moje poviedky

IX

V piatok podvečer sa zhromaždili všetci pri plti. Jano Laban  povedal, že chlapci zo Zárečia chceli plť ukradnúť a on so Slávkou im v tom zabránili.

-Slávka sa chce plaviť s nami- povedal, keď ju uvidel prichádzať k plti.

-Ale sme sa dohodli, že dievčatá  na plavbu nevezmeme- odporoval Ďuro Mišák.

-Povedal si, že  plaviť sa  budú len tí čo vedia dobre plávať.-

-Áno.- Prisvedčil Ďuro.

-A ona vie z nás plávať najlepšie.- Nedal sa odbiť Jano.

-Ale je dievča. A dievčatá medzi nás nepatria. Čo ak sa jej niečo stane?- Pýtal sa Ďuro a po chvíľke pokračoval.

-Ale teda, ak chce ísť, nedbám.-

-Môžeš ísť. Vybavil som to.- Pristúpil Jano bližšie ku Slávky a ticho jej pošepkal do ucha.

-Ďakujem. Neboj sa. Budem všetko robiť tak ako chalani- s úsmevom a spokojnosťou pozrela po ňom.

Ešte  prehliadli plť, či ju náhodou nezbedníci zo Zárečia nepoškodili.

-Nastupovať!- Zavelil Ďuro. Chlapci si ho už predtým zvolili za kapitána, lebo prišiel s týmto nápadom a doniesol i plán na zhotovenie plti. A on sa aj tak cítil, ako by bol ozajstný kapitán na veľkom oceánskom parníku.

-Piaty na pravú a piaty na ľavú stranu plte! Martin Babic ku kormidlu! Ja budem v čele na mostíku pri vlajke. Slávka ty si sadni na lavičku do stredu! Budeš pozorovať  plavbu a okolie.- Po týchto rozkazoch priložil k ústam starú, rohovú trúbu, ktorú našiel v komore zastoknutú za hrubým trámom a tri krát do nej fúkol. To bol povel na vyplávanie.

-Veslovať pravidelne a naraz! Vyrážame!-

-Hurá!-  Chlapci sa chopili vesiel a plť sa pomaly pohla na svoju púť dolu Bystrou riečkou.

Vody boli pokojné, lebo riečka sa vlnila  v rovinatom koryte.  Plť plávala pomaly a chlapci ani veľmi neveslovali. Už  začínal tmavieť obzor keď opúšťali dedinský chotár. Dolu pod dedinou sa  rozprestierali široké lány, no za nimi v diaľke sa dovysoka  týčili vysoké,  čierne,  skalnaté kopce.

-Keď vyjde mesiac, priplávame k brehu a uložíme sa na odpočinok, aby sme sa zajtra mohli plaviť celý deň.- Povedalo Ďuro stojaci vpredu na plti.

Bledý mesiac vychádzal z poza skalnatých útesov keď chlapci navigovali plť k ľavému brehu. Priviazali ju o starú vŕbu a každý si rozložil pod seba   deku, alebo doma utkané pokrovce,  ktoré im slúžili ako podstielka. Políhali si a o chvíľku už  skoro všetci pokojne odfukovali.  Len čo začalo svitať,  Ďuro Mišák vložil do úst rohovú trúbu a oznámil budíček. Všetci si zbalili  veci,  pobrali sa k plti, ktorá sa pokojne hojdala na vlnách riečky. Martin ju odviazal, trochu potlačil  a naskočil na  ňu. Chlapci zaveslovali, aby sa dostali do  stredu riečky a plavili  dolu popri skalnatých útesoch.

-Tam je nejaká diera- ukazovala Slávka na vysoké bralo popri ktorom sa plavili. -Priplavme sa k nej a   prezrieme si ju.-

-Kormidelník, zabočiť v ľavo! Veslovať ku skale!- Zavelil Ďuro, ktorý bol tiež zvedavý čo za diera je v skalnatej stene celkom nad vodami riečky. Plť prirazila čo najbližšie ku skale. Diera nad vodami bola nízka a úzka, takže sa s plťou do nej nedalo vojsť.

-Preskúmame ju- opýtal sa Jano Laban.

-Niekto by  musel zísť dovnútra.- Povedal Ďuro ako kapitán tejto výpravy.

-Ale kto by bol taký odvážny, žeby sa na to podujal.- a pozrel sa po chalanoch.

