XXV
V poslednú fašiangovú nedeľu bola hrdá Mišákovie svadba. Katku obliekli do jednofarebnej, bledomodrej blúzky, upnutej pri krku bielou, ozdobnou mašličkou. Tmavomodrú sukňu prekryli bledou zásterou, na spodnom okraji s vyšívaným, farebným vzorom. Na hlavu upevnili jagajúcu sa striebristú pártu. Dlhý vrkoč splietli v srdce a ozdobili rozmarínom. Nevesta bola krásna, len bledá a smutná tvár s jemnými vráskami na čele dávala znať, že svadobné veselie nebude pre ňu radostné. Starejší previedol obrad odobierky od rodičov a sprievod sa vybral k ženíchovi. Odtiaľ s veselou cigánskou muzikou, s ujúkaním a výskaním šiel do dedinského kostola na sobáš. Zvedavci postávajúci na okraji cesty, alebo na priedomí svojich domov pozerali na svadobčanov, ktorí ich ponúkali koláčmi a pálenkou. Keď svadobný sprievod prešiel za kostolnú bránu, pobrali sa i niektorí dedinčania pozrieť na sobáš hrdého syna bohatého, dedinského sedliaka. Celí kostol zmeravel, keď sobášiaci kňaz musel druhý krát zopakovať neveste, aby vyslovila svoje rozhodnutie, či si chce vziať za muža prítomného Juraja. Cez jej zúžené pery slabunko zaznelo slovko „áno“. Až vtedy napätie medzi svadobčanmi ustalo a v kostolných laviciach nastalo tiché zašumenie. Po tomto súhlase už svadobný obrad pokračoval až do jeho ukončenia. Keď sobášiaci kňaz vyprevadil novomanželov za prah kostolných dvier, pristúpili k nim ich rodinný príslušníci, známy a priatelia s blahoželaním a prianím veľa šťastia v ich spoločnom, manželskom zväzku. I Jano stojaci obďaleč pristúpil k nim. Pevne a priateľsky potriasol Ďurovi ruku a podal ju aj Katke. Pri dotyku zacítil jej jemný stisk a slabé zachvenie. Pozrel do jej tvári a z očí vychádzal smutný pohľad. Slabunký úsmev okolo pier, blednúce líca a sklopené očné viečka dávali znať, že svadobný obrad, ktorý pred chvíľkou skončil bol pre ňu hrozným utrpením. To vyslovené a vynútené „áno“ pred oltárom, bolo prikázaním pre ich ďalší spoločný, manželský život. Uvedomila si to. Svoje city a lásku obetovala pre majetok, aby splnila vôľu rodičov. A ten, ktorého milovala a nosila v srdci, ktorému neukázala navonok svoju lásku, predstúpil teraz pred ňu a praje jej šťastie v živote. Akéže to šťastie jej praje? Také, že pre muža ku ktorému necíti žiaden citový vzťah, ktorý bol jej srdcu ľahostajný, ktorého si berie pre bohatstvo, musí obetovať lásku a samu seba? Až teraz sa prejavila v nej veľká ľútosť. Až teraz pocítila akej chyby sa dopustila, keď ustúpila svojim rodičom. Pocítila ľútosť nad svojim osudom, nad svojim životom. Zaslzila. Ešte raz smutne pozrela na Jana, nevládne pustiac jeho ruku. Nahradila ju stiskom iných rúk, ktoré jej podávali gratulanti. Sprievod sa pomaly pobral malým briežkom od kostola, aby začalo svadobné veselie. A Jano hľadel za ním, až kým nezmizol v zákrute za dedinskými domami.
Po tejto svadbe nezašiel Jano do mlyna skoro celý týždeň. Ani len do hostinca na muziku v posledný fašiang nešiel. Vyhovoril sa pred mládencami, že bol nachladnutý. Len týždeň pred Veľkou nocou, keď už bol sneh roztopený zašiel do mlyna. Albínka bola sama. Práve vyprevádzala dedinského sedliaka, ktorý doviezol pšenicu na zomletie. Pomohol jej uložiť vrecia k násypníku a potom sa pobrali do jej izbičky.
