VI
Prešli skoro dva týždne kým sa Jano Laban s Martinom Babicom dohodli, že pôjdu pozrieť za kopec popod ktorý vedie baňa. Chceli zistiť či tam končí, ako predpokladali po jej preskúmaní. Skôr na to nemali čas. Lebo keď do dediny prišla cudzia dievčina všetci chlapci po nej pokukávali a chodievali k riečke aby boli v jej blízkosti. Páčila sa každému. Aj sa jeden druhému posmievali, že je jeho frajerka, ak sa náhodou s niektorým dlhšie bavila alebo zhovárala. Napokon chlapci zistili, že Jano Laban často prechádza potajme cez Štubňovie lúky k riečke. Ostatní sa dohodli že ho budú špehovať, prečo tam chodí sám a nikomu to nepovie. Ostali prekvapení, keď Slávka čakala Jana pri bránke a vpúšťala ho do dvora. Priplazili sa bližšie k plotu a zistili, že dievčina ho učí hrať na hudobnom nástroji. Na pasienkoch, ale aj na dedine sa mu potom vysmievali, že má frajerku. Dozvedela sa to i Slávka. Keď v nedeľu prišli ku riečke povedala chlapcom, že ona sa s Janom nefrajerí, ale učí ho hrať na gitare. Že si ešte frajerov nehľadá a rodičia by jej to ani nedovolili, lebo je na to veľmi mladá. No i napriek týmto výhovorkám chlapci si mysleli svoje.
Jano s Martinom prešli horou smerom ktorým predpokladali že vedie baňa. Vedeli, že za kopcom je veľká, lesná lúčka ktorú zrábali lesní robotníci na prikrmovanie lesnej zvery i pre kone na prácu v hore. Na túto lúčku nechodievali, lebo v jej okolí neboli ani pasienky a bola hlbšie v horách na konci chotára. Len občas tu hľadávali stratené kravy, ktoré zablúdili z cesty keď sa vracali večerom z paši. Potom ich so strachom hnali cez Háj do dediny, aby ich nepristihol horár a nedal rodičom pokutu, že spásajú erárnu lúku. Po prejdení horou zastali na jej okraji a rozhliadli sa po lúke. Seno s nej už bolo zvezené. V strede lúčky rástli dva-tri bukové stromy pod ktorými bola prehĺbená studnička. To kosci alebo dievky čo chodili na šichty k polesnému vyčistili, aby sa mali kde občerstviť pri kosení alebo hrabaní sena.
-Ty choď smerom k studničky a ja pôjdem poniže nej. Lúka je dosť priehľadná. Palicu ktorú som vystrčil cez dieru v bani musí byť vidno.- Rozkázal Martin a hneď sa aj pobrali hľadať určené miesto
-Martin- volal Jano na svojho kamaráta. –Tu je nejaká jama a v nej hŕba kamenia..-
-Idem k teba- ozval sa Martin a pribehol k Janovi. -To bude koniec bani. Pozri- ukázal prstom Janovi. -Tam je odlomený kus mojej palici.-
-Tu končí baňa- prisvedčil aj Jano. – Tam vidno aj otvor- ukazoval rukou..
-Zídem dnu a nazriem cezeň.- Jano skočil do jamy a pozeral malým otvorom.
-Nič nevidno. Pokúsim sa odhodiť tento kameň- a začal z neho rukami odhrabávať zeminu. Potom kameň trochu nadvihol.
-Ale je ťažký. Musím odhrabať z druhej strany- a prešiel na opačnú stranu aby uvoľnil celý kameň.
-Daj si pozor, aby ťa neprivalil- upozorňoval ho Martin.
-Neboj sa. Už sa hýbe.- Začal kameň nadvihovať aby zväčšil dieru. Vzoprel sa do zeminy, ktorá držala niekoľko kameňov nad otvorom. V tom sa zemina uvoľnila. Martin skríkol.
-Pozor!- Už bolo neskoro.
Na Jana sa zosypala hŕba kameňov a zeminy tak, že ho privalila vyše pása. Ostal pod ňou a stonajúc pokúšal sa odhŕňať zo seba kamene a zem. Aj Martin skočil do jamy a pomáhal Janovi.
-Bolí ťa niečo- pýtal sa ho.
-Bolí. Noha.- So slzami v očiach hovoril Jano.
