičku a podišla k nemu.

-Prišiel si za mnou- pýtala sa ho.  –Poď dnu- otvárala drevené vrátka do dvora.

-Nejdem. Vraciam ti loptu – a podával jej peknú, omaľovanú loptu.

-Prečo? Čo je s ňou? Nechceš ju?- Prekvapene sa na neho dívala.

-Nič je nie s ňou. Ale musím ti ju vrátiť. Otec mi prikázal- smutne povedal Jano.

-Ale prečo? Veď ja som vám ju dala na hranie- čudovala sa Slávka.

Áno. Hrať sa s ňou môžeme, len ju nesmiem doniesť domov, aby sa tvoji rodičia nehnevali a nehrešili ťa.-

-Čo to hovoríš – usmiala sa. –Moji rodičia sa určite nebudú hnevať. Som si istá. O to sa ty neboj.-

-Ja sa nebojím. Ale otec mi ju nedovolí mať doma.-

-Tak teda dobre.- Vzala od neho loptu a zahodila ju smerom k vchodovým dverám. –Keď sa pôjdete hrať vypýtajte si ju. Poď ďalej!- Pozvala ho dovnútra zatvárajúc za ním drevenú, vchodovú bránku.

-Na čom to hráš?- Pýtal sa jej Jano ostýchavo a pomaly šiel za ňou.

-Na gitare. Poď ukážem ti ako sa na tom hrá. Ty si ešte nevidel gitaru?- Pýtala sa ho berúc do rúk hudobný nástroj. Sadla si na lavičku a širšiu , zdobenú, farebnú  pásku prehodila cez hlavu.

-Sadni si vedľa- ponúkla mu miesto pri nej.

Potom na hmatníku  prstami pritlačila struny, brnkla po nich a ozval sa lahodný súzvuk tónov, vytvárajúci čistý, gitarový akord. Za tým preložila prsty  ináč, znovu brnkla po strunách a gitara vydala iný akord. Začala spievať pomalú  pesničku.

Jano s úžasom pozeral po dievčine. Hľadel na jej pery, pozrel do veľkých modrých očí, na prsty, ktoré ľahko prekladala po gitarových strunách a započúval sa do známej piesni, ktorú mu tak často spievala jeho nebohá matka. Pri tejto piesni si na ňu spomenul. Navždy ho opustila keď mal osem rokov. Pľúcna choroba nedala sa vyliečiť, lebo  peňazí na doktorov nebolo. Doma i na poli bolo plno roboty. Robila do úmoru, až kým ju choroba nepripútala k posteli z ktorej už viac nevstala.

-Naučím ťa hrať na gitare.- Prerušila jeho dumanie, keď dospievala.

-Chceš?-

Jano pokrčil plecami.

-Budem tu celé prázdniny, za ten čas sa niečo naučíš. Skús to!-

Podala mu gitaru. Širokú pásku si prevesil cez krk ako to videl u nej.

-Takto. Ukážem ti najľahší akord. E-dur.- Chytila mu prsty a položila na struny aby vytvorili akord. Dobre ich pritlač. A teraz brnkni po strunách. Jano brnkol na struny, tie však nevydali akord len zaštrkali po kovových pražcoch.

-Musíš viac pritlačiť všetky struny ktorých sa dotýkajú prsty. A tie ostatné musia byť voľné. No ešte skús!-

Jano viac pritlačil struny a brnkol po nich. Už vydali lepší zvuk.

-No vidíš. Už je to lepšie. Ale akordy sa ešte nebudeš učiť. Musia ti stvrdnúť brušká prstov, aby si nemusel na struny silno tlačiť. Musíš lepšie ovládať všetky prsty, aby si ich mohol ľahko a rýchlo preložiť   na ďalší akord. Tak čo? Chceš sa to naučiť?-

-Naučím sa to vôbec?-

-Určite. Máš dlhé prsty. Ľahko s nimi dočiahneš i na tú najhrubšiu strunu.-

-Na čom sa budem učiť, keď ja nemám gitaru.?-

-Dám ti svoju. Mám menšiu na ktorej som sa začínala učiť ja.-

-Lenže mne otec nedovolí, aby som doniesol niečo cudzie domov.-

-Ja ti ju len požičiam. Keď budem odchádzať, vrátiš mi ju.-

-Otec mi neuverí.-

-Pôjdem za tvojim otcom a poviem mu to ja.  Dobre?-

-Neviem či privolí.-

-Uvidíme. Zatiaľ ťa budem učiť tu. Prídeš každý deň keď budeš mať čas. Keď sa niečo priučíš zájdeme za tvojim otcom a vezmeš si gitaru, aby si sa mohol učiť aj na pasienkoch.-

Z poza drevenej šopy pozerala na nich Slávkina starká. Keď ju zbadal Jano, hneď sa postavil, pozdravil a chystal sa odísť.

-Už idem domov.- Povedal tichšie svojej kamarátke.

Slávka hneď podišla k starkej a rozpovedala, že by Jana chcela učiť hrať na gitare.  Večerom  keď bude mať Jano čas by sa tu stretávali. Starká nemala nič proti tomu. Tak sa spolu dohodli, že na lavičke pod starou čerešňou sa budú stretávať pri učení hry na gitare.