Založ si blog

Štubňov prameň

XXXIII

-Tak už nás je šesť- buchol Mišo Stodola do starého, dubového stola v zadymenej dedinskej krčme a začal na prstoch počítať všetkých, ktorí sa mali začiatkom leta vybrať do ďalekého sveta za robotou.

-Ja, Martin Babic,  Tomáš Repiský, Fero Malík, Mišo Porubeň a Ďuro Mišák. –

-Aj Ďuro pôjde- spýtal sa Tomáš.  -A doma zanechá mladú ženu?-

-Groše potrebuje každý. A Ďuro, ak sa chce Katke zalíškať musí sa činiť- nadhodil posmešne Martin Babic.

-A Jana  neprehovoríme? Frajerku nemá, doma ho nič nedrží, možno by šiel – pridal sa Fero.

-S Janom som hovoril-  ozval sa Mišo Stodola. -Veľmi sa mu nechce. Je rád, že má v meste robotu. Aj  na dom si dozrie, aspoň  pri nedeli. Vieš,  keď nikoho nemá, ťažko na dlhšiu dobu opustiť rodinné hniezdo.-

Takto medzi sebou viedli debatu dedinskí mládenci zberajúci sa odísť do cudziny za lepšou robotou.

Keď sa zvečerilo, zišiel Jano ku krčme a nazrel cez malý oblôčik dovnútra. Uvidel kamarátov sedieť pri dubovom stole a vášnivo sa rozprávať Nezašiel k ním, ale pobral sa pomalým krokom smerom k Štubňovmu prameňu. Potichu  prekĺzol cez drevenú bránku a stal si na kamennú podstienku pri oblôčku v ktorom sa svietilo. Nazrel dnu.

Pri stole sedeli domáci. Zašiel za dom a potichu sa priblížil k oblôčku, kde bola izbička v ktorej mala byť jeho priateľka. Oblôčik zahaľovala tma. Zaklopal naň.  Po chvíľke zaklopal znovu. Nik sa neozval. Ostal prekvapený. So Slávkou sa dohovoril, že keď príde z mesta domov,  večerom sa stretnú. Nevedel čo má robiť. Chvíľku tam  v prítmí ešte postál a potom sa pobral z dvora. Keď otváral drevenú bránku, uvidel ako z kôlni vyšiel sluha prichádzajúc k nemu.

-Počkaj- ozval sa sluha.  -Slečinka odišla. Mám ti odkázať, aby si sa nehneval. Prišiel pre ňu jej priateľ, doma sa niečo prihodilo.-

-Kedy odišla- spýtal sa ho Jano.

-Pred obedom. Mňa poprosila, aby som ti to povedal. Bola veľmi smutná a vyplakaná. Určite niečo vážne.-

-Dobre a ďakujem ti.-  Sluha sa pobral ku stavaniu a Jano opustil Štubňovie dvor.

-Čo sa mohlo stať – hútal cestou, vracajúc sa k dedine. Keď prišiel ku krčme zašiel dovnútra. Partia mládencov ešte sedela sa stolom. Prisadol si k nim.

-Čo je – spýtal sa ho Martin Babic.

-Čo by bolo- odpovedal mu.

-Nehovor mi, že ťa nič netrápi. Dobre ťa poznám. Tak, čo je?- Naliehal Martin.

-Nespytuj sa ma. Nič ti teraz nepoviem, lebo nič neviem- nevrlo mu odvrkol Jano. O chvíľku vstal od stola, rozlúčil sa s kamarátmi a pobral sa domov. Celý nasledujúci týždeň, aj pri robote, myslel len na to, prečo Slávka tak náhle odišla. Keď po týždni prišiel domov, hneď zašiel k Štubňovmu prameňu, aby sa bližšie dozvedel o tejto príčine. Janovi sluha povedal ohromujúcu zvesť. Slávkin otec nešťastne zahynul. Podrobnosti sa nedozvedel. V dedine o tejto udalosti nikto nevedel. Osudy ľudí žijúcich mimo nej, ich až tak nezaujímali. Mali dosť svojich problémov a ťažkostí.

