Založ si blog

Štubňov prameň

XXIX

Amálka sa vracala od svojej sestry spokojnejšia. Keď všetko rozpovedala dostala od nej  radu, aby nehľadela na nič a nikoho. Ak  sama túži po šťastí a prekypuje láskou nech ju nedusí. Nech v pustí do svojho srdca toho, koho má rada. Je vdova a tým je slobodná. Nič jej nebráni v tom, aby dvor spravoval nový gazda, ktorý by upokojil i jej dušu aj keď je to sluha. Ak sa rozhodne a budú s tým obaja súhlasiť, zariadi u kňaza v susednej dedine ich sobáš len v prítomnosti svedkov.

Spokojnosť v jej srdci vládla, len sa obávala ako to Martinovi povie a ako sa on zachová. Či sa na taký rozhovor nájde vhodná príležitosť a či bude schopná to pred ním vysloviť. Vedela, že i on k nej cíti citový vzťah. Ale toto je nie len o vzťahu, toto je vážne rozhodnutie pre ich ďalší život. Žiadna svetská prekážka v ceste nestojí. Jediné čo môže ovplyvniť tieto úvahy je ich vlastné rozhodnutie. A túto úvahu a rozhodnosť musí začať  skúmať. To potrebuje čas a na ten musí čakať, až kým nenastane. Takto s veľkým zadosťučineným sa pustila do roboty, ktorá ju na gazdovstve čakala.

A ten čas prišiel.

V sobotný podvečer  keď sa vrátili sluhovia z poľa na Štubňovie dvor, zavolala na nich gazdiná.

-Martin, príďte sa navečerať a zavolajte aj Hermínu!-

-Dobre, gazdiná- odpovedal jej Martin a zašiel do stajni kde niečo robila slúžka.

-Gazdiná volá na večeru- povedal jej a spolu s Paľkom odložili konské postroje do drevenej  kôlni. Potom zašli pred dom pod starú čerešňu. Sadli si na lavicu  k malému drevenému stolíku, kde jedávali, keď bolo pekné a príjemné počasie. Gazdiná prinesúc jedlo, spýtala sa.

A Hermína je kde?-

-Aha, už ide- ukázal Martin na prichodiacu slúžku  a naberal si jedlo na tanier. Po večeri Paľko odišiel do svojej komôrky, aby si trochu oddýchol a Hermína zašla za gazdinou pomôcť jej s riadom v kuchyni. Martin ostal sedieť pri stole a premýšľal do akej roboty sa pustiť hneď z nového týždňa. Ani  nezbadal ako sa zvečerilo. Hermína už tiež odišla z kuchyni.  On hľadel na vzdialený obzor, na pohorie tiahnuce sa ponad Bystrú riečku i na jej tiché vlnky pomaly sa prelievajúce širokým korytom smerom na dolnú zem. Potom mu prišlo na um, že sa zabudol gazdinej spýtať, či obsiať aj roľu na Dieloch, alebo ostane na krumpľovisko. Pomaly vstal od stola a pobral sa k domu. V malých oblôčkoch prednej chyži slabunko blikotalo svetielko. Vedel, že gazdiná je v nej. Potichu prešiel pitvorom a pomaly otvoril ťažké chyžné dvere. Nezavŕzgali, lebo ich len pred nedávnom namastil lojovým sadlom. Nazrel dovnútra a prekvapene zastal medzi dverami. V polotieni uvidel gazdinú, ako do pol pása odhalená umýva sa vo veľkom plechovom lavóre. Ustrnul a chcel vyjsť z chyži. Gazdiná ho zbadala a výsknuc, strhla zo stoličky zrebnú utierku zahaliac sa do nej.

-Čo tu robíš-  zvýšeným hlasom  sa ho pýtala  s prekvapeným, že ju zastihol v tejto nezávidenia hodnej situácii. Rýchlo siahla po ramienkach bavlneného pentlíka, aby si ho natiahla na seba.

Otočila sa, nahodila na seba  čisté oplecko pripravené na oblečenie.

-Nemyslel som gazdiná- začal sa Martin ospravedlňovať – pôjdem preč.-

-Teraz už nemusíš, keď som sa obliekla. Niečo si chcel?- Opýtala sa ho uväzujúc si  u krku biele oplecko.

Martin stál nepohnuto a nevedel sa spamätať. Aj zabudol na čo vlastne prišiel. Pred očami ešte stále videl gazdinú, nahnutú nad plechovým lavórom, ako si  umýva svoje bielučké, obnažené telo.

