moje poviedky

XXXVII

V prepychovej komnate na Barcziho hrade odovzdal Adam Horniak svojej pani dôverný list od jej známej z Raberschlossu.

-Ďakujem ti, že si splnil moje rozkazy. Som veľmi rada a dobre sa ti odmením.- Povedala   Ilonka svojmu sluhovi.

-A teraz ťa na čas prepúšťam. Môžeš sa vrátiť na Višnický zámok a požiadaj  správcu, o uvoľnenie na  návštevu svojej rodiny. Povedz mu, že je to môj príkaz.-

Natešený sluha s radosťou odišiel. Pískajúc nasadol na svojho koňa a klusom sa vybral smerom na Višničky. Ilonka  zlomila voskovú pečať, z dosiek  pergamenu vybrala zložení list a začala ho dychtivo čítať.

Milá slečna!

Som veľmi rada, že vaša myseľ zalietla ku mne a spomenuli ste si na starú slúžku, aby som  objasnila príbeh, ktorý sa vás bytostne dotýka. Musím vám zdeliť, že moja sestra, hluchonemá Uršula, komorná hradnej panej Agáty Théry zomrela potupnou smrťou skôr, ako by ste sa tento príbeh dozvedeli. Ale ľudia, ktorí sa o to pričinili,  určite spravodlivosti Božej neujdú. Všetko čo vám píšem v tomto liste som sa dozvedela od nej  a niektoré skutočnosti budú pre  vás i nepríjemné. Chcela som ich rozpovedať, keby ste sa boli dostali z Raberschlossu podľa našich predstáv, ktoré nám žiaľ vtedy niekto prekazil.

To, že váš milovaný otec bol milencom pani Vodného hradu bolo verejné tajomstvo dávno predtým, než sa s pani Agátou zasnúbil. Často zalietal na hrad a trávili spolu bezcenné a ľúbostné noci o ktorých ste vy, jeho dcéra určite nevedeli. A z tohto ľúbostného vzťahu narodilo sa malé dievčatko. Keď ho pani Agáta čakala, odsťahovala sa na Dolnú zem k svojej priateľky, kde sa jej  dievčatko narodilo. V hlbokej noci sa vrátila na svoj hrad a opateru batoliatka zverila mojej nebohej sestre Uršuli. O dievčatku sa nesmel nikto dozvedieť. Bolo ukrývané v hradnej veži do ktorej nemal nik prístup. Raz v noci došiel posol  od jej  priateľky s odkazom, že celá vec okolo dievčatka je vybavená. Pani hradu prikázala  mojej sestre, aby dievča zabalila a odniesla k riečnemu brodu. Nasadla s ním do pristaveného koča,  odviezla do dedinky neďaleko hraníc. V hostinci

 „ U bieleho koňa“ ho odovzdala mládencovi, ktorý ju tam  čakal. Či o tomto dievčatku vedel i váš otec, sestre nebolo známe.

Mária-Lujza , tak ju pomenovali noví rodičia, sa dostala do vznešenej, kniežacej rodiny, ktorá nemohla mať svoje deti. O dievčatko je veľmi dobre postarané. Po čase, keď si váš otec vzal za manželku pani Agátu, chceli dievčatko späť. No ich snaha na jej vrátenie sa nedala uskutočniť. A tak  Mária-Lujza, vaša nevlastná sestra, prebýva v honosnom kaštieli  Perényiovcov u sestry Fridricha Hocka, majiteľa Raberského zámku. Toľko o jej  príbehu..

                                                          So srdečným pozdravom

                              Elfrída.