V pondelok ráno, začiatkom júna, roku Pána 1923, sa pred krčmou zišla partia mládencov odchádzajúcich do cudziny. Rozlúčili sa s rodinami i kamaráti im prišli chlapsky potriasť ruky a  zaželať veľa šťastia v ich putovaní za robotou.  Pri starom, bútľavom dube sa so svojou mladou ženou Katkou, lúčil aj Ďuro Mišák.

-Nasadať- zavelil jeho staručký otec, sediaci vpredu na voze a držiac v rukách konské opraty. Ďuro objal smutnú Katku a pobral sa k vozu, na ktorom sa mali zaviesť do okresného mesta na železničnú štáciu.  Posledné slová rozlúčky, zamávanie rukami na pozdrav a koníky klopkajúc po kamenistej ceste vyrazili von z dediny. Keď konský povoz s partiou mládencov zmizol v ostrej  zákrute na hornom konci dediny, rozišli sa i vyprevádzajúci do svojich domovou, aby pokračovali v každodennej robote na svojom grunte.

XXXIV

Drevárska fabrika v meste stíchla. Prestali pokriky robotníkov, hukot strojov, buchot sekier a pravidelný šelest ostrých zubačiek. Aj baraky vedľa fabriky ostali pusté. Jano sediaci na starej posteli smutne hľadel na drevenú podlahu a premýšľal. Kamaráti pred  rokom odišli do cudziny a on dúfajúc, že v mestskej fabrike vydrží dlhšie, ostal sám. Kríza zachvátila celý kraj. Majiteľ zavrel fabriku, prepustil posledných robotníkov, ktorí postupne svoju živiteľku opúšťali. I on hodil na plece batoh svojich vecí a pobral sa z baraku. Už dlhšie sa povrávalo, že fabriku asi zatvoria. Keby sa to bol dozvedel skôr, odišiel by s kamarátmi. Až na poslednú chvíľu mu to povedala jeho známa, že fabrika skrachovala a všetkých robotníkov vyhodia. Bolo však už neskoro.

Pobral sa smerom do mesta. Kráčal rušnou ulicou v zadumaní. Zrazu ho oslovil známy hlas.

-Kam sa poberáš? –

Zdvihol hlavu, pozrel na dievčinu, čo ho oslovila.

-To si ty Danka?- spýtal sa jej.

-Vidím na tebe, že si smutný. Trápi ťa, že sa vraciaš domov a si bez roboty. Však? –

-Veľmi ma to trápi. Neviem čo bude ďalej. No nedá sa nič robiť. Škoda len, že si mi to nepovedala skôr. Mohol som odísť za robotou s kamarátmi.-

– Aj ja som sa to dozvedela neskoro. A hneď som ti to povedala. Tiež som bez roboty. –

-Čo budeš teraz robiť- spýtal sa jej.

-Vraciam sa domov. Budem robiť u svojho otca, pokiaľ sa niečo  nenaskytne v meste. Hoci veľmi nerada. Ale čo už. Nejako to vydržím, keď je taká zlá doba. Poďme si niekam sadnúť – navrhla.

-Nemám náladu ani chuť – odpovedal Jano.

-Už sa netráp. Keď prídem domov spýtam sa otca, či by sa nejaká robota nenašla pre teba.-

-Si milá a ochotná. Ale pre mňa sa veľmi netráp. Ostanem vo svojej dedine a budem sa prpliť na svojom políčku. Možno, že nejako vyžijem – odvetil jej. 

– Tak nechceš  si isť so mnou niekam sadnúť?-

-Nie. –

-Ale moje slovo platí. Ak s otcom niečo dojednám, napíšem ti. Tak zbohom!- Pristúpila k nemu, podajúc ruku, smutne mu pozrela do očí a zabočila do bočnej uličky.

Jano šiel svojou cestou  k rodnej dedinke.

Len čo vošiel do svojej chyžky, hodil batoh na posteľ, sadol si na drevenú, vyrezávanú lavicu a hútal.

„Čo teraz robiť? Nejaké peniaze mám. Tie vydržia do jeseni a potom sa musím pustiť do roboty na poli. Nebude to bohviečo, avšak na živobytie musí vystačiť. Zájdem za susedom, ktorému som dal do árendy políčka. Oznámim mu, že keď si zoberie úrodu z nich, od jeseni  ich už začnem obrábať sám.“

 Večerom sa pobral do dedinskej krčmy. Od dolného konca sa blížila k nemu ženská postava. Keď prišla bližšie, pozrel jej do tvári. Nepoznal ju. Postava zastala pri ňom  a oslovila ho.

