Založ si blog

Štubňov prameň

XXXVI

V ten  deň, čo Janovi doniesol dedinský poštár list od  Danky, zašiel za svojou gazdinou Katkou Mišákovie s rozhodnutím, že odíde z jej gazdovstva.  Ráno  zbalil svoj skromný batôžtek a odsťahoval sa do svojho domu, aby si pripravil všetko potrebné na odchod. O tri dni ho odviezol na voze kamarát do mesta na štáciu. Odtiaľ sa vybral vlakom do okresného dolniackeho mesta, kde ho mala čakať jeho priateľka. Tá ho už netrpezlivo vyčkávala na peknej vlakovej stanici. Len čo vlak dorazil a zbadala ho v obloku hneď mu mávala na pozdrav. Svoju skromnú batožinu naložil na voz a Danka šibla do koní, ktoré sa pobrali klusom k malej dolniackej dedinke. Tam ho privítal jej otec so svojou ženou. Boli to manželia v stredných rokoch, prívetiví a vľúdni. Zložil sa v jednej miestnosti na konci veľkého stavania. Chyžka nebola veľká, avšak pre jedného návštevníka dosť priestranná. Bola v nej skriňa dvojačka, posteľ, menší stolík s dvoma stoličkami, murovaný šporák a malá kasnička na uloženie rôznych drobných vecí. Chyžka bola novo natretá vápnom s neveľkými oblôčkami.

-Ako sa ti páči bývanie- spýtala sa Danka, keď si uložil svojich pár vecí do skrini.

-A to tu budem bývať sám?-

-Chcel by si mať spolubývajúcich?- Spýtala sa Danka a veselo sa usmiala. –Ak ti bude smutno prídem ťa navštíviť.-

-Veď som na dvore videl viac sluhov a slúžkou. Tí kde bývajú?- Vyzvedal sa.

-Ony majú bývanie vedľa maštalí. Na druhej strane dvora. Snáť nechceš bývať s nimi?-

-Prečo nie. Keď som sluha, patrím k ním.-

-Ty tu nebudeš sluhom. Budeš šafárom.-

-A to je čo?- Prekvapený pozeral Jano na svoju priateľku.

-Budeš dohliadať na sluhov, slúžky a na celé gazdovstvo.-

-To budem ako pán?- Usmial sa.

-Skoro ako pán. Ale už nemudruj. Poď sa najesť.  Určite si vyhladol.- Chytila ho za ruku a pritúlila sa k nemu. –Ani si ma nepobozkal keď si prišiel.  Myslela som na to už na štácii. A ty nič.-

Objala ho okolo krku a bozkala na pery. Cítil sa zahanbený, no neodolal jej žhavým perám. Potom sa pobrali do prednej časti domu. Tam ich vítala jej matka. Usadila ho za hojne prestretý stôl. Bol prekvapený takýmto privítaním. Veď predsa neprišiel do hostiny, ale na robotu. A tu s nim zaobchádzajú ako s najvzácnejším hosťom. Nemohol to pochopiť. Sadol si k stolu, vedľa neho Danka a jej otec. O chvíľku prišlo pekné, mladé dievča, ktorú mu predstavili ako Dankinu sestru Elenku. Tá sa počas jedenia stále bokom pozerala po ňom. Bolo mu to nepríjemné, lebo nevedel, prečo sa tak na neho díva. Ani  veľa nezjedol, hoci dosť vyhladol, no nechcel sa ukázať ako hladoš hneď v prvý deň príchodu do tohto domu.

V ten deň mu gazda všetko poukazoval, poučil ho čo bude jeho povinnosťou, aká robota na neho čaká a tiež mu určil plat, ktorý bude dostávať za svoju robotu. Bol veľmi prekvapený otvoreným prístupom pána domu k nemu, k podmienkam, ktoré mu určil i k platu. Neveril, že za to, čo bude jeho povinnosťou môže  až tak veľa zarobiť. Aj to chcel gazdovi povedať, ale ten ho predbehol so slovami.

