XII
Voz s rezivom, na ktorom sa viezli stroskotanci z plti, dorazil do Zárečia niečo pred obedom. Zastal pred drevenou bránou u tesára Karola Mihálika, ktorý bol známy po celom okolí. Zoskočili z voza, poďakujúc, vybrali sa cestou k neďalekému mostu povyše osady. Prešli cezeň, aby sa dostali čím skôr k domovu. Mali strach, čo im povedia rodičia, ktorí ani nevedeli kde sa túlali za tie štyri dni čo neboli doma. Keď prichádzali k dedine, už z diaľky videli, že sa v nej niečo deje. Okolo dedinského richtára stála skupina ľudí a o niečom sa nahlas debatovali. Ženy stojace obďaleč mužov, bedákali, chlapi nazlostení rozhadzovali rukami a richtár im niečo vehementne rozkazoval. Zrazu všetci stíchli a Mišo Urlich zakričal na všetkých.
-Tamto sú!- Ukážuc na prichádzajúcich, skormútených chlapcov, ktorí z dediny pred štyrmi dňami odišli a nik nevedel povedať kde sa podeli. Všetci sa otočili v tú stranu a nemo hľadeli na nich. Prvé sa spamätali ženy rozbehnúc sa v ústrety deťom, aby ich s radosťou objali. I otcovia sa potešili z návratu svojich detí, no pomaly začala vstupovať do nich zlosť za to, že im spôsobili starosť, utrpenie a strach, čo za posledné dni prežili. Mladí stroskotanci vedeli, že bude zle – nedobre, že ich počin bude náležite potrestaní. Avšak najviac ich trápilo svedomie, že sa nevrátili všetci. Najväčšie výčitky mal Ďuro Mišák, ktorý to všetko zorganizoval a naviedol chlapcov na tento nepremyslený, dobrodružný čin. Všetkých dobrodruhov si natešení rodičia odvádzali domov. No otcovia nešetrili vyhrážkami, „veď doma bude ešte výplata!“ Len Jožka Poláka nikto nečakal. Bol sirota, vychovávala ho staručká, nevládna babka. Tá doma vysedávala a oplakávala svojho vnúčika už od prvého dňa, keď odišiel z domu a večer sa nevrátil. Ako by bola mala zlú predtuchu.
-Jožko Polák neprišiel s nami.- Oznámil Jano Laban svojmu otcovi, keď prechádzali popri dome babky Kráncovie. Janov otec zastal, pozrel na syna a pýtal sa ho.
-Aj on bol s vami?-
-Áno- potichu pritakal.
-A kde ostal- znova sa pýtal Janov otec.
Jano sa pustil do plaču, utierajúc si opakom rukáva slzy, šepotal nezrozumiteľné slová.
-Zmietla ho vlna do rieky a už sme ho nenašli.-
-Utopil sa- s hrôzou vyriekol tieto slová Janov otec.
-Neviem. Hľadali sme po brehu rieky. Nenašli sme ho.-
-Musíme to oznámiť richtárovi. Hneď ideme za ním- otočiac, pobrali sa do horného konca dediny k richtárovi. Keď túto zvesť povedal Janov otec richtárovi, ten sa ihneď rozhodol.
-Ideme ho hľadať! Zájdem za horárom, nech osedlá koňa. Ty pôjdeš s ním ukázať mu miesto kde sa vám plť rozlomila- prikázal Janovi. Richtár idúc k horárovi, cestou zbuntošil chlapov a rozpovedal im čo sa mladým pltníkom prihodilo. O chvíľu už horár s Janom uháňali na jazdeckom koníkovi popri Bystrej riečke na miesto, kde sa plť s chlapcami rozpoltila. Za nimi o nejaký čas trielil richtárov doštenák a na ňom niekoľko chlapov, ktorí išli hľadať mladého Jožka. Toho však nenašli i keď prehľadali hodný kus po brehu rieky. Prebrodili sa na druhý breh, aj tam hľadali. Smutní sa večerom vrátili domov s tým, že mladého Jožka odniesla voda až do veľkej rieky a možno ho už nikto viac neuvidí. Richtár zašiel za jeho starkou a oznámil jej túto správu. Tá ležiac nehybne na posteli skoro nič nevnímala. O tri dni dokonala. „ Mladý Jožko si prišiel po starkú“, hovorili si medzi sebou dedinčania, keď sa dozvedeli, že jeho starká umrela. A na poslednej ceste ju vyprevadila celá dedina.
