Založ si blog

Štubňov prameň

XXII

V utorok ráno prišlo na Štubňovie dvor päť párov žencov.  Len čo ich gazdiná uvidela pribehla k nim a ponúkla ich domácou pálenkou, ktorú si doniesla ešte z poza Bystrej riečky. Mládenci sa nedali ponúkať  „aspoň sa kosa bude lepšie šmýkať po suchých steblách pšenice, keď sa z rána potúžime“ pripomenuli, keď im gazdiná podávala kalíšky s pálenkou. Dievčence tie sa len usmievali a nechceli okúsiť jej tuhosť, tak ako ich ženci, ktorý si rady uhli keď bolo za čo a kde. O nejaký čas prišiel do Štubňov  s kosou na pleci aj Amálkin  švagor so svojou dcérou Albínkou.

-Vitaj švagor- podišla k nemu gazdiná a ponúkla ho pálenkou.

Ferko vypil za pohárik a poďakoval sa.

-Matka je vo vnútri- opýtal sa svojej švagrinej.

-Leží. Necíti sa dobre. Už je veľmi slabá.-

 Sluha Martin priahal kone, aby robotníkov zaviezol na roľu  a slúžka Hermína  prebehla cez dvor s ranným pôdojom.

Albínka si hneď prisadla k Janovi. Ten sedel na drevenej lavičke vedľa starej rozkošatenej čerešni, na ktorej sedával spolu so Slávkou, keď ho učila hrať na gitare. Vzal do svojich mozoľnatých dlaní jej  ruku a jemne ju stisol. Pozrela po ňom a milo sa usmiala. Janovi sa  slúžka z mlyna páčila ešte v škole. Aj  pred vojenčinou po nej pokukoval, no vtedy pásli za ňou starší mládenci. Bola pekná, milá, vyspelá. Vždy bola usmiata, keď náhodou zablúdil do mlyna. Po vojne sa občas stretli, odvážil sa a dohovorili si stretnutie. Zaľúbili sa. Nechceli aby sa o tom dedinčania dozvedeli. Jano to tajil aj pred mládencami, lebo bola od neho o niečo staršia. Ale  hlavne pred Katkou Jonášovie, ktorej sa veľmi páčil. Katkin otec mal však s ňou iný úmysel. Chcel ju vydať za bohatého Ďura Mišáka.

     Zo slúžky Albínky u mlynárov sa zrazu stala ich dcéra. Mlynárovci boli bohatí a vážení ľudia, známy na celom okolí. Nevedno či by svoju dcéru dali chudobnému, dedinskému mládencovi, bez veľkých majetkov, polí a statku. Albínku mali veľmi radi, vyhoveli jej vo všetkom a parádili ju. Chceli aby si vzala bohatého  chlapca, ktorý by prevzal žezlo po jej otcovi. Aby mlynica ešte veľa rokov slúžila dedinčanom i občanom z blízkeho i vzdialenejšieho okolia. Dopočul sa to od svojho otca, ktorý to neraz  pred ním spomenul. Chválil sa stým  mlynár Melička, keď občas prišiel do dedinskej krčmy a rozhovoril sa o svojich plánoch pred dedinčanmi. Mladí sa však o takých veciach nebavili. Ľúbili sa. Potajme sa stretávali a iné ich nezaujímalo. Jano bol vyslúžený vojak a  niektorí jeho vrstovníci už boli ženatí. Teraz keď si Albínka k nemu prisadla, tváril sa ako by boli priatelia. Ani ona nechcela veľmi prejavovať svoje city navonok. Nenápadne mu však pošepla.

-Večer pri riečke ťa počkám.-

-Môžeme ísť- zahlásil sluha Martin, keď pripravil voz a zastal s ním uprostred dvora. Ženci a žnice nasadli a z domu vyšiel i mlynár, ktorý si sadol na predok voza k sluhovi – pohoničovi. Pobrali sa popri Štubňovom prameni na odľahlejšie polia, aby tam začali so žatvou. Rozdelili sa a pustili do roboty. Prestali len, keď slúžka Hermína priniesla obed. A po obede znovu do roboty. Keď zoťali jednu parcelu prešli na druhú a do večera padla aj tretia.

