moje poviedky

XVII

-Gazdiná- oslovil Martin svoju pani, keď vyšla z domu a ponáhľala sa na záhumnie, aby vykopala trochu zeleniny k nedeľňajšiemu obedu. – Na  Dieloch ešte ostalo trochu sena. Bude ho treba na budúci týždeň odviesť.-

-A prečo si ho nezviezol dnes- pýtala sa ho, pozrúc mu priamo do očí.

-Ešte je nie suché. Treba prikázať slúžkam, keď pôjdu na Rovne, aby sa tam zastavili a dosušili ho,.-

-Vieš čo Martin. Neviem kde mi hlava stojí a ty mi ešte dávaš príkazy, ako by si to nemohol urobiť sám.- Po chvíľke však dodala.

-Ale dobre, prikážem im.-

-Lenže ja nie som gazda, aby som im prikazoval. Aj tak by ma neposlúchli. Na moje reči  nedajú- odpovedal  sluha odvádzajúc vypriahnuté kone do stajni.

-Nie si gazda… nie si gazda- šomrala gazdiná keď prechádzala popri drevenom humne na záhradu.  –Lepšie by bolo keby si ním bol. Lebo taký gazda, akého mám v dome nestojí ani fajku močky. Ktovie kde krky láme?-

Martin Surovčík bol sluha u bohatého Petra Grajciara v Zárečí ešte predtým, ako si jeho gazda vzal za ženu  jednu z dcér Michala Štubňu, Amálku. Do služby ho vzal Petrov otec ako sirotu,  zo štátneho detského domova ako sedemročného. Už ťahal k štyridsiatke. Slobodný, starý mládenec na ženenie vôbec nepomýšľal. Bol vysoký, štíhlej postavy, driečny. Preto sa okolo neho rady točili dievky z osady. Aj slúžky po ňom pokukávali, často sa meniace u bohatého gazdu. Ten keď si viac uhol z pohárika len kričal po nich a rozkazoval robotu i tú čo už mali dávno urobenú. Boli rady, keď na čas zmizol z dvora a celé gazdovstvo viedla prijemná a milá gazdiná.

Sluha dobre poznal pomery v gazdovskom dome. I to, že jeho pán si viac uhne z pohárika a často zachádza do mesta, kde trávi i niekoľko dní pri frajerkách. Domov sa vracia vtedy,  keď už niet peňazí na ich vydržanie. Robil to i za slobodna, preto sa čudoval, že také pekné dievča ako je Amálka si vzalo na krk pijana  a veľkého záletníka. On sa však nezmenil i keď mal pri sebe mladú, peknú a pracovitú ženu. Tá mu to za čas pardonovala i keď sa medzi sebou často hádali.  Keď si gazda doviedol na dvor mladú ženu, Martin mal vtedy dvadsaťosem rokov.  Veľakrát sa zahľadel na jej driečnu postavu a pozrel do smutných, červenkastých, vyplakaných očí. Pobadala to i gazdiná ako hľadí za ňou a občas mu to aj vytkla. Vtedy ostal zahanbený stáť uvedomujúc si, že hľadieť na svoju gazdinú žiadostivým  pohľadom by sa mu nemuselo vyplatiť. No  v okolí  jeho srdca cítil hrejivý pocit, len čo sa  zjavila pred ním.   

Po nedeli zavítal domov i gazda. Prišiel podgurážený ale smutný, čo bolo znakom, že  peňazí u neho už niet. Našli ho sedieť na kamennej podstienke, keď sa vracali z poľa na voze plno naloženého senom. Amálka len pozdvihla oči k nebeskej oblohe a povzdychla si. Len čo zoskočila z voza a podišla k vchodovým dverám ihneď sa pobral za ňou.