-Ak sa budeš o všetko dobre starať, plniť si svoje povinnosti, každý štvrťrok dostaneš ešte  príplatok podľa toho, ako budeme na gazdovstve hospodáriť. Niekedy viac, inokedy menej. Ale môžem ťa uistiť, že tu gazdujeme dobre. Tak a teraz si trochu odpočiň, alebo sa zoznám so služobníctvom. Od zajtra už budeš zarezávať naplno.- Gazda odišiel a Jana nechal uprostred dvora.

Na dolniaky prichádzalo zimné obdobie oveľa neskôr ako v horskej oblasti Janovho domova.  Na tomto hospodárstve bolo aj cez zimu roboty neúrekom. A keď prišla jar, bolo toľko roboty, že gazda si musel najímať robotníkov, aby sa zvládla robota v určenom čase, by úroda nevyšla nazmar. Preto chodili do žatvy robotníci z horniakov, by obilné klasy nevypršali skôr ako sa zoberú do sýpok. Jano bol so svojou robotou spokojný. Rýchlo sa zaučil do svojich povinností a keď mal popri nich trochu viac času nezaháľal. Pomáhal kde videl, že pomôcť treba. Gazda sa ho nevedel vynachváliť. Niekedy sa na neho hnevala aj Danka, že  robí aj to, čo majú robiť iní a jej sa málo venuje. No Jano si myslel, že sem prišiel robiť a nie venovať sa zábavkám gazdovej dcéry, jej samopašným chúťkam a vrtochom. Občas sa za to i poškriepili. No hnev netrval dlho. Druhá gazdova dcéra nebývala doma často. Navštevovala školu v hlavnom meste a domov zavítala niekedy aj po štvrť roku. Až keď prišli vakácie, celý čas polihovala na záhumní, slnila sa a dráždila svojim pekným, opáleným telom mladých sluhov, alebo dedinských mládencov, ktorí sa pri nej pristavovali a kurizovali jej.  Niekedy zašla na prírodné kúpalisko do susednej dediny a domov sa vracala neskoro večer, čo nebolo veľmi po vôli jej otcovi.

V jedno slnečné, nedeľné popoludniu ju Jano videl slniť sa  na záhumní, keď prichádzal z poľa kde bol obzrieť zožaté lány či sa bude môcť na nich začať s hlbokou orbou.

-Prisadnite si ku mne- oslovila ho, keď prišiel k nej. Zastal pri nej, pozrel na jej opálené telo a hoc nerád sadol si vedľa na suchú pažiť.

Vstala z kockovanej deky, celú ju rozprestrela vedľa neho, sadla si na jednu stranu a vyzvala ho.

-Sadnite si na deku vedľa mňa!

-Mne je dobre aj tu.-

-Bojíte sa ma? Neublížim vám. Nie som nebezpečná.-

-Nemám sa vás prečo báť. Hoc by som nerád, aby ma videl vedľa vás váš otecko. –

-Otecko je nie doma. Skôr sa bojíte mojej drahej sestričky. Však?-

-Ani tej sa nemám prečo báť.- Vyhováral sa. No nechcel, aby ho uvidela. A tiež, aby ho uvidel niektorý dedinčan. Hneď by boli reči, že zvádza mladú, sporo odetú gazdovu dcéru. Ešte chvíľku spolu podebatovali.  Jano sa potom zdvihol a s pozdravom odišiel do svojej chyžky.  O nejakú chvíľu niekto zaklopal na dvere, keď si na šporáku pripravoval šípkový čaj.

-Voľno- zavolal a venoval sa svojej činnosti ďalej. Dvere sa otvorili a ticho zavreli. Až vtedy sa otočil.  Pred ním stála mladá Elenka. Na sebe mala voľne prehodený, rozopnutý, ľahký, letný plášť, ktorý zväčša nosievala na kúpalisku. V rukách malú kabelku, ktorú videl na záhumní a boli rôzne dievčenské veci. Zo záhumnia zamierila priamo do jeho chyžky. Letný plášť zvliekla so seba a prehodila na stoličku. Ostala len v opaľovacom úbore. Jano sa nechápavo díval po nej a nemohol vyrieknuť slovka. Pristúpila bližšie k nemu. Chytila ho okolo pása a privinula.  Cítil jej nahé telo na sebe, jej dych a blízkosť zružovelých pier. Pobozkala ho na pery. Vtedy ju odtlačil od seba a ustúpil o krok vzad.  Usmiala sa na neho.