XIII
Dedina pri Štubňovom prameni zosmutnela. Aj keď veľa dedinčanov smútilo za starou, vyše osemdesiatročnom babkou, oveľa väčší žiaľ a smútok zahalil dedinu za mladým Jožkom, sirotou, ktorého jeho stará matka vychovávala od troch rokov.
Jeho kamaráti chodili po dedine ako bez seba. Nevyšli k Bystrej riečke zašantiť si, ani na paši im nešli ich obľúbené pastierske hry. Každý dedinčan myslel na to najhoršie, čo sa mohlo malému Jožkovi prihodiť, no nikto si to nechcel ešte pripustiť. Ľudia dúfali že sa stane zázrak a Jožko sa v dedine raz objaví. Prešli už dva týždne a žiadne nové správy do dediny neprišli.
Až v jedno nedeľné popoludnie zastal pred richtárovým domom voz s dvoma staršími chlapmi. Zoskočili z neho a vošli do dvora, zabúchajúc na dubové, vchodové dvere. Z nich vyšiel richtár oblečený vo sviatočných háboch. Pozrel na chlapov a spýtal sa ich.
-Čo si želáte?-
-Sme z dediny Skalná a hľadáme richtára- odpovedali mu.
-To som ja- povedal richtár a pristúpil k nim bližšie.
– Ja sa volám Ďuro Bednár a tuto je pán učiteľ z našej dediny- podávajúc richtárovi ruku, pokračoval.
-Na pieskovisku neďaleko Skalného som našiel omdletého, mladého chlapca s ranou na hlave. Odviezol som ho do špitáľa. Keď sa prebral nevedel sa rozpamätať odkiaľ pochádza ani ako sa volá. Až mlynár zo susednej dediny nám povedal, že prišli k nemu chlapci, ktorí sa plavili za búrky na plti po Bystrej riečke a jeden kamarát sa im stratil.. Tak sme sa vybrali sem. Určite ho rodičia hľadajú.-
-A čo je s chlapcom? Je v poriadku- vypytoval sa richtár.
-Ešte je stále v meste v špitáli, ale zdá sa byť ináč v poriadku. Aj rana sa už zahojila. Prišli sme len oznámiť, aby si ho rodičia zo špitáľa vyzdvihli. Kedže nevieme jeho meno išli sme za vami, ako richtárom.-
-Dobre ste urobili Je to chlapec od nás. On už nemá nikoho. Je sirota a vychovávala ho jeho starká, ktorá pred dvoma týždňami zomrela. Ale my sa o neho postaráme. Ja pôjdem za ním do špitáľa aj so sirotským otcom. Keď ho prepustia privezieme ho domov.- Natešene povedal richtár.
-A ďakujem vám chlapi, že ste sa o neho postarali a doniesli nám dobrú zvesť. Prejdite dovnútra na kalištek- pozýval ich.
-Nie, nebudeme sa zdržiavať. Ďakujeme za pozvanie, ale máme hodný kus cesty domov. Sme radi, že sme vám mohli priniesť dobrú správu- podávajúc ruku richtárovi, rozlúčili sa otočiac voz a pobrali sa von z dediny. Zrazu Ďurovi Bednárovi niečo svitlo v hlave.
-Pŕŕŕ- pridržal opraty a zastavil koníky.