-Ja to skúsim- ponúkla sa Slávka.

-Ty nie – namietal Ďuro. – To je pre dievča namáhavé a nebezpečné.

Kto sa odváži?-

Všetci mlčali a sklonili hlavy.

-Ja.- Prihlásil sa Jano.- Ale najlepšie by bolo, keby tam išli dvaja, aby si  pomohli, ak bude treba.-

-To je dobrý nápad. Kto pôjde ďalší?- Znovu sa pýtal Ďuro.

-Ja pôjde s Janom. Viem dobre plávať a nepôjdeme ďaleko od skalnej steny-  Znovu sa núkala Slávka.- Budeme len na okraji diery a plť je dosť blízko, aby sme mohli na ňu vyliezť ak by sa niečo prihodilo.-

-Dobre teda. Ale dovnútra diery  nesmiete zísť. Musíme vás mať vždy na očiach- súhlasil kapitán.

Jano so Slávkou stiahli zo seba vrchné ošatenie a spustili sa na vodu.

Pomaly plávali ku diere. Slávka bola pri nej prvá, nedbala, že na ňu kričali chalani z plti, aby počkala na Jana. Keď priplával Jano k diere niečo medzi sebou prehovorili a  vošiel hlbšie pod skalnatú stenu. Slávka ostala na dohľad, aby mohla dať znamenie alebo zakričať ak by bolo treba. Ďuro Mišák aj s Ferom Mikšíkom sa tiež pripravili že skočia do vody v prípade potreby.

-Ideme dnu- zavolala Slávka na chalanov a zašla do diery, kde pred chvíľkou zmizol i Jano.

Pod skalnatým bralom,  asi na výšku dvoch ľudských tiel bola priestranná jaskyňa z časti zaplavená vodou. Len na opačnej strane vyčnieval kúsok súši, ktorý bol pokrytí jemným, žltým pieskom. Keby bolo viac pršalo a vody riečky by sa zdvihli určite by boli súš zaplavili a zakryli i otvor ktorým sa dostali dnu. Voda v jaskyni bola pokojná, a zdalo sa ako by z nej ani  neodtekala.  Obaja s úžasom hľadeli na všelijaké výtvory bielych skalnatých stien vyčnievajúcich z nich, ktoré im v šere  jaskyni pripomínali rôzne postavy.

-Tam je ďalší otvor- ukázal Jano na malú, čiernu dieru, ktorá na nich zízala z pod mohutného balvana stojaceho na pieskovej súši. Slávka pozrela tým smerom a začala k nej plávať.

-Pozrieme sa dnu- a už vychádzala na jemný piesok. Po chvíľke k nej doplával i Jano a vyšiel z vody. Nazrel do diery. Z nej sa ozývalo dunenie a  šplechot vody.

-Nič nevidieť. Je tam tma ako v rohu- povedal Jano keď nazrel dovnútra.  

-Vráťme sa- povedala Slávka, keď k nim doľahlo volanie chlapcov z plti. Zišli do vody a plávali  von z jaskyni smerom k plti. Všetci chlapci na plti stáli a pozerali na blížiacich sa plavcov.

-Čo ste objavili- pýtal sa ich Ďuro Mišák a pomáhal im vyliezť na plť.

-Je tam malá jaskyňa.- Zadychčane hovoril Jano a utieral sa zrebným uterákom. –Skaly sú bledé a rôzne výtvory na nich pripomínajúce zvláštne postavy.-

-A na jej opačnej strane je ešte ďalší otvor. Aj sme nazreli dovnútra, ale pre tmu nebolo nič vidieť. Ozývalo sa len čudné dunenie, hučanie a šplechot vody. Bolo by to dobre prezrieť so svetlom- povedala  Slávka.

-Máme vozový lampáš, môžeme to skúsiť- s nadšeným navrhol Martin Babic.

-Teraz nemôžeme  preskúmať jaskyňu. Na túto robotu sa musíme riadne pripraviť. Máme len jeden lampáš a málo náplni v ňom. Čo ak nám niekde v jaskyni vyhorí. Ani von z nej nevylezieme. Urobíme novú výpravu, len na jej  preskúmanie.- Rozvážne uvažujúc vyslovil sa Ďuro Mišák a pokračoval.  -Teraz ideme ďalej! Zaberte chlapci! Martin ku kormidlu a vyrážame. Smer dolu riekou! Hurá!-

-Hurá! Ideme- ozvala sa z trinástich hrdiel smelých pltníkov.