-Tak ako, mladý pánko?- Spýtala sa ho a pokračovala.  -Poobzeraj sa okolo seba a hneď uvidíš koľko roboty je na gazdovskom dvore. A ty sa túlaš po svete bez starosti. Do smrti si budem vyčítať, že som neposlúchla svojich rodičov, keď ma vystríhali pred takým záletníkom a pijanom.  Ale ja mladá, sprostá, hľadela som len na krásu a bohatstvo. A teraz musím drieť sama a gazda si užíva svoju druhú mladosť. Pri ktorej že si zase trávil noci? Ktorej si liezol do postele? Ktorej si platil za …. nedopovedala. Priskočil k nej a celou silou ju udrel po tvári. Potočiac zachytila sa  dreveného firštoka dverí. Zahanbená chytila do ruky drevené porisko pripravené do motyky a rozhnala sa udrieť ho.  Rozzúril sa. Chytil jej ruku, vytrhol porisko a tresol jej ním cez chrbát. Skríkla od bolesti. V tom momente bol pri ňom sluha Martin. Päsťou udrel gazdu medzi oči. Ten padol na  zem a zgúľal sa po kamenných schodoch na dvor. Slúžky, ktoré stáli  pri sennom voze z hrôzou pozerali na tento výjav. Gazda otrasený úderom pomaly sa zviechal zo zeme, držiac si zakrvavený nos.

-Prac sa mi z dvora- rozkričal sa na Martina. –Nechcem ťa viac vidieť na gazdovstve.-

-Nikde nepôjde. Kto bude robiť? Ty, keď si stále preč a nikto nevie kde krky lámeš. Ak pôjde on, pôjdem aj ja. A potom si sem môžeš doviesť tie tvoje frajerky. Už mám toho dosť.-

-Nech sa  ti páči. Nikto ťa nedrží. Môžete ísť spolu aj so sluhom. Aj tak s ním líhaš, keď som ja nie doma.-

Amálka zaliezla do domu a  gazda sa pobral za ňou. Martin ostal stáť pri dverách rozhodnutí pomôcť gazdinej ak by bolo treba. Zvnútra bolo počuť krik a zvadu. Slúžky tie sa rozutekali po stavaní a niekde čupeli, čakajúc ako sa toto všetko skončí. Často boli svedkami takýchto výstupov keď sa vrátil gazda z potuliek.  Keď krik trochu utíchol, pobral sa  Martin s plno naloženým vozom do humna, aby seno za pomoci slúžok spratali. Potom vypriahol kone, zašiel   do stajni obriadiť statok. Nedbal na gazdov príkaz, aby sa pobral z dvora. Veľa krát ho už vyháňal. Zvykol si na jeho móresy. Cez pootvorené stajňové dvere uvidel, ako gazda vchádza do komory v zadnej časti dlhého, sedliackeho domu.

Koňom hodil chlp ďateliny a kravám dal za jasle trochu sena, aby lepšie stáli pri dojení. Po chvíľke  sa pobral  s kýbľami na  vodu k studni doprostred dvora, aby napojil  statok. Keď sa vrátil do stajni, slúžka Hermína už sedela na dojacom stolčeku a čakala so žochtárom v ruke na dojenie.

-Nejak priskoro si prišla- oslovil ju Martin a ponúkol Rysuľu kýbľom vody.

-Len som uchytila žochtár a bežala sem, aby ma gazda nevidel. Nerada počúvam tie ich škriepky a zvady –odpovedala mu.

-Nebol v chyži. Zašiel do komory, určite hľadať nejaké groše. Ale tam asi nič nenájde.-

-Ako to vieš- pýtala sa Hermína.

– Keď som si pýtal na tabak povedala mi gazdiná, že musí zájsť za starou Pištovkou. U nej si schovala peniaze, lebo by jej gazda všetky vyvláčil z domu  na pijatiku.-

-Preto mi povedala, že nemá v dome žiadne peniaze, keď som si chcela kúpiť kvetovaný ručník na hlavu, aby som mala niečo pekné na sviatky do kostola.-

-Veď keby ona negazdovala, ani na trovu by nebolo.-

O chvíľu sa Hermína pustila do dojenia a keď skončila vybrala sa do komory precediť mlieko a uložiť ho. Otvorila dvere, zdúpnela. Z úst sa jej vydral srdcervúci výkrik. Žochtár plný, mlieka jej vypadol z rúk. Rozbehla sa späť do stajni k Martinovi. Ten vybehol von na veľký krik slúžky.

-Tam, tam..- ukazovala. -Gazda, gazda.-

Z domu vyšla vystrašená  Amálka.

-Čo sa robí- zavolala na slúžku.