– Za dva dni bude po žatve- zahlásil Martin Babic, keď im sluha povedal čo je treba ešte zožať. – A potom už len vymlátiť- pripomenul.

-Len ako- opýtal sa ho sluha. –Cepami?-

-Prečo cepami? V dedine je mláťačka. Privezie sa to na Gápeľ, dohodne sa s mašinistom a za krátky čas je pšenička vo vreciach- navrhol Mišo Stodola.

-Ja ale mašinistu nepoznám- poznamenal sluha.

-Neboj sa. Ja to vybavím. Je to môj strýko. Zaplatíš mu a vymláti ti koľko budeš chcieť. Veď ešte len teraz začínajú gazdovia so žatvou. A keď prví dovezieme, hneď sa do toho pustí. Mašina je už  na Gápli pripravená,.- Dohovorili sa. Len čo zožnú, poviažu do snopkov, uložia do polkrížov, zajtra môžu začať zvážať. Robota išla od ruky. O pár dní bolo po žatve aj mlatbe. Keď dedinčania počuli prvé zvuky mláťačky tiež nezaháľali. Žatva  s mlatbou sa v dedine do troch týždňov ukončila. Do mlyna na Bystrej riečke sa môže zvážať nové obilie, z ktorého sa upečú prvé pecne voňavého, domáceho chlebíka.

XXIII

Bola posledná októbrová nedeľa. Počasie bolo slnečné i keď trochu chladnejšie. Do Štubňovie domu prišla Slávka so svojimi rodičmi. V nedeľu poobede zašli na dedinský cintorín pomodliť sa a zapáliť sviečky na hroby.

-Zájdem za kamarátkami. Prídem neskoršie- povedala rodičom a pobrala sa smerom do stredu dediny.  Cestou stretla  Miša Stodolu.

Už z diaľky sa na seba usmievali.

-Vitaj- pristúpil Mišo k nej a vrele ju vyobjímal. Prišla si na hroby- spýtal sa jej.

-Áno- odpovedala.

-Niekoho hľadáš, keď ťa stretávam na opačnej strane dediny?- Usmial sa a pokračoval. –Asi viem koho. Mám ho zavolať?-

-Keď vieš koho, tak zavolaj.-

-Ako by som nevedel. Počkaj chvíľku! Idem pre neho. Je doma- a odbehol.

O nejaký čas prišiel i Jano. Ostal prekvapený stáť pred ňou, lebo Mišo mu nepovedal akú má návštevu.

-Dovidenia! Majte sa- zakýval Mišo a odišiel svojou cestou.

-Servus.- Podala mu ruku. Jano ju vzal do náručia objal. Ona ho pobozkala a pobrali sa za dedinu. Mali sa o čom porozprávať, veď vtedy na dolniakoch stratili len pár slov.

-Budem tu skoro do polovice novembra. Na budúcu nedeľu sa môžeme vybrať pozrieť tú jaskyňu. Ak budeš chcieť.- Navrhla mu.

-Ja som na ňu už aj zabudol. Bolo to tak dávno. Ktovie v akom stave bude za ten čas. Ale som rád. Aspoň sa prejdeme. Lenže to je dosť ďaleko.-

-Mne to nevadí. Hneď ráno sa vyberieme. Súhlasíš?- Spýtala sa.

-Súhlasím- odpovedal. –Ale ráno musím na omšu, tak po nej. Dobre?-

-Dobre. Ale môžeme sa stretávať skoro každý večer- navrhla.

 Jano po chvíľke rozmýšľania súhlasil. –Môžeme.-

-Tak dobrú noc! Idem, lebo rodičia ma budú vyzerať.- Rozlúčili sa. Jano sa pobral do dedinskej krčmy, kde za stolom bola partia mládencov. Sadol si k ním a dumal.

-Napiješ sa niečoho?  Čo ťa trápi- opýtal sa ho Mišo Stodola keď ho videl sedieť bez záujmu.