-Prečo si nedal lepší pozor?- Vyčítal mu Martin.
-Prečo, prečo. Nepočítal som s tým, že sa zem uvoľní- odpovedal mu.
-Ešte šťastie, že nepadla aj druhá strana. Bolo by ťa celkom privalilo.-
-Určite mám zlomenú nohu. Tak ma to veľmi bolí. V členku.-
Martin sa pustil rýchlejšie do odhadzovania kameňov a o chvíľku už bol Jano vyslobodení zo závalu. Hneď si vyhrnul nohavice a pozeral bolestivé miesto.
-Tu ma veľmi bolí- ukazoval na členok.
Martin mu chytil členok, trochu potlačil a povedal.
-To nemáš zlomené. Len riadne udreté. Bude ťa to dlho bolieť. Môžeš vstať?- Spýtal sa Jana.
-Pokúsim sa- a pomaly pridržiavajúc sa Martina vstával. Pristúpil boľavou nohou na zem, aby pokročil dopredu a vyšiel z jamy. Išlo to veľmi ťažko, ale s Martinovou pomocou sa mu to podarilo.
-Len sa mi ťažko kráča- s krivenou tvárou od bolesti hovoril.
-Neviem ako prejdem domov? A čo poviem otcovi? Ten ma zabije, že nebude mať kto pásť- strachoval sa. –Takto si pokaziť prázdniny -krútil hlavou .
-Neboj sa. Do týždňa ti bude lepšie. Najhoršie bude zajtra. Potom sa to začne hojiť.-
Chlapci sa pobrali domov. Martin odlomil pre Jana palicu, aby sa mohol s ňou podopierať a z druhej strany ho pridržiaval on. Domov sa dostali až k večeru. Janov otec už bolo nespokojný. Keď uvidel krívajúceho Jana terigať sa do dvora hneď na neho spustil.
-Čo sa ti stalo? Čo si robil?- Zvýšeným hlasom a nehnevane sa ho pýtal.
Jano len zamrmlal a poberal sa do domu. Došiel do chyži a prevalil sa na popravenú posteľ. Nohu mal ako stŕpnutú. Vyzul si bačkory, vyhrnul nohavice a pozeral na členok. Ten bol riadne opuchnutý, červený a krajom modrel. Pokúsil sa ním pohnúť. Hýbať s ním mohol, len ukrutne bolel. Do chyži vstúpil otec a pozrel sa Janovi na nohu. Uvidel opuchnutý členok a hneď mu povedal.
-Dám ti octanový obklad. Niekde by mal byť. Ostal ešte keď sa mi vytkla v hore noha- a hľadal v malom priečinku v kredenci.
Jano bol rád, že otec to zobral tak mierne. Myslel si že ešte aj dostane za svoju neopatrnosť. Ani sa ho nevyzvedal, kde sa mu to stalo. Keď si otec pre seba šomral v pitvore, len mlčky znášal jeho výčitky. Horšie je, že nebude môcť chodiť k Slávke učiť sa hrať.
Ráno keď vstal, nemohol sa ani poriadne pohnúť, tak ho to bolelo. Len po čase sa trochu prešiel po chyži. K obedu mu už bolo lepšie. Trochu to rozchodil. Poobede sa o palici vybral i na dvor. Keď ho uvidel otec hneď mu poslal výčitku.
-A čo bude s pasením?- Opýtal sa ho.
-Pôjdeš sa ukázať starkému a poprosiť ich, aby pásli ony! Nezbedník akýsi. Zaslúžil by si poriadne na zadok.-
Jano sa radšej pobral dnu, aby nepočúval výčitky a náhodou sa mu neušlo aj po zadku, ak sa otec riadne rozohní.
Na druhý deň ho navštívil Martin. Vyzvedal sa čo mu povedal otec. Doniesol mu i správu, že sa na neho pýtala Slávka. Povedal jej čo sa mu stalo.
-Vravela, že ťa príde pozrieť- oznámil mu.
Jano sa aj potešil, ale potom ustrnul. Bál sa, že sa otec bude k nej nevhodne správať.
Večer sedel Jano na podstienky a pozeral do dediny na ľudí prechádzajúcich cez ňu. Od riečky sa ozýval veselý krik a hurhaj hrajúcich sa detí. Ako rád by bol medzi nimi. Teraz tu musí takto dumať a závidieť im šantenie. Už sa zberal, že zíde dovnútra, keď na ceste neďaleko ich domu uvidel dievčinu. Palicu, ktorú držal v ruke aby sa ňou podopieral odložilo nabok a znova si sadol na podstienku. Dievčina zamierila k nemu. Bola to Slávka.
