IV
Bola sychravá nedeľa. V malej dedinke, obklopenej z troch strán tmavými horami bolo už od rána rušno. Kamenistá cesta od dedinskej školy k malému vŕšku, na ktorom stál rímsko-katolícky kostol lemovali jedľové máje ozdobené pestrofarebnými stuhami. Ťažké, dvojité, dubové dvere kostola, boli olemované čečinovým vencom nad ktorým bol na bielom plátne malebným, bledomodrým písmom zhotovený nápis.
„ Narodenie Tvoje prinieslo radosť celému svetu.“ Na školskom dvore sa zhromažďovali veriaci a hostia. Vo veľkej, triede, pekne dekorovanej pripravovali slávnostný obed. V tento deň, v nedeľu 18. novembra roku 1923 o desiatej hodine, bola vysviacka novopostaveného rímsko-katolíckeho kostola. Keď sa slávnostná procesia veľkého počtu veriacich, duchovného a cirkevného publika odobrala zo školského dvora ku kostolu, na vysokej veži sa po prvý raz rozozvučali nové kostolné zvony darované z ďalekej krajiny a ich hlahol niesol sa celou dedinou. Na čele procesie išiel s tunajším správcom farnosti Jozefom Gwerkom dôstojný pán farár a dekan Jozef Hlavatý. Ten novopostavený kostol vysvätil a povedal i peknú a výstižnú kázeň. Pri slávnostnej svätej omši spievala dedinská mládež dvojhlasné spevy, nacvičené organistom a učiteľom Jozefom Nehnevajom. Po skončení omše sa zaspievala ďakovná pieseň – Te deum- . Prihovoril sa aj správca farnosti a poďakoval všetkým veriacim, darcom a dobrodincom, ktorí prispeli na výstavbu a zariadenie nového kostola.
Dávnou túžbou všetkých veriacich bolo prestavanie a zväčšenie prvého kostola vystaveného v roku 1854. Pôvodne chceli starý zbúrať a na tom mieste postaviť úplne nový. Pamiatkový úrad pre ochranu pamiatok však toto nezvolil. Žiadal ponechanie fronty s troma múrmi. Veriaci takto obmedzení vystavili chrám s ponechaním celého starého kostola, pristaviac do kríža sanktuár a pri ňom sakristiu. Stavba mala byť prevedená ešte pred svetovou vojnou. Previedla sa až po nej. Hotové peniaze, ktoré boli na výstavbu, sa vložili do vojnových pôžičiek a cirkev ostala bez obežného kapitálu. Nútená bola hľadať nový prameň. Dobrou príležitosťou bola vhodná konjunktúra ceny dreva. Urbarialisti ako pri stavbe prvého, tak i pri prestavbe kostola dali podklad dobrej vôle. Uskutočnili snahu stavania odpredajom dubovej hory, z čoho pripadla časť peňazí i na rímsko-katolícku cirkev. Pri stavaní bolo veľa ťažkostí, problémov, nepokoja a kriku, takže veriaci sa obávali i trestu božieho. Ľud však i keď chudobný, pracoval usilovne a pomáhal ručnou i ťažnou silou. Tiež bolo veľa dobrodincov, ktorí pomohli peniazmi. Previedla sa zbierka v dedine a v okolitých obciach, ako obeta jednotlivcov. Veľa ľudí, i rodín pomohli vecnými darmi. Zakúpili sochy svätého Vendelína a svätej Anny, monštranciu, plachty na oltár, ornáty, zvončeky k oltáru, zástavy. Našli sa darcovia na zakúpenie kostolných zvonov a iných potrebných vecí na vysluhovanie sviatostí. Keď sa začalo s výstavbou nového kostola, navštívil správcu farnosti v susednej dedine neznámy mladý muž. Predstavil sa ako dobrý priateľ dedinského, pospolitého ľudu, pochádzajúci z ďalekého mesta. Dozvedel sa o výstavbe nového kostola. Chcel, ako ľudu neznámy človek, pochádzajúci z jeho koreňov venovať dar, ktorý bude slúžiť i budúcim generáciám tejto malej dedinke. Je veľkým milovníkom hudby. Jej lahodné tóny spájajúce sa v súzvučné akordy a meniace na harmonické melódie ho očarujú. Preto sa rozhodol obetovať finančný obnos na nový organ, by slúžil tomuto ľudu k oslave slova Božieho. Už ho aj zabezpečil u známeho výrobcu v Hore Kutnej, aby pri vysviacke mohlo sa na ňom po prvý krát hrať. Meno jeho utajené má byť. Len tóny vychádzajúce z neho majú pripomínať, že dar bol daný z lásky k veriacim, ktorí sa budú v tomto kostolíku skláňať k vrúcnej modlitbe a spevom volať Bohu na slávu.