-Ale nič-  a odpil si z pohára čo objednal Mišo u krčmára.

-Len hovor. Kamarátovi sa môžeš zdôveriť- nedal mu pokoj Mišo.

-Sľúbil som Slávke, že sa každý večer s ňou stretnem, pokiaľ bude tu.-

-A to je problém?-

-Problém, lebo nechcem aby sa to Albínka dozvedela.-

-Jáj… keď ti máš frajerkou ako turecký paša.- Ironicky poznamenal Mišo. –Neboj sa. Nejak to vyriešime. Teraz nad tým nerozmýšľaj. Na zdravie chlapci!- Mišo zdvihol  pohárik pálenky nad hlavu a odpil z neho.

-Na zdravie- zaznelo krčmou. Dedinský mládenci sa veselo bavili až do neskorej noci.

Po týždni v nedeľu, hneď po kostole sa pobral Jano k Štubňovie stavaniu. Slávka ho už čakala. Rozhodli sa, že pôjdu rýchlejšie, aby ku skaliskám prišli ešte pred obedom. Aj tak bolo. No dostať sa na druhú stranu riečky bolo v tomto čase náročné. Voda už bola studená a brod, ktorým by prešli bol oveľa nižšie. Neodradilo ich ani to. Lebo suchá jeseň znížila koryto riečky tak, že aj diera do jaskyni bola nad vodou, na súši. Poponáhľali sa a o nejaký čas zastali na okraji diery. Veci čo si niesli so sebou nechali vonku a dovnútra sa pobrali len s lampášom. Do rúk si vzali palice, pre prípad, že by ich ohrozoval nejaký živočích. Zohli sa a vstúpili dnu. Svetla bolo o niečo viac, ako keď ju navštívili pred rokmi. V jaskyni bola voda len v malej priehlbine v strede, tak asi niečo vyše pása. Prešli do druhej časti, ktorú predtým nenavštívili. Tá bola ešte svetlejšia. Svetlo prichádzalo z hora a preto sa pozreli vozvyš.  Keď zaklonili hlavy uvideli pred sebou modrastú oblohu. Pozreli po sebe. Ostali prekvapení.

-Tam je ešte nejaký priechod- ukázala rukou Slávka a pristúpila k nemu. Cez priechod sa dalo zísť len kolenačky.

-Ideme- opýtala sa Jana. Ten pristúpil, nazrel do priechodu a pobral sa kolenačky prvý. Za ním zišla aj Slávka. Priechod vypadal ako tunel. Sem-tam vyčnievali z vrchnej steny ostré hroty cencúľov a bočné steny vypadali, ako by boli vyhladené. Na konci sa priechod zväčšil tak, že sa už mohli aj postaviť. Jano zdvihol lampáš nad hlavu a uvideli nezvyčajný obraz.  Jaskyňa sa zvažovala do hlbšej priepasti. Na jej kamenných stenách sa črtali  rôzne tvary vytvorené kvapľami možno už od pradávna. Na ľavo od nich, na mohutnom kamennom podstavci, ako by trónil človek s kráľovskou korunou na hlave a vedľa neho pri nohách mu leží zviera, prípomínajúce veľkého  psa. Nad priepasťou v oblúku sa jagali drobné bliskáče z ktorých občas odpadla kvapka vody a cupla  v priepasti do malého jazierka, ktoré sa pri jej dopade slabunko zvlnilo. Odniekadiaľ k nim doliehal jemný hukot, ako by vychádzal z podzemia. Započúvali sa do neho, nevysloviac slovka. Len nemo hľadeli na prírodný zázrak a občas pozreli prekvapene po sebe.

-Takéto niečo som ešte nevidel-  šeptom vyslovil Jano tieto slová.

-Je to nádherná jaskyňa. Kvapľová. Učili sme sa o tom v prírodospyte.-  Povedala  Slávka a chytila Jana za ruku.