-Tam, gazda… gazda… visí.-  Slúžka sa celá triasla. Viac nemohla nič prehovoriť. Martin dobehol k dverám vedúcim do komory a otvoril ich. Pred očami sa mu naskytol strašný pohľad. Uvidel na hrubej hrade obeseného svojho gazdu. Hneď priskočil k nemu, z vrecka nohavíc vybral nožík a prerezal povraz na ktorom bol zavesený. Pomaly ho položil na vedľa stojacu lavicu. Rozhrnul mu kabátec a priložil ucho na hruď. Nedýchal. Keď dobehla do dvier gazdiná a uvidela čo sa stalo, omdlela. Vonku stojace slúžky dobehli ku gazdinej, vyniesli na dvor a preberali ju. Po čase otvorila oči a neprítomne sa dívala vôkol seba. Chýr, že sa Peter Grajciar obesil sa hneď rozniesol po osade. Na jeho dvor  bedákajúc a lamentujúc sa zbehli  najbližší susedia. Chlapi pomohli Martinovi odniesť gazdu do chyži a položili ho na širokú dosku. Na druhý deň po tejto udalosti prišli do osady i žandári. Keď zistili, že si Peter Grajciar siahol na život odišli s konštatovaním. „ Sám nad sebou si vyriekol ortieľ.“

Len po čase prišla do Zárečia zvesť, že sa v miestnom lokále pobil a na smrť dobodal muža, ktorý mu liezol do rajónu, prichytiac ho pri svojej frajerke.

Po troch dňoch ho pochovali na okraji cintorína, pri borovicovom lesíku, kde pochovávali neznajbohov a samovrahov. Na pohreb prišla i Amálkina sestra Božena so svojim mužom. Po pohrebe, cestou z cintorína sa jej spýtala.

-Čo budeš teraz robiť?-

-Neviem. Ešte neviem – plačlivo odpovedala.

-Na čas príď k nám, kým sa rozhodneš čo urobíš .-

-V dome neostanem. Nemohla by som tam bývať s myšlienkou, že sa mi muž v ňom obesil.-

-Tak sa vráť do rodičovského- navrhla jej. -Teraz je prázdny. Trochu ho poreparuješ a môžeš v ňom gazdovať.-

-To myslíš vážne?- Pozrela po nej a tvár sa jej trochu vyjasnila.

-Celkom vážne.  Keď prídu furmani zo Zárečia s obilím do mlyna, pošlem ti po nich kľúč. Môžeš tam odísť kedy budeš chcieť.-

-Uvidím. Ešte porozmýšľam. A ďakujem ti za radu.-

Keď sa večer lúčili, Amálka už bola rozhodnutá. Rozpredá všetok majetok a odsťahuje sa do svojho rodiska.  Muž bol jedináčik a preto všetko dedičstvo prejde na ňu.

Len čo sa bohatí gazdovia zo Zárečia dozvedeli, že  majetok Petra Grajciara je na predaj, začali sa oň veľmi zaujímať. Celé gazdovstvo bolo do mesiaca predané.

XVIII

Od starého, dreveného mosta, spájajúceho malú osadu s neveľkou dedinou, blížil sa konský povoz. Na prednej doske, preloženej cez drabiny  sedel pohonič a vedľa neho žena stredných rokov, zahalená v tmavej šávolke. Za nimi na starom, drevenom, vojenskom kufri bola usalašená mladšia dievčina pozorujúc okolie, ktorým práve prechádzali. Na voze bolo ešte uložené nejaké haraburdie, pripomínajúce kusy kuchynského nábytku. Mlčali. Len pohonič občas pokrikom popohnal koníky a šibal ich remeným bičíkom po širokých chrbtoch. Vôkol nebolo ani živej duši. Mĺkve ticho narúšal len pravidelný klepot konských kopýt po kamenistej, poľnej ceste. Bol jesenný čas. Úrodu z polí dedinčania už dávno uložili do sýpok, alebo zrubových, slamenými otiepkami pokrytých humien, preto polia tiahnuce sa v okolí  riečky boli pusté. Len obďaleč, na malej stráni  bolo vidieť menšie stádo pasúceho sa dobytka, odkiaľ doliehal  i veselý džavot detských pastierov.

-Zastav- prikázala žena vedľa sediacemu pohoničovi, keď dorazili k murovanej studničke.

-Pŕŕŕ- pritiahol pohonič opraty a žena zoskočila z voza.

