XX
O týždeň, v nedeľu po obede prišiel ku gazdovi Melicharovi konský povoz. Zastal uprostred priestranného dvora. Na voze sedeli dvaja mladíci a nejaká dievčina. Jeden z mladíkov zoskočil a išiel v ústrety gazdovi, ktorý práve prichádzal z dvier veľkého, gazdovského domu.
Mladá dievčina, ako srnka zoskočila z voza oprašujúc si pestrofarebnú fertuchu.
-Gazda,- oslovil mladík prichodiaceho. –Ujo Babiak vám posiela nejaké veci v tej veľkej drevenej debni.-
-Dobre chlapci. Ale prečo vás vyhnal s tým v nedeľu. Stačilo aj neskôr.- Podišiel k vozu, nakukol cez doštené drabiny a pozrel po dievčine.
-A táto mladica vás sprevádza?- Spýtal sa mladíka sediaceho ešte na voze.
-Prosila nás, či ju vezmeme sebou k nejakému mladému žencovi, čo robí u vás. Tak sme ju vzali. Z koníkov neubudne a nám bolo veselšie.- Usmievajúc sa odvetil mladý sluha
-Bodaj by nie pri takej driečnej dievčine.- Potom zašiel pod šopu odkiaľ zavolal.
-Chlapci! Doneste to sem! Zložte to k rajtaru do kúta- ukážuc im miesto.
Chlapci chytili debnu a odniesli na určené miesto.
-Gazda- pýtal sa mladík. –Kde máte robotníkov? Dievčina by chcela za nimi.-
-Za humnom na záhrade. Tam oddychujú- ukázal rukou smerom k rozsiahlym záhradám, tiahnucim sa od gazdovského domu po obilné lány. Dievčina sa vybrala poza humno na záhrady.
-A vy mládenci vojdite dovnútra, niečo si zahryznete.- Pozval ich.
Mládenci sa nedali dvakrát núkať. Z hlavy sňali širáky a pobrali sa za gazdom.
Keď mladí ženci a žnice videli prichádzať Katku Jonášovie z partii čo bola v susednej dedine, vyskočili zo zemi a radostne dobehli k nej vypytujúc sa.
-Ako si prišla? Čo ťa sem priviedlo? Bolo ti smutno bez nás? Otec ťa pustil?- Boli rady, lebo Katka bolo veselé, milé, prívetivé a zhovorčivé dievča. Mrzelo ich, že jej otec ju oddelil od nich, a za ženca určil Ďura Mišáka, ktorý bol dosť nafúkaný a hrdý. Vedeli, že otec ju chce za neho vydať, ale ona ho odmieta. Pobrali sa ďalej od starších, aby sa mohli nerušene medzi sebou porozprávať a baviť. Po chvíľke prišla k ním aj namosúrená Etela, ktorá bola hodne staršia od nich a medzi mládež veľmi nechodila. Rada pásla po Janovi Labanovi, no ten si ju nevšímal. Aj teraz, keď mu robila žnicu, skoro aj pol dňa nepreriekli medzi sebou slovko. A keď prišla všetci stíchli, lebo rada nenarobila klebety. Zdvihli sa a odišli ďalej až k obilným lánom. Pochopila, že ju medzi sebou nechcú. Vrátila sa ku starším, ľahla si na pažiť, zakryla oči rukami a dumala.
-Dievčence-, tajnostkársky začala Katka. –Na budúcu nedeľu, bude v dedine muzika, juniáles. Príďte. Bude to vonku na takom peknom priestranstve. Začne to poobede. Pôjdeme sa tam pozrieť.-
-Pôjdeme- ozvali sa hneď chlapci. –Veď to je nie až tak ďaleko. My sme prešli aj do tretej dediny, keď sme pobadali, že je tam muzika. Aspoň budeme vidieť ako sa zabávajú hrdý, dolniacky mládenci.-
Dobre, pôjdeme aj my- súhlasili dievčence. -Starším nič nepovieme, lebo by mali plno rečí.- Nástojili chlapci. A už boli dohovorení. Katka sa medzi mladými zabavila skoro do večera, pokiaľ ju sluhovia nezavolali, že sa už vracajú. Rozlúčila sa s tým, že v nedeľu prídu všetci mladí z tejto partii na juniáles do susednej dediny.