-Porozprávam  o tomto kamarátovi, keď sa vrátim domov. Ten je archeológ. Možno, že ďalej bude ešte niečo. Treba to preskúmať.-

Jano cítil ako sa Slávkina ruka chveje. Pozrel po nej. V očiach uvidel jas lampáša a lesk z jej očí zasiahol jeho dušu. Rozprúdila sa v ňom krv a mysľou mu prebehla rozpomienka na jej vášnivé objatie a bozky v dolniackej dedine, keď ju stretol ako smelú, neznámu jazdkyňu. Jednou rukou ju chytil  okolo pása a privinul k sebe. Nebránila sa. Stúlila sa k nemu, pozrela do tvári a pobozkala ho. Nemohol tomu zabrániť. Ruku ktorou ju držal mu pridržala a druhou musel ovládať lampáš, aby mu nevypadol a nevyhasol.  No túžba, ktorá v ňom vzplanula  bola silnejšia a nedokázal ju ovládať. V tom sa mu pred očami zjavil priesvitný obraz Albínky, ako sa jej ruky približujú k jeho perám. Bol to len moment. Strhol sa, ako by sa prebral zo spánku. Odtiahol sa od nej a cez zúžené pery sa predrali tiché slová.

-Vyjdime von.-

V tom si uvedomila, že asi vstúpila medzi neho a inú osobu, aby narušila ich vzájomnosť. Pustila ho a sklamaná i zahanbená zamierila k východu. Jano šiel za ňou. Keď prišli k svojej batožine, bez slovka si ju hodili na plecia a pobrali sa k domovu. Ticho kráčali vedľa seba až k malému brodu, cez ktorý prešli na druhú stranu riečky. Zrazu sa zastavila a opýtala sa ho.

-Máš dievča?-

Jano mlčal.

-Povedz mi! Netaj nič predo mnou. Chcem to vedieť. Aby som chovanie k tebe prispôsobila tejto situácii. Ak máš dievča, môžeme byť ako priatelia. Hoci som si myslela, že medzi nami z pred niekoľkých rokov ostal slabunký plamienok citov, ktoré sme vtedy ešte nevedeli prejaviť.-

-Máš dievča- znovu sa ho pýtala.

-Áno,… mám.- Vyslovil tie dve slovká tak, že ich ledva započula. Po tejto výpovedi ich komunikácia bola malá. Ten čas, tá cesta ktorou sa vracali späť do dediny, bola veľmi dlhá. Bola dlhá preto, že každý dumal nad svojim osudom a nad časom, ktorý ich oddelil od seba a zmenil život každého z nich.

Keď prišli k Štubňovmu stavaniu, letmo sa rozlúčili.

-Zajtra už odchádzam. Do videnia- povedala mu a pomaly sa pobrala k domu.

Bol pripravený pobozkať ju na rozlúčku. Na bozk už nečakala. Zakývala mu z predo dvier a zmizla za nimi.

Smutný sa pobral k dedine. Nezašiel ani do krčmy k mládencom. Ľahol si na posteľ a usnul oblečený. Otec len pokrútil hlavou keď ho takto uvidel. No nerušil ho. Ráno sa zobudil na kikiríkanie kohútov. Začal rozmýšľať nad včerajším dňom, či to bol  sen, alebo skutočne prežil to, čo sa mu vracalo späť do vedomia. Rýchlo sa zviechal z posteli a pobral na dvor. Dedina už žila svojim každodenným ruchom. Zamieril cez ňu smerom k Štubňovmu prameňu. Prišiel k domčeku, kde včera zanechal Slávku, s ktorou sa ani poriadne nerozlúčil. Uvidel na dvore sluhu, zavolal na neho.

-Prosím ťa, zavolaj mi Slávku!-

Sluha podišiel bližšie k plotu. –Už odišla s rodičmi domov- oznámil mu.

Ostal stáť ako prikovaný.

-Už odišla?- Spýtal sa neveriac, že by sa to stalo.

-Áno. Včas ráno. Ale zanechala ti niečo. Počkaj, idem to vziať- a zišiel do domu. Keď sa vrátil podal mu zložený a zalepený list.

Jano vzal list, poďakoval vracajúc sa späť k dedine. Otvoril ho až doma a začal čítať.