-Rodičia odišli k Štubňovmu prameňu a prídu len večer- povedala sadajúc si ku stolu. Jano si prisadol a hneď začal zvedavou otázkou.
-Kde si dala fotku, čo bola na stolíku?-
-Do skrini – odpovedala mu.
-Prečo? Nechceš ju ukazovať predo mnou?-
-Nie. Len po tom rozhovore, čo sme mali o nej mám stále na mysli slová môjho strýka o matke.-
-Tak mi rozpovedz všetko o tvojich rodičoch!-
-Chceš to naozaj vedieť?-
-Chcem. Musím to vedieť! Musím všetko o tebe vedieť!-
-Teda dobre.- A začala rozprávať všetko, čo sa dozvedela od svojho strýka, najstaršieho matkinho brata.
-Moja mamička pochádzala z dvanásť detí. Jej rodičia boli chudobní nádenníci u bohatého gazdu, dolu na juhu krajiny. Keď mala desať rokov, dali ju do služby, lebo živiť toľko hladných hrdiel nevládali. K bohatému gazdovi chodili každý rok robotníci do žatvy a trávili tam skoro celý mesiac. V jedno leto prišiel s nimi jeden mladík, ktorý pomáhal pri zvážaní a ukladaní obilia a tiež pri iných prácach na gazdovstve. Ten sa zoznámil s mojou mamičkou a zaľúbili sa. Po mlatbe robotníci odchádzali domov. Gazda mal syna, ktorý študoval v meste. V tom čase bol na prázdninách a fotografoval robotníkov na poli, pri mlatbe a ostatných robotách. Urobil aj spoločnú fotku robotníkov pred ich odchodom z gazdovstva. Pri odchode každému z nich jednu daroval na pamiatku. Na nej je aj moja mamička. Stojí vedľa muža, do ktorého sa zaľúbila. Medzitým jej rodičia umreli. Gazda mal mamičku rád a chcel, aby slúžila u neho ďalej. Lenže po čase zistila, že čaká dieťatko. Kedže rodičov už nemala, gazda sľúbil, že sa o ňu postará. Moja mamička o týždeň po pôrode umrela a dieťatko ostalo. Dieťa dali do sirotinca a to dieťa som ja. Mladí muž na fotky stojaci vedľa mojej mamičky je údajne môj otec. Neskôr ma preložili zo sirotinca do štátne ústavu a v štrnástych rokoch som odišla do služby k mojim terajším rodičom. Tí si ma po čase osvojili. Svoju matku poznám len z fotografii, ktorú mi dal strýko. Ten ju dostal od gazdu kde slúžila. Kde žije môj otec a či vôbec žije, to neviem.- Odmlčala sa.
-Teraz už vieš všetko.- Slzy sa jej tlačili do očí. Utrela si ich a pritúlila k Janovi. Objal ju a pobozkal na čelo. Rozmýšľal nad príbehom ktorý mu vyrozprávala a stále ju držal v objatí. Vonku začuli hrkot prichádzajúceho koča. To sa mlynárovci vracali od Štubňovho prameňa z návštevy. Albínka vstala a chcela vyjsť von.
-Pôjdem domov- zahlásil Jano a vyšiel chodbičkou na zadný dvor. Chvíľku počkal, kým mlynár so ženou nezájde do domu a potom sa pobral ponad mlynicu, aby ho nespozorovali. Chcel byť sám. Tento príbeh ho donútil premýšľať nad osudom svojej priateľky. Nad osudom, a životom, ktorý sa s ňou nemaznal.
XXVI
Prišlo leto. Kosenie lúk ani neskončilo a už prišli do dediny dolniacky gazdovia verbovať do žatvy. Boli z južnejšej oblasti, kde zrelosť pšeničných klasov bola skoršia. Väčší gazdovia ešte museli robiť na svojich poliach, preto nahovorili do žatvy tých chudobnejších, alebo bezzemkov, ktorí už svoje švíky pokosili a krm zviezli do stodôl..
-Ideme- povedal Jano svojim kamarátom, keď niektorí váhali, či netreba ešte pomôcť rodičom. Ale zarobiť na chlieb bolo treba, preto sa rozhodli ísť. O týždeň v pondelok ráno sa pobrali na dolniacku dedinu v ktorej pobudnú najmenej mesiac.
