XXXIII
-Dnes odídem na Višničky. Postarajte sa o všetko tak ako predtým!- Prikázala Ilonka vedľa stojacemu kastelánovi a podišla k pripravenému koňovi, ktorého jej zo stajni vyviedol sluha.
-Možno tam pobudnem celý týždeň.- Podišla k osedlanému sivkovi, zastrčiac jazdeckú čižmu do strmeňa ľahko sa vyšvihla na jeho široký chrbát. Od stajní k nej pricválal mladý jazdec na peknom, hnedákovi.
-Môžeme vyraziť- povedal jej a oprátkou jemne šibol koníka do boku. Ten zdvihol krásnu hrivu, zaerdžal , ľavou nohou hrabol po kamennej dlažbe a pravidelne klopkajúc podkovanými kopytami, pobrali sa smerom k hradnej bráne. Mladík jazdiaci vedľa krásnej Ilonky bol verným sluhom na Višnickom zámku. Priviedol ho na zámok jeho správca Arpád Osudský keď mal len dvanásť rokov. Najprv robil správcovi poslíka. Odnášal správy a odkazy na Trojrohý hrad pre jeho pána. Neskôr, keď trochu podrástol prešiel do stajní a staral sa o jazdecké koníky na ktorých vychádzalo panstvo do hôr, keď bola poľovačka. Správca mu bol ako druhý otec. Zaúčal ho a radil mu. Adamov otec bol rád, že sa jeho syn dostal na zámok. Lebo v malej drevenej chalúpke, v ktorej sa tmolilo devätoro detí bolo veľmi tesno. A z otcových mozolí sa nedokázalo nasýtiť toľko hladných hrdiel.
Adam často vykúkal zo stajni a hľadel cez malé okienko na zámocký dvor, keď naň prišla mladá, krásna dievčina, dcéra hradného pána. Často ho starší sluhovia hrešili aby nezízal na panskú krásu, aby sa nebodaj do nej nezaľúbil. On zahanbený zašiel do senníka a tam hútal nad svojim osudom, ktorý ho uvrhol do chudobnej rodiny a krásnu dievčinu na hrdý, panský, zámocký trón. Najprv si ho mladá dievčina nevšímala. Ale ako dorastala a mladý Adam jej privádzal osedlaného jazdeckého koníka, vždy pekne a vzorne očisteného, začala si ho všímať. Niekedy ho obšťastnila milou pochvalou a stratila s ním pár slov. I Adam sa jej odvážil prihovoriť a zalichotiť jej. Nakoniec sa spriatelili. Ilonka ho často pozývala, aby ju sprevádzal keď sa vracala na hrad k svojmu otcovi. I ona sa lepšie cítila pri mladom junákovi, vekove rovnakom, ako keď sa okolo nej tmolili a sprevádzali ju starí, fúzatí hajdúsi. Aj dôvernejšie správy pre jej priateľku do Psej osady radšej posielala po ňom, lebo hajdúchom veľmi neverila. I teraz požiadala správcu zámku, aby ho poslal na hrad, nech ju on sprevádza na Višnický zámok. Adam sa tomu veľmi potešil. Teraz sa naskytne vhodná príležitosť na doručenie odkazu od neznámej, tajomnej ženy, ktorá mu ho pred časom odovzdala. Z touto ženou sa stretol náhodou. Raz niesol večerom správu hradnému kastelánovi od správcu Višnického zámku. Zastavila ho pod hradišťom a niečím na neho mávala. Zoskočil z koňa a prišiel k nej. Dohovoriť sa s ňou nemohol. Len posunkami sa ho pýtala kto je, že sa poberá na hrad. Povedal jej, že sluha hradnej panej. Musela pochopiť, lebo mu podala poskladaný a zalepený list a ukazovala aby ho otvoril. Adam pochopil, že list treba otvoriť a prečítať. Tak aj urobil. V liste bolo napísané:
Keď sa raz dostanete k hradnej panej odovzdajte jej tento odkaz! Nesmie sa dostať nikomu inému do rúk. Ak sa vám to nepodarí neotvárajte ho, ale list zničte. Posiela ho jedna žena, ktorá pozná záhadné tajomstvo jej rodiny. Ak by ste to neurobili táto záhada ostane navždy utajená.