-Sadni si- povedala mu, keď si navliekla na hlavu čipkovaný čepiec.

Pristúpil k stolu a sadol si na vyrezávanú lavicu zastavanú okolo neho.

Gazdiná si sadla na opačnú stranu stola a zadívala sa na neho. Chvíľu mlčali až bolo počuť bzukot mäsiarky, lietajúcej okolo petrolejovky zavesenej medzi dvoma malými oblôčkami.

Po chvíľke gazdiná pozrela na Martina. Nevedela nadviazať rozhovor so svojim sluhom, o závažných veciach ich citového vzťahu. Nakoniec sa rozhodla.

-Od chvíle, ako si ma vzal do náručia v čase môjho rozpoloženia,  cítim niečo, čo sa odvrátiť nedarí, čo sa odvrátiť nedá. Viem, že aj ty vo svojom tele znášaš dôsledky niekdajšieho počinu, keď si ma objal, keď si ma pobozkal a do duši ti vliezol pocit túžby byť pri mne. Nevedela som sa rozhodnúť, nevedela som zvážiť dôsledky, ktoré ma môžu postihnúť ak sa poddám svojim citom a opätujem ich. Potrebovala som i radu, potrebovala som i pochopenie mne blízkych ľudí. A našla som oboje. Preto sa vyznávam zo svojich citov pred tebou. Ak budeš chcieť, ostaň so mnou po celý život. Buď i mojim pánom a nie len sluhom. Prijala som ťa do svojho srdca a preto ťa chcem prijať i do svojho života.- Odmlčala sa.

Martin sa celý čas pozeral po nej s kamenným výrazom v tvári. Nevedel pochopiť zmysel takto vyslovených slov. Potom ako by sa bol prebral zo snenia. Prisadol si bližšie, chytil jej ruku, priložil k perám a pobozkal. Vysloviť slová bolo pre neho ťažké. Ale ľahšie bolo privinúť ju k sebe, objať a bozkať na pery, ktoré čakali na ten čas. A ten čas prišiel teraz, keď príroda začala sa napĺňať novým životom, keď prichádzal čas rozpuku kvetov, čas lásky a ľúbenia.

Boženka všetko zariadila tak ako sľúbila. Svadba bola v poslednú májovú nedeľu v tichosti, bez veľkej okázalosti, len v kruhu tých najbližších. A na Štubňovom dvore začal riadiť gazdovstvo nový,  mladý gazda. Pomaly prikúpil ďalšie polia, majetok sa rozrástol, i počet sluhov sa zvýšil. O niekoľko rokov bolo počuť okolo Štubňovho prameňa i džavot malých deťúreniec, by obveseľovali šťastných rodičov a ich príbytok.

XXX

Celý týždeň nezašiel Jano do mlyna. Mal viac roboty, lebo otec bol zo dňa na deň slabší a všetka starosť prechádzala na neho. Aj sa obával ako to dopadne. No v sobotu podvečer, keď už všetko bolo na poriadku vybral sa za Albínkou. Ako vždy, zastal si na zadnom dvore a dal jej znamenie. Tá vyšla na dvor a trochu nahnevane sa ho pýtala.

-Kde si bol toľký čas? Celý týždeň sme sa nevideli.-

-Mal som veľa roboty. Večer som bol unavený…- nedopovedal, lebo mu skočila do reči.

-Ale na kamarátov si unavený nebol- hodila mu výčitku.

-Musíme sa vážne o niečom pozhovárať-

-Poď dnu- a vpúšťala ho do svojej chyžky.

Sadol si na lavicu ku stolu, z vnútorného vrecka vybral fotku a položil na stôl. Albínka sa na ňu prekvapene pozrela, vzala ju do ruky a spýtala sa.

-Ty si mi ju vzal? Ale veď včera som ju odkladala do priečinku.-

-Tak sa pozri či ju tam máš!-

Fotku položila na stôl,  vstala od stola a podišla ku skrini. Otvorila ju a vytiahla malý priečinok. Ostala ohúrená. Vzala fotku a podišla ku stolu. Položila ju vedľa k Janovej a znovu sa pýtala.

-Odkiaľ máš tú fotku?-

Jano pozrel po nej. Potom vzal fotku do ruky obrátil ju a prečítal  slovká z jej zadnej strany.

                             „Nezabudni na mňa – Viktorka.“

-Toto napísala dievčina na fotku svojmu milému. Tá dievčina, ktorú si označila za svoju matku.- Jano podal fotku Albínke.