Milý Janko!

Dnes ráno som odišla s rodičmi. Mrzí ma, že naša rozlúčka bola podobná ako z pred šiestych  rokov. Nehnevaj sa však na mňa, ak som ti v niečom ublížila. Večer som sa dozvedela od svojej tety koho ľúbiš.  Prajem Ti všetko dobré a šťastie v živote. Možno sa ešte niekedy uvidíme.

                                                             Tvoja priateľka,  Slávka.

Prišlo mu ľúto. Aj slzy sa tlačili do očí. Utrel si ich opakom ruky a vyšiel na dvor. Potom si spomenul na Albínku a tvár sa mu rozjasnila. Večer zájde za ňou a vyjdú si do polí okolo Štubňovho prameňa. Trochu sa upokojí a myseľ upriami na iné skutočnosti. Na život, ktorý plynie v jej blízkosti a na lásku, ktorá je medzi nimi.

XXIV

Po dedine išiel chýr, že na jar sa mlynárovie dcéra bude vydávať. Jej vyvoleným má byť Jano z horného konca od Labanov. Katka Jonášovie najprv nechcela veriť, že priateľstvo medzi Albínkou a Janom zašlo tak ďaleko. Veď je od neho oveľa staršia. Vždy ešte dúfala, že jej náklonnosť k Janovi prerastie v lásku.  Teraz, keď sa o tom dozvedela vinila samu seba. Často mu pripomínala, že sú len priatelia keď jej dával návrhy na osamotené prechádzky neďalekým smrekovým lesíkom, do ktorého  chodievali mladí zaľúbenci. Ona ho vždy odmietla a vyhýbala sa byť osamote s ním. Bála sa jedného. Že v samote a ľúbostnom objatí môže dôjsť  k situácii, kedy pri ďalšom stretnutí s ním a pohľade do jeho očí by vzbĺkla červeňou a hanblivosťou. A ešte si nebola istá, že by vedel jej lásku opätovať. Mala viac bojovať. Prejavovať svoje city pred ním  aj navonok. Často bola k nemu odmeraná a niekedy v jej chovaní prevládala drzosť, ktorú si od istého času ani jej priateľky nevedeli vysvetliť.  Príčinou toho všetkého bolo neustále nabádanie jej rodičov k sňatku s Ďurom Mišákom. A Katka tomu tlaku pomaly ustupovala. Vrcholom všetkému bola správa, ktorú sa dozvedela od Anky Zamutovie.

-Že sa Jano bude ženiť je už isté. Často ho vídať chodiť do mlyna, kde plánujú svadbu. A Jano sa už aj od ostatných oddelil. Ani s kamarátmi sa veľmi nestretáva. Vždy je pri Albíne. Ľúbia sa. Už nikoho, okrem nej nevidí. A ona si ho nechce pustiť, takého mladého.- Povedala jej, keď večerom stáli spolu na dedine a prišla reč na Jana. Toto Katku zlomila. Keď jej večer, čo večer rodičia húdli tú istú pesničku, aby si Ďura vzala, povolila. Potom už udalosti mali rýchli spád. Dohoda bola na stole. Cez fašiangy sa zoberú, aby si to Katka  nerozmyslela.

Toho roku bol dlhý fašiang. Prvé marcové slniečko už začalo vystrkovať svoje paprsky cez voľné oblačné škáry a pomaly rozpúšťalo snehovú pokrývku, ktorej cez zimu hodne napadlo na ťažkú, ílovitú, horniacku zem. Slnko sa už dávnejšie skrylo za vysoký vrchol západného pohoria a na dedinu sadol súmrak. Jano vyšiel zo svojho domu a pobral sa von z dediny. Pustil sa krížom cez lúky k vodnému mlynu. Za posledným domom stretol náhliacu sa ženskú postavu, zahalenú v bledomodrej šatke. Ženská postava prišla bližšie. Poznal v nej Katku Jonášovie. Zatarasil jej cestu svojim telom. Zastala. Odkryla si svoju zahalenú tvár.