-Hej! Richtár!- Zavolal, keď richtár vchádzal do domu. Ten začujúc volanie zastal na prahu dvier, otočil sa a díval na Ďura, ktorý sa náhlil k nemu.
-Čo chcete- spýtal sa ho keď zastal pri ňom.
-Richtárko- oslovil ho. -Hovoríte, že chlapec nemá nikoho, je sirota.-
-Áno- prisvedčil richtár.
-Kto sa o neho postará?- Vyzvedal sa Ďuro.
-No o tom musíme pouvažovať so sirotským otcom.-
-Ja by vám niečo navrhol. Som kováč a so ženou nemáme žiadnych potomkov. My by sme sa o neho radi postarali a naučil by ho kováčskemu remeslu. U nás by mu zle nebolo. –
Richtár sa zamyslel, pozeral na Ďura a po chvíľke povedal.
-Ak je tak, nedbám. Porozmýšľam a dám vám vedieť. Keď bude chlapec v poriadku a odsúhlasí sa to v obecnej rade, prídete si po neho. Lenže budeme sa zaujímať o chlapca aj ďalej ako sa mu vodí. Je to dobrý chlapec.-
-Nebojte sa pán richtár. O chlapca sa riadne postaráme ako o svojho.
Len, prosím vás, rozhodnite sa pre nás.- Zaprosil Ďuro a pobral sa k svojmu vozu. Bol rád, že si u richtára vybavil aj budúceho pomocníka pre svoje kováčske remeslo, keď jemu Pán Boh svojho potomka nedoprial.
A dedinský richtár radostnú zvesť, že Jožko je nažive hneď zvestoval celej dedine. Tešili sa i jeho kamaráti, že sa medzi nich čoskoro vráti. O to viac však boli smutnejší, keď sa dozvedeli, že ich kamarát do dediny už nepríde ale si ho odvezie do svojho domu na dolný tok Bystrej riečky, dedinský kováč Ďuro Bednár z osady Skalná.
XIV
V nedeľu po litániách, pomohol Jano Laban vyhnať starému otcovi kravy na pašu a hneď sa pobral krížom cez lúčky k Štubňovmu prameňu. Už z ďalej videl na brehu riečky stáť Slávku. Odlamovala malé halúzky zo starej vŕby a hádzala ich do riečky, aby ich bystré vlnky odnášali do neznámych končín, niekde k dolnému toku a tam sa tratili vo víre veľkej rieky. Potichu pristúpil k nej a dotkol sa jej ramien. Strhla sa, zhíkla a razom sa otočila k nemu.
-Ale si ma prestrašil, – vyčítavo sa pozrela na neho, ale hneď sa milo usmiala. Bola rada, že sa objavil. Lebo od chvíle, ako sa stratil mladý Jožko nemohla ani spávať. Vždy bola mysľou pri ňom a vyčítala si, že mu nemohla pomôcť počas veľkej búrky, keď sa plavili dolu riekou na plti.
-Jožko je živý- oznámil jej Jano dobrú zvesť. Radostne pozrela na neho.
-Vážne?… To som veľmi rada. A kde je?… Idem ho pozrieť.-
-Je v špitáli. Ale už sa vraj do dediny nevráti. Povedal mi to otec. Vie to od richtára.-
– Nevráti?- Začudovala sa.
-Nie. Nemá sa kde vrátiť. Ide do služby ku kováčovi, ktorý ho našiel omdletého na brehu riečky.- Zvestoval jej Jano.
Slávka ostala zarazená a nemohla vyriecť slova. I Jano sa smutne pozeral na ňu. Po čase pokračoval.
-Prišiel som ti to povedať ako sme sa dohodli… Čo budeš dnes robiť- spýtal sa jej.