-Je to tá istá fotka, čo mám aj ja. A Viktorka bola moja mamička.-

-Áno. Je to taká istá fotka. Albínka, prosím ťa, zachovaj sa pevne a statočne. Prezradím ti niečo, čo ťa veľmi prekvapí, raní srdce i dušu. Bojím  sa ti to aj povedať, bojím sa o teba, bojím sa o nás.-

-Nenapínaj ma. Hovor!- Súrila ho.

-Túto fotku som našiel v starom kufri, v ktorom mal môj otec rôzne písomnosti. Vyzvedal som sa u neho ako sa tam dostala- pomaly hovoril Jano. Albínka hľadela na neho a začala sa celá chvieť. Zvláštne tušenie sa v nej začalo prejavovať. Jano pokračoval.

-Ten mládenec, ktorý stojí pri tvojej mamičke je môj… – odmlčal sa. Stiahlo mu hrdlo, nemohol vypovedať slovko a do očí sa tlačili slzy.

-Je tvoj… čo- spýtala sa ho a chytila mu kŕčovite ruku.

-Otec. Je to môj otec- vyhŕklo z neho.

Albínka zbledla. Pred očami sa jej zatmelo a strácala vedomie. Jano ju chytil a zatriasol ňou. Prebrala sa.

-Je mi ťažko- povzdychla.

V tom priskočil k poličke vzal z nej plechový hrnček a nabral z vedra vody, podávajúc ju Albínke. Odpila si. Trochu ju to občerstvilo. Oprela hlavu o jeho plece a nemohla prísť k slovu. Ostalo hrobové ticho, ktoré sa každý z nich bál prerušiť. Pomaly zdvihla hlavu z jeho pleca, pozrela mu do očí a ticho zašepkala, krútiac záporne hlavou.

-To nemôže byť pravda. To nemôže byť pravda.- Znovu si oprela hlavu o jeho ramenaté plece.

-Je to tak- a jemne ju objal.

Zrazu sa spamätala.

-Čo budeme teraz robiť?- Dívala sa mu do očí z ktorých vychádzal údiv, strach i smútok.

-Ak hovoríš pravdu, ak je to všetko tak…-odmlčala sa. Až teraz sa jej začala myseľ vyjasňovať. Až teraz začala chápať, že ich lásky je koniec. Je koniec lásky medzi mužom a ženou. Avšak láska môže pretrvať, ako láska bratská. Ako láska súrodencov pochádzajúcich od jedného otca.

-A tvoj otec o tom vedel- pýtala sa ho s určitou výčitkou.

-Nevedel. A ešte ani nevie.-

-Nevedel?-

-O tom vieme len my dvaja. Len my dvaja môžeme prezradiť otcovi tento neskutočný príbeh a vysvetliť všetky okolnosti, ktoré sa odohrali v čase minulom.- A Jano vyrozprával Albínke všetko, ako sa dozvedel  toto tajomstvo.

-Otcovi to povieme spolu, keď sa trochu zotaví. Lebo sa mi zdá, že ho sily už veľmi opúšťajú. Ak by sa dozvedel ešte aj túto skutočnosť, neviem či by to vydržal. Zatiaľ to pred nikým nehovorme- navrhol Jano.

-Dobre- súhlasila Albínka.  –Ale čo bude s nami? Veď sme súrodenci…. Je to niečo nezvyčajné. Po toľkých rokoch zistiť, kde sa nachádza môj otec. A ten bol niekoľko rokov vedľa mňa, ani som o tom nevedela. Ani som ho len nespoznala, keď som sa s ním občas stretla. On sa veľmi zmenil… Prečo sme sa práve my do seba zaľúbili?  Prečo? – Začala vzlykať. Slzy jej stekali po tvári a utierala si ich do kvetovanej zástery. Chytila ho okolo krku, hlavu položila na jeho rameno a plakala. I Janovi sa tlačili slzy do očí. Zdržiaval ich a rozmýšľal nad tým čo budú teraz robiť. Potom ju chytil vyše lakťov, pozrel do tvári a povedal.

-Po čase sa rozídeme. Avšak láska medzi nami zostane navždy. Súhlasíš- spýtal sa jej.

Znovu si utrela zaslzené oči – súhlasím- povedala a tvár sa jej trochu vyjasnila.