-Raz, dva, raz, dva!  A naraz!- Udával tempo veslovania Ďuro. Plť sa pomaly dostávala do stredu rieky a pokojné vlnky ju niesli dolu prúdom do neznámych končín.

X

Blížilo sa k obedu. Slnko stálo už vysoko na nebi. Z poza  vysokých, horských masívov týčiacich sa za riekou a tiahnucich až k východnému obzoru, rýchlo sa približovali tmavé, dažďové mračná. -Príde búrka- ustráchane sa pozeral dovysoka Ďuro Mišák. –Budeme musieť  priplávať k brehu a prečkať ju.-

-Z týchto oblakov pršať nebude- oponoval mu Fero Malík, ktorého chlapci prezývali „hvezdár“, lebo hlavu mal vždy  vykrútenú nahor, ako by sa pozeral na večerné hviezdy.

-Po tých sparných dňoch môže byť- pridal sa Jano Laban- ale to bude až k večeru. Za ten čas sa preplavíme ešte hodný kus cesty.-

-Len aby- zašomral  si pre seba Ďuro a prešiel dopredu plti k vztýčenej  vlajke, ktorou silnejúci vietor riadne trepotal. Chlapci sa trochu upokojili no museli  plť lepšie viesť, lebo vlny následkom vetra zosilneli a tá sa plavila rýchlejšie. Zrazu bolo počuť vzdialené hučanie, ktoré sa rýchlo približovalo. Vtom sa strhol silný vietor, ktorý dohnal veľký, čierny oblak. Nad horami zahrmelo a v diaľke bolo vidno križovať sa blesky.  Sem – tam padlo niekoľko dažďových  kvapiek, ktoré začali hustnúť a od vzdialených hôr sa blížil dážď.

-Už je to tu- zavolal Ďuro. 

-Všetkými silami k brehu – zavelil. Chlapci  chopili veslá a celou silou sa snažili  doviesť plť na úzku plytčinu k pravému brehu. No zvyšujúce sa vlny, silný vietor a prudký spád riečky pretekajúcej popri vysokých horských bralách im v tom bránili. Plť nie a nie dostať zo stredu rieky, ktorá ich rýchlo unášala svojim korytom. Martin Babic sa všemožne pokúšal dreveným kormidlom odraziť plť do boku a zavolal na chlapcov.

-Pravá strana neveslovať  a ľavá viacej zabrať! A naraz!- Márne však boli jeho povely i povely Ďura Mišáka. Plť na  rozbúrených riečnych vlnách  sa kolísala, hojdala a občas sa cez ňu prevalila i mohutnejšia vlna. V prudkom lejaku a  v  rozvírených vodách stala sa neovládateľná. Hrmot hromov, hukot  vody a silné blesky bijúce do neďalekých skalných končiarov vnášali medzi chlapcov strach a paniku.

-Silno sa držte zábradlia, aby vás nezhodilo do rieky!- Volal na chlapcov Ďuro, držiaci sa stožiara na ktorom boli už len zvyšky roztrhanej vlajky. No rieka  čím ďalej, tým  bola viac rozvodnenejšia a vlny , ktoré sa prelievali cez plť mohli  hocikoho strhnúť do jej zradných vôd.

-Čo budeme robiť- volali chlapci na svojho kapitána aj sami sa jeden – druhého pýtali. No odpoveď na túto otázku bola veľmi ťažká. Nevedel to ani ich kapitán, ktorý bezradne stál vpredu na  plti a pozeral raz na chlapcov a raz na riečku, ktorá sa za niekoľko minút premenila na dravú a rozbúrenú vodnú riavu.

Dážď silnel, voda sa valila ako z krhly,  hromy a blesky bijúce do skalných útesov ozvučovali celú riečnu kotlinu, ktorou sa plavili naši dobrodruhovia.