Ilonka stále hľadela na čierne písmenká, ktoré jej neprestajne poskakovali pred očami a myseľ zalietala na čas, keď na Vodnom hrade začula slabunký detský plač. Teraz už vie všetko. Všetko čo vedieť chcela. Len to, že v tomto dievčatku sa zrodí jej nový súrodenec, na to nikdy nepomyslela. Zrazu zacítila, ako by jej telom preskočila iskierka radosti. Ona, dospelá dievčina, starajúca sa o všetky majetky ktoré prevzala po svojom otcovi, zrazu má niekde mladšiu sestru. Sestru ktorú ešte zblízka nevidela, nepočula jej hlas, nepozrela do jej jasných, detských očí. Aká by bola rada, keby ju mohla vziať do náručia, uhladiť jej jemné vlásky, pobozkať na čielko a poihrať sa s ňou v krásnej a veľkej hradnej záhrade. A to malé dievčatko bezstarostne behá po prepychových komnatách a dlhých chodbách hrdého kaštieľa nevediac o tom, že niekde žije človek, ktorý túži vidieť a spoznať ju. Potom však nastal u nej obrat. Zachmúrila sa  a na dušu sadol smútok.  Nemá nikoho, komu by sa zdôverila, požalovala a zverila svoj osud do jeho rúk. Jej priatelia akoby sa boli od nej vzdialili. Neschádzali sa na hrade. Ona neusporadúvala rôzne zábavy a  večierky, ktorých bolo neúrekom keď ešte žil jej otec. Spomenula si na Mórica ktorého nevidela už skoro tri roky. Možno sa oženil, keď ho ona odmietla. Ktovie? Už dlho nevidela Aničku zo Psej osady. Takú dôvernú a milú priateľku. Ani s Júliou sa nestretla  od čias kedy spolu šantili na Višnickom zámku. A kde je Matúš? Kam zmizol, že o ňom niet žiadneho chýru. Zlapali ho, sedí vo väznici, alebo popravili ako najhľadanejšieho zbojníka? Nestretla sa s ním ako ju Hockovi kumpáni uniesli do svojho brlohu. Zrazu sa rozhodla. Najprv  musí venovať pozornosť hradu, zámku, kúriám a majerom, aby dobre fungovali. Za posledné obdobie zabudla, že ich má spravovať. Musí zistiť niečo o svojich priateľoch a potom skúsiť hľadať dievčatko, ktoré by malo byť jej sestrou.

Hneď na druhý deň rozposlala poslov do všetkých kúrií a majerov aby sa dostavili ich správcovia v sobotu na hrad.  Zavolala správcu Višnického zámku i kastelána hradu.  V sobotu ráno všetci dorazili do hosťovskej sieni. Požiadala ich, aby ju oboznámili o stave jej majetku, o problémoch a starostiach pri jeho spravovaní. Stav o ktorom sa dozvedela nebol veľmi priaznivý. Keď sa všetci začali rozchádzať z hosťovskej sieni, pristúpila k správcovi Višnického zámku osloviac ho.

-Potrebujem  sa s Vami o niečom porozprávať. Príďte do pracovne- a opustila hosťovskú sieň.

-To čo som sa dozvedela od správcov kúrií a majerov je pre mňa nie veľmi lichotivé- povedala správcovi, zasadnúc si za dlhý, hnedý stôl pracovne svojho otca.

Arpád Osudský len mlčky pozeral na Ilonkyne ruky, ležiace vystreté na lesklom stole. Po čase Ilonka znovu prehovorila.

-Zamýšľam sa nad tým, že takto spravovať majetky, ktoré mi zanechal otec nemôžem. Ba ja ich ani spravovať neviem.- Po chvíľke ticha sa  ozvala.

-Nepoviete mi nič na to?- Spýtala sa správcu. – Prosím vás, poraďte mi, aby som nevyšla na psí tridsiatok.-

Arpád zdvihol svoju šedivú hlavu, pozrel na Ilonku a smutne začal hovoriť.

-Už dávnejšie pozorujem, že odvtedy, ako ste ostali sama na hrade, správa vášho majetku je zlá. Poddaní začínajú šomrať, že bíreši s nimi zle zaobchádzajú. Krutosť v ich počínaní sa vracia naspäť.  Čím viac drhnú, tým viac od nich žiadajú a pri každom i najmenšom previnení ich trestajú.- Správca sa na chvíľku odmlčal. Potom pokračoval.