-Kam sa náhliš- opýtal sa jej.

Pozrela po ňom. Potom sklonila hlavu a neodpovedala.

Chytil ju za ruku, ktorou si držala konce bledomodrej šatky. Znovu sa pozrela na neho a zrak z jej očí ho priam prebodol. Pustil jej ruku.

-Nechceš mi odpovedať- znovu sa jej pýtal.

-Ja idem domov.- Odvrkla.  -Ale kam ty, von z dediny?-

-Počul som, že chystáš svadbu.-

-Ja som sa o tvojej dozvedela skôr.- Chcela odísť. Nepustil ju.

-O mojej si sa nemohla dozvedieť nič, lebo ja svadbu nechystám.-

-Každý o tom hovorí, len ty o ničom nevieš. Neklam ma.- Skoro s plačom vyriekla tieto slová.

-Neklamem ťa. Ak ti niekto niečo o svadbe nahovoril, nehovoril pravdu. Ale tvoju už z kancľa zhodili. Troje ohlášok naraz. Ponáhľate sa.- Znovu ju chytil za ruky.

-Ja že sa ponáhľam? Moji rodičia sa ponáhľajú. Ty sám vieš prečo. Ale prečo ťa to tak trápi? Veď si nestál o mňa.- Hodila mu výčitku, ktorá sa ho dotkla.

-Ja som o teba nestál?… Ty si ma odmietala. Ty si vždy hovorila len o priateľstve. Nič viac,… len priateľstvo. A keď som vedel, že ťa rodičia chcú za boháča, ustúpil som. Nemal som žiadnu šancu sa s ním porovnávať. Ďuro, syn najbohatšieho gazdu v dedine a pekná Katka z  hrdého dvora. Tak  sa o vás rozprávalo. A tvoj otec sa s tým v krčme skoro každý večer vystatoval. Niekedy som to nemohol ani počúvať. Radšej som odišiel. A potom sa celá krčma na mne bavila.-

-A čo mlynárka?-

-Keď som toto všetko videl a počul, spriatelili sme sa. Aj bližšie. Ale svadbu ešte nechystáme.-

-Veď ste skoro každý deň spolu. Vídať vás chodiť lúkami popri prameni. Aj so Slávkou ťa videli, keď ste odchádzali v nedeľu popri rieke. A vrátili ste sa neskoro večer. Si záletník- ostro mu vrhla slová do tvári.

-Katka.- Vyčítavo pozrel po nej. -Možno som viac priateľský, k dievčencom. Ale nie som záletník…. Radšej pôjdem. Lebo ak nás náhodou niekto uvidí znovu  roznesie klebety. A nerád by ťa vystavoval nebezpečenstvu, že sa budeš musieť pred Ďurom vyhovárať. –

-Ďura sem nepleť. Nie som ešte jeho žena. On dobre vie, že sa za neho vydám len z prinútenia. Povedala som mu to.-

-Som rád, že sme mali tento rozhovor. Aspoň sme si veci vyjasnili. Keď budeš Mišákovie nevestou už to nebude možné. Niečo som pochopil a to mi stačí.- Pustil jej ruku a šiel cestou za dedinu. Zamieril k mlynu. Z pred bránky sa ozval slabý hvizd. O nejaký čas vrzli vchodové dvere na mlynici.   Albínka vyšla nimi na zadný dvor. Rozhliadla sa  a uvidela Janovu postavu. Prišla k malej, drevenej, záhradnej bráne a pobehla k nemu. Prijal ju s otvorenou náručou a vybozkával. Bolo to milé a prívetivé dievča. Dlhé, gaštanové vlasy, boli spletené do jedného, hrubého vrkoča, ktorý jej poskakoval po chrbte. Peknú, okrúhlu tváričku s výraznými riasami zdobili plné, srdcovité, červenkasté pery a biele zafarbené líca dávali jej tvári sviežosť, ktorá napĺňala i jej celé telo. Bola o niekoľko rokov staršia od Jana, na jej tvári to však nebolo vidieť. Pokiaľ si ju mlynárovci neosvojili robila u nich slúžku. Chodila vždy slušne oblečená a pekne upravená. Hlavne mlynárka na to dohliadla. Mala zariadenú jednu izbu, na okraji mlynici s výhľadom von do záhrad a z časti na vodný tok, tečúci vedľa stavania.  Keď chcela vyjsť na dvor, prešla úzkou  chodbičkou popri mlynskom súkolí na priedomie a odtiaľ do záhrady. Keď boli spolu prechádzali sa popri toku riečky až k bukovému lesíku, kde sa posadili na malú, drevenú lavičku. Tú zhotovili roľníci, by si v chládku oddýchli po únavnej, sedliackej drine. I teraz sa pobrali tam. Sadli si na lavičku, no o chvíľku  ich prebrala zima a vrátili sa k mlynu. V prednej izbe  mlynárovcov ešte blikotalo svetlo.