-Blíži sa veľká vlna – kričal Ďuro Mišák. – Určite sa prevalí cez plť. Dávajte pozor jeden na druhého či…. – nedopovedal. Veľká, prívalová vlna nadvihla plť, ktorá sa stala  jej hračkou, celú ju zaliala, zmietla z nej všetko čo nebolo pripevnené a v jej hukote zanikal krik a zúfalé volanie detí, ktorí  ostali na nej. Po prvej vlne prišla druhá a hneď za ňou ďalšia, ktorá už bola menšia a miernejšia. Následkom týchto vĺn sa plť dostala na ľavý riečny breh. Keď ju zaliala ďalšia vlna   plť narazila na starú jelšu a rozpoltila sa.  Prudké vlny   unášali časti plti po prúde do stredu riečky. Všetci, čo videli že sa plť rozdelila kričali a hádzali sa do riečky, dúfajúc že sa doplavia na jej breh. Pri brehu už nebol taký silný prúd vody, hoci plavcov unášal po prúde no tí sa pomaly približovali k súši. Prvý sa ocitol na pevnej zemi Jano Laban, za ním priplával Ďuro Mišák, aj Ondrej Pastorok a pomaly  i ostatní.

-To sme nie všetci- kričal  Jano Laban na Ďura, ktorého vlny odniesli niečo nižšie.

-A kde je Slávka- pýtal sa sám seba.  –Slávka!  Slávka!- Volal Jano a hľadel po brehu, no tú medzi chlapcami, ktorí doplávali na breh nevidel.

-Tam je ešte niekto – ukazoval Tomáš Repiský smerom, kde sa riečka stáčala v ľavo.

-Sú tam vedľa seba dvaja- kričal Ďuro Mišák. Všetci čo boli na brehu rozbehli sa dolu popri riečky aby pomohli  plávajúcim dostať sa na breh.

-Pomóóóc!  Pomóóóc- v tomto veľkom hluku a dunení hromov bolo slabunko počuť toto volanie.

-To je Slávkin hlas. Potrebuje pomoc. Chlapci poďme jej pomôcť- zavolal Jano na svojich druhov a už aj skočil do vody plávajúc smerom  odkiaľ sa ozývalo volanie o pomoc. Niektorí tiež poskákali do vody a plávali tým smerom. Keď sa približovali k plávajúcej dvojici Slávka na nich volala.

-Niekde sa stratil  Jožko Polák. Skúste ho hľadať- volala na plávajúcich chlapcov, držiac za šaty Miša Porubeňa aby mu pomohla dostať sa  na breh.

-A kde sa stratil Jožko- volajúc pýtal sa jej Jano.

 -Bol v strede plti keď sa rozpoltila a spadol do vody.  Neviem kde sa potom podel. Ja som sa pustila za  Mišom, ktorého zhodila vlna a kričal, aby som mu pomohla, lebo bol zamotaný v povraze.- Chlapci  sa pustili v riečke hľadať Jožka Poláka, najmladšieho z tejto výpravy no nenašli nič. Po čase vyplávali na breh hodne nižšie ako boli  ostatní.  Keď tí prišli k nim spýtal sa Ďuro Mišák.

-Kto nám ešte chýba?- Začal počítať aby zistil koľko chlapcov stojí vedľa neho. Napočítal ich dvanásť.

-Len Jožko nám chýba. Jožkóóó!  Jožkóóó!- Volal smerom k rozvodnenej riečky a začali volať i ostatní presúvajúc sa pomaly po prúde, či ho náhodou neodniesli silné vlny nižšie.  Celá družina prešla hodný kus a už začali pochybovať, že by ho mohli vody  až sem doniesť a nepriplával by k brehu.

-Jožko vedel dobre plávať- hovoril svojim kamarátom Ďuro. –Keď ho aj prúd strhol, vedel by sa z neho dostať, lebo sme už boli  blízko brehu. Jedine, že nemohol plávať, ak mu v tom niečo bránilo.- Skôr pre seba si húdol kapitán tejto nešťastnej výpravy.  Tu celá družina zmĺkla, akoby  každého precítil strach a zlé tušenie, či sa niečo hrozné nestalo.

-Čo budeme robiť- pýtal sa mĺkvych kamarátov Ďuro Mišák. Nik nepovedal ani slovko, nik neodpovedal na túto otázku. Všetci len nehybne stáli na brehu rozvodnenej rieky, hľadeli na jej hladinu, alebo občas pozreli do diaľky či tam neuvidia svojho kamaráta. No nič neuvideli. Preto sa pomaly pobrali späť.

-Kde zhodila vlna Jožka- spýtal sa Slávky Jano Laban.

-Keď plť narazila do stromu zhodilo ho do rieky a viac som ho nevidela. Ja som začula len Miša ako volal aby mu niekto pomohol.. Či volal o pomoc aj Jožko neviem. V tom huku som nič nezačula. – So smutným hlasom a slzami v očiach hovorila Slávka.