-Treba sa viac zaujímať o každý statok, o každú kúriu, o každý majer. Ak tam nechodí gazda, sluha to vie veľmi dobre využiť. A využije to vo svoj prospech. Nie každý je čestný a poctivý.-

-Viem, že na to nestačím. Že otec sa o svoj majetok riadne staral a dohliadal naň.  Každý deň zašiel na iný statok, dával príkazy a správcovia mali pred ním rešpekt…. Ale je nie som na to… Ja to jednoducho neviem. Ja to nezvládam. Čo mám robiť?- Obrátila sa s prosbou na svojho správcu.

-Chýba tu rozhodné chlapské slovo. Chlapská ruka.-

Ilonka sa zadívala na správcu.

-To si mám niekoho nájsť, aby sa staral o moje majetky?- Prekvapene pozrela na správcu. –Alebo mi navrhujete vydať sa?-

-Ja nič nenavrhujem. Ja len hovorím, že  keď to nezvládate vy, treba hľadať riešenie. A jedno z riešení je i výdaj. No nehovorím, že jediné.-

-A iné riešenie je aké- spýtala sa správcu.

-Viac sa venovať správe svojich statkov, viac času tráviť na svojich pozemkoch, vo svojich kúriách a majeroch. Viac si všímať robotu svojich správcov, bírešov i poddaných. Občas ich vypočuť a podľa toho sa zariadiť. Ale to už záleží na vás.-

-Hmm…- zamyslela sa Ilonka. –Ale ja som asi nie stvorená na to.-

-Tak potom treba uvažovať nad iným riešením.-

-Asi máte pravdu.- Vstala od stola a podišla k oknu, pozerajúc ako správcovia jej majetku pomaly vyskakujú do sediel svojich koní a strácajú sa za železnou bránou Barcziho hradu.  Arpád Osudský vyšiel na dvor. Zášiel do stajni, vyviedol svojho koňa na hradné nádvorie a odišiel smerom k Višnickému zámku.

Hneď na druhý deň navštívila Ilonka skoro polovicu svojich statkov. Bíreši sa prekvapene pozerali a čudovali, že sa  o všetko zaujíma. Nebolo to u nej zvykom. A ešte viac sa čudovali, keď o niekoľko dní znovu navštívila majer alebo  kúriu. Pobadali, že ich pani sa viac venuje spravovaniu svojich majetkov. Keď sa večer vracala na svoj hrad, unavená líhala na svoje lôžko a rozmýšľala, dokedy to takto vydrží robiť. V jedno ráno sadla si na bok svojej posteli dumajúc o deji, ktorý sa jej v tú noc prisnil. Zašla do svojho šatníka nazrieť či tam je množstvo tých krásnych, hodvábnych, bielych šiat s dlhým závojom, ktoré si vo sne na seba obliekala. Či sú tam i tie, s nespočetným  množstvom trblietajúcich sa hviezdičiek, v ktorých stála pred oltárom a svojmu snúbencovi povedala áno, aby boli navždy spojený v manželský zväzok. Vo sne však nepoznala svojho snúbenca, nevidela mu dobre do tvári, nepočula jeho hlas. Ktorý snúbenec bol v jej predstavách, v jej snoch? Bol to ten, ktorý ju pred časom požiadal o ruku? Alebo to bol ten, ktorý stále v kútiku jej srdca čaká na iskierku, aby sa z nej rozhorel plameň  opravdivej lásky? Ktorý zvíťazí v jej citoch? Vznešený a vážený pán hradného masívu, alebo úbožiak z podhradia? Z týchto myšlienok ju zrazu vyrušil ruch na hradnom nádvorí. Podišla k otvorenému oknu a nazrela  cezeň. Po kamennej dlažbe hrkotal panský koč a za ním niekoľko jazdcov. Koč zastal uprostred nádvoria a z jeho útrob vystúpil mladý muž. Najprv ho nespoznala. Až keď prešiel na druhú stranu koča a tvár otočil k hradnému stavaniu, spoznala ho.  Žeby toto bol  snúbenec z jej snenia?  Je to osud alebo náhoda, ktorá ho sem priviedla? Muž zamieril k vchodovým dverám. O chvíľku počula pravidelné kroky ozývajúce sa z dreveného schodišťa. Začula slabé klopkanie na dvere a spoza nich sa ozval ženský hlas komornej.