Mladí sa nemohli dočkať konca týždňa. Keď sa spolu stretli len o juniálese rozprávali. V sobotu večer sa ešte dohovárali, kedy v nedeľu vyrazia.
-Počujte,- oslovil partiu Martin Babic. -Ale v nedeľu večer budeme chýbať pri večeri. Aj gazda bude prekvapení, že sme nie pri stole. Mali by sme mu to povedať,- navrhol Martin.
-Keď mu to povieme, nepustí nás- ozval sa Mišo Stodola. –Lebo v pondelok ráno musíme stávať do roboty.-
-A či my pôjdeme po prvý krát rovno z muziky do roboty?- Položil otázku Jano Laban. -Po každej muzike je to tak.-
-Len to si nie na robote u cudzieho gazdu. Doma ti to otec prepáči, keď si na úvrati zdriemneš. Najlepšie by bolo dohodnúť sa s gazdom, čo na to povie. Ale kto mu to povie- mudroval Mišo.
-No len niekto z nás- ozval sa Jano.
-Ja za ním nepôjdem- vyslovil sa Martin.
-Ani ja- pridal sa Mišo.
-Čo sa ho tak bojíte. Veď nám z nosa neodhryzne. Ja za ním pôjdem, keď prídeme v nedeľu z kostola.- Rozhodol sa Jano. Aj tak urobil. Keď uvidel gazdu prechádzať cez dvor pobral sa k nemu.
– Gazdíčko- oslovil ho. -Chcel by som sa s vami o niečom porozprávať.- Gazda zastal a Jano podišiel k nemu.
-No čo máš na duši?- Pýtal sa ho.
-Viete, gazdíčko. My sme mladí a radi by sme sa zabavili… keď máme trochu čas.-
-No ale, ako vám v tom ja môžem pomôcť.-
-Vy nám nemusíte v tom pomáhať. My si pomôžeme aj sami, len..- na chvíľu sa odmlčal.
-Len čo- spýtal sa Jana.
-Viete, gazdíčko- pokračoval. –V susednej dedine je muzika, či by sme mohli ísť na ňu. Len tak zvečera. Do polnoci by sme sa vrátili, aby sme ráno mohli riadne robiť.-
-Aha… takto je to? No…no…no. Ja by som nič proti tomu nemal. Len či ozaj nebudete potrebovať v pondelok voľno? Či budete stačiť so staršími v rade?-
-Ešte ich aj predbehneme, gazdíčko. Nemusíte sa obávať. Veď sme mladí a my po každej muzike ideme rovno do poľa.-
-Ale na tvoje slovo. Nie že sa budú z partii na vás sťažovať. A ako tam chcete ísť?-
-Máme dobré nohy. Pešo. To je najmenší problém- s radosťou povedal Jano.
-Mohol by som poslať starého sluhu, aby vás odviezol na voze- ponúkol gazda.
-To nie. Starí by to videli a nadávali by na nás. To nie. My sa poobede nenápadne vytratíme a prejdeme pešo. A ďakujem gazdíčko.-
Gazda sa len usmial a šiel po svojej robote. Partia mladých už netrpezlivo čakala Jana čo vybavil. Ten prišiel s usmiatou tvárou a rozpovedal ako pochodil. Mladí boli radi, že ich gazda pustil.
-Ale pred staršími ani muk- prikázal Jano.
-Aj tak sa to dozvedia- ohlásil sa Martin.
-Keď bude potom, nech si vravia čo chcú. Po čase ich to prejde. Lež predtým by mohli gazdu prehovoriť a prekaziť nám to. Dobre?-
Všetci s týmto návrhom súhlasili. Keď sa v nedeľu pod kôlňou, pri dlhom stole naobedovali, postupne sa vytratili za humno a cez záhrady sa pobrali na poľnú cestu spájajúca dve susediace dediny. Až keď sa stratili za obilným poľom pustili sa do družnej debaty. Už bolo hodne popoludní keď prichádzali k dedine. Z diaľky videli ako ich Katka vyčkáva na kamennom moste opretá o drevené zábradlie. Hneď rozradostnená pricupkala k nim a viedla ich k miestu, kde mala byť dedinská muzika.