-Neviem- mrzuto mu odpovedala. –Je mi tak smutno, že už Jožka neuvidím. Za krátko odchádzam domov. Je mi smutno aj za tebou, že sa budeme musieť rozlúčiť. A ktovie kedy sa znovu uvidíme. Aj za kamarátkami mi bude smutno. Bolo mi tu tak dobre. Len škoda, že sa tak zle skončila naša plavba po riečke.- Zamyslela sa a sadla si vedľa na vyvrátený kmeň starej vŕby.
Jano si prisadol k nej. V celom tele zacítil zvláštny pocit. Niečo ho ťahalo dotknúť sa Slávkinej ruky, ktorú mala položenú na kmeni starej vŕby. Neodvážil sa, hoci pokušenie bolo veľké. Mlčali. Pomaly sa posunul bližšie k nej. Otočila sa a pozrela mu do očí. Zahanbil sa a sklopil zrak.
-Čo ti je- spýtala sa ho.
-Nič- odpovedal a pozrel po nej.
-Niečo ťa trápi. Vidno to na tebe.-
-Nie. Nič ma netrápi. Len-… nedopovedal.
-Len čo?-
-Len mi bude smutno za tebou.- Znovu sklonil hlavu a hľadel na zelenú pažiť, ktorú slabý vánok jemne vlnil pred nimi.
-Aj mne bude smutno. Ale možno že niekedy prídem za starými rodičmi a uvidíme sa… Len neviem kedy.- So smutným hlasom povedala posledné slová.
-Myslel som, že ešte pôjdeme preskúmať jaskyňu na brehu riečky. Už sa to nestane… Možno, že o rok cez prázdniny. Ale ako bude o rok?…V meste zabudneš na mňa. Skončíš školu a pôjdeš inam- húdol si Jano pre seba.
Slávka pozerala na lesknúce sa jemné vlnky uháňajúce v riečnom koryte a mysľou sa jej preháňali spomienky na čas strávený v tejto malej dedinke, v ktorej si našla dobrých priateľov. Do očí sa jej tlačili slzy, ktoré sa snažila zakryť otočiac hlavu, aby to Jano nespozoroval. Potom chytila jeho ruku, ktorú mal položenú vedľa jej, naklonila sa k nemu a pobozkala na líce. Jano ostal prekvapený a len nechápavo hľadel za ňou, ako sa rozbehla smerom k Štubňovie stavaniu. Pri plote zastala, zakývala mu a plačlivo zavolala.
-Zbohom!-
Utiekla, lebo nebola schopná povedať mu pravdu, že v pondelok ráno ju starý otec odvezie do mesta k svojim rodičom.
XV
Prešlo šesť dlhých rokov. Z malých pastierov vyrástli šumný junáci a pekné devy. Na Štubňovie dvor neprišla viac mladá dievčina, by potešila smutnú Janovu dušu, ktorá sa nechcela rozlúčiť, keď odchádzala k svojim rodičom do vzdialeného mesta. Len odkaz nechala u svojho starého otca, že azda osud zariadi, aby sa niekedy ešte stretli. Za dlhých šesť rokov sa to nestalo. Z Janovej pamäti sa pomaly strácal jej obraz i spomienky odchádzali do zabudnutia. A tak pomaly plynul čas, roky ubiehali a život prinášal nové a nové udalosti, ktoré sa vrývali do pamäti a vytláčali tie dávno uložené a usadené na jej okraji
Bola posledná septembrová nedeľa. Už od tretej hodiny poobede vyhrávala v dedinskom hostinci kapela a tanečné páry sa zvŕtali pri jej rezkých tónoch ostošesť. Bola regrútska muzika a štyria mládenci na kabátcoch ozdobený farebnými trikolórami sa točili v kole zo svojimi dievčencami, lebo boli gazdami tejto muziky. Hostinec bol naplnený do prasknutia. Pozrieť na lúčiacich sa regrútov a svoje vyparádené dcéry si nenechali ujsť ani ich matky a ostatní dedinčania. Sedeli na drevených laviciach rozostavaných popri stenách, aby tak ostal voľný tanečný priestor, v strede miestnosti, by mládež mala sa kde zvŕtať pri vychýrenej kapele z neďalekého dolniackeho mestečka. Keď muzikanti prestali hrať, chytili sa mládenci okolo pliec a začali spievať regrútsku pesničku.