Pôjdeš do mojej izby- spýtala sa Jana, keď došli na dvor.

Jano váhal. Obával sa, aby Albínka nemala z toho nepríjemnosť.

-Neboj sa- povedala mu, keď zbadala že je nerozhodný.

-Oznámim to rodičom, aby vedeli, že si u mňa. Aj tak o nás už vedia. Určite im to niektorý dedinčan povedal.-

-Čo ony na to?- Spýtal sa jej.

-Nič,… len…-

-Len čo?-

-Nepovedali na to nič. Len sa vyzvedali o tebe. Tvojho otca dobre poznajú. Počkaj na dvore, idem k nim- a vošla do mlynici. O chvíľu sa vrátila.

-Poď – pozvala ho. Jano vošiel dnu.

-Sadni si- ukázala na malú lavičku pri stolíku. Izba bola malá no útulná. Lavica stála pod oblôčkom a pred ňou neveľký stolík. Na pravo od oblôčka bola dvojitá skriňa a vedľa nej staršia, železná piecka. Na opačnej strane posteľ, pri nej malá skrinka, na ktorej stála v hnedom ráme fotka. Na nej bola skupinka mladých, v sedliackych háboch oblečených ľudí. Nad dverami bol zavesený menší, drevený kríž a na stene dva sväté obrázky. Jano prešiel  pohľadom po izbe a spočinul na Albínke, ktorá si zobliekala teplé oblečenie, lebo v izbičke sa kúrilo. I Jano zhodil zo seba vrchný kabátec.

-Napiješ sa teplého čaju- spýtala sa ho. –Zohreje ťa.-

-Nie. Nie mi je zima- vyhováral sa.

-Ale dám prihriať. Trochu nás zahreje- nedala sa  odbiť.

-Keď  tak veľmi chceš, nedbám- súhlasil.

Jano sa načiahol za fotkou, vzal ju do rúk a pýtal sa.

-To máš koho na tej fotky?-

Albínka sa otočila od poličky, kde mala uložené nejaké kuchynské náradie.

-Sú tam moji rodičia- odpovedala a položila nádobu s čajom na teplú pec. Priniesla a položila na stôl dva  porcelánové hrnčeky. Po chvíľke do nich naliala zohriaty čaj a prisadla si. Jano sa stále pozeral na fotku.

-Ktorí sú tvoji rodičia- znovu sa pýtal.

Albínka mu vzala fotku z rúk, zadívala sa na ňu a začala rozprávať.

-Toto vľavo je moja mamička- ukázala na ňu prstom. –Vedľa nej údajne môj otec. A toto sú robotníci, ktorí boli na dolniakoch u gazdu v žatve. Ja som svoju matku vôbec nepoznala. Lebo zomrela hneď po mojom pôrode. Rozprával mi to strýko, keď som bola v detskom ústave.- Jano sa zadíval na ňu a pozoroval jej tvár, ktorá sa pri rozprávaní zachmúrila a zosmutnela.

-A otec?-

-Otec by mal byť ten mladý muž čo ju drží okolo pása. O ňom som sa nič nedozvedela. Ani strýko mi nič nevedel povedať. Keď sa robotníci rozišli domov, viac o ňom nebolo chyrovať.-

-Ako? Tvoji rodičia nežili spolu?- Jano sa prekvapene pozrel po nej.