-Milostivá slečna!  Prepáčte že ruším. Prosím, ale  prišla návšteva.-

-Zaveďte návštevu do modrého salónika a oznámte jej, že o chvíľku prídem.-

Zo šatníka vybrala šaty, ktoré jej prišli pod ruku a obliekla si ich. Neboli to ani jedny z jej sna. Pomaly sa vybrala dlhou chodbou,  zájduc do modrého salónika, aby sa stretla s nečakanou návštevou.  Otvorila dvere a ostala stáť zoči-voči mužovi, postavou pripomínajúceho snúbenca, ktorému vo sne povedala svoje áno. Bol to Móric Senczy..

O šesť mesiacov bolo na Trojrohom hrade všetko hore nohami. Služobníctvo pripravovalo stoly na svadobnú hostinu. Pomaly začali prichádzať i svadobní hostia a zapĺňali svadobnú sieň. Ilonka sedela vo svojej komnate zadumaná. Čakala na svojho snúbenca, aby sa pobrali do hradnej kaplnky k svadobnému  obradu.  K neveste sa chcel dostať neznámy mladý poslík. Služobníctvo ho nechcelo k nej vpustiť. Až keď súhlasila sa  dostal do jej komnaty. Mladý poslík podal panej hradu malú krabičku. Rýchlo sa otočil, vyšiel z komnaty a stratil sa medzi svadobnými hosťami.  Ilonka rozbalila krabičku a vybrala  predmet zavinutý v bielej handričke. Oči jej oslnil ligotavý, zlatý  prsteň  s vyrytými písmenkami   H. B-M. S.

Na dne krabičky bol biely lístok na ktorom stálo napísané.

„Vraciam prsteň tej,  ktorej patrí a bude ho nosiť po celý svoj život.“

-Matúš- povzdychla si a utrela oči hodvábnou šatkou. 

-Nezabudol.-

Vstala a vyšla na chodbu medzi svadobných hostí. 

XXXVIII

Svadobné veselie trvalo vyše týždňa. Od zábavy a pijatiky unavení hostia začali opúšťať robustný a hrdý Trojrohý hrad. Aj Móric Senczy balil svoju krásnu, mladú nevestu, aby ju presťahoval do svojho hniezdočka na Krivín. Sen jeho staručkého a k lôžku pripútaného otca sa splnil. Konečne sa scelia  veľké a rozsiahle majetky Juraja Barcziho s jeho. No či mu bude z očí žiariť radosť a spokojnosť ukáže čas a dôsledky jeho choroby. Netrvalo dlho a Móric Senczy so svojou mladou ženou ostali na Krivíne sami.  Telesné pozostatky Františka Srenczyho uložili ešte pred zimou na hradný cintorín, do rodinnej hrobky. Mladí manželia mohli spokojne a šťastne tráviť  spoločné  medové týždne. Z tvári Morica  žiarila radosť a šťastie. No smutné  a zahmlené oči jeho manželky nasvedčovali, že v jej duši niet pokoja a šťastia,  srdce skôr trápi bôľ  beznádeje a telo samota.  Často ju vídali sedieť na okraji strmej skalnej steny, vypínajúcej sa nad  dravým tokom Mútnej vody a pozerať do diaľav k údoliu Zelenej rieky, kde pod jej rodným hradom čupí sa malá osada zahalená závojom nízkych oblakov a zatienená hustou listnatou horou.  Služobníctvo už vedelo kde ju má hľadať keď bol čas na jedlo, alebo pán Krivínského hradu chcel s ňou prehovoriť.  Alebo  nasadla na svojho vraníka a pustila sa smerom k svojmu osirenému rodisku. Zašla do jeho útrob a neprítomne hľadela na hrubánske hradné stavanie z ktorého sem tam začali vypadávať stavebné kamene a s rachotom sa rútili do hlbokej Zelenej rieky. Celé hodiny trávila na hradnom nádvorí, ktoré kedysi prekypovalo veselým životom a každodenným   zhonom. Kropaje sĺz  stekali po jej vyblednutých lícach a na Krivín sa vracala s vyplakanými a do červena   sfarbenými  očami.