– Ty ma asi nepoznáš? Však? –

– Nie – záporne pokrútil hlavou.

– Pekne od teba. Rodáčku a nepoznáš – vyčítavo sa pozrela  na neho.

-Zdáš sa mi povedomá, ale skutočne… neviem kto si. Alebo sme sa dlho nevideli a …- nedopovedal, lebo ho prerušila.

-Áno. To je pravda. Dlho sme sa nevideli. Už viac ako desať rokov.-

Jano začal premýšľať, kto by to asi mohol byť. Ženská postava mohla mať niečo vyše dvadsaťpäť rokov. Bola vyššej postavy, pekná tvár, dlhé, tmavohnedé, rozpustené vlasy, výrazné  oči, srdcovité pery a štíhly driek. Oblečené mala dlhšie, panské, kvetované šaty. Podišla k nemu, podajúc mu ruku, povedala.

-Premýšľaj, kto som – pustiac mu ruku odchádzala.

-Počkaj! Neodchádzaj!- Volal za ňou.

Postava sa stratila za rohom blízkeho domu v malej, úzkej uličke, ktorá bola z obidvoch strán ohraničená dreveným, latkovým plotom.

Jano pozeral v tú stranu a myseľ sa mu vracala do minulosti, či v spomienkach sa neobjaví výraz jej tváre i jej mena. Spomienky boli také chabé a myseľ tak slabá, že na nič neprišiel. Až pred krčmovými dverami ho napadlo. 

Pred desiatimi rokmi odišla z dediny do zahraničia rodina Petrušová i s malou Veronikou.  Mohla to byť ona. Vtedy ešte malé, asi sedemročné dievčatko a dnes už veľká a pekná  dáma, alebo pani. Táto rodina predtým bývala niže dediny v obecnej hájovni, pod jedľovou horou, na priestranstve nazývanom Dolný laz. Jej otec bol obecný hájnik a matka robila slúžku v gazdovských domoch. Dreli biedu a  keď sa im naskytla príležitosť, rozhodli sa  odísť na Dolnú zem k Uhrom na gazdovstvo.

„ To môže byť malá Veronika“  húdol si pre seba.

Vkročil do krčmy. Pri stolíku za dvermi sedelo niekoľko mládencov. Boli to už mladší s ktorými sa predtým veľmi nekamarátil. Sadol si k opustenému stolu. Krčmár mu priniesol pohár vínka, ktoré si objednal. Odpil si a v zadumaní pozeral na hostí čo sedeli za dlhými, dubovými stolmi. Od vedľajšieho stola si k nemu prisadol starý Mišák.

-Vrátil si sa, vrátil?- Opýtajúc ho oslovil. – Počul som, že v meste továreň zavreli. Čo budeš teraz  robiť´?-

-Ešte neviem- odpovedal Jano a pokračoval. – Asi sa dám na sedliačenie. Od ujka Mrváňa si vezmem späť pole a budem znova hospodáriť na ňom. Nič iné mi nenadchodí.- Znova si upil z pohára.

– Ignác- zavolal starý Mišák na krčmára. – Dones nám ešte po dva deci vína!-

-Ja už nebudem, ujko- zdráhal sa Jano.

-Vypiješ. Posedíme a podebatujeme trošku.- Krčmár doniesol dva poháre naplnené bielym vínkom a položil ich pred hostí.

-Vieš, aj ja mám starosti- rozhovoril sa starý Mišák. – Ďuro odišiel za more, nechal doma mladú ženu a mne na krku  všetku robotu. Ja už nevládzem obrábať polia a čeľadník je pobehaj. Na toho sa nedá spoľahnúť. Ak na neho nedohliadnem všetko odflákne. Ej, zle to môj syn vyšpekuloval. To nebude stáť za tie groše, ak nejaké zarobí. Gazdovstvo pôjde dolu vodou. Ľahne úhorom. Musím niečo vymyslieť, ak chcem, aby boli role riadne obrobené.- Zamyslel sa.