„Keď mi prišla karta narukovať,
dal som si muziku došikovať,
páni muzikanti, zahrajte mi čardáš
prvého októbra mám rukovať.
A keď mi začali tak pekne hrať,
začali mi slzy z očí padať.
Jaj, mamička moja, príďte že vy pre mňa,
príďte že ma hodiť do Dunaja.“
Aj muzikanti začali hrať túto smutnú, regrútsku pesničku. Dievčence pristúpili k regrútom, rozobrali si ich do kola a muzika pokračovala veselo ďalej. Keď skončilo kolo, pristúpilo k Janovi Labanovi malé, asi osemročné dievčatko, ktoré doteraz stálo pri svojej matke sediacej na drevenej lavici vedľa starej, železnej peci.
-Pôjdeš so mnou tancovať- spýtalo sa ho, hľadiac mu priamo do očí.
Jano na ňu prekvapivo pozrel, pousmial sa a povedal.
-Veronika! Si ešte malá, musíš si hľadať sebe rovného tanečníka.-
-Ale ja chcem tancovať s tebou- nedala sa odbiť.
-Dobre. Jedno kolo si s tebou zatancujem. A nebude ťa hrešiť mamka?- Tá sa nechápavo pozerala po svojej dcérke, ktorá začala tancovať s jedným regrútskym mládencom.
Keď skončilo kolo, dievčatko radostne odbehlo ku matke a regrúti sa pobrali do vedľajšej miestnosti kde bol šenk, aby sa potúžili pohárikom ostrého.
Už svitalo, keď muzikanti začali baliť svoje nástroje. Regrútska muzika sa končila veselým spevom regrútov i ostatnej mládeži , ktorí vydržali až do bieleho rána, aby sa s nimi rozlúčili. Lebo dva rôčky vojenčiny je dlhá doba a ktovie kedy sa takto spolu znovu zabavia.
V utorok ráno posledného septembra, nasadli regrúti na richtárov voz, ozdobený farebnými papierovými stuhami, aby ich odviezol do okresného mesta na štáciu a odtiaľ odfukujúcim parným vlakom rozviezol do vzdialených miest k svojim posádkam. S niektorými sa prišli rozlúčiť rodičia, frajerky i kamaráti na ktorých vojenčina ešte len čakala. Janovi z dvora zakýval na rozlúčku otec. Richtár šibol bičíkom do koní, tie zdvihnúc svoje hrivy klopkajúc kopytami po kamenistej ceste pobrali sa s regrútmi von z dediny.
A štyria dedinský regrúti, zdvihnúc ruky nad hlavu, začali nôtiť regrútsku pesničku.
„Neplačte mamička veď ja prídem,
veď ja na tej vojne nezahyniem.
Keď ja domov prídem a vás živú nájdem,
ešte vás mamička chovať budem.
XVI
Štubňovie domček pod Vrškom zosmutnel. Do dediny prišla zvesť, že Michal Štubňa sa pobral na druhý svet. Zišli sa všetky jeho deti
i s rodinami, aby ho vyprevadili na poslednej ceste. Po pohrebe v skupinkách vracali sa dedinčania z cintorína. V hlúčikoch postávali po dedine, debatovali a spomínali na dobrého spoluobčana, žijúceho v drevenom domčeku pri Štubňovom prameni. Na kamennom moste stála malá skupinka dedinských dievok. Pozerala na prichádzajúcich smútočných hostí, ktorí zabočovali v pravo pustiac sa úzkou cestičkou smerom na Štubňovie lúky.
– Slávka!- Zavolala na dievčinu kráčajúcu v tomto sprievode Katka Jonášovie. Dievčina oblečená v dlhých, čiernych šatách sa obzrela. Chvíľku postála a potom nesmelým krokom vrátila sa ku skupine dievčeniec.