Vysviacajúci kňaz odišiel od slávnostne vyzdobeného oltára. Vtedy sa zdvihol z poslednej kostolnej lavici neznámy mladý muž, zbehol malým briežkom stratiac sa medzi roztrúsenými chalúpkami, aby opustil túto dedinku zanechajúc v nej polovicu svojho bytia. A keď hrkotajúci kočiar s neznámym mužom vyšiel nad dedinu a jeho pohľad spočinul v doline, na vysokej kostolnej veži, pred očami sa mu zjavovali neznáme tváre obyčajných ľudí, ktoré pozoroval po celý čas, hľadajúc v nich tú, ktorá zanechala vo vedomí jeho matky nezabudnuteľné spomienky na svoju dievčenskú minulosť.
V
V lete roku 1924, zastali na dvore pred domom Jana Matejovie, dvaja neznámy muži. Jeden starší, šedivý pán, oblečený v tmavom obleku, u krku upnutá biela košeľa, mohol mať niečo vyše sedemdesiatky. Pri ňom mladý, elegantný muž, hľadel na okolité domce a pohľadom zalietal na vysoké kopce i v diaľke černejúce sa končiare hôr. Odniekadiaľ k nemu doliehal citovo ladený, jemný a dojímavý dievčenský spev.
Ja deva chudobná,
na svete nič nemá,
keď mi srdce plače,
spievam ako vtáče,
nikto mi nič nedá.
Mladý muž sa započúval do tohto smutného spevu, stojac tam, akoby nevnímal okolo seba žiadne dianie.
Vo dverách domu sa objavil Jano a nechápavo hľadel na neznáme mužské postavy. Až po chvíľke zišiel po kamenných schodíkoch a s úsmevom vítal neznámych mužov. Starší pán prišiel pomaly k nemu.
-Vítaj- podával mu Jano ruku. – Kde sa tu berieš, Štefan?
-Vidíš- prijal podávanú ruku. -Prišiel som ťa navštíviť, keď ty už netrafíš do rodného hniezda. Toto je môj syn, Viktor- ukázal na mladíka stojaceho obďaleč.
Ten prišiel bližšie a zvítali sa.
-Teba vôbec nepoznám. Videl som ťa len keď si mal asi dva roky. A teraz si už vyšší ako tvoj otec.-
-Lebo mňa už k zemi rôčky tlačia- nadhodil Štefan.
-Vojdite dnu. Poriadok veľký nemám, ale miesto na sedenie sa nájde- volal Jano hostí do domu. Obrátil sa smerom k záhrade, tiahnucej sa od domu do malého briežku a zavolal.
-Katka. Nechaj seno a poď dolu. Máme hostí.-
Dievčina začujúc otcov hlas, prestala spievať, oprela drevené hrable o starú hrušku a zišla do domu. Otec už usadil hostí ku stolu, na drevené, vyrezávané lavice.
-Pekne vítam u nás- privítala hostí a milo sa usmievala.
-To je moja dcéra. Katka.- predstavil ju hosťom. –A to je môj švagor, Štefan a jeho syn.-
-Ty si ju už videl, ale tiež len asi v kolíske- povedal Štefanovi.-
-Veru tak. Len v kolíske.-
-To ste vy tak pekne spievala- opýtal sa Viktor a s úsmevom hľadel na mladé dievča, svoju sesternicu, ktorú ešte v živote nevidel.
-Áno- predbehol ju otec. –Vždy len spieva. Na dvore, v záhrade, na poli i pri šporáku. Ale choď niečo pripraviť pre hostí – povedal jej. Katka sa pobrala do pitvora, aby niečo pripravila na murovanom šporáku a priniesla hosťom.
-Má pekný, jemný a čistý hlas. Vie dať do piesni cit. Zišla by sa u nás v súbore- pokračoval Viktor.
-Tak ju vezmi sebou- nadhodil Viktorov otec.
-A kde si ju má vziať- spýtal sa Jano.
Štefan sa potom rozhovoril o svojom synovi.
-Keď mi umrela žena pred pätnástimi rokmi, rozhodol som sa, že dám svojho najstaršieho syna študovať. Odišiel do veľkomesta a dal sa na umeleckú dráhu. Jeho túžbou bola hudba a divadlo. Vyštudoval, ostal v tom víre veľkého mesta a tam sa i oženil. Bol som mu na promóciách a tam som stretol ľudí zo všetkých kútov našej krajiny. Z Oravy, Spiša, Turca. Liptova, Hontu i zo Záhoria. A dnes je už veľký pán, mešťan. K nám do rodnej dediny len občas zavíta navštíviť si otca, mladšieho brata a sestru. A vidíš?- Obrátil sa k Viktorovi.
-Aj na vidieku žijú veselí ľudia. A radi, s citom a s úsmevom, len tak pre seba si zaspievajú. –
-Ale takýto ľudia by mali spievať i pre iných, aby ich potešili a obveselili. Aby šťastie, radosť a spokojnosť zasiali do duší a tešili sa spolu s nimi.- Viktor by bol určite pokračoval v začatej prednáške, keby nebola vstúpila do chyžky Katka nesúca na podnose pripravené pohostenie. Položila to na stôl.
Jano hneď vzal do ruky hranatú fľašu, ponalieval do pohárikov a ponúkol hostí i jedlom.