-Ako sa máš, maród- spýtala sa ho keď prišla k nemu bližšie.
Pokrčil plecami a trochu sa na ňu usmial.
-Nie veľmi dobre.-
-Nemôžeš chodiť, však?- Pokračovala.
-Nie veľmi. Len tak pomaly a s palicou.- ukázal na palicu ktorú mal vedľa seba.
-Ukáž mi kde ťa to bolí!- Požiadala ho.
Ukázal jej bielou handrou obviazanú ranu. Vtom vyšiel z domu Janov otec.
-Pokiaľ nebudeš môcť chodiť, môžem prísť k vám a učiť ťa tu- navrhla Janovi.
-Nie- odporoval Jano. -Nerob si so mnou starosti. Hádam sa mi to o krátky čas polepší.-
-Dobrý večer- pozdravila sa keď zbadala Janovho otca.
Jano len teraz zbadal, že vo dverách domu stojí jeho otec. Zahanbil sa, že ho prišlo navštíviť dievča.
-Dobrý večer- odzdravil Janov otec a spýtal sa. –Čo sa chcete učiť?-
Jano sklonil hlavu, neodpovedal.
-Chcem ho naučiť hrať na gitaru- bez okolkov povedala Slávka.
-A teraz keď nemôže prísť k nám, učila by som ho tu, ak to dovolíte.-
-Na gitaru?- Prekvapene sa jej pýtal. –Ale veď on nemá gitaru, načo mu to bude?-
-Ja mu požičiam. Mám dve. Jednu menšiu čo som sa ja učila. Tú už nepoužívam.-
-Ty si tá dievčina od Štubňov?- Pýtal sa Janov otec.
-Áno- prisvedčila
-Čo si mu požičala aj loptu?-
-Áno.-
-A rodičia ti dovolia takto rozdávať svoje veci?-
-No,… dovolia. Na tom je nie nič zlé.-
-Zlé je nie na tom nič. To máš pravdu. Lenže to všetko stojí peniaze. A tvoji rodičia to kupujú tebe a nie cudzím.-
-Ale mne povedali rodičia, že tú gitaru, ktorú ja už nepoužívam, lebo mám väčšiu a lepšiu, môžem niekomu darovať. Nemusím ju vyhodiť na smetisko, alebo rozbiť.-
Janov otec sa zadíval na dievča a niečo si zašomral.
-Ujo, prosím vás. Dovoľte mu učiť sa na nej hrať?- Zaprosila.
-Veď on nemá hudobný sluch. Nikdy som ho nepočul ani len spievať. Naučil by sa to niekedy? Nebude to zbytočné mrhanie času? No, ale ak bude chcieť, nedbám. Aj tak pri ňom stratíš trpezlivosť.-
-Ďakujem vám.- Zavolala za ním, keď otváral dvere a vchádzal nimi dovnútra. Jano po celý čas len mlčky hľadel na Slávku, ktorá tak smelo bojovala za neho.
-Tak. U tvojho otca som to vybavila. Ani to nebolo také ťažké. Zajtra pred večerom prídem aj s gitarou. A dobre sa vyspi. Dobrú noc.- Pobrala sa domov, lebo na dedinu už začal sadať súmrak.
Jano vošiel do chyži, sadol si k stolu na ktorom už bola pripravená večera.
-Celkom milé a slušné dievča- povedal otec Janovi.
-Asi ťa má rada- a odišiel do pitvora.
Jano sa začervenal. Telom mu prebehol blažení pocit, ktorý u neho vzplanul prvý raz v živote.