Jano mlčky prikyvoval hlavou.

-Vieš čo,… Jano? Mám pre teba návrh.-

Jano pozrel na starého Mišáka.

-Čo by si na to povedal, keby si u mňa pomáhal a zároveň si obrobil aj svoje políčko. Veď ti toho veľa nemáš. Si mladý, zdravý chlap. Koňmi hravo obrobíš aj svoje. Aj tak musíš zháňať ratajov, aby ti poorali a zviezli úrodu. Aj na paholka by si dozrel. A dvaja by ste to poľahky zvládli. Nežiadam to zadarmo. Nezarobil by si toľko ako vo fabrike, ale z predanej úrody by ťa vedel zaplatiť Tak, čo  na to povieš?… Porozmýšľaj. Nemusíš sa hneď rozhodnúť.-

Jano ostal v pomykove. Takýto návrh nečakal. Ale keď začal rozmýšľať nad ním, pozdával sa mu. Je pravda, že bez koní na svojom poli nič neurobí. A keď zoženie rataja, čo mu zorie a zvezie úrodu, musí mu to buď zaplatiť, alebo odrobiť. Takto by si to urobil sám a aj Mišákov paholok mu pomôže. Hneď sa aj rozhodol.

-Dobre ujko. Nie je to zlý nápad. Môžeme sa dohodnúť.-

-Platí- ukázal Mišák dlaň a tľapli si.

-Kedy mám prísť- spýtal sa Jano.

-Pre mňa môžeš nastúpiť aj zajtra. Ale keďže je už sobota, príď v pondelok ráno. Dobre?-

-Dohovorení.-

-Ignác, dones repete- zavolal Mišák  na krčmára, aby zapili zmluvu, čo medzi sebou uzavreli. Ostatní dedinčania, sediaci v krčme sa čudovali, čo sa tak starý Mišak rozveselil a do seba už vlieva tretí pohár bieleho vína, ktoré do dedinskej krčmy dovážali vinohradníci z dolniakov.

XXXV                                              

Jano pomaly otvoril vŕzgajúce, drevené vrátka na Mišákovom dvore a pobral sa smerom k domu, z ktorého práve vyšla mladá gazdiná. Nechápavo hľadela na prichodiaceho, ktorý tak zavčas rána zavítal na ich dvor.

-Vitaj!- Oslovila ho a podišla bližšie k nemu.

– Pán Boh daj dobré ráno- pozdravil, pozrúc  na jej driečnu postavu a peknú tvár, ktorá pri jeho pohľade zrumenela.  Mladá gazdiná sklopila zrak, podišla k dverám komôrky, odložiac do nej veľkú hlinenú misa, ktorú niesla v rukách.

– Poď dovnútra- pozvala ho a otvárala vchodové, domové dvere.

Jano prekročil prah domu a ocitol sa v pitvore. Prešiel do prednej chyži kde za dlhým stolom, na drevenej lavici, sedel starý Mišák.

 -Pochválen buď Ježiš Kristus- pozdraviac, sňal z hlavy široký klobúk a ostal stáť uprostred chyži. Tá bola nízka,  s malými oblôčkami, podlaha ubitá zem, povala drevená podopretá mešternicou.

-Sadni si –  ukážuc na drevenú lavicu, ponúkol Mišák Jana.

– Katuš! – zavolal Mišák na svoju nevestu  – Prines nám tú hranačku s pálenkou!-  Prisadol si bližšie k Janovi.  Katka doniesla naplnenú hranatú fľašu ostrého a položila i s kalištekmi na stôl.  Bočný pohľad hodila po Janovi a odišla na dvor. Mišák nalial do pohárikov a ponúkol Jana.

-Tak, na zdravie! Aby sa nám spolu darilo. Budeš sa starať o celé gazdovstvo tak, ako keby bolo tvoje.   Sluha ťa musí poslúchať. Už som mu o tebe povedal. Moja nevesta bude riadiť slúžky, ale dohliadni aj na ne. Lebo má dosť starosti s vedením domácnosti. Ja tiež v niečom pomôžem, hoci už toho veľa neurobím. Chýba tu zdravá, chlapská ruka. Škoda Ďurka. Ktovie kedy sa vráti? A či sa vôbec vráti.- Zamyslel sa.