Podišla k murovanej studničke, na ktorej bol do kameňa vytesaný nápis: Štubňov prameň – 1835. Poobzerala sa po bokoch kamenných stien hľadajúc malý, hlinený  krčiažtek, ktorý tam vždy bol zavesený na  drevenom, hrabovom háčiku. Po krčiažku ostali už len črepiny váľajúce sa  medzi drobnými kamienkami. Žena si kľakla na rovný kameň uložený pred studničkou, nabrala do dlaní čerstvú vodu a osviežila sa. Pri tomto úkone jej prebehli mysľou dávne, detské roky, keď k tejto studničke zalietala a šantila v jej okolí i so svojimi sestrami a ostatnými deťmi z dediny. Prešlo veľa rokov čo tu  nebola

a nevidela ani svoju chalúpku, ktorú po výdaji hneď opustila. Až teraz si uvedomila ako sa jej to vypomstilo. Neuposlúchla svojich rodičov, ktorí ju vystríhali pred neuváženým výdajom, pred záletníkom a pijanom, ktorého si vzala za muža i napriek ich nevôli. Po chvíľke dumania podišla k vozu a nasadla naň. Pohonič šibol do koní a voz sa pobral k opustenému drevenému domčeku. Ten tu stál a čakal na svojho záchrancu, aby sa pozviechal z ruín  do ktorých sa postupne uberal. Pri domku zastali a zliezli z voza.  Amálka odomkla vchodové dvere a dovnútra zložili starší nábytok.

-Ja idem ešte pre ostatné a privediem aj kravku- povedal Martin a pobral sa k vozu.

-Zajtra bude treba doviesť aj krm pre ňu- pripomenula Amálka.

-Ako rozkážete, gazdiná.- Naskočil na voz a šibol do koní.

-A pozajtra pôjdem aj pre koč, aby sme mohli na ňom chodiť do dediny na omšu- volal Martin z uháňajúceho voza.

Keď slúžka vyšla na dvor, Amálka si sadla na starú, zaprášenú stoličku, ktorá v pitvore stála odvtedy, ako ju tam zanechala jej matka. Povzdychla si. Potom povstala, prešla do jedinej chyžky, aby sa rozhliadla po svojom rodnom domčeku. Na všetko si ešte dobre pamätala. Nič za ten čas, čo bola za riekou sa v ňom nezmenilo. Po stenách povešané sväté obrazy, pri murovanej peci vyrezávaná lavica, vajcovitý stôl uprostred chyžky a pod oblôčkami drevená posteľ zakrytá zrebnou plachtou. Nad posteľou, na žŕdke visel pár starších čižiem s tvrdou sárou a v kúte malá, hnedá skrinka do ktorej si otec ukladal rôzne úradné papiere. Potom vyšla na dvor. Zašla za dom do kôlni, pozrela do drevenej stajni, pokývala rozheganým latkovým plotom tiahnucim sa okolo celého dvora a znovu si povzdychla.

-Čaká ma tvrdá robota, kým to dám trochu do poriadku. Strecha je deravá, niektoré trámy  sú nahnité, zadná časť domu sa rozpadáva. Ale dúfam, že s Božou pomocou to zvládnem.-

Na druhý deň ráno sa poradila s Martinom a slúžkou. Ak chcú od nej odísť, nebude im brániť. Ak nie, tu bude roboty neúrekom, povedala im. Zostali. A tak sa pustili hneď do roboty. O dva dni ju navštívila sestra Boženka z mlyna. Bola rada, že sa Amálka vrátila do rodičovského. Keď si posťažovala koľko roboty ju tu čaká ponúkla jej pomoc.

-Aj môj muž niečo urobí. A v dedine pozná ľudí, ktorí sa rozumejú robote okolo stavania. Zájde za nimi a pomôžu. Nestrachuj sa- utešovala ju. Aj tak bolo. Do zimy porobili najnutnejšie roboty a na jar budú pokračovať. Amálka sa uspokojila. I Martin ju upokojil.

-Nestrachujte sa gazdiná. Za riekou ste viedli väčšie gazdovstvo a išlo to. Pomaly to dáme do poriadku. Zájdem do dediny, obzrieť ju, aby som ju lepšie spoznal.-

Milo sa pozrela na neho. Od jej vďačného pohľadu mu poskočilo srdce a obličaj zalial rumenec. Potešil sa. Vyšiel na dvor. Zastal si uprostred neho a pozrel sa vôkol, na vysoké hory týčiace sa nad Štubňovým prameňom a odtiaľ mu zalietol pohľad na bystré vlnky plynúce  dolu širokým, riečnym korytom. Bol rád, že si ho gazdiná nechala slúžiť i ďalej. Spokojný sa pobral pomalým krokom cez široké Štubňovie lúky smerom k dedine.