Veselé tóny cigánskej kapely sa niesli celou dedinou. Mladé páriky i skupinky dedinskej mládeži v hlučnej debate poberali sa na veselie do neďalekého miestneho parčíka v strede dediny. V parku stála honosná budova. Pred ňou kamennými kockami vydláždený dvor, ktorý bol z dvoch strán, až po príchodovú cestu ozdobený kvetinovými záhonmi. Staré, mohutné gaštany a rôzne iné druhy stromov naznačujú, že park je tu už veľmi dávno a slúžil pre vznešenú rodinu na oddych a prechádzky po jeho kamenných chodníčkoch. Na ľavej strane budovy bolo malé jazierko, okolo ktorého boli rozmiestnené železné, cifrované lavičky opatrené drevenými operadlami a na pravej strane veľké, rovné, kruhové priestranstvo slúžiace na usporadúvanie tanečných zábav a iných podujatí. Pod dvoma košatými lipami na zvýšenom stupienku veselo vyhrávala cigánska kapela. V kole sa točilo niekoľko párov a okolo tanečného priestoru bolo plno mládeži a starších zvedavcov. Na druhej strane bola drevená besiedka a vedľa nej menší prístrešok, kde sa predávalo občerstvenie. Za ním boli dlhé, drevené stoly s lavicami, kde sedelo niekoľko starších chlapov i žien. Nad tanečným priestorom, na jemných, tenkých povrázkoch viseli rôzne ozdoby a lampióny. Vedľa, na štyroch protiľahlých stranách stáli pouličné lampy, ktoré mali osvetľovať tanečný priestor a jeho okolie. Aj na stromoch vedľa tanečného priestoru boli z krepového papiera pripevnené rôzne ozdoby.
Partia mladých, ktorí prišli na túto muziku ostala stáť obďaleč a pozorovala dianie okolo seba. Boli to tri páry zo susednej dediny a Katka, ktorá ich pozvala na muziku.
-Ďuro Mišák je tu nie- opýtal sa Jano Laban .
-Vravel, že ide sem, keď som vás išla čakať. Určite je niekde tu.- odpovedala.
Tanečný priestor sa pomaly začal zaplňovať. Dedinská mládež ako prichádzala, hneď vstupovala do kola, lebo rezké tóny cigánskych huslí ju priam lákali do tanca.
-Pôjdeme aj my tancovať- opýtal sa okolo stojacich Martin Babic.
-Pôjdeme- odpovedal mu Mišo Stodola. –Ale trocha neskôr. Nemôžme tam byť medzi prvými, aby nás náhodou domáci nevykázali.-
Zrazu k nim pristúpil vysoký, štíhli mládenec a spýtal sa.
-Dovolíte zatancovať si s vašou priateľkou?- Všetci pokrčili plecami, lebo nik nevedel koho chce požiadať o tanec.
-Áno- odpovedal Jano. Mladík sa uklonil pred Katkou Jonášovie.
-Smiem prosiť?-
Katka ostala zarazená, nečakajúc že práve ju požiada o tanec. Pustila sa rúk kamarátkou a odišla s mládencom do kola. Chlapci sa osmelili a každý pozval do tanca svoju žnicu. Len Jano ostal stáť sám pozerajúc za Katkou ako sa zvŕta v kole. On svoju žnicu tu nemá, nemôže ju vyzvŕtať. Aj tak by s ňou nešiel tancovať, zadumal.
Vedľa si zastali tri chichotajúce sa dievčence. Jano pozrel na ne, ale hneď odtrhol zrak od nich. Za chvíľku prišli k nim dvaja mládenci a všetkým trom doniesli v pohároch červenkastú limonádu. Potom dva páry odišli tancovať. Jedna dievčina ostala sama. Po chvíľke pristúpila k Janovi a pýtala sa ho.
-Odkiaľ si?-
Jano pozrel prekvapene po nej.
-Z ďaleka- odpovedal.
-Z ďaleka, to je aj z konca sveta- poznamenala.
-Áno. Skoro z konca sveta.
-Si tu na žatve- znova sa pýtala.
-Nie tu, ale v susednej dedine.-
-Lebo aj u nás sú ženci- pokračovala. -Aj to dievča, čo stálo pri vás robí u môjho otca. To sa poznáte?-
-Sme z jednej dediny. Len ona je tu pri otcovi.-
-Asi sa ju bál pustiť k mladým.-
-Ale nie. On je už taký.-
-A ten čo s ňou tancuje, je môj bratranec. Páči sa mu. Povedal mi to keď ju videl u nás vo dvore- pokračovala v rozhovore dievčina.