Výprava postupne kráčalo proti prúdu riečky po ktorej sa pred malou chvíľkou plavili smerom k neznámemu kraju v ktorom nikdy predtým neboli. Brodili sa rozmočenou lúčinou, prechádzali pomedzi husté kroviská,  šplhali sa na prudké zrázy a mohutné bralá, ktoré im prichádzali do cesty v napredovaní k domovu. Lejak už stíchol a premenil sa na jemný dáždik ktorý, ich neustále zmáčal. Na západnom obzore už bolo vidno  trhať sa mračná, no slniečko z poza nich ešte nevykuklo.  Pomaly sa schyľovalo k večeru.

-Do súmraku sa domov nedostaneme- povedal Ďuro Mišák a zastal si oprúc sa o palicu, ktorou sa podpieral pri tomto putovaní. Po chvíľke pokračoval. -Musíme odbočiť od koryta riečky a hľadať niekde útulok na prenocovanie. Potrebovali by sme sa aj osušiť.  Noc bude  po tomto lejaku chladnejšia… Ale kde hľadať útočište?… Nikto to tu nepozná, nevieme kde sa nachádzame?-

-Najlepšie by bolo vyšplhať sa na tento kopec a rozhliadnuť po okolí, či niekde nablízku nevidno dedinu. A to hneď pokiaľ neostane tma – navrhol Jano Laban. –Možno by nám niekto dovolil pri sporáku osušiť sa  a povedal kde sa nachádzame.

-Máš dobrý nápad- povedal mu Mišo Porubeň.

-Jano poď, pôjdeme spolu na kopec. A vy ostaňte tu, aby sme vás našli keď zídeme dolu.-

-Dobre chlapci. My sa tu zložíme a dočkáme na vás akú správu donesiete.- Rozhodol kapitán výpravy.

Jano s Mišom sa vybrali na vrchol vysokého, skalnatého vrchu. Aby sa im lepšie šlo, zašli na južnú stranu, ktorá nebola tak kamenistá a niekde vytŕčali zo zemi aj steblá suchej trávy. Chlapci sa ponáhľali, aby sa dostali na vrchol čím skôr. Lebo keď slnko zapadne za hory v tomto zamračenom počasí rýchlo ostane tma a do diaľky nemusia dovidieť.  Na vrchol vyšli práve v čase, keď nad ďalekým obzorom vykuklo na malú chvíľku slniečko, ktoré sa už skláňalo za horizont tmavých hôr. Rozhliadli sa a na tvári im zaihral úsmev. Na opačnej strane kopca sa čupila malá osada asi desiatych drevených domčekov.

-Hurá!!! Sme na vrchole!- Zakričali do údolia, priložiac si ruky k ústam vytvoriac s nich trúbu, aby sa ich hlas šíril čo najďalej.

-Pod nami osada! Schádzame dolu!-

Rýchlo sa pobrali dolu z kopca aby mohli čím skôr vyraziť do osady.

Družina ich už čakala pripravená na odchod, lebo z vrchu počula ich volanie.

-Kadiaľ pôjdeme- oslovil prichodiacich Ďuro Mišák.

-Obídeme kopec touto stranou- ukazoval Jano Laban na priechod popri malom lesíku. -Tadiaľto sa mi zdá ísť  najlepšie. Na druhej strane sú veľké bralá, ťažšie by sme napredovali.- a vybral sa ako prvý  cez rozmočenú trávu k smrekovému lesu. Prešli ním.  Prišli na pokosenú lúku kde stáli kopy sena, ktoré osadníci nestihli zviesť z poľa. Vybrali sa jej stredom. Na jej konci v malej dolinke uvideli prvé domčeky čupiace  sa na úpätí vysokého kopca. Došli k prvému z nich a zastali pred neveľkým stavaním. Pod nim bolo naukladané množstvo orezaných hranolov, dosák a vedľa kopa rôznych odrezkov. Keď vošli cez malú, drevenú bránku na dvor, uvideli v jednom kúte zariadenie, ktoré poháňalo pílu na rezanie stromov. Zrazu na nich vybehol veľký chlpatý pec. Družina zastala a stŕpla. So strachom pozorovala  čo urobí strážca tohto príbytku.  Pes bol uviazaný na hrubej reťazi a neustále brechal proti ním. Z domu vyšiel straší muž. Na hlave mal široký klobúk. Odetý bol v hrubých  nohaviciach, zrebnej košeli,  na nohách bačkory. Podišiel bez slova k prestrašeným návštevníkom a keď bol celkom blízko, opýtal sa.