-Prečo by sa nevrátil?- spýtal sa Jano.

-Či jeho choré srdce to všetko vydrží. Písal nám. Robota v cudzine je ťažká, namáhavá a niekedy mu musia pomáhať kamaráti, aby to všetko zvládol. Tak som ho nechcel pustiť. Nedal sa prehovoriť. Len aby šťastne prišiel domov.-

-A kedy sa majú vrátiť?- Opýtal sa Jano.

-Ďuro s Mišom by mali prísť na konci leta. Ostatní  ešte ostávajú.-

-Tak dobre ujko. Ja teda idem po robote.- Jano vstal od stola a vyšiel na dvor, prešiel ku stajniam, poobzeral sa po sluhovi a dohodli sa čo budú dnes robiť. Zašiel za humno obzrieť záhradu, aby sa lepšie zorientoval na gazdovstve.

Na záhumní sa osamote stretol s Katkou. Zastala pri ňom.

– Bola som veľmi prekvapená, keď mi svokor povedal, že prídeš k nám za paholka. To nebude dobre.-

-Ak ti to veľmi prekáža, odídem.-

-Vieš dobre, aký bol náš vzťah predtým, ako som sa vydala.  Čo budú hovoriť ľudia? Budú nás upodozrievať, klebetiť o nás.  Keby bol doma Ďuro nevadilo by mi to. Ale takto. Nie je to dobre. Keď si budem večer líhať myseľ mi zalietne k tebe.  Neviem, či sa premôžem.  Len o jedno ťa prosím. Nezavdaj príčinu, aby som urobila niečo nerozumné.-

-Ja nič neurobím čo bi ti uškodilo a poškvrnilo tvoje meno. Budem sa ti vyhýbať, ako sa len bude dať Ani dlhé reči nebudem s tebou viesť. Sľubujem ti to – a pobral sa cez humenné vráta na dvor. Tam ho už čakal sluha na sennom voze, aby vyšli do poľa a začali zvážať krmoviny z dlhých Dielov.

Katka zašla do komôrky, sadla si na lavicu pri drevenej truhlici, ktorú si doniesla po svadbe z domu a začala sa v nej prehrabávať. Ani sama nevedela čo v nej hľadá. Po čase si utrela slzu, ktorá  jej stekala po bledej tvári. Vyšla na dvor a pustila sa do každodennej roboty, aby zabudla na slová, ktoré povedala Janovi. No mysľou bola stále pri ňom.

-Je to len prvý deň. Možno, keď ho budem vídať stále, zovšednie my v myšlienkach. A časy mladosti sa postupne vytratia s mojich spomienok a stratia sa v zabudnutí.- Šepkajúc uisťovala sa vo svojej viere

     Leto pominulo.  Mišo Stodola, Tomáš Repiský, Fero Malík a Ďuro Mišák sa vrátili do svojej rodnej dediny.  Martin Babic a Mišo Porubeň ešte ostali v cudzine s nádejou, že ďalší rok si niečo viac zarobia. Ďuro prišiel s podlomením zdravím, lebo tvrdá, ťažká a namáhavá robota zanechal stopy na jeho zdraví. Slabé srdce pomaly vypovedalo svoju službu, sily ho začali opúšťať a o pár dní zaľahol na posteľ.  Staručkému otcovi v ničom nepomohol, ba o neho sa musela čím ďalej tým viac starať jeho žena.  Celé riadenie hospodárstva ostávalo na paholkoch, lebo ani gazdiná sa nemohla poriadne venovať chodu na gazdovstve, keď mala v dome dvoch nevládnych ľudí. V prvú septembrovú nedeľu posledný krát vydýchol starý Mišák.  A neuplynul ani týždeň, privolaný doktor skonštatoval, že mladý gazda utrpel vážnu mozgovú príhodu a bude len veľký zázrak ak to do týždňa prežije. Neprežil. Začiatkom októbra sa na dedinskom cintoríne s Ďurom Mišákom rozlúčila celá dedina  .  