-Býva v susednom dome, tak ju občas pozoruje. A ty netancuješ?- Pýtala sa Jana.
-Nemám s kým- pokrčil Jano plecami a pozrel na dievčinu.
-A so mnou by si šiel?-
-Šiel, len či môžem? Ak máš už tanečníka, bol by som nerád aby ma niekto….- nedokončil, lebo mu skočila do reči.
-Nemám žiadneho tanečníka, ani frajera. Nemusíš sa báť.-
-Také pekné dievča a nemá frajera?-
-Nie. Z dediny sa mi nikto nepáči. Tak ideme?- Chytila ho za ruku a pobrali sa do kola. Jej kamarátky sa na ňu usmievali a mrkali jedným okom po nej. Jano vycítil, že si dávajú nejaké znamenie a preto sa opýtal svojej tanečnice.
-Tie dievčence sa na nás usmievajú. Niečo im prekáža?-
-Z toho si nič nerob. To sa takto bavíme, keď niektorá s nás si nachytá cudzieho mládenca.- Pritlačila sa bližšie k nemu. Jano pocítil na hrudi jej tlak a hlavu priblížila celkom k jeho. Bol rád, že muzikanti prestali hrať. Takto nablízko začať tancovať s neznámou dievčinou nebol zvyknutí. Pomaly ju pustil z tanečného objatia, ale ona mu chytila ruku. Prekvapene jej pozrel do očí. Usmiala sa na neho. Začervenal sa. Čo si pomyslia jeho kamarátky, ktoré stáli neďaleko so svojimi partnermi. No neodvážil sa vyslobodiť ruku z jej dlani. Dievčina bola pekná, páčila sa mu, avšak bola aj veľmi odvážna. Keby tu neboli jeho známi, neprekážalo by mu to. Tu sa musel trochu ovládať. Keď skončilo kolo dievčina ho pozvala ku stolíku pri besiedke. Sadli si na lavičku a pustili sa do debaty. Jano si zvykal na jej prítomnosť, na jej všetečné otázky, veselú náladu a pôvabný úsmev. Zahľadel sa na ňu. Tmavé čierne vlasy spletené v hrubý vrkoč prehodený cez plece, jemná blúzka zvýrazňovala obrysy jej tela, dlhé riasy a plné, červené pery robili jej tvár peknú až krásnu. Aký úmysel má táto dievčina, ktorá sa k nemu pridala, keď tam stál osamote? Vírilo mu to hlavou. Len čo začali hrať pobrali sa znova do kola. Všimol si, že Katka tancuje stále s tým istým mládencom. A dobre sa bavia. Lenže ona vždy, keď je prestávka príde ku svojim kamarátkam aj s mladíkom a rozprávajú sa. Jeho tanečnica chce byť sama, len s ním. Už ju chcel aj zoznámiť s jeho partiou, nechcela. Až neskôr, vždy sa vyhovorila. Po každej prestávke ho držala za ruku a keď hrali pomalšiu pesničku túlila sa k nemu. Boli ako dvaja zaľúbenci.
-Poďme sa prejsť- navrhla, keď muzikanti zišli zo stupienka. –Idú sa navečerať.-
Pobrali sa úzkym chodníčkom, po jemnom štrkovom koberci k malému jazierku na opačnej strane parčíka. Skoro všetky lavičky vôkol boli obsadené mladými zaľúbencami. Vyhliadli si jednu a sadli si do prítmia, pod starú, košatú lipu. Dievčina otočila hlavu k nemu, zadívala sa mu do očí a priblížila pery celkom blízko, že ich skoro cítil na svojich. Jemne ju pobozkal. Pocítil ich sladkosť a znovu sa prisal na ne. Dievčina ho objala a náruživo bozkávala. Po čase sa vymanil z objatia a pozeral po nej.
-Ako sa voláš? Odkiaľ si- pýtala sa ho.
Mlčal.
-Stratil si reč? Alebo mi nechceš odpovedať- pokračovala, chytiac jeho ruky.
-Nie… nie… Nestratil. Prečo to chceš vedieť?-
-Som zvedavá a chcem vedieť s kým tu teraz sedím a bozkávam sa.-
-Som z horniakov. Som tu na robotách. Veď to už vieš.-
-A meno? Nepovieš mi svoje meno? Ako ťa mám oslovovať? Chlapec, alebo mladík? Nebolo by to smiešne?-
-Bolo. Ale ani je neviem tvoje meno- povedal jej.