Okolo Štubňovie stavania v jedno ráno nastal rozruch. Do domu dobehli i mlynárovci aj niektorí dedinčania, ktorí neďaleko sušili sená prišli pozrieť, čo sa tam deje. O nejaký čas sa ponad dedinu rozniesol smútočný hlahol umieračika.
-Starenka Štubňovie umrela- rozniesla sa táto smutná správa dedinou. Posledný potomok Stubňovho mena dokonal. Po sebe zanechal tri dcéry z iným pomenovaním a názov prameňa vyvierajúceho z pod skalnatého vrchu pri ich obydlí. Ten bude pripomínať ich názov a rod. „Štubňov prameň“, od dávna zásoboval tento rod i blízke okolie zdravou, čerstvou a osviežujúcou vodičkou nesporne potrebnou pre život každého človeka.
Pohrebu sa zúčastnila skoro celá dedina. A po ňom pristúpila k obďaleč stojacim dedinským mládencom žena v čiernom oblečený.
-Ktorý z vás je Jano Laban- spýtala sa ich, držiac v ruke zalepený list.
-Žiaden- odpovedal jeden z nich. –Ten je na dolniakoch v žatve.-
-Mám pre neho list, chcela by mu ho odovzdať.-
-Príde len o tri týždne- odpovedali jej mládenci skoro naraz.
-Určite ste jeho kamaráti. Môže mu ho niekto doručiť?- Spýtala sa.
-Ja mu ho odovzdám- ponúkol sa Mišo Stodola a prebral od ženy list. Ta mu poďakovala a pobrala sa von z dediny. Mládenci dlho hľadeli tým smerom, až kým nezmizla v zákrute za poslednými domami.
-Nebola to Slávkina matka- pýtali sa jeden druhého.
-Zdá sa mi že áno- povedal Mišo. –Ale prečo na pohrebe nebola Slávka- čudovali sa.
Len čo sa Mišo Stodola dozvedel, že sa z dolniakov vrátili chlapi zašiel za Janom. Odovzdal mu list od Slávkinej matky. Ten už vedel, že starenka Štubňovie zomrela. Zvestoval mu to otec. S napätím otváral list, ktorý mu Mišo doniesol a dychtivo začal čítať.
Milí Janko!
Srdečne Ťa pozdravujem a prajem všetko najlepšie. Tento list Ti posielam po svojich rodičoch, lebo ja odchádzam do cudziny. Budem tam celý jeden rok O jaskyni, ktorú sme spolu objavili som hovorila s kamarátom. Sľúbil mi, že ju dá preskúmať jaskyniarom. Dúfam, že keď sa o rok vrátim, uvidíme sa. Možno budeš ženatý, avšak naše priateľstvo môže pretrvať i tak. Ľúto mi je, že som rozlúčenie s Tebou znovu pokazila. Odpusť mi to.
Tvoja priateľka Slávka.
-Odišla do cudziny,- ticho dumal Jano. -Kam?… Ale prečo?- Nevedel sa s tým zmieriť. Vždy cítil ku Slávky niečo zvláštne. Aj teraz sa to prejavilo, keď sa dozvedel, že ju do roka neuvidí. Zašiel za dom, na záhradu. Pozeral na ďaleký obzor tiahnuci sa poza vysoké pohorie nad pomaly tečúcou Bystrou riečkou. Sadol si na pokosenú pažiť, prevalil sa a spomínal. Hlavou mu prebehli udalosti ktoré spolu strávili. Aj ako deti, keď bola na prázdninách a plavili sa dolu riečkou na plti i nedávno, keď zašli na dolný tok riečky a zišli do jaskyni. I na tie pokazené rozlúčky, ktoré spomína v liste. A v spomienkach, v chládku pod storočnou hruškou usnul. Zobudil sa len keď nastal na dvore hluk a niekto volal jeho meno. Posadil sa, pretrel oči. Keď hluk neustával vyskočil zijdúc na dvor. Na dvore bolo niekoľko susedov a niesli bezvládne telo.