-Nie som zvodná, že ma odtláčate?-

-Zvodná ste, ale ja netúžim po vás, ako dcére svojho chlebodarcu.

Pre mňa je prednejšia moja robota, ako chvíľka rozkoše, ktorá by sa mohla premeniť na môj odchod z tohto dvora. Ste taká mladá, že je nehodné  zabávať sa so mnou, ktorého vek ťahá k tridsiatke. Bude lepšie, keď váš pokus o mňa necháte bokom.-

-Pochopila som. –  Vzala svoj plášť, nahodila na seba a vyšla z jeho chyžky.  –Bola to len hra – povedala na odchode.

-Tú hru som pochopil-  a vyšiel za ňou.  Pri dverách stretol Danku.

Spolu sa dívali za ňou ako odchádzala do prednej časti stavania.

-Pekná dievčina. Však?-  Nadhodila Danka. Usmievajúc sa spolu zašli do chyžky.

Jano nechápavo hľadel na ňu. „Čo sa to tu deje?“ Vírilo mu  hlavou.

Keď skončila žatva, obilie sa vymlátilo a uložilo do sýpok, začalo sa s prípravou jesenných prác. No každý rok, na dolniackych dedinách po žatve a mlatbe nastal čas na trochu oddychu a tiež na oslavu zberu úrody. Skoro v každej dedine služobníctvo uvilo pre svojho gazdu dožinkový veniec  a na spoločných dožinkách ho ním obdarovalo.  Veľká dožinková slávnosť sa chystala na najbližšiu nedeľu. Hneď po obede chodila po dedine veselá, krojovaná mládež. Na veľkom priestranstve v miestnom parčíku sa zhromažďovali dedinčania. Aj dychová kapela z neďalekého mesta už dorazila a  na vyvýšenom stupni, ktorý bol určený pre ňu, si pripravovala  svoje nástroje. Tam sa zhromaždili i všetci  gazdovia na prevzatie dožinkových vencov. Na opačnej strane, bola v párikoch nastúpená krojovaná mládež s dožinkovými vencami. Keď richtár dal pokyn začali muzikanti vyhrávať a sprievod spievajúcej mládeže s dožinkovými vencami predstúpil pred gazdov. Prvý mládenec predniesol dožinkový príhovor a každý mladý párik odovzdal dožinkový veniec svojmu gazdovi. Po tomto slávnostnom obrade nasledovala družná zábava. Kapela vyhrávala a v tanečnom kole sa točila skoro celá dedina.

-Pôjdeme tancovať- spýtala sa Danka, keď videla ako Jano v zadumaní sa díva  na v kole sa  točiace páriky. Pokrčil plecami, ale pobral sa do kola, len čo ho chytila za ruku.

-Vidím, že nemáš náladu. Niečo ti je- spýtala sa. – Ledva slovko z teba dostanem.-

-Nič mi je nie- vyhováral sa, no bolo na ňom vidieť, že ho niečo trápi.

-Mňa neoklameš. Zdôver sa mi.-

S čím sa ti mám zdôveriť? Naozaj. Nič mi nie je.-

-Tak dobre. Ale aspoň sa so mnou bav. Ale ak sa nechceš zabávať so mnou, nájdi si inú. Je tu dosť mládeži. Nejakú si vyberieš.-

-Nepotrebujem si vyberať…- odmlčal sa no o chvíľku pokračoval.

-Ale,…  škoda hovoriť. Nemá to význam.-

-Tak predsa ti je niečo. Ináč by si takto nehovoril.- Prestali hrať. Držiac sa za ruky prešli pod staré, košaté gaštany a tam si sadli na lavičku. Po dlhom mlčaní Jano prehovoril.

-Rozhodol som sa že odídem.-

-Kde odídeš- spýtala so ho Danka.

-Domov.-

-Nepáči sa ti u nás?-

-Páči. Ale odídem.

-Aký máš dôvod?-

-Predstavoval som si to ináč. Predstavoval som si, že tu budem v službe, ale tu som ako v rodine. Viem, že si to zariadila ty. Ale mne sa to nepáči. A potom, ty máš iného pytača. Načo to predo mnou tajíš. Viem. Povedali mi to. Preto nemám náladu s tebou sa dnes zabávať, keď máš iného.- Pozrel na ňu. Pustila mu ruku, sklonila hlavu.