Potom mu zobrala list z ruky a šťuchla do hlbokého vrecka jej sukni. Odtiaľ vybrala malý, stočený pergamen a podala mu ho. Ukázala, aby ho uschoval a posunkami sa pýtala, či porozumel a či to aj vykoná. Adam pokýval súhlasne hlavou. Žena ho prekrižovala, zopla ruky k prosbe a pobrala sa smerom k mladej húštine v ktorej sa stratila. Odvtedy už prešiel skoro mesiac. List stále schovával vo svojej izbici pod slamníkom, aby sa k nemu nikto nedostal, alebo ho nosil pri sebe. Keď sa dozvedel, že sa slečna Ilonka vrátila a bude ju sprevádzať rozhodol sa jej list odovzdať.
-Milostivá slečna- oslovil ju keď zašli za husté krovie vedľa jedliny rozprestierajúcej sa na ľavo od Zelenej rieky.
-Mám pre vás list, ktorý uchovávam už dlhšiu dobu. – Vytiahol z náprsného vrecka stočený pergamen a podával ho Ilonky. Tá ostala na neho prekvapene hľadieť. Pritiahla opraty, aby zastavila svojho jazdeckého koníka. Podišiel k nej a podal jej ho.
-Odkiaľ to máš- spýtala sa, hľadiac na list a obzerajúc ho.
-Asi pred mesiacom ma pristavila neznáma žena a požiadala, aby som vám ho odovzdal- odpovedal jej.
-Čo to bola za ženu?-
-Neviem. Nedalo sa s ňou dohovoriť. Nemohla rozprávať. Len na papieri mi oznámila odkaz, čo mám s listom urobiť. A to som vykonal hneď, ako som sa s vami stretol.-
-Ďakujem ti a nehovor o tom nikomu.-
-Odo mňa sa to nik nedozvie.-
Ilonka schovala list do batožiny, ktorú mala položená za sedlom a dvaja jazdci sa pobrali smerom k Višnickému zámku. Tam ich už vítal jeho správca. Adam odviedol kone do stajni a Ilonka šla do svojej komnaty. Prvé čo urobila otvorila v pergamene stočený list. Na ňom boli čiernym písmom napísané tieto slová.
Milá kontesa!
Neviem či sa Vám niekedy dostane do rúk tento list. Ak áno nepátrajte po jeho pisateľovi. Nech ostane utajený tak, ako sú tajomné okolnosti príbehu v ňom spomenuté. Chcem Vám zdeliť len to, čo možné je vedieť pre Vašu potrebu i rozhodnutie.
V prepychových komnatách hrdého kaštieľa v Dolnouhorskom veľkomeste prebýva dievča, čo krvou Vašou spojená je a pomer príbuzenský má k Vám. Ak vedieť chcete viac o jej osude, napomôže Vám človek prebývajúci v malom hostinci „U bieleho koňa“ v dedinke, na sútoku riek kde Dolná zem spája sa s Vašou krajinou. Ak ponecháte bez povšimnutia osudy dievčatka, zničte tento list a myseľ nech uvrhne do zabudnutia spomienky i slová písané v ňom.