-Jano!- Zavolali na neho. -Otec ti na ulici odpadol.-
Niektorí ho už preberali lievajúc mu na ústa a tvár studenú vodu, aby ho osviežila. Zaniesli ho do chyži, uložili na posteľ. Po chvíľke sa prebral.
-Ako vám je- pýtal sa prestrašný Jano.
Otec sa na neho neprítomne pozeral.
-Poznáte ma- znovu sa ho pýtal. Ten pomaly zdvihol ruku, šmátral po perine, akoby niečo hľadal. Jano mu ju chytil. Bola studená. Stiahol mu z nôh bagandže i zrebné nohavice a prikryl perinou.
-Treba zavolať doktora, alebo ho odviesť do špitáľa- navrhla tetka Hlaváčovie, najbližšia suseda.
-Áno… Do špitáľa- prisvedčil Jano. –Zájdem za Mišom, nech zapriahne. Budete za ten čas pri ňom- pozrel po susede, čakajúc čo povie.
-Len choď! Budem. My mu nepomôžeme. Tu treba doktora.-
Jano zašiel za Mišom Stodolom, jeho dobrým kamarátom a všetko mu vyrozprával. Ten navrhol, že on nech je doma a sám dovezie doktora z mesta.
Doktor ho prehliadol a skonštatoval, že to bola srdcová príhoda. Buď z prepracovanosti, horúčavy alebo nedostatku tekutín. Ale v letných horúčavách si už musí dávať pozor. Nesmie prepínať svoje sily a ťažšie roboty nech prenechá mladším. Dal mu lieky a keď trochu zmocnie musí zájsť do špitáľa, tam ho lepšie vyšetria. Do týždňa sa Janov otec zotavil. No o špitáli nechcel ani počuť.
-To mi len prišlo trochu ťažko. Už mi je nie nič. Načo zbytočne obťažovať doktorov- vyhováral sa, keď mu Jano pripomínal čo povedal doktor. Ani nešiel. Len robota mu už nešla tak od ruky ako predtým. Bolo vidno, že niekedy zastane, ruku položí na hruď a pritlačí si ju. Raz ho Jano našiel ako sedí v komôrke pri starom kufri a niečo v ňom hľadá.
-Čo hľadáte- opýtal sa otca.
-Hľadám jednu dôležitú listinu. Chcem ti ju ukázať a oboznámiť s jej obsahom. Môj otec mi veľmi prízvukoval, že keď príde čas mám urobiť všetko podľa nej. Aha! Tu je.- Vzal ju zasunul do vrecka, zavrel kufor a pobral sa do chyži.
-Poď- povedal Janovi. Zašli do chyži, sadli si k stolu a Janov otec začal rozprávať.
„Pokiaľ žil ešte môj otec, každý rok na sviatok svätého Michala sme chodili k mlynárovi Jurajovi Krištofovi prevziať si árendu za naše role, na ktorých má postavenú mlynicu, šopu pre pílu a ostatné prístrešky. Mlynár nám to splácal v obilí. Keď mlynicu odkúpili Meličkovci bola spísaná zmluva, ktorej obsah bol potvrdený aj vyššou inštanciou. V nej bolo ustanovené, že, Meličkovci nebudú splácať árendu po dobu päťdesiat rokov, nakoľko táto je nájomcovi predplatená bývalým mlynárom v čase predaja mlynice. Po uplynutí tejto doby je mlynár povinný buď árendu znovu obnoviť, alebo pozemky pod stavaním odkúpiť. Tieto veci boli riešené i počas komasácie A ten čas prichádza. Kedže ja už spejem k starobe a prvé príznaky ma postihli pred nedávnom, chcem aby si o všetkom vedel a dal veci do poriadku v prípade, že mňa tu už nebude. V tomto písme to stojí čierno na bielom. O rok vyprší platnosť dohody uzatvorenej medzi mojim otcom a Martinom Meličkom, otcom terajšieho mlynára. Keby sa mne niečo stalo ak by si aj zmluvu našiel, nepochopil by si jej obsah bez tohto vysvetlenia. S mlynárom som sa už o tom rozprával. Vie o všetkom a je ochotný sa s nami riadne a spravodlivo dohodnúť. Tu máš zmluvu, odlož si ju.“ Podal Janovi písmo, kde boli tieto skutočnosti uvedené. Jano pozrel do nej a potom na otca.