Skormútená a smutná mladá gazdiná chodila po gazdovskom stavaní ako námesačná.  Nič ju nezaujímalo, o nič sa nestarala, nič nerobila len rozmýšľala na osudom, ktorý jej život pripravil.  Ostala sama na veľkom gazdovskom dvore. Stajňa plná dobytka, veľké lány rolí a roboty neúrekom. Ešte že je tu Jano. Na neho sa môže spoľahnúť. Ten riadi gazdovstvo, organizuje žatvu, mlatbu, usmerňuje sluhu i slúžky a občas i ju samú, keď si nevie rady s robotou. Po mesiaci sa gazdiná začala z toho všetkého spamätávať a  zaujímať aj o chod gazdovstva. Hlavou jej často vírili myšlienky ako ďalej. Čo s majetkom? Čo s poľom? Ďuro nemal žiadnych súrodencov, ktorým by to zverila. A ona to sama nezvládne. Nemôže predsa nechať gazdovstvo na cudzích ľudí, na sluhov a paholkov.  Rozhodla sa. Pôjde za richtárom, poprosí ho, ak sa dozvie o nejakom kupcovi, aby ho poslal za ňou.  Polia a lúky predá, nechá si len menšiu záhradu na ktorej   si dopestuje zeleninu pre svoju potrebu a jednu roľu na zemiaky.

V prvú novembrovú nedeľu prišla k nej staršia sestra Rozália, ktorá je vydatá vzdialenejšej dedine i so svojim mužom. Došli na hroby rodičov a kedže rodičovský dom nikto neobýva zavítali k nej. Veľmi sa im potešila. Aspoň sa bude mať komu vyžalovať a vzniesť ponosy na svoj život. Kým sestrin muž obzeral gazdovstvo, debatoval so sluhami a slúžkami,  dve sestry si zasadli v chyži ku stolu a rozprávali sa.

-Prišla som k rozhodnutiu- začala Katka Mišákovie rozhovor so svojou sestrou  – že všetky polia i  dobytok  predám, lebo hospodáriť na takom veľkom gazdovstve nezvládnem.-

-Ale aj toto stavanie je veľké. Ja by ti radila niečo iné-  povedala jej sestra.

– Čo by si navrhla – spýtala sa jej.

Rozália sa zamyslela. Pozrela do smutných očí svojej sestry, bližšie si k nej prisadla a chytila jej ruku, ktorú mala položenú na kolenách.

-Pozri.  Viem, že ťa  veľmi zasiahla  smrť svojho muža. No život ide ďalej a po čase sa stým vyrovnáš.  .Ešte si nie tak stará, aby si sa všetkého vzdala. Nemáš ešte ani tridsať rokov. Môžeš sa ešte vydať, môžeš mať deti.-

-Ja? Vydať sa? Na to ani nemyslím.-

-Teraz nie. Ani v blízkej budúcnosti.  Ale prejde rok a pominie  smútok.  Môžeš začať normálny život. A môže sa niečo v tebe zlomiť. Po roku zrazu zistíš, že život v samote je ťažký. A vo dvojici sa ľahšie riešia aj ťažkosti a problémy. Ja by ti navrhla iné riešenie.-  

-Aké?- spýtala sa jej.

-Predaj  všetko. Aj stavanie, dom, dvor, polia lúky. No všetko.-

-To myslíš vážne?-

-Áno. A z peňazí za predaj majetku oprav rodičovský dom a nasťahuj sa tam. Potom ti nebude nič pripomínať tvojho nebohého muža a minulosť. Začneš nový život.-

Katka sa zamyslela. Nebol to zlý návrh, no pre ňu teraz neprijateľný.

-To nemôžem urobiť. Čo by povedali na to ľudia?-

-Neber ohľad na ľudí. Tí ťa budú ohovárať aj tak. Aj keď tu ostaneš.

Niečo sa ťa spýtam? Ale nenahnevaj sa.  Viem, že si za slobodna veľmi túžila po jednom mládencovi. A toho máš teraz tu. Myslíš, že ťa neohovárajú?-

Katka sa zapýrila, sklonila hlavu, no hneď ju hrdo zdvihla a pozrela po sestre.