-Čo ste zač?-

-Pochválen pán ….. – nezrozumiteľne,  kresťansky pozdravila skupina  mladíkov.

-Kde sa tu beriete v takomto neskorom čase? Niekoho hľadáte? – Pokračoval ďalej domáci pán.

-Vidím, že ste celkom premočení.-

-Sme z dedinky od Štubňovho prameňa.- Prvý sa osmelil Jano Laban.

-Veď odtiaľto je to hodný kus cesty. Ako ste  sem došli?- Vyzvedal ďalej.

-Vybrali sme sa na plti dolu riekou. V polovici cesty nás zastihla búrka. Plť nám rozdrúzgalo, ledva sme doplávali na breh.-

-To ste teda hrdinovia – krútil nechápavo hlavou domáci gazda. -A to vás čo doviedlo k takémuto nezmyslu.?-

-Len tak. Z pasii.- Mykol plecami Ďuro Mišák. -Ale doplatili sme na to. Ani doma nevedia kde sme. –

-No, to vás  rodičia pochvália.  Korbáč na vás, pltníci. A teraz sa kde chcete pobrať?- Spýtal sa ich.

-A to ešte aj dievčinu máte medzi sebou?- Udivene sa zadíval na Slávku, ktorá stála vzadu za chlapcami a len teraz ju gazda zbadal.

-Nevieme ako ďaleko je odtiaľto naša dedina. Nikdy sme v týchto končinách neboli a nepoznáme cestu späť.- Zase sa pridal Jano Laban.

-Hodne ďaleko. Ak by ste šli pešo, do rána možno prídete. Ale to by ste museli isť rezkým krokom a bez oddychu. A ešte by ste mohli poblúdiť v horách, cez ktoré musíte prejsť. Na noc je nie hodno vybrať sa na cestu. Aj vlci sa potulujú po kraji.-

V tom vyšla z domu staršia ženička.

-Kto je to- pýtala sa svojho muža volajúc z prahu dverí.

-Ale mladíci sa vybrali na dobrodružstvo a zle sa im to skončilo. Sú od Štubňovho prameňa a nevedia cestu domov.-

-To chcú ísť teraz taký kus cesty? Na noc? Veď by sa v horách stratili. A keď ešte nepoznajú cestu. Vezmi ich dnu!- Volala na muža ženička.

-No poďte dovnútra. Pri sporáku sa trochu osušíte. Na noc vás do cesty  nepustíme- a viedol skupinu mladých dobrodruhov do svojej chalúpky.

Staršia ale prívetivá gazdiná ich usadila v pitvore pred malou chyžkou. Posadali si za dlhý stôl okolo ktorého boli drevené lavice s vyrezávaným operadlom.

-Niečo vám dám na prehryznutie, určite ste hladný- a nalievala do hlinených hrnčekov čerstvo nadojené mlieko. –Tomáš- zavolala na svojho muža, ktorý sa pristavil vonku pri sluhovi – dones z komory chlieb. A zavolaj aj Martina nech sa ide najesť.-

O chvíľku doniesol gazda  peceň chleba a položil ho na stôl pred neznámych hostí. Za nim došiel vysoký mladík, sluha a pomocník tejto rodiny. Prisadol si na koniec lavici a starenka mu podala hrnček s mliekom.  Gazda krájal veľkým, ale ostrým nožom chlieb a ukladal ho na veľký, drevený tanier.

-Berte si – ponúkol mladých. Všetci sa pustili s chuťou do jedenia.

Mladí dobrodruhovia boli už riadne vyhladnutí, lebo  všetko jedlo čo si  nabalili z domu, veľké vlny zmietli do rozvodnenej rieky.

-Miesto v dome na spanie pre všetkých nemáme- začal gazda rozhovor po večery.  -Chlapci  môžu prespať na sene v  humne a dvaja, tuto s Martinom v jeho komôrke. A dievčaťu ustelieme  v kúte na  posteli pri  slúžke. Budú sa musieť cez jednu noc nejako pomestiť.- Po chvíľke gazda pokračoval. -Ja zajtra ráno naložím fúru hranolov a dosák pre tesára v Zárečí. Ak vám to bude vyhovovať, môžete sa so mnou zviesť. A odtiaľ sa už  poľahky dostanete domov. Alebo máte inakší plán?- Pozrel sa po mladíkoch aby spoznal  ich reakciu.