-Volám sa Daniela. Tak a teraz tvoje meno. Hovor!- Nástojila.
-Ja som Jano.-
-Janko, Janíčko- vyslovila, milo sa usmiala, pritúlila k nemu a pokračovala. -Janko a Danka. Však sa to k sebe hodí?-
-Ako to myslíš- prekvapene pozrel po nej.
-Tak ako hovorím. Budeme sa volať Janko a Danka.-
– Možno. Dnešný večer a nikdy viac.-
-Prečo nikdy viac?-
-Lebo dnes večer z tejto dediny odídem a nikdy viac sa už neuvidíme. Len ak budeme mať šťastie a o rok znova prídem na žatvu. Buď sem alebo do niektorej inej dolniackej dediny.-
-Ty sa nechceš so mnou už viac stretnúť?- Opýtala sa a smutne na neho pozrela.
-Chcem. Ale…- nedopovedal, lebo ho prerušila.
-Ale čo? Do susednej dediny je to na skok. A na mojom Belkovi som tam za chvíľku.-
-Na akom Belkovi?- Prekvapený pozeral po nej.
-Na mojom jazdeckom koníkovi.-
-To tu všetky dievčence majú jazdecké kone?-
-Ako všetky? Vieš o nejakých?-
-Áno. Pred nedávnom som tiež stretol jednu jazdkyňu.-
-Z tejto dediny?-
-Ja neviem. Ale asi nebola odtiaľto. Povedala mi že tu niekde má starého otca, ktorý má žrebčinec.-
-Áno. To je druhá dedina, Kalinovo. Ujo Bakay má žrebčinec. Tak to bola Slavomíra Bakayka. Ty ju poznáš?- Pýtala sa ho s prekvapením.
-Poznám. Bola raz v našej dedine na prázdninách u starých rodičov. Ale to bolo dávno. Tu sme sa náhodou stretli keď jazdila v dedine kde robím.-
-Je hrdá…. Pyšná… Z mesta. Ona nechodí medzi obyčajných dedinčanov. Rodičia ju vodia do vyššej spoločnosti.-
Jano ostal zarazený. On si nemyslí, že by bola hrdá a pyšná. S ním sa rozprávala ako so seberovným. Ale keď žije v meste, určite chodí do inej spoločnosti. Medzi pánov, keď jej otec je fiškáľ a ona tiež. Možno jej Danka ubližuje. Možno ju dobre nepozná, len tak z videnia. A to sa nedá z ľudského hľadiska dobre posúdiť.
-Ale keď bola u nás cez prázdniny, kamarátila sa so všetkými z dediny- oponoval jej výrokom Jano.
-Možno, keď bola malé dievčatko. Ale dnes je veľká pani. Na sebe nosí najkrajšie šaty. Občas ju stretnem, keď zájdem ku svojej starkej do Kalinova. Ale možno sa mýlim. Ja som sa s ňou veľmi nebavila. Len čo ľudia rozprávajú.-
-Ľudia toho nahovoria. Vieš, ak sa niekto lepšie oblieka už si myslia že je pyšný. A nemusí to tak byť.-
-Ty sa jej zastávaš. Ale nechajme to tak. Nebudeme sa o nej baviť celý večer.-
-Máš pravdu- prisvedčil Jano.
-Poď, niekde ťa zavediem- chytila jeho ruku a povstala.
-Kde- opýtal sa jej.
-Len poď! Uvidíš. Ukážem ti môjho Belka.-
Pobrali sa popred veľkú, honosnú, poschodovú budovu, do ktorej sa vchádzalo popri vysokých, kamenných stĺpoch podopierajúcich strechu nad vchodom. Zabočili vľavo a išli cestou stredom dediny. Na jej konci prešli vysokou, drevenou bránou, zamieriac k malému drevenému domčeku, ktorý stál vedľa murovaného stavania. Danka zaklopkala na malý oblôčik. Vo vnútri sa rozsvietilo blikotajúce svetielko z časti osvetľujúce priestor pred malým oblôčkom. Cezeň nakukla mužská hlava.
-Ujo Štefan- oslovila Danka chlapa, ktorý strážil toto stavanie.