-Viem na čo narážaš. Ale ja som Jana sem nevolala. Bol to nápad môjho svokra. Ja sama som bola prekvapená, keď mi to zvestoval. Odhovárala som ho od toho. Nedal sa odbiť. A s Janom nemám nič do činenia. Robí tu ako sluha.-

-Áno. Ako sluha. Ale keď tu pobudne dlhšie môže sa to zmeniť. A preto ti radím. Predaj toto stavanie a odíď do nášho domu. Nikto ti nebude môcť nič vyčítať. A ak sa rozhodneš, že zmeníš svoj život a budeš chcieť žiť niekedy vo dvojici, budeš vo svojom. I keď to bude tvoj niekdajší frajer. Prosím ťa, ale ber to ako radu od sestry. Nemusíš ma poslúchať.  Ja ti len radím. Urob  ako chceš.-

Vtom sa dvere otvorili a v nich sa objavil Rozálkin muž.

-Pôjdeme- spýtal sa svojej ženy.

-Áno- odvetila Rozálka a vstala z lavici. –Zajtra odchádzame, ešte sa prídeme rozlúčiť. Zatiaľ do videnia!-

-Do videnia – odvetila Katka a vyprevádzala svoju najbližšiu rodinu až k vchodovej bránke.  Manželia sa pobrali smerom k ich starému domu, kde sa počas  krátkej návštevy rodnej dediny zložili.

Katka sa vrátila do domu, sadla si na vyrezávanú lavicu a začala uvažovať o návrhu svojej sestry. I keď sa jej návrh pozdával, nemohla sa rozhodnúť či ho uskutoční. Ešte bol veľmi krátky čas na to, aby urobila zásadné rozhodnutie v tejto veci. Veď najprv musí nájsť dobrého kupca a potom môže uvažovať aj o tomto riešení. Do jari to určite nebude. A na jar sa uvidí.

V sobotu podvečer, na konci novembra, zaklopal Jano na chyžné dvere gazdinej.

-Voľno – ozvalo sa z vnútra.

Pomaly otvoril dvere a ostal stáť za ich prahom.

-To si ty – prekvapene pozrela po ňom, zakrývajúc si odhalené ramená vyzlečeným, čipkovaným opleckom. Gazdiná stála pri posteli v spodnej  bielej sukni. Oblečenú mala  tenkú bavlnenú košieľku s úzkymi ramienkami. Na stole stála lojová sviečka v drevenom svietniku a pri ňom zatvorená modlitebná knižka prichystaná k večernej modlitbe.

-Nemyslel som, že sa tak skoro ukladáš k spánku.- Ospravedlňoval sa Jano uvidiac ju v takomto oblečení.

-Nejdem ešte spať. Avšak ty si prišiel v tomto čase sem pre niečo iné, ako ma uvidieť v spodných háboch.-

-To máš pravdu. Cez deň niet času na vážny rozhovor. Tak som sa rozhodol teraz  s tebou pozhovárať.-

-Musí to byť niečo vážne- a obliekala si oplecko, ktoré doteraz držala v rukách.

– Sadni si k stolu! Ponúknem ťa niečím, keď si už prišiel do mojej chyžky.- Podišla k drevenej, policovej kasničky stojacej v kúte a vybrala z nej malú, hranatú fľaštičku do polovice naplnenú ostrou pálenkou. Položila ju doprostred stola. Priniesla dva malé kališteky a začala ich napĺňať. Jeden predložila pred Jana a druhý, naplnený z polovice,  položila pred seba.

-Takto sa občas večerom potúžil aj môj muž. I mne trošku nalial do pohárika, aby som vládala robiť. Ako umrel nedotkla som sa jej. Až teraz, keď si ty prišiel mi zišlo na um, aby ťa ňou ponúkla. – Vzala malý kalištek a pozdvihla ho. Jano sa zadíval do jej smutných očí, na zrobené ruky, ktoré za mladi  držiaval vo svojej dlani a hladkal ich, na jej peknú hruď a výrazné pery. Priťukli si a odpili z pohárikov.

-Tak hovor, čo ťa sem priviedlo?-

 -Dlho som premýšľal čo urobím, keď všetko rozpredáš. Dozvedel som sa, že už máš kupca. I ja mám ponuku, tak ju chcem využiť. Odídem ešte pred zimou, aby si nemala so mnou starosti. Jesenné roboty sa skončili,  preto je najvhodnejší čas opustiť tento dvor.-

-Ale ja som počítala s tebou i na novom pôsobisku.-

-Už som sa rozhodol. Tam nebudeš potrebovať dvoch sluhov. Je to menšie gazdovstvo. Jeden ti vystačí.-

-A ty kam pôjdeš? – spýtala sa ho a smutne mu pozrela do tváre.