-Slávka! Ty nás nepoznáš?- Vyčítavo na ňu pozerala Katka a podišla jej v ústrety.
-Dievčence- veselo sa im prihovorila, hoc jej tvár napĺňal smutný výraz. -Ty si Katka, však?- Pýtala sa jej keď si dievčence podali ruky a vrelo sa objali.
-Áno, ja som Katka Jonášovie. A tam sú Anka Zamutovie, Marka Palkovie, Zuzka Ondríkovie a Boženka Veličkovie.
-Dievčence, prepáčte mi prosím, že som vás hneď nespozorovala. Ale som z toho všetkého taká nešťastná a smutná, že moja myseľ bola len pri starkom. Ale myslela som na to, že po pohrebe niektorú vyhľadám, stretneme sa a porozprávame. Odchádzame z rodičmi až v nedeľu, tak dva dni máme na to čas. Teraz pripravujeme malé občerstvenie pre rodinu, potrebujú ma tam. Ale zajtra určite prídem za vami.-
-Dobre Slávka. Vieš kde bývam, príď do dediny ku mne a vyjdeme si spolu s dievčencami na kopec za dedinou. Zatiaľ dovidenia!-
Na druhý deň k večeru zavítala Slávka do domu Katky Jonášovie, tak ako sa dohodli. Vybrali sa smerom za dedinu na malý vŕšok a cestou ohlásili i ostatné dievčence, ktoré sa k nim pridali.
-Chlapcov nezavoláme?- Opýtala sa dievčeniec Slávka.
-Ktorých- pýtala sa jej Anka Zamutovie. -Tí tvoji známy sú na vojne.-
-Všetci?- Prekvapene pozrela po nich Slávka.
-Skoro všetci- odpovedala jej Katka.
-Aj Jano?-
-Áno,… aj Jano- pokračovala Katka. -Pred mesiacom narukoval s ostatnými. Ešte vraj ani nenapísal. Povedal mi to Štefan Meličkovie. Pýtal sa jeho otca. Odišiel najďalej. Niekde za Prahu.-
Slávka sklonila hlavu, tvár jej zosmutnela a do očí sa jej tlačili slzy. Po chvíľke však uschli a pýtala sa ďalej.
-S Jožkom Polákom sa čo stalo? Viedli ste ho niekedy?-
-Nie. Jožko viac do dediny neprišiel.- Zamiešala sa do rozhovoru Anka Zamutovie. -Dopočuli sme sa, že ho kováč poslal študovať za nejakého zámočníka, lebo vraj okrem kováčskeho remesla musí ovládať aj niečo iné. Povedali mi to rodičia. Hovoril im to richtár.-
-Tak všetci kamaráti z pred šiestych rokov sú preč.- Povzdychla si Slávka.
-Skoro všetci- prisvedčila Katka. -Len Ďuro Mišák je doma, toho nezobrali na vojnu. Je chorý, má vraj slabé srdce.-
-A ty si sa prečo skôr neukázala- vyčítavo na ňu pozrela Marka Palkovie.
– Chcela som, ale moji rodičia sa odsťahovali z okresného mesta na juh a odtiaľ sa už ťažšie sem šlo. A potom som išla študovať do hlavného mesta, tak som nemala čas. Cez jedni prázdniny som bola u babky z otcovej strany a cez ďalšie sme boli v zahraničí na dovolenke. Práve som sa chystala, že na Vianoce navštívim starých rodičov tu. Ale všetko sa zmenilo. Škoda, že som sa nestretla s Janom. Veľmi ma niečo trápi. Keď som vtedy odchádzala, ani som mu nepovedala, že idem domov. Určite sa na mňa nahneval. Chcela som sa mu ospravedlniť, pre svoju detinskú ješitnosť.- Potom sa trochu zarazila a pozrela skúmavo na dievčence. -A ozaj. Má nejakú vážnu známosť? Nebodaj aj medzi vami.-
-Asi nemá žiadnu frajerku. Aspoň nie medzi nami- zasmiala sa Katka. -.Ale či niekde inde, to neviem. Prečo ťa to zaujíma? Povrávalo sa… no, …ale radšej to nepoviem.-
-Čo sa povrávalo? Von s tým. Keď si stým začala tak to dopovedz.- Nabádala ju Slávka.