–Idem k Belkovi.-
-To si ty Danka?… Dobre…-povedal po chvíľke a zavrel oblôčik.
Až sem k nim doliehali rezké tóny cigánskej kapely. Danka podišla k veľkej drevenej bráne, roztvorila ju a vošla do stajne, kde bolo niekoľko pekných, urastených koní.
-Poď- zavolala na Jana, ktorý ostal stáť pri vchode.
Jano podišiel dovnútra a zastal pri Danke.
-To je môj Belko- ukázala na pekného, bieleho, statného vraníka.
Ten sŕkajúc, kýval krásnou hrivou, akoby sa tešil, že vidí svoju jazdkyňu.
-Je pekný, celý biely- a potľapkal ho po širokom chrbte.
Potom ho chytila za ruku a viedla na druhú stranu do malej miestnosti.
-Ukážem ti svoju miestnosť, v ktorej oddychujem, keď sa vrátim z jazdy, alebo keď Belka ošetrujem a čistím.- Z klinčeka zvesila kľúč, odomkla miestnosť a pozvala Jana dovnútra, zažnúc jednu sviečku, zastoknutú vo veľkom trojstrannom svietniku. V čistej, menšej, do biela natretej miestnosti bol malý, okrúhly stolík prikrytý vyšívaným obrusom. Pri ňom dve staršie stoličky s vyrezávanými operadlami a v kúte dvojitá skriňa. Pod malým oblôčkom nazerajúcim na zadný dvor drevená posteľ prikrytá kockovanou dekou a na opačnej strane, na stene pribitý kovový vešiak, nad ktorým bola úzka polička. Na vešiaku jazdecká čapica a pod ním jazdecké sedlo. V kúte na stolčeku železné vedierko a pri ňom krčah s hrnčekom.
-Posaď sa- ponúkla Jana.
Jano si sadol na kraj posteli a dlaňou potľapkal po nej.
-Tu aj spávaš- pýtal sa jej.
-Niekedy aj zaspím, keď som unavená. Ale cez noc nie- odpovedala.
Prisadla si k nemu. Zadívala sa na neho a hľadela na odraz malých plamienkov, blikotajúcich v jeho očiach. Pomaly si rozopla jemnú blúzku a odhodila vedľa na stoličku. Objala ho a priblížila pery k jeho, až sa dotkli a spojili v dlhý, náruživý bozk. Jano ostal ako omámený, neuvedomujúc si situáciu, do ktorej vkĺzol, keď si pozvoľne líhali na drevenú posteľ. Zabrániť tomuto činu už nedokázal. Bol tak ovplyvnený čarom tejto dievčiny, jej krásou a šarmom, že nevedel posúdiť dôsledky svojho konania.
Keď sa vracali cestou späť do parku, držiac sa rúk, mlčali.
Partia ho už vyzerala a čakala len na neho. Bolo treba pobrať sa späť do dediny, aby prišli ešte pred svitaním. Jano zastal obďaleč, aby sa rozlúčil so svojou priateľkou.
-Už ma čakajú. Vraciame sa- povedal jej.
-Musíš ísť- smutne sa ho pýtala.
-Musím, aby sme sa vrátili pred svitaním. Sľúbili sme to gazdovi. Zbohom- a podal jej ruku.
Chytila ho okolo krku a bozkávala. Ledva sa vymanil z objatia, aby mohol prísť ku kamarátom.
-Prídem za tebou- ešte ticho zavolala za ním, keď jej zakýval na rozlúčku. Dlho sa dívala za odchádzajúcou mládežou, až kým nezmizla medzi košatými, starými stromami dedinského parku. A tesklivé tóny cigánskych huslí, ktoré ich vyprevádzali, pomaly slabli, až celkom zanikli v nočnej temnote.
XXI
Pri Štubňovom prameni začal život plynúť naplno. Gazdiná prichovala jalovičku, prikúpila kravku, hydinu a ošípanú. Začala sa starať o gazdovstvo, dvor, lúky a polia. Pri hydine jej pomáhala aj staručká matka, ktorá keď prišla na svoju hruď začala pomaly slabnúť. Aspoň zamerkovala dom, keď všetci odišli do poľa.