-Ale o tomto ste mi nikdy nehovorili.-
-Nehovoril. Ale po tej príhode ktorú som zažil, musíš to vedieť.-
-Takže polia okolo mlynice sú naše?-
-Áno. Naše. Ale len polovica. My sme iné polia nemali.-
-A tie čo máme- pýtal sa Jano.
-To boli polia tvojej matky. Zdedila ich po rodičoch. Polia pri mlynici mal môj otec s jeho sestrou. Tá sa vydala za mlynárskeho tovariša Krištofa. Prišiel sem z dolnej zemi. Chcel si tu zriadiť mlyn, dostal naň povolenie, ale potreboval zeme. Krištof si vzal za ženu sestru môjho otca a takto sa dohodli. Keď mu zomrela žena a deti nemali, odišiel do svojho rodiska. Krištof predal mlyn Meličkovcom aj s päťdesiatročnou árendou. Otcovi zaplatil árendu dopredu z peňazí, ktoré získal za odpredaj mlyna. Meličkovci sú teraz povinný buď obnoviť platenie árendy, alebo si zeme odkúpiť. To bude záležať na tebe.-
-Chápem- pokýval na znak porozumenia Jano. Potom položil listinu na skrinku v rohu chyži a pomalým krokom vyšiel na dvor. Veľmi nerozmýšľal na tým, aké dohody urobili jeho predkovia. S Meličkovcami sa škriepiť, ani hádať nebude. A keď otec povedal, že o tom vedia, nejako sa dohodnú. Listinu odloží na to miesto kde bola a možno, že otec to ešte dá do poriadku. Ten sa musí šetriť a nenamáhať. Dohliadne na neho. Takto uvažujúc pobral sa do dediny.
XXVII
-Martin- zavolala Amálka na svojho sluhu, keď prechádzal cez dvor k stajniam.
-Prajete si gazdiná- ozval sa sluha a podišiel bližšie k nej.
Amálka vyšla z dvier domu, zastala si pri komôrke a pokračovala.
-Vidím, že máš veľa starostí. Aj spravovať gazdovstvo, lebo ja na všetko nestačím, aj roboty je viacej a robotných rúk málo.-
-Roboty neúrekom. Veru tak. Ale čo už?- Pokrčil plecami a chcel isť ďalej.
-V nedeľu, keď si na mňa po omši čakal, zhovárala som sa s richtárom… Martin- znovu ho oslovila. –Potrebovali by sme nového sluhu.-
Martin sa prekvapene zadíval na ňu.
-Nie ste so mnou spokojná,…. gazdiná?- Spýtal sa jej.
-Ale to nie. Ja som až veľmi spokojná. Veď k vôli tomu som ťa sem vzala. Len vidím, že musíš spravovať gazdovstvo, aj robiť sluhu. Čo si rozkážeš, musíš aj urobiť. Potrebovali by sme ešte jedného sluhu. O tom som hovorila s richtárom. Len sa musí rozprávať s tútorským otcom. Do dediny majú prísť nejaké siroty. Vzala by si jedného. A možno aj slúžku k Hermíne. Aj tej by sa poľahčilo.-
-Ak tak, ja nedbám. Vy sa musíte rozhodnúť.-
-Ja som sa už rozhodla. Zatiaľ len sluhu. A možno na jar, keď bude viac roboty, priberiem aj slúžku. Ty zájdeš za richtárom a povieš mu, že sme sa rozhodli. Nech nám jedného pridelí!-
-Dobre, gazdiná.- Súhlasil Martin a zašiel do stajne po svojej robote.
Do mesiaca zavítal na Štubňovie dvor nový, mladý, niečo vyše šestnásťročný sluha. Doviezol ho Martin z dediny na koči, ktorým chodievala Amálka i so služobníctvom v nedeľu do kostola.