-Ak chceš, poviem to. Vraj čakal na teba. Frajerili ste sa,… nie?-
Slávka sa zarumenila a po chvíľke jej odpovedala.
-Vieš, Katka. Bolo to také detské priateľstvo. Možno, že i trochu frajerenie. Ale veď to bolo pred šiestymi rokmi. Mala som štrnásť rokov. Boli sme takí mladí. O frajerovi som ešte nerozmýšľala.-
-Ale dnes by to už bolo ináč. Keby si ho videla. Jano je fešák. Všetkým sa páči.-
-A prečo si ho niektorá nenahovorí?-
-Aj sme niektoré skúšali. Ale pred vojnou si nechcel robiť vážnu známosť. Vraj až po vojne. Čo ak si tam niekoho nájde. Tak sme sa len kamarátili, keď niekedy aj viac ako kamarátsky- rozosmiala sa Katka a pokračovala. – Slávka, čo vlastne teraz robíš? Ešte študuješ?-
-Nie. Štúdium som v tomto roku už ukončila. Som právnička ako môj otec. A robím na súde.-
-Ty súdiš ľudí keď voľačo vyvedú- prekvapene sa pýtala Anka.
-Ešte nie, ale aj to raz budem- odpovedala jej.
-Joj, Ja by som to nerobila.- Striasla sa Marka Palkovie. -To musí byť niečo hrozné súdiť zločincov.-
Slávka sa usmiala a pýtala sa ich. -A vy čo robíte, dievčence?-
-Nuž my,… my robíme všetko…. Čo príde… Kŕmime kravy, dojíme, robíme na poli, pri sene, v domácnosti, varíme. A keď budeme mať deti, opatríme ich. Budeme sa starať o mužov- rozosmiali sa dievčence. – Tak vidíš, predtým sme pásli kravy a hrali sme sa. Teraz sme to prenechali ďalším-
Nad obzorom začal vychádzať veľký, bledý mesiac a jeho svit dopadol i na dievčence sediace v trávnatej pažiti na vŕšku, nad malou dedinkou. Ani sa nenazdali ako sa zotmilo. Začali sa zberať domov, lebo októbrové večery už boli dosť chladné.
Na konci dediny sa rozlúčili a Slávka sa malou, poľnou cestičkou pobrala smerom k Štubňovmu prameňu, kde stál drevený domček jej starých rodičov. Aj blízka rodina sa rozišla do svojich domovov. Ostali tam už len jej rodičia, ktorí navrhli, aby sa stará mať presťahovala k ním do mesta. I keď nechcela opustiť svoju drevenicu, nakoniec súhlasila.
A tak drevený domček pri Štubňovom prameni osirel. Sem tam nazrie do neho náhodný pocestný, alebo okoloidúci dedinčan poprezerá jeho stavanie. Občas sa uchýlia do neho sedliaci pred letným dažďom, keď zrábajú štubňovie lúky, alebo lesní robotníci vracajúc sa z roboty, posedia na jeho priedomí. No zub času zanecháva na ňom svoje dielo a pomaly chátrajúc, začína sa rozpadávať. Či sa sem navrátia deti, ktoré z neho vyšli a rozpŕchli šírim svetom, nevie nik povedať.
Len „Štubňov prameň“ vyvierajúci z pod vysokého, skalnatého, lesného porastu pripomína čas a dobu v ktorej žil ten, podľa ktorého nesie jeho názov.
Celá debata | RSS tejto debaty