Na jar Štubňovie lúky ožili veselou vravou a humná sa začali napĺňať novou krmov. Gazdovstvo sa rozširovalo, len robotníkov na ňom bolo málo. Ešte šťastie, že sluha Martin si našiel v dedine priateľov, ktorí radi prišli pomôcť. A s nimi i dievčence na hrabanie a sušenie sena. Gazdiná bola štedrá. Pohostila, pre mládencov i na potúženie niečo nachystala aj nejaký groš postrčila. Mladý boli vďačný.
-Aj druhý raz prídeme gazdiná- hovorili, keď sa večer lúčili pri drevenej bránke.
Po kosbe prišiel čas žatvy. Obilné role, ktoré na jar obsial Martin pšenicou žltli a plné klasy sa začali nakláňať k zemi. Ich čas zrelosti sa naplnil. Bolo treba zohnať žencov. Vybral sa sluha v nedeľné popoludnie do dedinskej krčmy poobzerať sa po nich. Zastal pri prvom dome na okraji dediny a zavolal na mládenca stojaceho na dvore.
-Pán Boh daj dobrý deň! Čo porábaš- spýtal sa ho.
-Pán Boh daj- odpovedal Martin Babic.
Sluha zišiel z cesty a podišiel bližšie k drevenému, latkovému plotu.
-Nevieš o dobrých robotníkoch do žatvy- vyzvedal Martin a podal svojmu menovcovi ruku.
-My sme sa v piatok vrátili z dolniakov. Bolo nás tam osemnásť párov. Obilie sme si už vyrobili. Ale možno, že niekto by ešte šiel. Ale teraz začína žatva aj doma. Gazdovia si musia najprv zožať svoje a len potom pôjdu na cudzie. Ale takí trochári by šli. Počkaj, niečo si hodím na seba. Pôjdeme do krčmy. Tam sa to najlepšie dojedná.- Babic zašiel do domu, hodil na seba sviatočný ľajblík a pobral sa so sluhom dolu dedinou.
-To chceš žať Štubňovie zeme- opýtal sa ho, keď prichádzali do stredu dediny.
-Áno. Gazdiná ma poslala niekoho zjednať. Stačilo by jedno štyri päť párov na dva-tri dni. Nemá toho veľmi veľa.-
-Dobrí kosci to zvládnu aj skôr. Neboj sa. Zavolám Jana. Počkaj ma tu- a odskočil do domu ku ktorému práve prišli. Jano išiel s nimi až do krčmy. Tam sa pozháňali štyri pári mladých žencov, ktorí mali aj svoje žnice. Len Jano nechcel Etelu, ktorú mal na dolniakoch.
-Zavoláme Katku Jonášovie. Tá rada pôjde- navrhol Mišo Stodola.
-Neviem, či rada. Akoby sa na mňa hnevala- podotkol Jano.
-Jáj, keď ty máš v každej dedine druhú frajerku. Bodaj by sa aj nie- zamiešal sa Tomáš Repiský. –Celú muziku si si ju ani nevšimol. A teraz sa čuduješ že sa na teba hnevá.-
-Ale veď ona mala svojho tanečníka. Ani z rúk ju nepustil. A dobre sa zabávala.- Zahundral Jano a odišiel do šenku.
-Katka trošku trucuje- pridal sa Martin Babic. –Ale ja ju prehovorím.
S Janom určite pôjde, len sa jej treba poprosiť. A možno keby Jano nebol taký hrdý a pekne by sa jej zalíškal, určite by sa s ňou dohodol.
Veď tá pekná fiflena, čo mal cez jeden večer na dolniakoch už dávno na neho zabudla.-
Keď sa Jano vrátil zo šenku mládenci začali reč o inom, aby ho náhodou nerozčúlili, lebo vtedy by im riadne vynadal. Nedbal by na to že sú kamaráti. Poznali jeho povahu. Dobrú, kamarátsku, ale aj prchkú.
-Tak sme dohodnutí- tľapol si Babic do dlaní so sluhom od Štubňovho prameňa. Ten zavolal chlapcov do šenku a rozkázal u krčmára po poháriku ostrého. Vypili a rozlúčili sa stým, že v utorok ráno sa dostavia na Štubňovie dvor a vyrazia na role.
-Gazdiná- oslovil sluha svoju pani, keď prišiel z dediny.
-Päť párov žencov som zjednal. V utorok nastúpia- a posadil sa vedľa na vyrezávanú lavicu v kuchyni. Tá sa zvŕtala okolo murovaného sporáka.