-Som tvoja priateľka. Aj ňou aj chcem byť. Poviem ti teda pravdu. Páčil si sa mi. Myslela som, že keď prídeš k nám, lepšie sa spoznáme a po čase sa vezmeme. No zariadilo sa to celkom ináč. Všetko sa razom zmenilo. Vstúpil do toho iný. Vrátil sa a ja som neodolala. Dakedy sme spolu chodili. Odišiel preč. Myslela som, že je už koniec. Ale on sa vrátil. A jeho príchodom ožili spomienky i láska… Prepáč mi.- Prestala hovoriť.

-Viem to. Všetko viem. A preto chcem odísť. Bolo by to pre nás ťažké. Žiť vedľa seba, obchádzať sa, myslieť jeden na druhého a vídať sa každý deň. Bolo by to ťažké…. aj pre teba… aj pre mňa. Preto radšej odídem. Určite to chápeš. A keby sa niečo zmenilo, vieš kde ma nájdeš. Budem doma. Doma, pri Štubňovom prameni.- Vstal a pobral sa preč. Danka sa dívala za ním a oči sa jej zarosili. Ale v jej srdci prevládol cit k starodávnemu frajerovi, ktorý ju už vyzeral a očakával, by spolu pretancovali celú noc.

XXXVII

Hneď v pondelok ráno Jano oznámil gazdovi, že u neho končí a odchádza domov. Darmo sa gazda vyzvedal na príčinu, nepovedal mu.

-Muselo sa niečo prihodiť medzi tebou a mojou dcérou – nadhodil gazda, keď ho vyplácal.  -Ja sa to dozviem, možno niečo tuším. Je to však tvoje rozhodnutie. Avšak, mrzí ma to. Bol si dobrý šafár, neviem či takého ešte budem mať. Ale prajem ti všetko dobré. Ak by si sa náhodou rozhodol ináč, môžeš sa kedykoľvek vrátiť. Na mojom gazdovstve budeš vítaný. Tak s bohom!- Podajúc ruku, rozlúčili sa. Jano so sklonenou hlavou pobral sa k bránke, vyšiel ňou na cestu, kde ho už čakal zapriahnutý voz, aby ho odviezol na neďalekú štáciu.  Na peróne pristúpil k lavičke,  sadol si na ňu, pozerajúc na oceľové tátoše premávajúce sa pred ním. Zrazu zacítil na pleci niečiu ruku. Obzrel sa a prekvapene pozeral na osobu stojacu za ním.

-Prišla som sa rozlúčiť, keď si ty nemal odvahu podať mi ruku na rozlúčku.- Danka so slzami v očiach mu podávala ruku.

-Tvoj otec povedal, že si niekam odišla. Myslel som, že si sa nechcela so mnou stretnúť. Tak som ani…- nedopovedal. Hodila sa mu okolo krku a vzlykala. Zrazu sa ozval hlas výpravcu.

-Vlak na tretej koľaji, pripravený k odchodu. Ukončite nástup!-

Rýchlo ho pobozkala a s otvorenou náručou pozerala za ním ako odchádza. Naskočil do prvého vozňa a predral sa do voľného kupé k obloku. Zakýval jej na rozlúčku a oči mu zaliali slzy.

„Možno sa už nikdy neuvidia“, prebehlo mu mysľou.

Vlak sa pomaly rozhýbal. Ešte z diaľky videl ako mu máva, možno naposledy. O malú chvíľku  vlak vošiel do tunela a ponoril sa do hlbočiznej tmy. Privrel oči. Ako vo sne sa  zjavila pred ním oblečená  v bielom závoji. Snil. Len ostrí hvizd brzdiaceho vlaku ho prebral z tohto snenia. Vchádzali do ďalšej stanice. Nevšímal si ľudský hurhaj okolo seba, mysľou bol stále pri nej. Až teraz si uvedomil, že sa do nej zaľúbil. Bolo však už neskoro. Vlak ho odnášal od nej preč a privážal  k svojmu domovu.