-Je to ťažké, ale nevyhnutné- pokračoval Jano.  -Musíme si hľadať iné šťastie. Inú lásku, ktorej nič nevstúpi do cesty. Verím, že osud nám to dopraje.-

V prítmí malej chyžky ešte dlho do noci sedeli a dumali nad príbehom, ktorý sa im odohral v živote a zabránil ich ľúbeniu. Keď sa lúčili, pobozkali sa ako brat so sestrou. Aby  ich v ďalších rokoch spájala láska, ktorú do  života tejto dvojici zasiali  rodičia nevediac o dôsledkoch, ktoré zastihne ich potomstvo. A srdcia teraz skormútené, možno v budúcnosti naplní  i radosť z toho, že sa stretli a spoznali  príbeh, ktorí sa odohral dávno v minulosti.

Ale osud nedoprial aby sa to dozvedel i Janov otec. O tri dni skonal v tichu svojej chyžky. Netušil, že pri posledných vzdychoch, drží jeho chladnú ruku vlastná dcéra a nebolo mu súdené  poznať pravdu o jej matke. Len keď mu sklenené oči zmeraveli, vydral sa tichý vzlykot z hrudi dievčiny, ktorá stála nad posteľou a sledovala jeho pokojný odchod do večnosti. Do večnosti z ktorej niet návratu.

XXXI

Stretávky Albínky s Janom boli redšie. Vedeli, že rozchod je riešením, ktoré musí prísť. Po čase sa stým zmierili i keď všetci v dedine hovorili, že svadbu, ktorá bola skoro istá len odkladajú. Jano ostal v dome sám. Clivosť i samota ktorá ho obklopovala bola pre neho neznesiteľná. V sobotu večer vybral sa do dedinskej krčmy posedieť medzi kamarátmi a prísť na iné myšlienky. Keď prekročil prah dverí uvidel v kúte pri stole Miša Stodolu. Dal si naliať zlatistého moku a podišiel k nemu.

-Ako mešťan- spýtal sa Miša. Ten sa usmial a posunul na lavici, aby si mohol prisadnúť.

-Aj ty môžeš byť- odpovedal Janovi.

Jano si sadol, upil z pohára, utrel ústa a zahmkal.

-Možno, že by to bolo najlepšie. Odísť preč a nechať všetko ležať ladom.-

-Ja to myslím vážne- pokračoval Mišo.

-Ako vážne- spozornel Jano.

-V mestskej, drevárskej fabrike potrebujú dobrých chlapov na pílu. Ak by si chcel môžeš prísť a robiť tam. Budem rád, mať vedľa seba dobrého kamaráta.-

Jano sa pozrel na Miša a začal uvažovať.

-Ale čo s poľom?-

-Čo s poľom, čo s poľom. Veď máš len  také švíky. Predaj ho a poď do fabriky. Pole ťa neuživí.-

-To nie. Máš pravdu. To ma neuživí. Len…- nedopovedal.

-Len frajerka ťa trápi. Však?- Nadhodil Mišo.

-Nie… nie. To ma netrápi. Len dom ostane prázdny.-

-Každý týždeň prídeš domov. Susedka Erka ti zavartuje. Veď v ňom skoro nič nemáš.  Poď so mnou. Dobre urobíš. Uvidíš. Teraz priberajú- Prehováral ho Mišo.

-A vieš že by aj šiel.- Nakoniec Jano prisvedčil. -Aj tak sa už kamaráti rozchádzajú. Niektorí sa ženia, niektorí odchádzajú z dediny a tu ostalo len zo pár starých mládencov  čo sa dedinou potĺkajú. Porozmýšľam.-

-O týždeň, keď prídem domov mi povieš. Ja sa ešte poprezvedám a zariadim to u majstra. Dobre?-

-Dobre- súhlasil Jano.

Jano sa rozhodol. Albínky, ako svojej nevlastnej sestre prenechal polia pod mlynicou a v jej okolí. Ostatné dal do árendy susedom, rozlúčil sa s kamarátmi a odišiel s Mišom do mesta.

V pondelok ráno zastal pred drevárskou fabrikou, ktorá sa rozprestierala na okraji mesta. Veľké drevené haly pod ktorými boli naukladané haldy drevených hranolov a dosák, na dvore vysoké štôsy guľatiny a odniekadiaľ  k nemu doliehal  pravidelný hukot píl, pokriky robotníkov, buchot sekier a capín, ktorými navaľovali guľatinu k píle.

-Poď- zavolal Mišo, ktorý podišiel ďalej  nevšímajúc si Jana, hľadiaceho na mestskú fabriku.

-Zájdeme do baraku, kde sa zložíme. Potom sa ohlásime u majstra.-

Za veľkou halou, oddelenou plotom, boli nízke, drevené baraky, slúžiace na ubytovanie fabrických  robotníkov.