Neznámy pisateľ
Obsah listu ju prekvapil a musela si ho prečítať viac krát, aby pochopila jeho zmysel. Prvé na čo si spomenula bola príhoda na Vodnom hrade, kde sa jej zdalo, že v strážnej veži počuje detský plač. Ďalej sa jej rozjasnili v mysli slová, ktorej jej povedal Fridrich Hock na jeho zámku. I Hans jej pripomenul osud dievčatka pobehujúceho po nádvorí na Raberschlose. Všetko to dávala do súvislosti. Dlhú dobu sedela vo svojej komnate a premýšľala. Premýšľala i nad osudom svojho otca, ktorý zahynul pri zemskom otrase a doteraz sa nepodarilo nájsť jeho telo, hoc sa o to služobníctvo, kastelán i správca Višničiek stále pokúšajú. Zrazu rázne vstala a pobrala sa von, na zámocký dvor. Zabočila poza stajne ku krížu pod lipami, ktorý dal osadiť pán Osudcký na pamiatku svojho pána do času, kým sa nenájde jeho telo. Potom by ho pochovali na miesto, kde ležia jeho predkovia pri hradnej kaplnke Trojrohého hradu. Sadla si na lavičku, na ktorej sedával jej otec, keď zavítal na zámok sám, aby pookrial a v dumách spomínal na čas, ktorý trávil v tomto zámku i so svojou už nebohou ženou. Ilonka ako malé dievčatko behala za pestrofarebnými motýľmi, šantila, alebo sa prechádzala so slúžkou Vilmou, ktorú mala veľmi rada. Oči sa jej zarosili a lesklé slzy stekali po vyblednutej tvári. V mysli sa vrátila do minulosti, z pred dvoch rokov keď ešte žil jej otec. Ticho sa za neho pomodlila a zašla k zámockému správcovi.
-Dostala som tento list- podávajúc správcovi list.
-Musím sa vrátiť na hrad a preskúmať skutočnosti uvedené v jeho obsahu.-
-To teraz hneď chcete odísť- pýtal sa jej a pokračoval.- Na noc vás nepustím, musíte ostať do rána a potom sa rozhodnite.-
Dlho do noci sedela Ilonka v správcovej izbici a rozprávali sa o príhodách, čo sa udiali za posledné dva roky. Vyrozprávala celý príbeh od únosu až do dňa, keď ju neznámy muži priniesli ku bráne Trojrohému hradu. Veľa sa zmenilo i na hrade, ktorý za ten čas spravoval kastelán Cyril Velický. Kraj už trochu pookrial po veľkom nešťastní, len rany v dušiach ľudí ostali ešte nezahojené. A zahojiť ich bude veľmi ťažko. Lebo ľudské životy nenahradí ani čas, čo ako dlho bude plynúť. Na mieste Vodného hradu vytŕčal z vody len malý vrcholček bielej, vodami obmytej skaly ako pomník na obete, ktoré zahynuli pri jeho zrútený. A ľudské telá odplavili dravé vody rozvodnenej rieky niekam do neznáma. Len veľmi málo ich našli vyhodených na brehu rieky, alebo zachytených v trstí, keď sa jej vody dostali do pôvodného koryta. Aj telo Juraja Barcziho a jeho manželky Agáty Théry odplavili mútne vody Zelenej rieky nevedno kam. Márne bolo kastelánovo úsilie nájsť ho. Aj sluhovia z Trojrohého hradu prešli dlhý úsek po jej brehoch až po sútok, kde sa vody Zelenej rieky vlievajú do širokých dunajských vôd. Nevydala svoje obete zradná rieka ani po tak dlhom čase.
-Zajtra príďte na hrad. Pobudnete tam dlhšie.- Rozkázala Ilonka Adamovi keď jej priviedol koňa a pomáhal nasadnúť do sedla.
-Ako rozkážete, milostivá slečna.- Položil si ruku na hruď a mierne sa uklonil. Dlho pozeral za odchádzajúcou, ktorá sa o chvíľku stratila v malej húštine, cez ktorú viedla prašná, kamenistá cesta z Višnického zámku smerom na Trojrohý Barcziho hrad.
XXXIV
Už na svitaní dorazil Adam Horniak na hrad, aby naplnil rozkaz svojej panej. Tam už sluha pripravoval jej koňa.
-Ideš aj ty s nami- spýtal sa ho sluha Filip, keď ho uvidel.
-Neviem. Mne len milostivá slečna prikázala, aby som došiel dnes na hrad. A kam sa ide?- Pýtal sa Adam.
-To neviem ani ja. Mám len rozkaz pripraviť koňa pre slečnu a osedlať i svojho koňa. O chvíľku sa to dozvieme- pokračoval sluha v osedlávaní koní.