Mladý sluha Paľko zoskočil z koča pristúpiac k Amálky. Tá ho privítala, podala ruku a Martin mu ukázal miesto na zloženie. Paľko vzal svoj batôžtek a zašiel do komôrky, kde pre neho prichystali posteľ a staršiu skrinku. Do nej nemal čo uložiť. Veď v tom batôžku si skoro nič nedoniesol.
-Ďakujem gazda- povedal Martinovi, keď si sadol na drevenú posteľ. Amálka stojaca za Martinom sa usmiala.
-Ja nie som gazda- začervenal sa Martin nad týmto sluhovým vyjadrením. Videl, že sa na tom zasmiala gazdiná a pobral sa von z komôrky.
-Ale ten sluha ťa pomenoval správne- povedala mu Amálka, keď k nemu pristúpila. –Videl, že tu všetko riadiš a chováš sa ako ozajstný gazda.-
-Gazdiná, ale som len sluha a on to musí vedieť. Aby ma nevolal gazdom pred dedinčanmi, alebo pred slúžkou. Čo by si pomysleli. Aké klebety by šírili o vás.-
-Ty sa o mňa strachuješ, Martin- spýtala sa ho a milo mu pozrela do tvári.
-O mňa nejde. Ja som sluha. Mňa môžete kedykoľvek poslať preč. Ja odídem, ale vy tu ostanete. Tu je váš domov. Ja ho nemám. Ja si ho dočasne nájdem tam, kde ma pritúlia.- Trochu smutne sa rozhovoril.
-Martin, Martin! Nevyženiem ťa, neboj sa. Kde by som takého sluhu našla, ktorý vie nahradiť dobrého gazdu? Kde by som ho hľadala? Ty si v tomto stavaní viac ako len sluha.- Na chvíľu zmĺkla. Potom nakloniac sa k nemu potichu, aby to počul len on, zašepkala. -Už si zabudol na chvíľku, keď si ma držal v objatí- a odišla.
Martin pozeral za ňou až kým za sebou nezavrela dvere vedúce do domu. V tom mu prišli na um slová, ktoré vtedy vypovedala. “Ešte je nie čas. A možno že ten čas ani nepríde.“ Tie slová si vysvetlil po svojom. Nie je čas na to, aby si začal s gazdinou. Odvtedy ako by sa hanbil za to čo sa stalo medzi nimi. Stránil sa stretnúť s ňou v takej situácii, ktorá by ho nabádala urobiť niečo podobné. V tých slovách cítil, že nie je na to čas. Lež teraz ho jej slová popudili. Vzbĺkol plamienok o ktorom si myslel, že už zhasol. On nezhasol, len sa stiahol do malého, blikotajúceho svetielka, aby sa v pravý čas rozhorel do veľkej, ohnivej žiari, ktorá zaplaví jeho srdce. Cítil, ako priam blčí od vzrušenia, ako všetkými jeho žilami prúdi krv stokrát rýchlejšie, ako sa chveje celé jeho telo a myseľ opája pocit veľkej lásky. Nevedel čo má urobiť. Či zísť za ňou do domu a vyznať svoje city, alebo sa utiahnuť do stajni a nechať telu čas na upokojenie. Urobil to druhé. Zísť do domu sa bál, aby nepocítil krutosť ak ho odmietne a vytkne jeho chovanie. Keď vchádzal do stajne nespozoroval, že na malom oblôčku sa odhrnul záves a žiadostivé oči pozerali za ním ako odchádza.
-A možno je to lepšie- zašepkala gazdiná a pustila sa do svojej roboty. No čím viac sa bránila prejaviť voľnosť svojich citov k sluhovi, tým častejšie bola jej myseľ pri ňom.
-Musím sa niekomu zdôveriť, musím sa s niekým poradiť. Lebo v sebe dusiť tieto pocity by ma zničili.- hovorila si. Potom sa rozhodla. Zájdem do mlyna za sestrou a porozprávame sa. Aj sa mi uľaví a možno poradí. Keď sme boli dievčence vždy sme si všetko povedali. Aj o prvých láskach, aj o prvých sklamaniach. Urobím to aj teraz, keď sa znovu tlačí pocit lásky do srdca. Hoci staršieho, ale tlačí. Darmo sa nehovorí, že „láska kvitne v každom veku“.