VII
Slávka chodila k Janovi vyše týždňa. Už vedel na strunách vybrnkať niektoré ľahké pesničky a pomaly sa učil chytať akordy. Aby sa mohol učiť aj cez deň, keď prišiel na obed z pasenia nechala mu gitaru. Do starej, školskej písanky mu nakreslila akordy podľa stupnice ako sa v nej najviac používajú. Pesničku podľa nich ešte hrať nevedel, ale niektoré akordy sa naučil naspamäť. Trochu ho pobolievali brušká prstov od strún, no čím viac hral, brušká tvrdli a struny vydávali jasnejšie a čistejšie tóny. Jana tak zaujala hra na gitaru, že prestal myslieť i na kamarátov. Už sa aj lepšie pohyboval a noha tak nebolela. Členok mal ešte stále obviazaný, svrbel ho čo bolo príznakom že sa pomaly hojí. Otec sa sem-tam zastavil pri ňom a počúval ho. Nenamietal že si od dievčaťa ponechal gitaru. Upozornil ho, aby dával na ňu pozor a nepoškodil ju, lebo je to určite drahá vec. A to, že si ju môže nechať ako dar nepôjde tak ľahko. O tom musia vedieť i jej rodičia.
Prešiel ďalší týždeň a prázdniny boli v polovici. Janova noha už bola zahojená a začal chodiť medzi deti k Bystrej riečke. Krásne, letné, slnečné a teplé dni lákali deti do vody. Šantili a kúpali sa v nej. Aj dievčence sa odvážili zísť do riečky. Pridvihli predĺžené sukne aby si ich nenamočili a tak sa prechádzali po nej. Len Slávka plávala s chlapcami opreteky. Nedala sa zahanbiť ani s najlepším plavcom za akého pokladali pätnásťročného Miša Stodolu. Všetci na ňu s úžasom a nechápavo hľadeli, keď si prvý krát zobliekla šaty a ukázala sa v plavkách. Dedinské dievčence sa len uškŕňali a usmievali, že sa takto ukazuje pred chlapcami. Oni by to nikdy neurobili. Hanbili by sa. Chlapci si zase radi obzerali jej pekné a do hneda opálené telo. Po čase si zvykli a už to nikomu nevadilo.
-Chlapci- zastavil zástup detí vysoký Ďuro Mišák, keď sa vracali od riečky.
-Čo keby sme si spravili plť a pustili sa dolu po riečke. V neďalekom lesíku zotneme menšie stromy a pozbíjame si ju. Pôjdeme na nej ako moreplavci.-
-Objavíme Ameriku- zamiešal sa s rehotom Stano Durďák.
-Výborne! Zhotovíme si plť. Alebo postavme aj loď.- Pridal sa Martin Babic. –Aby sme nezmokli keď bude pršať.-
Čo poviete na to, chlapci?- Spýtal sa ich Ďuro Mišák.
-Postavme- pridali sa všetci.
-Ale plť musíme urobiť takú veľkú, aby sme sa všetci na ňu spratali a nepotopila sa.- Poúčal najstarší Mišo Stodola.
-Na plti sa môžu plaviť len tí čo vedia dobre plávať.- Pridal sa Ďuro Mišák. -Ak by sa prevrátila, alebo potopila, aby sme všetci priplávali k brehu.-
-A čo s ňou urobíme keď doplávame do cieľa?- Opýtal sa všetkých Jano Laban.
-Necháme ju tam- pokračoval Ďuro Mišák. –Ako by sme ju dostali naspäť k našej dedine?- Položil otázku a zamyslel sa. –Uveslovať proti prúdu by sme ju nedokázali.-
-Možno že popri brehu by sa aj dalo- mudroval Jano Laban. –Len by sme museli veslovať všetci celou silou.-
-To by sme sa nadreli – pridal sa Mišo Stodola.
-A pokiaľ by sme sa plavili?- Opýtal sa Jano Laban.
-Koniec plavby by bolo pri sútoku riečky do ktorej sa vlieva Bystrá- navrhol Ďuro Mišák.
-Výborne! Hurá! Ideme na to! -Vykrikovali radostne chlapci.
-Budú z nás moreplavci. Budeme ako deti z knižky „Dva roky prázdnin.“-
-Dobre – začal vážnym hlasom hovoriť Ďuro Mišák.
-Každý donesie z domu čo najväčšie klince. Koľko len bude môcť. Niekde musíme zohnať oceľové lano. A každý si musí zhotoviť pre seba veslo. Plť budeme robiť pri riečke. Začneme už zajtra. Prineste sekere, pílu, kladivá, kliešte. Potom uvidíme čo bude ešte treba. Dobre?- Spýtal sa ich.
-Dobre. Dohovorené.- Všetci svorne pristali.