-Som rada- odpovedala mu a pozrela bokom na neho.
Martin pomaly vstal a od chrbta pristúpil k nej. Položil svoju dlaň na jej plece. Gazdiná znehybnela. Porcelánovú misu položila na prípecok a pomaly sa otočila. Martin ju chytil za obe ruky a privinul k sebe. Cítil jej slabé zachvenie. Pozrela mu do očí. Chvíľku nehybne stáli, hľadiac jeden na druhého. Prvý raz takto držal svoju gazdinú, ktorá často vstupovala do jeho snov v príjemných objatiach a milovaní. Takto zblízka hľadel na peknú, ženskú tvár, s jemnými vráskami na vysokom čele. Z jej modrých očí vychádzal smutný pohľad a slabo ružovkasté pery, máličko pootvorené ako by chceli niečo vysloviť. No na slovko sa nezmohla. Chytila ho okolo pása. S povzdychom -Ach Martin- položila hlavu na jeho hruď. Celá sa chvela. Martin ju jemne objal. Znovu pozrela na neho. A tie jemné, dávno nebozkané pery, čakali na prvý bozk od človeka tak blízkeho. Od človeka, ktorý ju toľko krát zastal pred jej tyranom, ktorý toľko krát hľadel za ňou keď s plačom utekala aby sa ukryla a nevidel ju v úbohom položení, ktorý ju vždy potešil milým a úprimným slovkom, keď v zúfalstve bola na pokraji síl, ktorý vzal do svojich dlaní jej ruku, keď siahala na vec, aby ukončila všetko trápenie ktoré jej pripravil nebohý manžel. A teraz ju drží ten človek v náručí. Cíti jeho dych, jeho pery sú tak blízko len sa ich dotknúť a zabudnúť na všetku minulosť prežitú za ten čas, ako sa stala gazdinou na veľkom statku, hrdom gazdovstve, váženého a bohatého sedliaka Petra Grajciara. Nevedela sa odhodlať a pobozkať ho. Ešte stále sa cítila ženou muža, ktorý už nebol medzi živými. Ešte stále si myslela, že tým spácha neodpustiteľný hriech nevery. Hlavou jej vírilo plno myšlienok, ktoré ju nabádali neurobiť niečo, čo ju v budúcnosti môže mrzieť. Ale aj myšlienky, ktoré jej mysľou prechádzali a utvrdzovali, že sa rozvíja cit pre lásku, ktorú si ešte zaslúži a ktorú potrebuje. Ale čo z toho všetkého je správne a múdre. Nenašiel sa v tomto čase nik, kto by jej poradil. Bola to malá chvíľka, ale zdalo sa jej, že trvá večnosť. Nakoniec sa poddala a položila svoje pery na jeho. A to bol popud pre Martina, ktorý čakal na podnet od svojej panej. Prv ako sa sama rozhodne nemohol to urobiť. Bol sluhom u svojej panej a ako sluha sa musel držať a podriadiť. Ako zacítil sladkosť jej pier na svojich, vášnivo ich prijal a túžba sa naplnila v jeho duši. Len malú chvíľku trvalo toto vzájomné opojenie. Gazdiná odtlačila svojho sluhu od seba.
-Bojím sa, aby sa tu nezjavila moja matka. Neviem, či som urobila dobre- povedala. –Zachovaj naše tajomstvo, aby nevyšlo na svetlo Božie. Ešte je nie čas. Musí prejsť asi veľa času, aby sa to dozvedel okolití svet. A možno, že ten čas ani nepríde.-
Sadla si na lavicu a zamyslela sa. Potom pozrela po Martinovi, ktorý tam stál nepohnuto, ako najväčší hriešnik. Jemne sa na neho usmiala a povedala.
-Choď! Choď Martin po svojej robote!-
Odišiel do stajne, potľapkal koníky po širokých chrbtoch, sadol si na stolček vedľa drevenej priehradky na seno a zamyslel sa. Ešte stále cítil páľavu na perách a v duši čudný pocit. No srdce zaplnené láskou k svojej panej horelo a telo túžilo po jej objatí. Hlboko v mysli mu utkvela jej veta naplnená neistotou.
„A možno, že ten čas ani nepríde.“
Celá debata | RSS tejto debaty