-Ako sa zmenila naša mladá pani grófka.- Hovorili si poddaní z jej niekdajšieho grófstva,  keď ju osamotenú stretávali a s pokorou ukláňali sa pred ňou.

-Na jej peknej, mladej tvári badať hlboký závoj smútku a v jej očiach akoby plamienky  šťastia pomaly zhasínali.- Pobadali  to všetci, čo ju predtým poznali rozžiarenú šťastím a v jej tele prekypovala radosť zo života. Nebola to už tá mladá, pekná a milá Ilonka Barczi. Postupne sa menila na  strnulo-chodiacu pani grófku, nezaujímajúcu sa o nič vôkol seba. Hoc mala možnosť voľne a slobodne sa pohybovať po celom kraji, cítila sa ako v najhlbšom a najtmavšom žalári. Občas zaspomínala na svoj niekdajší život, na svojich priateľov s ktorými sa dlhé roky nevidela, na svojich verných sluhov. Často jej myseľ zalietla na človeka, ktorý jej bol tak blízky, hoc bol od nej na míle vzdialený.

A takto plynul čas a ubiehali roky jej mladého života. Ani nezbadala, koľko rokov ubehlo odvtedy, ako sa nasťahovala na Krivín.

Keď jej manžel musel odísť za svojimi povinnosťami niekde na Dolnú zem, nasadla na svojho vraníka a pobrala sa na Trojrohý hrad z ktorého pomaly ostávali len zrúcaniny. Vyplakala sa  na okraji zrúcanín svojho rodiska  a potom sa pobrala  prezrieť si svoje najmilšie miestečko na Višničkách.

Nepatrilo už jej. Manžel  ho  predal  synovi    niekdajšieho majiteľa. Z diaľky a so slzami v očiach pozerala na toto sídlo, ktorým sa hrdil jej otec, a kde prežila krásne detské roky so svojou milou tetou Vilmou a jej mužom. Vyšla i vyše zámku k vodopádu, kde dravé vody padajú do hlbokej rokliny a ich hukot sa rozliehal až k ich hradu. Posedela na okraji skaliska a tu osamotená cítila sa ako v tie mladé časy, keď z tvári jej  žiarila radosť a pokoj v duši napĺňal jej život. Zrazu za sebou začula praskot suchého raždia.

-Divá zver lozí v hore- pomyslela si a nerušilo ju to. Praskot sa približoval k nej.  Jej vraník slabo zaerdžal. Povstala, aby sa poobzerala vôkol. Podišla k vraníkovi a z poza kmeňov stromov blížil sa k nej neznámy jazdec na peknom hnedom koňovi. Nepoznala jeho tvár, lebo sa mihala medzi kmeňmi hrubých stromov. Až keď prišiel bližšie a zastal na okraji čistinky pri vodnom toku, zmeravela. Nemohla prísť k slovu. Len slabý,  tlmený výkrik, ktorý určite nemohol počuť sa jej vydral cez krásne, plné, ružové pery. Nepohnuto stála pri svojom vraníkovi a kŕčovite držala v rukách remennú oprátku. Jazdec zoskočil z koňa, pomalým krokom prišiel  k nej a milo sa jej pozeral do očí. Nevydržala ten pohľad a sklopila zrak. Potom ho pozdvihla   a šeptom zvolala.

-Matúš!… Matúš, si to ty?… Kde sa tu berieš?- Čakajúc na odpoveď.

Tá neprichádzala. Len oči žiarili na ňu a keď sa im stretli pohľady pokročila dopredu. Znovu sa odvážila vysloviť slovko, ktoré sa jej ťažko pretláčalo cez pery.