Domov sa rozišli s tým, že zajtra keď sa vrátia z pasenia sa zídu pri riečke a vyhľadajú vhodné stromy na zhotovenie plti. Ako sa uzhodli tak aj urobili. V neďalekom lesíku spílili štyri tenšie a štíhle smreky. Okliesnili a popílili ich na mieru. Priniesli do neďalekej zátoky na plytčinu, kde budú plť stavať.
-Na súši to nemôžeme robiť. Nevládali by sme ju dať na vodu.- Poúčal Ďuro. Ukázal im aj plán na zhotovenie plti. Ten našiel v kufri medzi starými knižkami. Bol to kufor jeho prastarého otca. On zhotovil prvú plť na prevážanie obilia z osady Zárečie do mlyna.
-Takú istú plť zhotovíme aj my.-
Chlapci sa pustili do roboty. Zvedavé dievčence sa ich pýtali čo to robia. No nik im nechcel povedať. Až keď začali zbíjať jednotlivé trámy do kopy, pochopili čo chlapci zhotovujú. Nakoniec ich zvedavosť prelomili a povedali im svoj plán. Museli sa však zadušiť, že to nikomu neprezradia. Chlapci chceli tento plán uskutočniť potajomky. Nesmeli o tom vedieť ani ich rodičia. Lebo by im v tom zabránili. Keď plť zhotovili, vyskúšali ju. Všetci nasadli na ňu a preplavili na druhý breh. Plť poslúchala. Veslá ktoré si urobili boli dosť široké a skúsili plávať aj proti prúdu. Vody boli pokojné a plť i keď pomenej postupovala proti vlnám a doplavili ju na plytčinu do zátoky.
-Zajtra večer, všetci čo sa chcú plaviť sa zhromaždia tu aj s potravou na dva dni. Predpokladám, že keď v piatok večer vyrazíme v sobotu sa vrátime. Kto má doma vozový lampáš nech si vezme sebou, aby sme boli osvetlený. Na ostatnom sme sa už dohodli. A ešte raz prízvukujem. Táto plavba je tajná. Nik sa o nej nesmie dozvedieť. A plaviť sa budú len tí čo vedia dobre plávať. Rozumeli ste?- Spýtal sa zhromaždených chlapcov Ďuro Mišák.
-Rozumeli.- Spoločne sa všetci vyslovili.
-Tak, zajtra večer.- Zakončil Ďuro a všetci sa rozišli domov. Veľká plť, priviazaná o starú jelšu sa mierne kolísala na vlnách malej riečky, čakajúc na svoj prvý splav po nej. A naradostnení chlapci sa rozchádzali do svojich domovou v plnom očakávaní, aké dobrodružstvá ich čakajú na tejto plavbe. Len z druhého brehu, skupina chlapcov už týždeň pozorovala, čo sa to pri riečke pod Vrškom stvára.
VIII
-Tak rada by som išla s vami na plti- začala rozhovor Slávka, keď si s Janom sadli na drevenú lavičku aby pokračovali spoločne v hre na gitaru. Lebo Jano bol veľmi učenlivý a za necelý mesiac sa naučil skoro všetky základné akordy a ich čiastočné používanie v pesničkách.
-Lenže Ďuro nechce, aby išli s nami aj dievčence- vyhováral Jano vediac, že ťažko bude presvedčiť chlapcov, aby sa niektoré dievča plavilo s nimi.
-On hovoril, že plaviť sa môžu len tí čo vedia dobre plávať. A ja viem plávať z vás najlepšie a najrýchlejšie.- Nedala sa odbiť.
-No, to vieš. Ale ja neviem, či by ťa vzali medzi seba?-
-Ani ty nechceš, aby som šla s vami- pýtala sa a milo pozrela po ňom.
Jano bol trochu zaskočený. Jej pohľad, milý úsmev a jemný dotyk ruky ho priviedol do rozpakov.
-Prosím ťa- pokračovala a zahľadela sa mu do očí –prihovor sa za mňa.-
-Skúsim.- V tom bolo počuť niečo čľupnúť do vody. –Počula si- pýtal sa Jano svojej priateľky.
-Ticho- a priložil si prst k ústam. Započúvali sa, aby zistili či sa niečo nedeje v neďalekej riečky. Od nej sa ozývalo slabé šplechtanie vody.
-Niečo sa tam deje- vyskočil Jano z lavičky a pobehol k drevenému plotu na konci dvora. Slávka prišla za ním.