-Sem si zlož veci a tu budeš spať- ukázal Mišo na starú, drevenú skriňu a  tľapol po slamníku pod malým oblôčkom v rohu izbici.

-Kasňu budeme mať spoločnú. Tu máš kľúč od nej aj od dvier, aby si sa mohol dostať dovnútra aj do kasni. Keď by si náhodou aj zabudol zamknúť, do cudzej izbici nik nevojde ak  je tam nie domáci. Tak poď. Ideme do fabriky.-

Prešli popod fabrickú bránu, nad ktorou stál veľkými písmenami zhotovený názov , „Schneiderfabrik“. Prešli popri štôsoch drevenej guľatiny, popred dlhé haly a zašli na koniec dvora, kde stáli vedľa seba tri veľké a dlhé píli. Okolo nich robotníci, na nízkych vozíkoch približovali a navaľovali na úzke koľajničky hrubé kusy guľatiny, upevňovali ich a vsúvali do píl. Na druhej strane vychádzali popílené dosky alebo hranoly, ktoré potom odnášali a ukladali do  veľkých hál.

-Tu budeš robiť.- Zastal Mišo a ukázal Janovi  smerom k pílam.

-Tam je majster. Ideme za ním.- Pred veľkou halou stál menší usmievavý chlapík,  s okrúhlou tvárou,   na ktorej vynikali bystré oči a čierne fúzy. Na hlave mal šiltovku a zhováral sa s hlúčikom robotníkov. Keď došli bližšie, majster ich zbadal a podišiel k nim.

-Majster!- Oslovil prichodiaceho Mišo. –Tu je ten robotník o ktorom som vám hovoril.-

Majster prišiel k Janovi, podal mu ruku a spýtal sa ho.

-Už si bol v kancelárii prihlásiť sa?-

-Ešte nebol- odpovedal za neho Mišo.

-Tak v prvom rade sa pôjdeš  prihlásiť a zaevidovať. Potom vyfasuješ potreby k robote a tuto Mišo ťa bude zaúčať. On ťa všetkému naučí. Do týždňa to budeš vedieť. A potom už budeš robiť na vlastnú päsť.- Zdvihol ruku k šiltovky na pozdrav a pomalým krokom odchádzal do drevenej haly. Jano pozeral za ním, nevediac čo má robiť. V tom sa ozval Mišo.

-Pôjdeš do toho tmavého baraku… Alebo ťa tam radšej zavediem. Poď za mnou- potiahol Jana za rukáv a viedol ho k baraku. Zastali pred dverami na konci dlhej chodby.

-Zaklop a zíď dnu! Povedz, že si sa prišiel prihlásiť do roboty. Slečna už o tebe vie.-

Jano zaklopal. Z poza dverí sa nič neozvalo.

-Zaklop silnejšie! Čo máš strach?- Usmial sa Mišo a pokračoval.

– Ja idem k píle. Príď potom tam za mnou!- A odišiel.

-Vojdite!- Ozval sa prijemný, ženský hlas. Jano pomaly otváral dvere, z hlavy zložil široký, čierny klobúk a vošiel do miestnosti. Za stolíkom sedela mladá dievčina, s dlhými čiernymi vlasmi,  hľadiac pred seba do rozložených papierov.

-Čo si želáte- spýtala sa prichodiaceho neodtrhnúc zrak od papierov.

-Prišiel som… Poslali ma sem.- Zakoktal.

Dievčina zdvihla oči, ale znovu nazrela do papierov. No hneď ich zdvihla a zahľadela sa na neho. Ostala  prekvapene pozerať po ňom. Janovi tiež bola dievčina povedomá. Ako zbadal, že sa na neho uprene pozerá, začal sa obzerať či nemá na sebe nejakú závadu.

Dievčina sa usmiala a vypýtala si doklady. Pozrela do nich a tichšie, skôr  pre seba  povedala.

-Asi sa nemýlim.- Potom sa ho spýtala.

-Nebol si pred časom v žatve pri Kalinove?-

Jano ostal prekvapený. –Bol- odpovedal.

-Ty si Jano. Tam sme sa spoznali. Na muzike. Nepoznáš ma?- Spýtala sa ho celá rozžiarená.

Jano sa zamyslel. Nevedelo mu prísť na rozum jej meno. Také zvláštne, v ich dedine ho žiadne dievča nemá. Nakoniec sa ťukol do čela.

-Danka!-

-Áno.- Zasmiala sa, pristúpila k nemu a objala ho.

Toto nečakal. Toto nie. Aby sa tu, v tejto situácii stretol s dievčinou, ktorú spoznal počas žatvy  pred niekoľkými rokmi.