Na ďalšej zastávke vystúpil a pobral sa krížom k domovu úzkym chodníkom, ktorým prechádzali dedinčania keď sa chceli dostať do okresného mesta, alebo z neho domov. Za mestom sa chodník križoval s hradskou vedúcou do jeho rodiska. V diaľke uvidel ako sa po hradskej blíži konský povoz. Trochu postál a vyčkal kým povoz prišiel k nemu. Na voze sedela gazdiná od Štubňovho prameňa.

-Pŕŕŕ.. –  Pritiahla opraty aby zastavila mladé koníky.

-Ideš domov? – spýtala sa Jana.

-Domov.-

-Tak naskoč – zavolala.

Jano neváhal. Prehodil batoh cez drabiny a naskočil na voz.

-Ďakujem vám gazdiná – a usadil sa  na  chlp sena ležiaceho na spodnej   vozovej doske.

-Čo nového doma – spýtal sa, keď gazdiná šibla do koní, ktoré sa pobrali smerom k dedine.

-Asi si dávno preč, keď sa ma na to pýtaš.-

-Dávno. Vyše roka.-

-Kde si sa túlal?-

-Bol som na robotách, u dolniackeho gazdu. Ale vraciam sa domov.-

-Nebolo tam dobre?-

-Dalo sa to vydržať. Len ma domov ťahá. Ako sa vraví. Všade dobre, doma najlepšie.-

-Počula som, že si išiel za lepšou robotou. Preto si odišiel od Mišákov.-

Jano sa odmlčal. Až po malej chvíľke sa spýtal.

-A u Mišákov je všetko po starom?-

-Oj, zmenilo sa to tam. Mladá gazdiná Mišákovie gazdovstvo predala a odišla k sebe. Do rodičovského. Ale, nedarí sa jej. Chýba chlap, gazda. Oj, viem ja čo to je byť bez chlapa, bez gazdu. Ťažko sa žije samej, vdove. Oj ťažko.- Takto debatujúc, koníky doklusali do stredu dediny. Tam voz zastal. Jano z neho zoskočil a poďakoval sa.

Konský povoz odhrkotal smerom k Štubňovmu prameňu a Jano sa pobral do svojho domu.

Ešte sa nestačil ani poriadne zložiť už k nemu zavítala susedka Erka, ktorá ho videla prichádzať.

-Tak si sa vrátil, Janko- plačlivo sa ho pýtala. -Tak mi bolo smutno na týchto dvoroch. Aj Filip Macúchovie sa už pominul, nemala som s kým slovko stratiť. Len občas, keď prišiel  Martin Klátik obzrieť dom, stým sme sa podebatovali. Sťažoval sa, že mu už robote nejde od ruky. Že svoje by ešte  ako-tak zvládol.  Lež obrobiť aj tvoje, to mu je už ťažké. Bude rád, keď sa dozvie, že si sa vrátil. A dobre si urobil. Čo v cudzom svete. A či si aspoň zarobil? Či sa ti to oplatilo. Viem, dolniacky gazdovia neradi púšťajú grajciare. Nedbali by robiť od svitu do mrku za trocha jedla. A keď majú zaplatiť, prevracajú groš aj trikrát, pokiaľ ho pustia z ruky. Ej! Dobre to ja poznám.- Rozhovorila sa susedka. Jano len počúval, sem tam pozrel po susedke, usmial sa a nepovedal ani slovko. Nech sa tetka Erka len vyrozprávajú. Uľaví sa im.