-Nie. Ale to by ti musela všetko vysvetliť.-

-Tak  mi to vysvetli! Všetko mi povedz! Chcem to vedieť- nástojil.

Vtom z vonkajšej chodbičky zaznel hlas mlynárky.

-Albínka! Už sa rozíďte! Je neskoro. Včas ráno ideme preč.-

-Áno- ozvala sa Albínka.

-Na budúce ti všetko rozpoviem. Musíme sa rozlúčiť- a vstala z lavičky. Jano tiež vstal  a vyšiel na dvor. Tam sa rozlúčili.

-Dobrú noc- zaželal jej a zamieril k dedine. Ešte jej z diaľky zamával a tmavá noc ho pohltila. Hlavou mu vírili slová, ktoré sa dozvedel od Albínky. Nevedel pochopiť prečo jej rodičia nežili spolu. Prečo keď jej umrela matka nepostaral sa o ňu otec. Veď i jemu umrela matka, keď bol malý. Ale ostal u otca a starých rodičov, ktorí pomáhali otcovi vychovať ho. I v posteli nad tým rozmýšľal. A v tomto rozmýšľaní  nakoniec usnul, aby sa prebudil do slnečného, mrazivého rána.

Strieborná osada

29.07.2022

XII Na malú Striebornú osadu sadal večerný súmrak. V zadnej časti baníckeho stavania, cez úzku bránku, vyšla ženská postava, odetá v čiernom oblečení. Pobrala sa popri drevenej ohrade poľnou cestičkou, smerom k novým banským štôlňam. Chvíľku postála pri horskom prameni, ktorý vytekal spod mohutného brala a kamenným [...]

Strieborná osada

28.07.2022

VIII V pondelok ráno sa Judim dostavil na dvor banskej spoločnosti, kde ho privítal jej správca, Alfréd Bobal. -Tebe nemusím vysvetľovať a poúčať ťa, aké povinnosti ťa čakajú v tejto staronovej robote. To, čo si robil predtým, budeš aj teraz. Zájdi do stajne, zapriahni do voza a budeš voziť banskú guľatinu k novým [...]

Strieborná osada

27.07.2022

IV Bola tmavá noc. Po lesnej kľukatej ceste z Bardoňovho lesa vyšli na širokú planinu dvaja ozbrojení jazdci. – Musíme sa dostať na miesto skôr, ako spoza čiernych hôr vyjde mesiac.- Prehovoril jeden z nich. – Dajme sa do klusu,- podotkol druhý a bodol ostrohami svojho jazdeckého koňa do mierneho cvalu. Jazdci sa [...]

Putin

Rutte: Vyšetrovanie ruskej propagandistickej siete je veľmi znepokojujúce

29.03.2024 12:54

Činnosť proruskej špionážnej siete vyšetruje poľská kontrarozviedka a tiež belgické či české spravodajské služby.

forró, fico, galanta

Člen predsedníctva Aliancie: Pellegriniho podporil len Forró, nie celá strana. Inak sa to čítať nedá

29.03.2024 12:00

Szabolcs Mózes pre Pravdu uviedol, že ich rozhodnutie Krisztiána Forróa zaskočilo.

Jaroslav Naď

Naď: Najväčšou výzvou pre NATO bude odolať dezinformačným útokom

29.03.2024 11:47

Podľahnutie premysleným kampaniam, na ktoré je podľa štatistík Slovensko náchylné, môže podľa Naďa oslabiť celkovú dôveru v NATO a Alianciu samotnú.

mimoriadne1, mim1, zemetrasenie, seizmograf

Juhozápad Grécka zasiahlo silné zemetrasenie, evakuovali školy. Otrasy cítili aj Atény

29.03.2024 11:04, aktualizované: 12:41

Obyvatelia regiónu Olympia hovorili o veľmi silných otrasoch.

mada

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 89
Celková čítanosť: 102998x
Priemerná čítanosť článkov: 1157x

Autor blogu

Kategórie