-Svetom. Ten je veľký. Možno, že sa niekde uchýlim. V dedine však neostanem. Už ma k nej nič neviaže.-

-Ani ja- spýtajúc sa, chytila jeho ruku, ktorá ležala na dubovom stole.

-Pred pár rokmi áno. Ale teraz?… Vydala si sa.-

-Vydala. Ale som znovu voľná.-

-Áno. Si vdova. Musel by čakať rok, kým smútok pominie. Ale city už ochabli, láska pominula. Ak vôbec to bola láska? Bude lepšie keď nebudeme pri sebe.- Vstal od stola a pobral sa von.

Katka ostala nehybne sedieť. Do očí sa jej tlačili slané slzy. Tie pomaly stekali po vyblednutých lícach,  padali na bielu sukňu a zvlhčovali ju. 

-Ach Bože- povzdychla si.

Vzala do rúk modlitebnú knižku, roztvorila ju a pery začali šepotať večernú modlitbu.

Štubňov prameň

21.04.2022

XXXVIII Prišla jar. Príroda začala ožívať, stromy sa dostávali do rozpuku, role obsiate oziminami zazelenali. Ruch na poliach ožil ľudskou vravou. Na rozoraných roliach robili sa jarné práce, by v jeseň mohla sa s nich zberať hojná úroda. Jano Laban zapriahol do voza dva koníky, ktoré kúpil na jarmoku v neďalekom meste, vyhodil na [...]

Štubňov prameň

20.04.2022

XXXVI V ten deň, čo Janovi doniesol dedinský poštár list od Danky, zašiel za svojou gazdinou Katkou Mišákovie s rozhodnutím, že odíde z jej gazdovstva. Ráno zbalil svoj skromný batôžtek a odsťahoval sa do svojho domu, aby si pripravil všetko potrebné na odchod. O tri dni ho odviezol na voze kamarát do mesta na štáciu. Odtiaľ sa vybral vlakom do okresného [...]

Štubňov prameň

18.04.2022

XXIX Amálka sa vracala od svojej sestry spokojnejšia. Keď všetko rozpovedala dostala od nej radu, aby nehľadela na nič a nikoho. Ak sama túži po šťastí a prekypuje láskou nech ju nedusí. Nech v pustí do svojho srdca toho, koho má rada. Je vdova a tým je slobodná. Nič jej nebráni v tom, aby dvor spravoval nový gazda, ktorý by upokojil i jej [...]

Poľsko, Ukrajina

ONLINE: Johnson: Ak by bol Putin žena, nebola by vojna

29.06.2022 05:55

Podľa britského premiéra Borisa Johnsona by vplyvné funkcie v každom štáte malo zastávať viac žien. O vojne na Ukrajine vyhlásil, že je "mačistická".

doprava, emisie, automobil

EÚ potvrdila klimatické ciele, klasické autá sa stanú dinosaurami

29.06.2022 05:20

Štáty Európskej únie sa dohodli na výraznom spoplatnení akýchkoľvek emisií skleníkových plynov z novopredávaných áut od roku 2035.

Mária Kolíková / Branislav Gröhling / Richard Sulík /

SaS robí ramená, z koalície ale neodíde, myslí si politológ Koziak

28.06.2022 22:12

Vládna kríza nie je až taká horúca, aby sa jej aktéri sami pripravili o moc, myslí si politológ Tomáš Koziak.

Ghislaine Maxwell Trial

Maxwellová dostala za účasť na sexuálnom zneužívaní dievčat 20 rokov

28.06.2022 21:22

Verdikt bol vyvrcholením procesu, v ktorom Maxwellová čelila obvineniam z napomáhania Epsteinovi pri zabezpečovaní maloletých dievčat bohatým klientom.

mada

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 77
Celková čítanosť: 63407x
Priemerná čítanosť článkov: 823x

Autor blogu

Kategórie