-Nie. Nemáme.- Prvý sa ozval Ďuro Mišák. – Len…- a odmlčal sa.

-Dopovedz, keď si už začal- nabádal ho gazda.

-Len jeden  kamarát nám chýba. A nevieme, kde sa podel. Či ho pohltila voda a odniesla dolu korytom, alebo doplával k brehu a pobral sa domov. Keby sme išli popri rieke, možno by sme na niečo naďabili, alebo ho našli.-

-Veď my pôjdeme  cestou vedľa rieky. Keby vyplával na túto stranu brehu, určite by sa vybral proti prúdu k domu. Ak by sa zdržal tak ho stretneme alebo dobehneme. No ak ho pohltila voda, to je už horšie.- Poškrabal sa za uchom gazda.

-Tak a teraz poďte, ukážem vám nocľah- a prvý sa vybral z pitvora.

Zavčas ráno  všetkých zobudil  hluk na dvore. Sluha Martin a dvaja neznámi muži nakladali na dlhý, konský voz drevené hranoly a na ne hromadu dosák, ktorú gazda mal odviesť tesárovi do Zárečia. Po naložení náklad riadne upevnili, sluha zapriahol do voza pekný pár mocných koní a gazda zavolal na mládencov.

-.Nasadnite! Vyrážame!- Gazda so sluhom si sadli na predok voza a ostatní si posadali na náklad.

-Dobre sa držte- prikázal im. -Hijó- zakričal na koníky, šibol bičom do povetria a koníky pravidelne klopkajúc pustili sa s nákladom reziva smerom do malej osady, vzdialenej asi na pol dňa cesty vozom.

XI

Na dolnom toku Bystrej riečky, kde sa vody zlievali v širokom koryte a blížili  k sútoku s veľkou riekou, vlny už neboli také prudké a nebezpečné. I obloha sa pomaly vyjasnievala a zdalo sa, že ani dážď nebol taký silný, ako hore na vrchoch. Voda v riečke začala pomaly upadať a brehy sa žltli jemným pieskom, ktorý sem pravidelne naplavila  voda. Osadníci a dedinčania ho odtiaľto odvážali na konských i kravských povozoch, aby im slúžil na rôzne stavebné práce pri svojom obydlí. Vždy keď hodne napršalo, alebo po ústupe búrky vyšli si sedliaci obzrieť brehy riečky, či sú nánosy piesku dostatočné,  oplatí sa zapriahnuť do voza a doviesť si ho na svoj dvor.

Pri malej skupinke starých jelší zastal si Ďuro Bednár z neďalekej dedinky. Rozhliadnuc, zohol sa a zaboril ruku do jemného piesku. Vzal ho do hrsti,  rozšúchal  v nej či je dostatočne čistý, bez bahna a iných kalov.

-Je dobrý a ostrý. Bude na murovačku-  hovoriac sebe.  – Len vápno kúpiť,  odhasiť a šmikňa sa už ľahšie opraví … A koľko ho len naplavilo… Dobré tri vozy. No nič. Treba prísť a odviesť ho.- Zrazu jeho zrak upútal nejaký divný predmet ležiaci pri veľkom balvane niže neho. Pobral sa tým smerom.

-Veď je to človek.-  Pobehol, aby bol čim skôr pri ňom ak potrebuje pomoc.  -Nejaké chlapčisko… Utopenec… –mrmlal si.  Kľakol si k nemu, prevrátil  na bok nadvihnúc, aby z neho vyšla voda. Potom odhrnul jeho mokrú košeľu, priložil ucho na hruď, počúval.

-Dýcha.- V tom zbadal malú kaluž krvi a vzadu na hlave hlbšiu ranu.

-Omdlel.-  Povedal si a chlapcovi nadvihol hlavu, aby ju položil na ruku a nechal ležať na boku.  Zbadal, že sa chlapec pohol. Prihovoril sa mu a končekmi prstov ho jemne potľapkal po lícach.

-Vstávaj! Ako sa voláš?- Chlapec otvoril oči a nechápavo hľadel na neznámeho muža i na okolie kde sa nachádzal.

-Kto si? Ako sa voláš?- Znova sa ho pýtal. Chlapec neodpovedal. Len si rukou chytil ranu na hlave z ktorej ešte  vytekala krv.