Viktor však v načatej debate pokračoval i počas jedenia. Navrhol, aby Katka išla k nemu do mesta, kde by sa dal využiť jej talent. Vzal by ju do súboru, vybavil študovať a ostala by tam i po skončení školy. Katka ostala touto ponukou veľmi prekvapená. Nevedela si ani predstaviť, ako by sa cítila v meste a tu zanechala samotného otca. No Jano jej v tom nebránil.
-Ak by si chcela odísť, skúsiť šťastie v neznámom svete, na mňa hľadieť nemusíš. Ja sa už len nejako potrápim.- povedal jej.
Keď nečakaná návšteva odchádzala z Janovho domu, Viktor sľúbil, že po vybavení rôznych formalít, príde pre Katku. Predstaví ju svojej žene i priateľom a vovedie do sveta známych ľudí. A tak sa aj stalo. Po krátkom čase prišiel Viktor pre svoju sesternicu a odviedol ju do jej neznámeho sveta.
Rozlúčka s otcom, susedmi i priateľmi bola ťažká. Všetci mali v očiach slzy, keď im kývala, opúšťajúc svoju rodnú dedinku.
VI
Viktor priviedol Katku do svojho domu a jeho žena, pani Vierka si ju hneď obľúbila. Hoci bola Katka od nej oveľa mladšia, nástojila na tom , že sa budú k sebe chovať ako dobré priateľky. A zaumienila si, že jej zovňajšok úplne zmení. V prvom rade jej rozpustila dlhý, hrubý vrkoč, rozčesala a zarovnala končeky vlasov. Jej dlhé, tmavé vlasy, ktoré boli spletené, ostali jemne zvlnené a zmenili výraz tvári mladej dievčiny. Potom sa vybrali do mesta. Prišli na hlavnú ulicu. Katka ostala s úžasom pozorovať dianie okolo seba. Ulica zaplnená množstvom ľudí, ktorí sa niekam náhlili, alebo zastavovali pri obchodoch a krámikoch nazerajúc do sklenených výkladov. Prechádzali cez ňu dymiace povozy, občas sa prehnali vycifrované paripy, ťahajúc za sebou kočiare v ktorých sedeli honosní páni i vyparádené matrózi. Sem tam v hlúčikoch a s veselým smiechom prebehli popri nich mladí ľudia. Na drevených lavičkách vysedávali zaľúbené dvojice, pred dverami mestských šenkov, alebo na rohoch vysokých palácov vyhrávali pouliční muzikanti. Ani dobre nestačila pozorovať čo sa okolo nej deje, len s úžasom hľadela na tento čulý a pre ňu nezvyčajný ruch veľkomesta. Keď vkročili do veľkého priestranného obchodu a pred ňou sa zjavilo množstvo dievčenských i dámskych šiat, sukní, blúzok a iných doplnkov, rozvešaných na stojatých vešiakoch, nemohla prísť k slovu. Hneď k nim pristúpila predavačka a spolu s Vierkou začali jej vyberať a skúšať šaty. Potom sa zastavili v obchode s topánkami a nakoniec v klenotníctve. Po návrate domov zjavil sa na Katkinej tvári smutný výraz a do očí sa jej tlačili slzy. Vierka to pobadala a prisadla si k nej.
-Čo si taká smutná? Prečo máš v očiach slzy – pýtala sa jej.
Katka mlčala. Zakryla si rukou tvár a ešte viac vzlykala.
-Čo sa ti stalo? Povedz mi – naliehala.
-Nič sa mi nestalo. Len mi je ťažko. Spomenula som si na svoju matku. Ty sa chováš ku mne tak, ako by si mi ju chcela nahradiť. Si taká dobrá. Kedy ti to všetko vynahradím? Ako sa ti odmením? Nemám ničoho.-
Vierka ju objala a tíšila.
-Neplač. Robím to rada. Som ozaj rada, že ti môžem pomôcť v začiatkoch. Sme predsa rodina. A rodina si má pomáhať. Možno príde čas, že sa mi za to odmeníš.- -Ďakujem ti. Veľmi pekne ti ďakujem – a utierala si oči hodvábnou vreckovkou, ktorú jej Vierka podala. Po čase sa upokojila. Potom ju Vierka obliekla do vecí, ktoré nakúpili a postavila pred veľké zrkadlo. Katka neverila vlastným očiam, že je to ona. Z obyčajného, dedinského dievčaťa sa zmenila na noblesnú slečnu v elegantnej róbe. Jej dedinské šaty zavesili na vešiak a uložili do skrini v malej izbičke, ktorú Katka obývala. Ona si ich však večerom obliekala, obzerala sa v nich pred zrkadlom a spomínala na svojho otca, na priateľky a ľudí z rodnej dediny. Občas jej prišlo ľúto. Zatúžila vrátiť sa do svojho rodného kraja, do malej dedinky učupenej pod vysokými kopcami, medzi tmavými horami.
Celá debata | RSS tejto debaty