Na druhý deň zašiel Jano za ujom Martinom. Ten bol rád, že mu môže vrátiť polia, aby si na nich gazdoval sám. Večer ho v krčme privítali aj starí kamaráti. Musel zaplatiť príchodné. Aj si spolu zaspievali. Tie staré, mládenecké. No Martina Babic a Mišo Porubeň sa ešte nevrátili. Ani rodičom nepíšu. Nevedia čo je s nimi.  Fero Malík sa už oženil a presťahoval do vzdialenejšej dedine k žene. Aj Mišo Stodola sa pochválil, že sa na jeseň  bude ženiť. Berie si starodávnu frajerku Marku Palkovie. Len Tomáš Repiský a on ostanú starí mládenci. Okolo polnoci sa na starom, drevenom moste rozlúčili a rozišli k svojim domovom. Jano zahútaný pobral sa hore dedinou. Tá bola položená do hlbokého spánku. Len niekde na dolnom konci zabrechal pes a od Šoproňa sa ozvalo húkanie nočnej sovy. Za ním niečo zašuchorilo. Zastal a obzrel sa. V priekope sa  rozkývali steblá neskosenej trávy. Možno nejaký plaz si robí v nej cestu.  Pozrel na opačnú stranu.  V nočnej tme videl obrysy starého Jonášovie domu.  Pred domom bola malá záhradka ohradená dreveným plotom a vedľa  nej starý štál. Pred ním často, dlho do noci  sedával na lavičke so svojou priateľkou. Keď sa vydala a rodičia jej umreli, ostal domec prázdny a dvor pustý. Teraz bolo počuť zo stajní dupot naznačujúci, že v stajniach sa chová dobytok. Pozrel do malých oblôčkov  a zdalo sa mu že uvidel blikot slabého svetielka. Podišiel bližšie k plotu, pozrel lepšie do nich,  aby sa presvedčil či ho zrak neklame. Mýlil sa. Bol to odraz práve vychádzajúceho mesiaca, ktorý sa pomaly šplhal nad vrcholec vysokého Holíka. Pobral sa domov.  Myslel na Katku a slová, ktoré vyslovila teta Amálka, gazdiná zo Štubňovie domu.

„Nedarí sa jej. Chýba chlap, gazda.“

Začal si vyčítať, či neurobil chybu, že odišiel v čase keď potrebovala pomoc. Od vtedy, ako jej umrel muž prešlo vyše roka. Keď sa vrátil do dediny počul, že chodí za ňou bohatý vdovec zo Zárečia. Možno sa za neho vydá. Takto uvažujúc dostal sa k svojmu domu. Vkročil do neho, zobliekol sa a zaľahol do postele. O chvíľku už tvrdo spal. Prisnilo sa mu, že stojí pred oltárom s neznámou nevestou. Oblečená je v bledomodrých šatoch, s dlhým bielym závojom.  Oddávajúci kňaz ich nechce zosobášiť, lebo nevesta je vydatá. V tom sa prebudil. Slnko už stálo vysoko nad obzorom. Rýchlo sa obliekol a vyšiel na dvor. Pobral sa dole dedinou, zamieriac do malého obchodu k židovi, aby si niečo zakúpil. Vracajúc stretával ľudí, ktorí po ňom zvedavo pokukávali. Nevšímal si ich.  Cez deň nevyšiel zo svojho dvora.  Mal plno roboty na ňom i na dome. Až večer sa vybral k ujovi Martinovi, aby sa dohodli, čo s poľom. Dohodli sa.

-Jesenné roboty si už budeš robiť sám. Árendu ti vyplatím v zboží, aby si mal na zimu z čoho žiť.- Navrhol mu ujo Martin. On pristal. Spokojný  sa vracal domov. Pred sebou uvidel ženskú postavu ako pomaly kráča na horný koniec. V prítmí ju nepoznal. Bola v tmavom oblečení a cez hlavu šatku, ktorú si jednou rukou pridržiavala u krku. Po čase ju dobehol.

-Pán Boh daj dobrý večer!- Pozdravil sa.

-Pán Boh daj – odpovedala a otočila sa k nemu.

Spoznal ju.

-Katka!- Prekvapený ostal stáť. I ona zastala a smutným pohľadom pozrela na neho. I keď bolo prítmie, videl jej strhanú, bledú tvár. Niekedy tak krásne, jasné oči boli zaplavené smútkom a zaliate slzami. „Ako sa zmenila“ pomyslel si.

-Kde si bola- spýtal sa.  –Stalo sa niečo?-

-Nie. Nič sa nestalo. A vitaj doma.-

-Prečo plačeš? Vidím, že ťa niečo trápi.-

-Mňa trápi život. Ten. Ten nešťastný život je moje trápenie.- Pobrala sa ďalej.

-Počkaj! Pôjdeme spolu kúsok cesty.- Pridal sa k nej,  kráčajúc vedľa seba vyzvedal ďalej.