Hneď ako Amálkina matka dostala správu, že sa jej prostredná dcéra vrátila domov, začala si baliť kufre, aby sa pobrala do svojej drevenici pri Štubňovom prameni. Darmo ju najmladšia dcéra Lucia prehovárala, nepomohlo. Bývanie v meste bolo pre ňu utrpením. Aj keď sa mala dobre, aj keď ju všetci mali rady, nevedela si zvyknúť na mestský  život. Chýbal jej voľný pohyb po známych lúčinách, pridomová záhradka,  robota v nej, večerné  oddychovanie pod starou, košatou jabloňou na priestrannom dvore a tiež  zdravý, čerstvý, dedinský vzduch vanúci od tichej Bystrej riečky. A tak o tri dni ju priviezla Lucia so svojim manželom, na parádnom koči do svojej drevenici.

XIX

-Vítaj Jano! Už si doma? Kedy si prišiel?- Podišiel k Janovi Labanovi starší kamarát  Mišo Porubeň podávajúc mu ruku.

– Už som konečne v civile. Včera podvečer som prišiel zo štácii v meste. Doviezol ma na voze Jožov Matušovie otec, keď prišiel pre neho.-

-Prídeš večer do krčmy? –

-Jasné že prídem. Všetci vrstovníci, čo sme spolu narukovali sa tam stretneme. Oslávime šťastný návrat.-

V sobotný októbrový večer, sedela za dlhým dubovým stolom v dedinskej krčme skupina veselých mládencov. Na stole fľaša ostrej pálenky a pred každým z nich  do plna naliaty kalištek.  Chlapci sa zabávali a spomínali na veselé i smutné zážitky z vojenčiny. Sem tam spomenuli i tých, ktorí narukovali po nich a teraz slúžia vlasti.  Keď z fľaše ubudlo, začala do hláv mládencom vstupovať veselá nálada a na ústa  tlačiť sa rôzne pesničky. Dedinská krčma ožila veselým spevom. I postarší si popri mládencoch zanôtili. Keď chlapci vycedili z fľaši aj posledné kvapky, dokrivkal k nim starí krčmár a položil na stôl plnú fľašu ostrého.

-Kto to objednal- pýtali sa ho.

-Na vaše zdravie a šťastný návrat- zaželal im a vrátil sa do šenku.

O malú chvíľku vyšiel zo šenku neznámy, starší pán a zamieril k vchodovým dverám. Prešiel dedinou, na jej hornom okraji pobral sa krížom cez Štubňovie lúky, stratiac sa v hustej tme. Keď sa mládenci vyzvedali u starého krčmára, kto im poslal fľašku pálenky ten odvetil.

-Neznámy pán si tu dal pohár červeného vínka. Spýtal sa čo tá veselá mládež pije a rozkázal mi, aby som vám fľašu naplnil. Zaplatil a bez slova odišiel. Nikdy predtým som ho tu nevidel. Ja som sa ho na nič nevypytoval.-

-Chlapci- ozval sa po čase Jano Laban. –Túto fľašu už nezvládneme a keď aj, budeme všetci nadratí do nemoty.  Nech nám ju krčmár odloží na zajtra. Čo vy na to?-

-Dobrý nápad. Zajtra to dorazíme. Dnes by nás ona dorazila- pridal sa Mišo Porubeň a odniesol fľašu  do šenku krčmárovi. Ten im ju odložil do skrinky s poznámkou.

-Dnes už máte dosť, však? Zajtra bude ako nájdená. Dobre chlapci.-

Na druhý večer ju mládenci vyprázdnili. A v pondelok sa už rozpŕchli každý po svojej robote. Tí čo robili doma na gazdovstve museli dokončiť jesenné práce, niektorí odišli do blízkeho mesta do fabriky na spracovanie dreva, iný zas  do hory pod vzdialený Pôlom alebo k mlynárovi Meličkovi na pílu. A tak plynul čas v každodennej drine v tvrdej a ťažkej robote od svitu do mrku. No čas na zábavu a spoločné  stretávanie sa v družnej debate, sa vždy našiel. Či to už boli dlhé zimné večery, nedeľné popoludnia alebo sviatky.