-Počúvaj! To špliechajú veslá po vode…. Poď, ideme k plti- a preskakoval latkový plot.- Slávka oprela gitaru o plot, preliezla ho
a bežala za Janom. Keď dobehli k plytčine kde mala byť priviazaná plť, tej už nebolo. Rozbehli sa dolu popri riečke. V šere uvideli, ako sa plť plaví stredom riečky a ovládajú ju tri postavy. Jano silno zapískal na prstoch a začal kričať.
-Ukradli plť. Zbojníci! Počkajte! Veď my vás dolapíme Ideme za vami. Chlapci, jedny choďte od spodku a druhý od hora. Chytíme ich.- Postavy na plti spozorneli a dívali sa smerom odkiaľ prichádzalo silné volanie.
-Ja idem pre starého otca- a rozbehla sa smerom k domu. Dobehla do izby rozpovedala, že im chlapci zo Zárečia ukradli plť a plavia sa ňou dolu riečkou. Mišo Štubňa neváhal. Vybral z uzamknutej skrini guľovnicu, ktorú mal ako lesný strážca zveriny a vybehol za svojou vnučkou. Keď dobehol na breh nabil ju a vystreli dva razy do vzduchu. Postavy na plti nebrali na žart a rýchlo poskákali do vody plávajúc na opačný breh. Plť sa pomaly a nekontrolovane plavilo dolu riečkou. Jano rýchlo zhodil zo seba zrebné nohavice, košeľu a skočil do vody. Aj Slávka si zobliekla ľahkú, letnú sukňu a jemnú blúzku, rýchlo zaberajúc rukami plávala k plti. K nej dorazili skoro spolu. Jano sa prvý vyškriabal na plť a pomáha dostať sa na ňu aj svojej priateľky. Prikázal jej aby si sadla ku kormidlu a on bude podľa potreby veslovať, aby sa dostali k brehu. Až keď plť trošku zorientovali a dostali sa k okraju riečky, kde vody boli pokojnejšie pozreli po sebe. Slávka mala na sebe tenké, biele tričko, ktoré siahalo niže pása a s časti zakrývalo ružovkasté nohavičky. Z Janových zrebných, trištvrťových gatí ešte stále stekala voda. Slávka sa začala smiať.
-Čo sa smeješ- pýtal sa jej.
-Aký si smiešny v tých mokrých trištvrťákoch.-
-Pozri sa na seba aj ty. Tiež si mokrá a voda ti steká z trička po nohách.-
-Otoč sa, a nedívaj! Zoblečiem si ho a vyžmýkam.- Jano sa otočil smerom k brehu. Slávka si zobliekla mokré tričko, vyžmýkala a natiahla znovu na seba.
-Nedíval si sa?- Spýtala sa ho.
-Nie.- Hoci jedným očkom mrkol na holé telo svojej kamarátky.
Keď Mišo Štubňa zistil, že Jano so Slávkou privádzajú plť k brehu pobral sa do svojho domu. Tí priveslovali a dlhým lanom uviazali plť o starú vŕbu, ktorá tam rástla už od nepamäti.
-Sem sa už neodvážia- poznamenala Slávka. –Tu je to bližšie pri dome. Budú sa báť. Starký ich určite nastrašil streľbou.-
-Ja už pôjdem domov- povedal Jano, ktorý si navliekal na mokré gate zrebné nohavice. Slávka vzala svoje šaty pod pazuchu, nastokla na nohy tenké plátenky a pobrali sa k domu. Jano občas kukol po nej ako jej mokré tričko zvýrazňuje rozvíjajúce sa telo, aby naplnilo obraz ženskej krásy do úplnosti. Pri dome sa rozlúčili.
-Zajtra prídem vystrojená na plavbu aj ja. Pôjdem s vami- a zakývala mu na pozdrav. Jano pomaly kráčal večernou dedinou k svojmu domovu. Mysľou bol stále pri svojej priateľke. Pred očami sa mu vynáral obraz jej pekného, do hneda opáleného tela, ktorý na okamih uzrel, keď si zobliekla premočené tričko. Do srdca mu vstúpil zvláštny pocit. Pomaly sa začali v ňom prebúdzať prvé príznaky lásky, hoci ešte nepoznal jej dôsledky, zvláštnosti a tajnosti, ktoré ukrývali v sebe.
Celá debata | RSS tejto debaty