moje poviedky

Slovensko moje

Vychodí slniečko z poza tmavej hory,

rozsvieti krajinu, celá sa rozžiari,

svoj lúč hodí dolu, do malej doliny

i na šíre lány tej dolniackej zemi.

V zelenom hájičku slávik pieseň spieva,

kukulienka v lese rôčky nám počíta.

A tie strmé stráne kvetmi porastené,

skláňajú sa nadol k priezračnej bystrine.

K oblohe sa týčia tatranské končiare,

pod nimi rokliny a tiež rieky dravé.

Je to zem slovenská, zem našich praotcov,

ktorú obývali viac jak tisíc rokov.

Na mohutných bralách pyšné zámky stoja

a pod nimi bedač, veliká chudoba.

Veliká chudoba gniavi ľud v podzámčí.

Kto sa ho zastane, kto krivdu napraví ?

Na vysokej skale, zaspieval junáčik.

Hore háj, dolu háj, ja musím byť zbojník.

Vôkol neho hôrny chlapci ho obstali,

nad hlavou valašky všetkým sa blýskali

Traste sa vy páni, zemania a grófi,

nebudete trápiť ten ľud podtatranský.

Raz príde sloboda i do tohto kraja

a potom pominie bieda i chudoba.

Veľa rokov prešlo a liet uletelo,

aby sa Slovensko zo spania prebralo.

Veľa vôd pretieklo mohutným Dunajom,

kým sloboda prišla ku slovenským krajom.

Veľa vzácnych ľudí, neznámych hrdinov,

život položilo za práva Slovákov.

A ľud v potu tvári hrdlačil na panskom,

chrbát nastavoval, pandúrom a drábom.

Plienili nás Turci, divoký Tatári

a spúšť zanechali v kraji pod Tatrami.

Ľudia zutekali, do hôr sa ukryli,

aby si pred nimi životy chránili.

Mnoho vojen, bitiek, povstaní sa dialo,

veľa biednych ľudí, na to doplatilo.

Keď sa už aj zdalo, že príde sloboda,

slučka sa zatiahla aj vodcom národa.

Obrodenie malo veľmi ťažký priebeh,

ktože nám obháji, našu slovenskú reč.

Ktorú nás učili matky od kolísky

a krásne spievali slovenské pesničky.

„Beliže mi beli, môj anjelik biely,

nedám si ťa nedám, za tento svet celý.“

Takto nám spievali, rozprávky vraveli,

kým sme nedorástli v junákov a devy.

Keď sme už dorástli, išlo sa do sveta,

bo v našej krajine bola veľká bieda.

Išlo sa do sveta, za tú veľkú vodu,

aby sa tam našlo niečo na obživu.

Keď naša rodná zem nám ju nedávala

o biede a hlade nás tu ponechala.

Išlo sa do sveta, do  veľkej krajiny

a tam sa hynulo v horách i v podzemí.

Poniektorí sa aj domov navrátili,

v koženej kapsičke peniažtek priniesli.

A iní ostali v tej ďalekej zemi,

taký život žili, slovenskí bedári.

Po veľkom útlaku prišla i sloboda,

rozžiarila tváre celého národa.

Na vysokých vrchoch vatry rozhoreli,

mládenci a devy pieseň zanôtili.

Tá sa niesla ďalej, nad tmavým pohorím,

doľahla do dolín, do miest i do dedín.

Sloboda, sloboda, slobodienka moja,

kde si sa túlala, kdes dlhý čas bola?

Keď rozkvitli  lúky, ozelenel aj les,

ľud vyšiel do polí, zrodil sa nový svet.

Z tvári žiaril úsmev, oči zajasali,

mládenec a deva rúčky si podali.

By v šťastí, v pokoji, život prežívali,

na rodnú krajinu nikdy nezabudli.

Na obzor blankytný v dialnom horizonte,

a bralá vysoké i kopčeky nízke.

Na Gerlach či Kriváň, Sitno i Poľanu,

malebné údolia aj v povodí Váhu.

Na malé dedinky, lazy a či mestá.

To Slovensko moje, domovina moja.

Ospievam ťa piesňou, ozdobím ťa básňou,

na oltár položím za hrsť lúčnych kvetov,

by si prekvitala v šťastí a slobode,

by bol mier a pokoj, v slovenskom národe.

J.M.

———————