XXVIII
Jano sa vrátil z dediny večer. Otec už bol pripravený na odpočinok, keď zbadal na skrinky listinu, o ktorej predtým hovorili. Vzal ju a odniesol do komory uložiť do starého kufra. Zdvihol veko na kufri a chcel si ho položiť vedľa seba na lavicu. Veko na kufri sa otvorilo a niekoľko starých, zožlknutých písomností vypadlo na zem. Zohol sa pre ne. Z jednej písomnosti vypadla stará, z časti poškodená fotografia. Vzal ju do ruky a prekvapene i s úžasom pozeral po nej. Pozrel i na jej zadnú stranu. Na nej bolo slabo rozoznať, nepravidelným písmom napísané tieto slová.
„ Nezabudni na mňa,
Viktorka.“
Znovu sa pozrel na čelnú stranu a prekvapene pozeral na obrázok. Vzal ho a rýchlo zašiel do izby.
-Otec- oslovil otca už ležiaceho v posteli. –Odkiaľ máte túto fotku?-
-Ktorú- pýtal sa otec. –Ukáž- a načiahol sa k Janovi.
-Túto- podával ju otcovi. -Našiel som ju v starom kufri v komore, kde som odkladal tú listinu.-
Otec sa lepšie pozrel na fotku a dlhšie sa na ňu zahľadel.
-Túto fotku mám veľmi dávno.- Vracal ju Janovi. –Je zo žatvy z dolniakov, kde som na nej ešte ako mládenec.-
-A ktorý mládenec ste vy- nedal sa Jano odbiť.
-Tam z kraja.-
-Pri tej dievčine, ktorú držíte okolo pása- znovu sa vyzvedal. Janovi sa začal chvieť hlas.
-Áno. Priatelili sme sa. Bola to slúžka u gazdu. Veľmi milé dievča. No nikdy som ju už nevidel.-
-Ani neviete, čo sa s ňou stalo?-
-Nie. Už sme tam viac neboli.-
-Koľko ste mali vtedy rokov?-
-Tuším do tridsať. Bol som ešte slobodný. Keď som sa oženil tak som na čas do žatvy nechodil. A potom sa už chodievalo bližšie. Toto bolo celkom na dolnej zemi. Ďaleko.-
-Mali ste ju rád?-
-Prečo sa na to pýtaš. Tak ako každý mladý a slobodný človek. Bol to len krátky čas čo sme boli spolu. Mali sme sa radi. Aj som sľúbil, že ju vyhľadám, no potom prišli iné starosti.- Odmlčal sa a po chvíľke pokračoval.
-Asi do roka som sa oženil a hneď si sa narodil ty. Fotku som odložil medzi staré listiny.-
Jano sa celí chvel. Na čelo mu vystúpil studený pot. Telo ostalo bezvládne, ruky ledva vládali udržať fotku a mysľou mu behali slová, ktoré pred nedávnom počul od Albínky.
„Mladí muž na fotky, stojaci vedľa mojej mamičky je údajne môj otec.“
Zamrazilo ho. Ak je to pravda, Albínka je jeho sestra. Zhrozil sa. Dievčina, do ktorej sa zaľúbil je jeho nevlastná sestra. Dievčina, ktorá ho má rada netuší, aká veľká prekážka stojí v ceste ich ľúbenia. Ako jej to povie? Ako jej prezradí tajomstvo, ktoré sa náhodou dozvedel. A ešte viac sa zhrozil nad myšlienkou, žeby sa boli oddali sebe a milovali. Ďakoval si že ustúpil pokušeniu, keď to Albínka odmietala. Bol celý zmätený. Nevedel si vysvetliť, či to osud zariadil tak, aby priviedol dcéru do blízkosti svojho otca, alebo je to riadenie prozreteľnosti, ktoré je nepochopiteľné a nevyspytateľné. A ešte ďalšia dilema ostáva v ňom. Túto skutočnosť pozná zatiaľ len on. Len on môže rozhodnúť, či osoby ktorých sa to týka budú vedieť pravdu, alebo ju pred nimi zamlčí.
Celá debata | RSS tejto debaty