-Kde budeš  ubytovaný- spýtala sa ho.

-V barakoch vedľa fabriky.-

-Výborne. Večerom stejne nebudeš mať čo robiť, môžeme si vyjsť na prechádzku aj posedieť v mestskom podniku. Súhlasíš?-

-Áno- prisvedčil. –Len ja tam bývam s kamarátom.-

-To  nič. Mám priateľku. Pôjdeme spolu.-

V tom bolo počuť na chodbe kroky.

-Prichádza  veľký šéf. Ja ti doklady donesiem, keď  ťa zaevidujem. Budeš na píle, však?-

-Áno- prisvedčil Jano a odchádzal.

Aký je ten svet malý, prebehlo mu mysľou. Po rokoch sa stretáva s dievčinou, ktorú videl jediný raz na muzike v žatve. S ktorou sa miloval a ktorú mu osud teraz postavil znovu do cesty. S dievčinou peknou, milou a prívetivou. No s dievčinou, ktorá ho už druhý krát opantala a zaplietla do vzťahu, na ktorý nebol vôbec pripravený. A to práve teraz, keď prišiel o svoju ďalšiu lásku. Najprv o Katku Jonášovie, ktorá je  už spútaná manželstvom. Potom o Slávku, ktorá odišla šírim svetom a nevie či sa ešte niekedy uvidia. A nakoniec o Albínku, ktorá  je jeho nevlastná sestra. Čo mu ešte prinesie  život? Akú prekážku postaví osud do cesty jeho  blúdiacej  láske?  Nevedel.

Nech čas  rozhodne o ďalších krokoch v jeho živote, naplnenom rôznych zmien, úskalí a prekvapení.

XXXII

-Včera ťa hľadala nejaká dievčina- povedal Ferko, keď pristúpil k Janovi, aby navalili kus dreveného kláta na pílu.

-Dievčina?- Prekvapene  sa pozrel Jano na neho.

-Áno, dievčina- prisvedčil prejdúc na opačnú stranu, aby zachytil klát a spustil pás ktorý ho vsunul pod pílu.

-Aká bola- zvedavo sa ho opýtal.

-No taká… Pekná, …mladá… Taká …slečinka. Vídať také chodiť po meste.- Uškrnul sa Ferko.

Ešte šťastie, že je tu nie Mišo, prebehlo mysľou Janovi. Hneď by mal pripomienky a doberal ma.

-Pri obede mi  viac o nej porozprávaš.-

-Ja som ti už všetko povedal- zavolal Ferko na neho keď odchádzal k ďalšiemu štôsu dreva.

-Len aká bola,.. do tvári,… bledá, počerná,… vlasy. Aké mala vlasy?-

-A čo ja viem. Nepozeral som  na vlasy.  Asi tmavé. Bolo to už podvečer pred barakmi. Neviem.- Vyhováral sa.

Jano sa viac nedozvedel. Darmo sa spytoval svojho kamaráta s ktorým robil pri píle. Začalo mu to vŕtať v hlave. Kto to mohol byť? Aká dievčina by ho tu hľadala? Z dediny určite nie. A Danku tu všetci poznajú, keby sa ona dozvedala. Ale veď s tou bol večer na priváte kde býva. Bol nesvoj. Prišlo mu na um či nie Slávka. Ale, prečo by za ním šla? Už sa skoro dva roky nevideli. Žeby ešte Albínka? Aj to však po chvíľke zavrhol. Tá určite nie. Nedávno dostal od nej list z mesta na východe krajiny. Odišla z dediny. Jej rodičia chceli aby sa vyučila mlynárskemu remeslu. Mlynárovci majú určite veľa peňazí keď jej môžu platiť školu. Napokon sa rozhodol, že škoda nad tým uvažovať. Aj tak na nič nepríde. Ak sa bude chcieť s ním stretnúť nech príde znova.

-Konečne fajront.- Povzdychol si Ferko, keď začul hlas sirény oznamujúci koniec šichty. Aj Jano vzal capinu, sekeru a skokan, aby tieto potrebné veci odložil do kôlni vedľa haly, do ktorej uložili posledné kusy dosák, aby boli pripravené na sušenie. Spolu s Ferkom sa pobrali k východu z fabriky. Vedľa fabrickej brány stála mladá dievčina a pozorovala ľudí vychádzajúcich z nej. Zrazu sa rozbehla k Janovi. Ten ostal stáť a prekvapene pozeral po prichádzajúcej. Aj Ferko ju spozoroval.