V tom vyšla z hradnej budovy Ilonka v sprievode kastelána. Bola oblečená v jazdeckom úbore. Dlhé vlasy mala ukryté pod čapicou a na nohách obuté jazdecké čižmy. Nik by nerozoznal, či v jazdeckom úbore sa ukrýva krásna dievčina, alebo mladý junák, ktorý sa vybral zajazdiť si po zelených lúčinách tohto kraja.
-Naozaj nechcete, aby vás sprevádzali hajdúsi?- Pýtal sa jej kastelán, ktorý naliehal na ňu, aby mu sprievod robili ozbrojení hajdúsi.
-Čo ak vás prepadnú zbojníci, milostivá slečna. Viete, že i keď sa už stiahli z hôr, ešte sem tam šarapatia a zbíjajú.-
-Čo by na mne ozbíjali? Veď nič nemám, okrem svojho koníka a tohto jazdeckého úboru. A nejakých potulných jazdcov si ani nevšimnú. Len sa vy o mňa nebojte.- Poobzerala sa po nádvorí a po chvíľke pokračovala.
-Možno sa zdržím dlhšie. Chcem navštíviť všetky svoje kúrie a majere. Zistiť ako šafária. Už dávno som na nich nebola.-
-Tak mládenci, ste pripravení?- Spýtala sa sluhov, keď došla k nim.
-Tebe Adam som ani nepovedala, že ma budeš sprevádzať na ceste týmto krajom.-
-Bude mi česť robiť vám doprovod, milostivá slečna.-
-Cestou, ktorou pôjdeme, nechcem počuť žiadne oficiality. Budeme si ako rovní. Som jedna z vás. Obyčajná dievčina sprevádzaná dvoma mladými junákmi. Budete ma volať po mene. Pre vás som slečna Ilonka. Mladá deva. Žiadna milostivá slečna, žiadna kontesa a podobne.-
-Milostivá slečna, ale mi to nemôžeme- oponoval Adam.
-Prečo nie?-
-Ja nebudem schopný vás osloviť Ilonka. Toľké roky, ako vás poznám cítim pred vami poníženie.-
-Adam!- Rázne pozrela na neho. – Ja som ťa niekedy ponižovala? Cítil si sa pri mne ponížený?-
-To nie. Ale mne to tak káže moje vnútro. Vy ste z grófskeho rodu. Ja som len obyčajný poddaný. Ja som váš pokorný služobník a tak sa aj chovám. Aj budem chovať.-
-Ale záujmy, pre ktoré som vás dnes prizvala naplniť ich kážu, že sa musíte chovať tak, aby tieto záujmy neboli poškodené. Nakoniec uvidíte sami.-
Pozrela sa po mladíkoch a uvedomila si, aká pokora je v týchto mladých ľuďoch. Ako ťažko sa dokážu preorientovať na iné spôsoby, na aké sú zvyknutý a vychovaný od ich zrodu.
-Nasadáme- znel rozkaz dievčiny.
Adam k nej pristúpil a pomohol nasadnúť na osedlaného koňa, aby sa vybrali cestou o ktorej mladý junáci nevedeli kde vedie.
Traja jazdci zišli dolu k Zelenej rieke, klusajúc zároveň z jej tečúcimi vodami. Prešli miernym údolím až k hradskej vedúcej na rozsiahle planiny rozprestierajúce sa od jej koryta k nedozernému obzoru, ktorý sa na jeho konci dotýkal dozrievajúcich žltých obilných klasov. Sem tam stretli nejaký povoz, panský kočiar sprevádzaný hajdúchmi, alebo kočovných cigáňov sťahujúcich sa z miesta na miesto za lepším životom. Na poliach videli zhrbených sedliakov obrábajúcich matku zem, svoju živiteľku. Čím viac sa blížili k juhu tým častejšie sa na nízkych, strniskách objavovali obilné snopky uložené v úhľadných polkrížoch, pripravené na odvoz do stodôl, aby z nich mozoľnaté ruky sedliakov vymlátili nespočetné množstvo pšeničných zŕn pre chlieb každodenný. Keď sa deň skláňal k večeru a nikde v diaľke nebolo vidieť vysoké kostolné vežičky naznačujúce ľudské obydlie, popohnali jazdci svoje koníky do rýchleho cvalu. Chceli doraziť do dediny alebo mestečka ešte pred súmrakom, aby si mohli nájsť miesto na prespanie. Až po hodnej chvíľke ukázal Adam svojim spolujazdcom, že tam v diaľke v pravo vidno nízke chalúpky. Odbočili krížom cez polia, skrátiac si cestu a tak sa dostať čím skôr do osady ležiacej na úpätí malého vršku, pod hustou bukovou horou. Zastavili na jej okraji zoskočiac z unavených koní. V nízkom, drevenom domčeku sa svietilo. Zaklopali na malé okienko a z vnútra domčeka ozval sa slabučký ženský hlas.