-Nedotýkaj sa rany! Musím ti ju niečím obviazať. Ostaň nehybne ležať!-  Z košeli odtrhol kus látky, roztrhol na dve časti a jednu časť namočil v riečke. Umyl mu okolie rany a suchý kus látky priložil na krvácajúcu ranu.

-Môžeš sa posadiť- spýtal sa ho. –Bolí ťa ešte niečo?-

Chlapec sa díval na neznámeho muža a znovu sa pokúšal chytiť hlavu. Ticho zašeptal.

-Hlava. Hlava ma bolí.-

-Na hlave máš ranu. Krvácaš. No nie až tak veľmi. Musím ti uviazať handru, čo som ti na ranu priložil.-

Ďuro Bednár zvliekol so seba košeľu, odtrhol z nej celý spodný okraj a ním obviazal chlapcovi hlavu.

-Čo ťa ešte bolí- znovu sa ho pýtal.

-Len hlava- odpovedal chlapec.

-Dobre. Vezmem ťa na chrbát a odnesiem do dediny. Tam ťa pán rechtor lepšie ošetrí.- Pomáhal chlapcovi vstať.

-Je to hodný kus cesty.  Pôjdeme pomaly, oddychujúc.-

Ďuro vzal chlapca na chrbát a pomaly ho terigal do dediny. Zamieril rovno do väčšej, ošarpanej budovy, dedinskej školy. V dvorci položil chlapca na drevenú lavičku pod starú brezu, podišiel k vchodovým dverám a zabúchal na ne.  Vo dverách sa objavil starší, šedivý muž a pýtal sa.

-Čo je Ďurko, čo si želáš?- Pýtal sa učiteľ dedinského kováča.

-Pán rechtor. Pri rieke som našiel raneného mladého chlapca a krváca z hlavy. Ja som mu to zbežne obviazal, ale len handrami z košeli. Rana mu znova presakuje. Tam je.- Ukázal na chlapca sediaceho na lavičke.

Učiteľ podišiel k chlapcovi, obzrel si ranu a pýtal sa ho.

-Odkiaľ si? Čo sa ti stalo?-

-Bolí ma hlava,- šepotal chlapec.

-No nič. Idem do školy pre obväz. Ošetrím a obviažem mu to. Ale bolo by dobre zaviesť ho do špitála. Ak mal silný náraz na hlavu môže mať otras mozgu.- Učiteľ doniesol v malej škatuľke rôzne obväzy a tekutiny na ošetrenie rany. Keď mu ju ošetril a obviazal znovu sa ho pýtal.

-Čo sa ti prihodilo?- Chlapec len nechápavo hľadel na mužov stojacich vedľa neho a na položenú otázku neodpovedal.

-Keď som prišiel k nemu, ležal v bezvedomí na brehu rieky pri skaliskách.-  Povedal Ďuro učiteľovi.  –Podarilo sa mi ho prebrať, ale nič som sa od neho nedozvedel. Určite ho veľká voda vyhodila  na breh a narazil hlavou na skaly. Ale, odkiaľ je? Čo tu robil?-

-Možno keď sa trochu zotaví, rozpamätá sa,  povie nám viac. Ale predsa, najlepšie by bolo zavolať k nemu doktora alebo zaviesť ho do špitála- navrhoval učiteľ a pokračoval. –Ďurko, zapriahni do voza a odvez ho do mesta! Tam ho doktori vyšetria. Škoda by bolo, aby chlapec mal nejaké následky.-

-Dobre pán rechtor. Odveziem. Pôjdem zapriahnuť.-

-Chlapca zatiaľ nechaj tu!  Dohliadnem na neho.-

Ďuro Bednár odišiel a o nejaký čas dohrkotal na drabináku, aby mladého chlapca odviezol do špitála v neďalekom meste.

-O týždeň príďte pre neho- hovoril doktor Ďurovi, keď ho vyprevádzal z vyšetrovacej izby. –Možno sa dovtedy  rozpamätá a povie nám  niečo viac.

-Prídem, pán doktor. S Pánom Bohom.-

-S Pánom Bohom- odpovedal mu mladý, prívetivý doktor.

Ďuro nasadol na voz, šibol koníky po chrbtoch a pomalým krokom pobral sa domov, mysliac na mladého, neznámeho chlapca, ktorého našiel na brehu Bystrej rieky.