-Tam je tá dievčina, čo ťa hľadala- ukázal rukou na prichodiacu.

Dievčina prišla k Janovi. Až vtedy ju spoznal.

-Slávka!- Vykríkol prekvapene, až sa okoloidúci obzreli. Slávka pristúpila k nemu a hodila sa mu okolo krku.

-Jano!- Radostne ho objala. –Včera som ťa hľadala. Nenašla som ťa. Tak som prišla dnes pred fabriku. Som šťastná že ťa vidím.-

Jano nemohol prísť k slovu Chytil jej ruku a šťastne sa usmieval.

-Kamarát mi povedal, že ma niekto hľadal. Rozmýšľal som kto to mohol byť. S tebou som vôbec nepočítal keď si v cudzine.-

– Pred dvoma týždňami som sa vrátila. Chcela som ťa vyhľadať, keď sme sa tak nedobre rozlúčili. Už nepôjdem nikam. Ostanem doma. Všade dobre, doma najlepšie. Ale čo ty? Ako sa máš? Musíme sa porozprávať. Musím sa dozvedieť viac o tebe.  Si ešte slobodný?-

-Som. Ale kde teraz ideš?-

-Nikde. Prišla som za tebou. Chcem byť s tebou.-

Zrazu vedľa nich prechádzalo dievča, ktoré sa Janovi prihovorilo.

-Naša schôdzka dnes nebude. Však?- A pokračovalo ďalej, pripojac sa k dvom chlapcom, ktorí zahýbali na vedľajšiu ulicu.

Jano ostal ako obarený. Aj Slávka sa zarazila. Pozrela po ňom a potom sa zadívala na dievčinu. Po chvíľke sa ho spýtala.

-Nie je to Daniela Kováčovie?  Ty máš s ňou rande? Potom prepáč, ak som ti to prekazila. Do videnia.- Pobrala sa preč.

-Slávka! Slávka! Počkaj!- Pobehol za ňou a chytil jej ruku.

-Prosím ťa neodchádzaj. Všetko ti vysvetlím. Preboha ostaň. Musíme sa pozhovárať. Toľko vecí sa zmenilo čo si bola preč. Znovu sa máme rozísť, tak ako už dvakrát predtým? To nedovolím! To sa nesmie stať!- Chytil ju okolo pása a privinul k sebe. Obzrel sa vôkol seba. Ostali tam stáť sami dvaja. Len zo strážnej búdky hľadel na nich starší strážnik. I ten po chvíľke zaliezol do nej. Pobozkal ju na pery. Po prvý krát sa odvážil,  nemysliac na to či bude súhlasiť. Poddala sa. Objala ho a ešte viac sa privinula k nemu.

-Poď so mnou! Zájdem na barak, prezlečiem sa a vyjdeme do mesta.-

V malej reštaurácii, kde chodieval s Dankou si sadli vo výklenku pri okne, odkiaľ videli  na hlavnú cestu. Pre Slávku objednal limonádu a pre seba pohárik vínka. Odpili si.

-A teraz hovor čo si robila za tie dva roky, čo sme sa nevideli.-

Slávka vyrozprávala ako odišla do vzdialeného sveta, ako jej bolo smutno za domovom, ako sa borila s problémami medzi cudzími ľuďmi, ako si postupne zvykala na ich reč a prácu, ako spomínala na čas svojej mladosti strávený u starých rodičov i na neho a kamarátky z dediny. Ako ju veľmi mrzelo, že sa tak nedôstojne  naposledy rozlúčila s ním.

-Preto som dnes prišla za tebou, aby som to napravila. Ale zbadala som, že máš novú priateľku. A čo Albínka? Myslela som že ste sa už vzali. Čo je s ňou? Rozišli ste sa?-

Jano mlčal. No po chvíľke sa rozhovoril.

-Rozišli. Osud zariadil, aby sme sa rozišli. Ale nebudem o tom hovoriť.  S Danielou sme sa spoznali už dávnejšie. Sem-tam si vyjdeme do mesta a posedíme spolu. Nie je to nič vážne, len priateľstvo. Aj tak nemám večerom čo robiť. Sedieť na baraku a hľadieť do neznáma ma nebaví. Aspoň vidím svet okolo seba. Zvykám si na mestský život. Tu si svoju šichtu odrobím a potom mám voľno, pokoj.-

-Baví ťa takto žiť- spýtala sa ho.