-Kto je to v takom neskorom čase?-
-Pocestní- zavolal Adam a znovu zaťukal na oblôčik.
Na dverách zašťukala haspra a dvere sa pomaly otvorili. Objavila sa v nich prihrbená starenka.
-Čo si želáte dobrí ľudkovia?- Príjemne oslovila pocestných.
-Sme pocestní, máme pred sebou ďalekú cestu a chceli by sme niekde prenocovať. Nenájdu sa v tomto kraji dobrí ľudia čo by nás pritúlili na noc?- Spýtal sa zhovorčivý Adam.
-Niekde v hostinci. Dobre by sme zaplatili- osmelila sa Ilonka vidiac, že starenka je milá a prívetivá.
-Ale veď vy ste slečinka. Ani vás v tom mundúre nerozoznať- usmiala sa na ňu starenka a pozrela lepšie do jej tvári.
-Kdeže, slečinka. V tejto osade niet hostinského. Lenže vy pochádzate z lepšieho rodu. Neviem či nájdete nocľah, ktorý by vám vyhovel.-
-My dvaja sa vyspíme aj v stodole- ukázal Adam na svojho spolujazdca.
-Aspoň pre slečinku by sme chceli niečo lepšie.-
-To v tejto dedine nenájdete.- Po chvíľke prišla starenka s návrhom.
-Leda by vám ja prepustila moju rozheganú postieľku a ja sa utiahla do komôrky. A vy dvaja junáčkovia. Vám by sa ušla len stodola na mäkkom senku.-
-Starenka, budeme vám veľmi vďační a dobre sa vám odmeníme- zaradovala sa Ilonka.
-Akáže odmena, za trochu spánku pre pocestných. Pán Boh sa mi za to na druhom svete odmení.- Starenka otvorila s vrzgotom staré, dubové dvere a vpúšťala trojicu pocestných do malej, útulnej izbičky.
-Tu sa môžete zložiť a koníky musíte nechať na dvore. Nemám pre nich prístrešok.-
-My to už nejak urobíme. Uviažeme ich o drevený plot a do rána vydržia. Potom sa poberieme ďalej. Veľmi pekne vám ďakujeme za ochotu, starenka.- Adam s Filipom sa pobrali doniesť z koní batožinu. Sedlá uložili do starej kôlni kde bolo hŕba suchého sena.
-Hoďte im po chlpe sena, určite sú hladné- volala na mladíkov z dverí starenka a vrátila sa do miestnosti..
-Aj vás niečim ponúknem, ak vám bude chutnať. Práve som robila syr z kozieho mliečka.- Doniesla na stôl hrudku syra, čierny chlieb a drevený džbán kyslej žinčice. Keď sa mládenci vrátili z dvora Ilonka už sedela za stolom.
-Ochutnajte- ponúkala ich.
-Odkrojte si chlebíka aj syra a zapite žinčicou. Iné v dome nemám. Nečakala som takých návštevníkov.-
-Starenka, nemusíte si robiť s nami starosti. Do rána vydržíme a možno že natrafíme na nejaký hostinec čo sa najeme.- Vyhovárala sa Ilonka.
-Ale ochutnáme. Môj otec tiež choval kozy a robil veľmi dobrý syr. Predával ho na dolniaky bohatým grófom. A tí mu zaň dobre platili.- Pochválil sa Adam.
-A odkiaľže si synak- pýtala sa starenka.