-Odkiaľ ideš?-

-Prečo sa ma spytuješ? Ty nevieš ako žijem, bol si dlhý čas preč. Ale ja už nevládzem.- Utierala si slzy rožtekom šatky.

-Vrátil som sa len pred pár dňami. Ostávam doma. Neviem čo sa tu deje.-

-Každý večer chodím ako žobráčka prosíkať a hľadať rataja, aby som obrobila svoje políčka. Každý večer z dom do domu, po gazdoch, ktorý mi pokosí, zvezie, poorie. Ako žobráčka. Nemám nikoho. Som sama na všetko. Aj paholok odišiel, lebo som si ho nevládala udržať. Nikto nehľadí na vdovu. Aj peniaze mám, no každý musí najprv urobiť sebe a len potom ide na zárobok. Aj sa narobím a veľa vyjde nazmar. Dobrú noc ti prajem.- Lúčila sa pred  domom.

-Počkaj! Neodchádzaj ešte. Porozprávajme sa.- Navrhol jej. Podišiel bližšie ku nej a chytil jej ruku.

-Ak budeš niečo potrebovať, rád ti pomôžem Treba len povedať.-

-Ja vždy niečo potrebujem. Ale, ďakujem ti aj za ochotu.- Vymanila si ruku z jeho dlani a pomaly odchádzala. Díval sa za ňou, až kým nezavrela dvere na svojom dome.

Štubňov prameň

21.04.2022

XXXVIII Prišla jar. Príroda začala ožívať, stromy sa dostávali do rozpuku, role obsiate oziminami zazelenali. Ruch na poliach ožil ľudskou vravou. Na rozoraných roliach robili sa jarné práce, by v jeseň mohla sa s nich zberať hojná úroda. Jano Laban zapriahol do voza dva koníky, ktoré kúpil na jarmoku v neďalekom meste, vyhodil na [...]

Štubňov prameň

19.04.2022

XXXIII -Tak už nás je šesť- buchol Mišo Stodola do starého, dubového stola v zadymenej dedinskej krčme a začal na prstoch počítať všetkých, ktorí sa mali začiatkom leta vybrať do ďalekého sveta za robotou. -Ja, Martin Babic, Tomáš Repiský, Fero Malík, Mišo Porubeň a Ďuro Mišák. – -Aj Ďuro pôjde- spýtal sa Tomáš. -A doma zanechá mladú [...]

Štubňov prameň

18.04.2022

XXIX Amálka sa vracala od svojej sestry spokojnejšia. Keď všetko rozpovedala dostala od nej radu, aby nehľadela na nič a nikoho. Ak sama túži po šťastí a prekypuje láskou nech ju nedusí. Nech v pustí do svojho srdca toho, koho má rada. Je vdova a tým je slobodná. Nič jej nebráni v tom, aby dvor spravoval nový gazda, ktorý by upokojil i jej [...]

Mária Kolíková / Branislav Gröhling / Richard Sulík /

SaS robí ramená, z koalície ale neodíde, myslí si politológ Koziak

28.06.2022 22:12

Vládna kríza nie je až taká horúca, aby sa jej aktéri sami pripravili o moc, myslí si politológ Tomáš Koziak.

Ghislaine Maxwell Trial

Maxwellová dostala za účasť na sexuálnom zneužívaní dievčat 20 rokov

28.06.2022 21:22

Verdikt bol vyvrcholením procesu, v ktorom Maxwellová čelila obvineniam z napomáhania Epsteinovi pri zabezpečovaní maloletých dievčat bohatým klientom.

Španielsko NATO Summit Madrid Turecko Švédsko

Turecko podporí vstup Fínska a Švédska do NATO

28.06.2022 19:52, aktualizované: 22:15

Turecko upustilo od svojich výhrad proti vstupu Švédska a Fínska do Severoatlantickej aliancie.

Robert Fico, Ide o pravdu

Fico: Koalícia je pod ochranou abatiše, a Heger je zbabelec

28.06.2022 19:22

Kríza v koalícií sa prehlbuje. „Ak by Heger odvolal Matoviča, padla by vláda,“ povedal pre TV Pravda predseda Smeru Robert Fico.

mada

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 77
Celková čítanosť: 63401x
Priemerná čítanosť článkov: 823x

Autor blogu

Kategórie