-Veľmi nie. Ale čo iné mi ostáva? Mal som sedieť doma v samote a prpliť na poli? Na tých švíkoch? S tých by som nevyžil.-

Slávka chytila Janovu ruku, ktorou držal nedopitý pohár vínneho moku. Pozrel po nej. Usmial sa a pokračoval.

-Ak máš lepšie riešenie, poraď. Do fabriky ma pozval Mišo Stodola. A zdá sa mi, že som urobil dobre. Možno, že po čase zmením názor a poobzerám sa po niečom inom. Ale čo už ja budem robiť? Okrem sedliackej  a tvrdej roboty  tu pri dreve,  nič iné neviem.-

Slávka hľadela na neho a po chvíľke mlčania povedala.

-Keď sa lepšie rozhliadnem okolo seba uvidím, či sa dá niečo urobiť. Za dva roky, čo som nebola doma sa veľa zmenilo. Zatiaľ vydrž tu. Ak by sa niečo naskytlo dám ti vedieť. Bola by som rada, keby sme boli blízko seba. Ale určite by si musel zapracovať na sebe, aby si sa niečomu priučil.-

-Hádam chceš, aby som šiel do školy? Na to som už dosť starý.-

-Aj ja som sa bola učiť v cudzine, aby som lepšie zvládala robotu doma. A tiež už nemám školský vek. Učiť sa musíš do smrti. Za mladi si nemal takú možnosť. Ak by sa naskytla príležitosť neskôr, nemôžeš sa jej vzdať.-

Bolo už hodne neskoro, keď sa vytratili z mestského podniku a rozlúčili  pri baraku.

-V sobotu idem domov. Môžeme sa stretnúť pri Štubňovom prameni, ak ostaneš dovtedy- navrhol Jano.

-Ostanem. Budem tu celý týždeň. Som rada.- Pomaly sa vybrala nočným mestom. Jano jej zakýval na rozlúčku. Keď mu zmizla za fabrickým stavaním, zavrel za sebou dvere a uložil sa k spánku. Mišo na vedľajšej posteli už tvrdo spal.

Strieborná osada

29.07.2022

XII Na malú Striebornú osadu sadal večerný súmrak. V zadnej časti baníckeho stavania, cez úzku bránku, vyšla ženská postava, odetá v čiernom oblečení. Pobrala sa popri drevenej ohrade poľnou cestičkou, smerom k novým banským štôlňam. Chvíľku postála pri horskom prameni, ktorý vytekal spod mohutného brala a kamenným [...]

Strieborná osada

28.07.2022

VIII V pondelok ráno sa Judim dostavil na dvor banskej spoločnosti, kde ho privítal jej správca, Alfréd Bobal. -Tebe nemusím vysvetľovať a poúčať ťa, aké povinnosti ťa čakajú v tejto staronovej robote. To, čo si robil predtým, budeš aj teraz. Zájdi do stajne, zapriahni do voza a budeš voziť banskú guľatinu k novým [...]

Strieborná osada

27.07.2022

IV Bola tmavá noc. Po lesnej kľukatej ceste z Bardoňovho lesa vyšli na širokú planinu dvaja ozbrojení jazdci. – Musíme sa dostať na miesto skôr, ako spoza čiernych hôr vyjde mesiac.- Prehovoril jeden z nich. – Dajme sa do klusu,- podotkol druhý a bodol ostrohami svojho jazdeckého koňa do mierneho cvalu. Jazdci sa [...]

Maďarsko polícia pobodanie péter baumann

Obeť a dvoch zranených si vyžiadal výbuchu v bytovke v Budapešti

29.03.2024 13:10

Evakuovať museli 50 ľudí.

Putin

Rutte: Vyšetrovanie ruskej propagandistickej siete je veľmi znepokojujúce

29.03.2024 12:54

Činnosť proruskej špionážnej siete vyšetruje poľská kontrarozviedka a tiež belgické či české spravodajské služby.

forró, fico, galanta

Člen predsedníctva Aliancie: Pellegriniho podporil len Forró, nie celá strana. Inak sa to čítať nedá

29.03.2024 12:00

Szabolcs Mózes pre Pravdu uviedol, že ich rozhodnutie Krisztiána Forróa zaskočilo.

Jaroslav Naď

Naď: Najväčšou výzvou pre NATO bude odolať dezinformačným útokom

29.03.2024 11:47

Podľahnutie premysleným kampaniam, na ktoré je podľa štatistík Slovensko náchylné, môže podľa Naďa oslabiť celkovú dôveru v NATO a Alianciu samotnú.

mada

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 89
Celková čítanosť: 102999x
Priemerná čítanosť článkov: 1157x

Autor blogu

Kategórie