     Zima pominula a prišla jar. Príroda zakvitla najrozmanitejšími krásami. Štubňovie lúky sa odeli do pestrofarebného, kvetnatého hávu, ponad ktorý poletujú zberačky peľu, odnášajú ho do svojich domovou, aby z neho vyprodukovali sladkú medovinu. Keď rozkvitnuté steblá  naplnili sa do sýtosti, naostrili  chlapi svoje kosy a pobrali sa do polí. Z  hôľ a lúk  niesol  sa  veselý  spev a ujúkanie. Celá dedina od   Štubňovho prameňa bola na senách. Keď sená pominuli, hore ne kopčekoch sa žitko ešte zelenalo. Do dediny prišli gazdovia z dolniakov verbovať žencov, lebo tam žlté klasy svoje plné hlávky už nakláňali k zemi. V dedinskej krčme snovali ženci plány, vyberali žnice a rozdeľovali sa do partií k bohatým dolniackym sedliakom. Niektorí si brali za žnice svoje ženy, iný zas zháňali cudzie a mladší sa párili tak, aby si vzájomne vyhoveli. Lebo nie všetci chlapi, ženy a devy boli súci na takú tvrdú, sedliacku robotu akou bola žatva. Do partii k bohatému gazdovi Melicharovi  sa dostal aj Jano Laban so svojim dobrým kamarátom Martinom Babicom. Janovi za žnicu sa natisla Etela Hrivňákovie, hoci on by radšej  Katku Jonášovie s ktorou sa od malička  kamarátil. Aj ona chcela isť s ním, no jej otec ju pridelil Ďurovi Mišákovi, lebo chcel aby si ju vzal za ženu. Takto by ich spriahol dokopy,  rozšíril majetky a zväčšil gazdovstvo. A ešte ich vzal k sebe do partii ku gazdovi, kde neboli žiadny mladí, na čo sa Katka veľmi nahnevala. Otec však nepopustil.

V pondelok ráno, len čo začalo svitať nasadli partie na dva senné vozy a vybrali sa smerom na dolniaky. Mali tam pobudnúť tri-štyri týždne pokiaľ sa všetko nezožne.  Keď okolo obeda dorazili na krížne cesty za okresným mestom, rozdelili sa. Jedny išli ku gazdovi Melicharovi a druhý do susednej dediny k Babiakovi. Katka Jonášovie sa rozplakala, keď videla ako druhá partia, kde boli tri mladé páry žencov a žníc odchádzala na opačnú stranu, smerom k druhej dedine. Najradšej by sa vrátila domov a na Ďura ani len nepozrela. Márne sa ju snažil všelijak prehovárať a zabávať. Nič nepomohlo. Zrazu sa rozhodla a prešla po voze ku starším ženám, ktoré sa o všetkom možnom rozprávali a klebetili. Radšej počúvala ich, len aby sa nemusela zhovárať s Ďurom na ktorého celkom zanevrela. „Ako to s ním za ten mesiac vydržím“ povzdychla si. „On však za nič nemôže“ uvažovala ďalej, hoci bol rád, že jej otec mu ju pridelil za žnicu. Vedel však, že manželstvo z toho nebude, keď ho Katka nemá rada. A tlačiť ju do manželstva nemá význam. Rozhodol sa, že jej to povie pri najbližšej príležitosti.