-Matúš!… Kde si bol toľký čas?- Vyčítavo pozrela na neho, ako by bol vinovatý za to, čo sa odohralo v jej živote. Matúš pristúpil bližšie a vystrel k nej ruku. Nehľadela na jeho vystretú ruku. Hodila sa mu okolo krku a zasypala  bozkami. Jemne ju odtlačil od seba.

-Si vydatá. Nemáš právo bozkávať slobodného muža, ktorý čakal toľko rokov a bol stále blízko teba.-

Prekvapená pozerala na neho.

-Nikdy som ťa nevidela od vtedy ako ma uniesli .- Bránila sa výčitkám.

-Vyslobodil som ťa zo zajatia. Videla si ma odchádzať. Často som sa túlal v blízkosti teba, keď  si putovala a odkrývala tajnosti tvojho života. Aj v deň tvojej svadby to bola tak. Aj  keď si dorazila na svoj hrad. Aj keď si vyšla do polí. Aj keď si sa túlala krajom osamelá a opustená, bol som blízko teba. Tak ako teraz.-

-Ale prečo som ťa nikdy nevidela?  Prečo si sa ukrýval pred mojim zrakom?-

-Preto, lebo som nemohol žiadať vznešenú slečnu o to, po čom som tak túžil.  Preto,  lebo ja som len obyčajný zbojník a ty vznešená pani grófka. Preto, lebo náš zväzok by nebol hodný tvojho bohatstva.  Preto.-

Zamyslela sa a mlčky znášala ten krutý životný osud. Osud ktorý nedovoľuje spojiť nespojiteľné.

-Poď- chytil jej ruku. –Vyvediem ťa von z tohto lesa, aby si sa vrátila k svojmu mužovi.- Pomáhal jej naskočiť do sedla.

– Neponáhľam sa. Môj muž  nie je na hrade. Pri tebe trochu pookrejem. Alebo sa ma chceš čím skôr zbaviť? Nevidíš na mne ako veľmi trpím? Nevidíš na mne tú samotu, ktorá ma mučí každý deň až do úmoru?-

-Vidím. Vidím, ale lepšie bude keď sa rozídeme.- Naskočil aj on a pomalým krokom vybrali sa dolu k lesnej cestičke aby sa dostali na pokraj lesa.

-Po toľkom čase cítim sa vedľa teba tak prijemne, ako vtedy na Višnickom zámku, alebo v koči keď si ma unášal do neznámych končín. Kiež by sa vrátil ten čas.- Nostalgicky zaspomínala.

Matúš dumal a nepovedal ani slovko až kým nedošli k okraju lesa. Potom sa otočil a riekol jej.

-Ak zatúžiš stretnúť sa so mnou, budem ťa čakať v každom čase pri horskom vodopáde. Do videnia?- Otočil koňa a zmizol  v hustom  lese. Grófka sa nestačila spamätať, už ho nebolo. Len praskot suchého raždia prezrádzal kam sa uberá. Otočila koňa a klusajúc pobrala sa na opačnú stranu.  Došla pod Kozí chrbát a pozrela do vysoka na hradné staviská poznačené zubom času. Prešla cez brod, zamierila k rieke kde pred časom stál pyšný Vodný hrad. Postála vedľa dravého toku, aby zaspomínala na svojho otca. Potom zamierila na Krivín. Už sa zvečerievalo keď dorazila na nádvorie. Služobníctvo čo ju postretlo len začudovane pozeralo na svoju pani. Z očí žiarila spokojnosť a tvár jej jasala. Okolo pier ihral slabunký úsmev a prívetivé slová nasvedčovali zmenu v jej chovaní. Akoby ju šťastie navštívilo. Vybehla schodišťom do svojej komnaty. Zaľahla do páperových perín, oddajúc sa spánku, by vo snách mohla prežívať  radostné chvíle, ktoré sa dnes udiali. Mesačný svit hladil jej tvár, keď  usmievajúc sa, pokojne oddychovala až do bieleho rána.