moje poviedky

Časť prvá

I

     Na sútoku dvoch potôčikov prameniacich jeden pod hradskou a druhý v Háji v čase nášho rozprávania stojí obcou vystavaná škola, v ktorej banský erár zriadil dve triedy. Do nej bol poslaný nový, mladý učiteľ. Vtedy prevzal škôldozorca Alexander Hoffman dôverný list od školského  inšpektorátu v ktorom mu zdeľuje. Na začiatku januára zriadi barón Alfonz Nyáry  na svojom majetku  veľkolepú poľovačku, na ktorej sa majú štyria ministri s rodinami a knieža Salvator zúčastniť. Preto sa má učiteľ postarať o vhodné ubytovanie. V nedostatku iného miesta, vyznačujúc budovy školy, prosí ho, aby učiteľovo zvolenie vymohol. Pripomenul, nech učiteľ prepustí i svoj byt a na desať dní odcestuje z pôsobiska. Škola nech je za ten čas zatvorená.  Učiteľ na hradenie nutných výloh dostane 60 zlatých od hlavného župana. I keď  učiteľovi nebolo toto po vôli, vrchnostiam sa priečiť nemohol a moc grófov prevážila nad všetkým.

     A tak v  jedno pekné, slnečné, januárové predpoludnie, roku Pána 1895 po kamenistej ceste, brodiac sa v snehovej čľapkanici, hrkocú k dedine štyri vycifrované panské koče, označené na dvierkach slávnym erbom baróna Alfonza Nyáryho. V nich sa vezie panská vrchnosť na veľkolepú poľovačku. Hosťami baróna je Toskánske knieža František Salvator, minister školstva a výučby, minister obchodu, peňažníctva a barónov zástupca. V ďalšom kočiari sa vezie spolu s hlavnou kuchárkou  Rozáliou, slúžka baróna Nyáryho a dve mladé, pekné a veselé slečinky. Je to dcéra ministra školstva a výučby Anežka a dcéra kuchárky Júlia. Tento koč počas dlhej, dvojdňovej cesty oplýval smiechom a veselosťou. Mladé devy sa veľmi tešili na spoločné prežitie času v neznámom horniackom prostredí dúfajúc, že si odnesú z tohto pobytu veľa pekných a zaujímavých zážitkov.

     Konský konvoj prešiel cez Štampoch. Prvý koč prichádzal na murovaný most, štvorzáprah bielych vraníkov spomaľoval a pred mostom celkom zastal. Hoci ich kočiš i bičíkom šibal nechceli sa pohnúť z miesta, ako keby mali pred sebou nejakú prekážku. Z okienka koča zvedavo nakukol i barón a zakričal na pohoniča.

– Samek, čo stojíš? Čo sa stalo?

– Neviem, pán barón. Kone sa spriečili a nechcú isť ďalej – a ľahko šibal bičíkom po ich širokých chrbtoch.

Kone len stáli a nie a nie sa pohnúť dopredu.

 – Ani nepôjdu, pokiaľ im nedám zvolenie  –  ozval sa z poza koča dunivý ženský hlas. Barón Nyáry otočil hlavu dozadu vidiac, že všetky koče stoja a z okienok  vykukujú hlavy zvedavcov.  Čo sa to vlastne robí? Prečo sa nejde ďalej?  A pred barónom, ako keby zo zeme vyrástla ženská postava v čiernom oblečení. Cez hlavu mala prehodenú dlhú, vlnenú šávolku stiahnutú hlboko do čela a omotanú okolo krku. Pomaly kráčala popri barónovom koči uberajúc sa dopredu. I kočiš zoskočil z kozlíka, ale len čo sa dotkol zeme, začal sa náramne triasť a so strachom vyskočil späť na koč. Hundrajúc,  chytil do rúk bič a začal šibať do koní, snažiac sa prejsť cez ten prekliaty murovaný most. Čím ich viac šibal, tým sa kone viac priečili. Ba postavili sa i na zadné nohy, kopúc prednými do prázdna, ako keby stála pred nimi nejaká mátoha. Len čo žena v čiernom prišla ku koňom a položila svoju ruku na chrbát jedného z nich, tie sa upokojili a ostali nepohnute stáť. Všetci s údivom hľadeli na ženu v čiernom a nevedeli prísť k slovu. Až barón Nyáry sa nesmelo ozval.

– Ak máte takú moc, že i naše  koníky pod vašou dlaňou skrotnú, prikážte im a pohnite ich dopredu. Nemáme čas tu zbytočne postávať. V najbližšej dedine nás už očakávajú.-

Žena zabodla svoj  ostrý pohľad do očí baróna, pomaly zdvihla  svoju ruku smerom k čiernym horám vysokého Pôlomu a zvučným, dunivým hlasom prehovorila.

-Moja moc vládne nad všetkými tými horami. Moje  panstvo siaha od chotára po chotár. I keď tieto majetky sú vaše, moc nad nimi patrí mne. Vy ste prišli so svojim sprievodom loviť sem to čo vám nepatrí. Lebo bohatstvo tejto zeme patrí ľuďom, čo na nej hrdlačia a v potu tvári  dorábajú svoj chlieb na prežitie. Vy toto bohatstvo užívate pre seba, pre svoju roztopaš, zábavu a náruživosť. Dávam vám však zvolenie.- Trochu sa odmlčala a pokračovala, pozerajúc na baróna.

– Ak však pri vašich potulkách v týchto horách, alebo pri honbe na zver stretnete, alebo uvidíte môjho strážcu hôr, oblečeného v zelenom plášti s flintou na pleci a s dvoma psíkmi, zanechajte poľovačku a poberte sa domov. Ak tak neurobíte, do roka a do dňa vás stretne veľké nešťastie.-  Po týchto slovách, obrátiac sa  znovu k horám Pôlomu, vystrela k nim obe ruky a zmizla v hlbokom závoze, ktorým preteká malá riečka Sikenice prameniaca niekde v Čertovej doline. Kým všetci s úžasom pozerali za ženou v čiernom,  zrazu  sa ozval veľký hukot a lomoz ozývajúci sa z vysokého Pôlomu, podobajúci sa  vyvracaniu mohutných stromov čo v ňom rástli.  Všetci uprene pozreli na vysoký vrchol zisťujúc, či sa naozaj mohutné stromy vyvracajú, lámu a nebodaj padajú na ich panské koče. Ale nič nebolo vidieť. To len, akoby sa bol mohutný víchor prehnal Pôlomom a narobil veľkú kalamitu. O malú chvíľku všetko stíchlo. Upokojil sa i  kočiš Samek a zahundral si viac pre seba.

-Tento Pôlom určite zažije raz veľkú hrôzu. Stromy sa budú váľať a padať ako zhnité hrušky. No terajší dedinčania sa to nedožijú.

To píše sa rok  1895. Kto príde po nás nech to potvrdí.- Zahniezdil sa na drevenej lavičke koča, praskol bičom do koní a tie  zaerdžajúc, pomaly vykročili na murovaný most a poklusom sa pobrali smerom k dedine.