Druhá partia idúca ku gazdovi Melicharovi prišla skôr, lebo dedina bola bližšie. Len čo sa zložili a veci poskladali do veľkej kôlni, kde mali spať začali sa pripravovať, aby vyrazili do poľa. Gazdiná im predložila na dlhý stôl vo dvore jedlo a menšie občerstvenie, lebo večera bude len po príchode z poľa. Chlapi si pripravili kosy s hrabličkami, ženy pobrali do rúk kosáky a nasadli na gazdov voz, ktorý ich zaviezol na veľké, rovné lány vysokého obilia. Voz čo ich doviezol s kočišom a sluhom šiel za nimi. Počas žatvy bude pomáhať gazdovi zvážať obilie do stodôl k mláteniu. Skúsení a starší ženci sa postavili prvý do radu. Prekrižovali sa a s povzdychom, „Tak s Božou pomocou“ zatiahli kosami, pod ktorými začali padať prvé, zrelé klasy žltého obilia, aby ich žnice za nimi ukladali do snopkov. A tí najmladší uzatvárali osemčlennú dvojicu žatevných robotníkov na dolniackom poli. Keď slnko zapadlo za ďaleký obzor, dokončili posledné radky a začali sa pomaly uberať do dediny, na gazdov dvor. Už bolo šero keď dorazili. Trochu sa opláchli studenou vodou  zo studni uprostred rozsiahleho dvora a usadili sa k dlhému stolu, kde im už gazdiná i so slúžkami priniesla večeru. Ráno vstávali na svitaní a do dvora sa vracali po západe slnka. Takýto kolobeh roboty bol každý deň. Len v nedeľu si trochu odpočinuli aby nabrali síl do ďalšieho týždňa. Bola to tvrdá, ťažká a náročná robota. Takto, v horúčavách,  slnečným páľavách a v potu tvári si zarábali na chlieb každodenný, horniacky ženci a žnice u dolniackych bohatých gazdov.

Po nedeľňajšom obede si niektorí robotníci políhali na záhumní do chládku, aby si ponaťahovali svoje ustaté kosti a trochu si oddýchli. Len Janovi niečo vhuplo do hlavy a pobral sa cez záhumnie do polí tiahnucich sa k malému lesíku, ktorý rástol vedľa poľnej cesty smerujúcej k rozsiahlym obilným lánom. Bol bez nálady, lebo tráviť čas s dotieravou Etelou ho nebavilo. Myslel neustále na Katku, hoc z vojny jej ani len nenapísal, čo mu aj vytkla keď sa vrátil z vojenčiny. No nehnevala sa. Teraz by však rád bol pri nej, hľadel do jej usmiatej tváričky a pozeral do čiernych veľkých očí.

Na poslednej muzike skoro stále spolu tancovali a bavili sa. Bola milá, veselá a bola rada, že je v jeho spoločnosti. A keď sa išli cez prestávku prejsť, pokúsil sa ju pobozkať. Len tak na skúšku, či sa mu dá. Nenamietala a chytila ho okolo pliec. Privinula sa k nemu a bozkávala ho. Keď sa vrátili späť, červenela sa.  Všimol si jej rumenec v tvári a spýtal sa jej.

-Hanbíš sa že sme sa pobozkali?-

Neodpovedala. Len sa viac privinula k nemu a pozrela do očí.

-Žeby sa do mňa zaľúbila- prebehlo mu mysľou. A keď  ju prišiel Ďuro Mišák popýtať o tanec, šepla mu do ucha. „Nepusť ma.“ Jano sa neodvážil  staršiemu kamarátovi neprepustiť svoju tanečnicu na jedno kolo. S nevôľou púšťala jeho ruku, keď ju Ďuro bral do tanca. Po skončení kola ju doviedol späť k Janovi.

-Ďakujem ti kamarát- tľapol ho po pleci a odišiel do šenku.

To všetko prebiehalo Janovi mysľou, keď šiel po kamenistej, poľnej cestičke len tak bez cieľa. Zrazu uvidel, ako k nemu cválajú dvaja jazdci. Uskočil nabok, div že neprepadol cez priekopu na okraji cesty. Keď prefrkli vedľa neho spozoroval, že v jednom sedle je žena. Zbadal to podľa jej dlhých vlasov vyčnievajúcich z pod jazdeckej čiapky. Nevidel ešte ženu jazdiť. U nich v dedine mal jazdeckého koňa len horár, ktorý na ňom chodil kontrolovať robotníkov. Jano došiel na okraj obilného lánu a zašiel na kraj agátového lesíka, ktorý sa tiahol do malého vršku a vyčnieval z poza obilných lánov. Obzrel sa späť a jeden z jazdcov sa vracal. Keď prichádzal bližšie zbadal jej dlhé, vyčnievajúce  vlasy. Jazdkyňa zastala na ceste, zoskočila z koňa, uviazala oprátku o mladý stromček vedľa cesty a preskočila priekopu. Zastala asi na päť krokov pred ním, z hlavy sňala jazdeckú čiapku a pozerala na neho. Nejakú chvíľku takto stáli a nemo hľadeli jeden na druhého.

-Jano- oslovila ho prvá. –Nespoznávaš ma?-

Jano len nechápavo pozeral a v mysli lovil všetky tváre, ktoré sa ešte uložili v jeho hlave. Jedna predstava sa mu tlačila do popredia, ale nebol si istý.

-Si od Štubňovho prameňa. Alebo sa azda mýlim?-

-Slávka!- Vykríkol.

Priskočila k nemu a objala ho. Pritlačil si ju na hruď a dlho ju držal v náručí. Pobozkal ju na zátylok a ona si našla jeho pery. Vsala sa do nich tak, ako by bola jeho verenica. Ten ošiaľ vzájomnej náruživosti sa nedá opísať. Keď sa nabažili svojich citov, odtrhli sa od seba. Stále sa držali za ruky ako malé deti, ktoré sa nechcú pustiť rúk svojej matky. Konečne sa nadýchli a šťastne sa rozosmiali.

-Jano, taká som šťastná že ťa zase vidím. Tak dávno sme sa nevideli, ale nezabudla som na teba. Vždy som na teba spomínala. A hanbím sa za to, že sme sa tak rozišli vtedy pri riečke. Veľmi ma to mrzí.-

Jano nemohol prísť k slovu. Nechápal tento čas, ktorý ho tu zastihol pri  dávnej priateľke z detstva.

-Kde sa tu vlastne berieš?- Pýtala sa ho. –Tu medzi týmito širokými lánmi zlatožltej pšenice, ďaleko od tvojho kraja. Čo ťa sem priviedlo? Ako si sa sem zatúlal?- Veľa otázok padlo na jeho hlavu za ten krátky čas. – Hovor!-

-Som tu na robotách u gazdu Melichara. Žneme obilie. Zarábame na chlieb.-

-U Melichara?- Prekvapene sa ho pýtala. –To je môj strýko. Ty u neho žneš?-

-Áno. Ak je gazda Melichar tvoj strýko, tak áno. U neho žnem. A ty si u neho?-

-Nie. Ja som teraz na dovolenke u svojho starého otca z otcovej strany. Ten má žrebčinec. Mám tam svojho koníka na ktorom občas jazdím, keď prídem k nemu.-

-A ten jazdec čo bol s tebou…- nedopovedal.

-To je môj bratranec. Nie frajer- zasmiala sa. –Neboj sa, nebude žiarliť na to naše nádherné  zvítanie.-

-Ak sa ťa smiem spýtať. Ešte si slobodná? Ak nechceš nemusíš mi odpovedať.-

-Prečo nie? Odpoviem ti. Ešte som slobodná, ale…-odmlčala sa.

-Ale…-  čakal na odpoveď Jano.

-ale chodím s jedným chlapcom.- Dokončila svoju odmlku.

-Je to vážne?… Prepáč, že som taký dotieravý.- Ospravedlnil sa.

-Máš o mňa záujem, že tak vyzvedáš?- Spýtala sa ho žartom.

-Keď si už zadaná, tak nie. Možno, že to naše zvítanie malo byť trochu miernejšie. Silne sme sa oddali vášňam.-

-Neľutujem. Po toľkých rokoch, vôbec neľutujem.- Po chvíľke pokračovala.

-Niečo ti navrhnem. Ja už zajtra odchádzam. Možno, že sa už neuvidíme. Ale v novembri prídem ku Štubňovmu prameňu, starkému na hrob. Určite ťa vyhľadám. Ak dovolíš. Alebo ak dovolí tvoja milá, ak nejakú máš.-

-Nemám žiadnu milú. Ako som sa vrátil z vojny ešte som si nehľadal frajerku. Ak prídeš, môžeme sa stretnúť. Bol by som rád, keby to bolo na dlhšiu dobu.-

-Zariadim si to.- Vstala a poberala sa preč.

-Ešte jednu sladkú pusu na rozlúčku od dávneho, dobrého kamaráta.- Pristúpila k Janovi, objala ho a prisala sa mu náruživo na pery.

-Zaľúbila som sa do teba za tak krátky čas, že by som urobila všetko čo by si chcel.- Preskočila priekopu, vyhupla sa do sedla, zamávala na rozlúčku a odklusala smerom k neďalekej dedine. Ostal za ňou len kúdoľ zvíreného prachu.