-Z pod krutého hradu- vyhŕklo z Adama. Potom sa spamätal a snažil sa opraviť. -Z pod hradu grófa Barcziho.-
-Vezmite si slečinka. Ochutnajte- núkala starenka Ilonku.
-Aby som vás nepohrdla, okúsim.- Odkrojila si kúsok a položila na drevený tanier. Okúsila syr a potom sa schuti pustila do neho.
-Je dobrý. Taký som ešte nejedla. Myslela som, že kozie mlieko sa dáva len ošípanej.-
-Kozie mliečko je veľmi zdravé. Myslíte, že sedliaci by toľko vydržali drieť na panskom, keby ho nejedli? A u nás na tejto osade, po týchto malých vŕškoch sa pasú len kozičky. My len vďaka ním prežívame.- Starenka sa znovu obrátila k Adamovi.
-Tak ty pochádzaš z dedinky pod Barcziho hradom. Tam žil i môj brat- zamyslela sa starenka a pokračovala ďalej.
-Dávno som ho nevidela. Ani neviem či žije alebo umrel. Je to už dobrých štyridsať rokov, čo som zavítala do tejto osady.-
-Ako ste sa sem dostali- pýtal sa Adam
-Chodila som s bratom na dolnú zem za žnicu, na majetky grófa Nyáryho. A tu som sa zoznámila s mojim nastávajúcim. Robil u grófa správcu na jeho majeri. Vzali sme sa. A od svadby, keď som odišla z domu som sa s mojou rodinou viac nevidela. Raz mi sám pán gróf doniesol od brata list kde písal že sa i on oženil a presťahoval k žene do osady pod Barcziho hrad. Viac o ňom, ani o mojej rodine neviem.- Starenka si utierala slzy stekajúce po jej stareckej tvári a pokračovala.
-Za čas sme žili v majeri. Ale keď muž už nevládal robiť a ťažila ho choroba odišli sme sem, do mužovho rodiska. Opustil ma pred pätnástimi rokmi. Takto sa tu trápim sama.-
-Deti ste nemali- pýtala sa jej Ilonka.
-Nepožehnal nám ich Pán Boh. Dožívam tu sama. Opustená. Len občas ma navštívia osadníci, ktorých už tiež pomaly ubúda.-
-Ako sa volal váš brat? Možno že ho poznám. Hoc do služby z osady som odišiel ako dvanásťročný.-
-Mišo Horniak- povedala s povzdychom starenka.
-Mišo Horniak?….- Ako omráčený ostal Adam a nemohol prísť k slovu.
-Ale,… veď,… veď… Veď môj otec sa volá,… volá sa … Mišo Horniak- vykoktal zo seba Adam.
-A nie je tam viac Horniakovcov?- Pýtala sa prekvapená starenka?
-Nie. Len jedna rodina Miša Horniaka. A vy ste teta Betka. Však? Otec vás často spomínal. Utkvelo mi to v pamäti.- Po čase Adam pokračoval.
-Tak toto je osada Čáp, neďaleko Uhorska?-
-Hej. Osada Čáp.-
-Drahá teta. Takto vás spoznávať. Ľudské osudy sú nevyspytateľné.- Adam vstal, podišiel k starenke a hodil sa jej do náručia.
-Môj drahý syn. Si ako môj syn. A teraz mi hovor niečo o sebe. Žije ešte môj brat?- Objímala ho starenka, hoc ho ešte nikdy v živote nevidela.
-Žije.- Adamovi sa tlačili slzy do očí a nemohol sa zmôcť na slovo. Do neskorej noci sa v malej komôrke rozprávali o svojom živote. Starenka sa dozvedela všetko o bratovi z osady pod Barcziho hradom.
Skoro ráno, keď začal prvý krát kikiríkať kohút, pocestní povstávali, osedlali kone a poberali sa ďalej.
Na dvore sa rozlúčili so starenkou a vyšli cez dvor na kamenistú cestu. Starenka sa vrátili do izbičky a uvidela na stole malý zamatový batôžtek. Vybehla na priedomie a volala za odchádzajúcimi.
-Slečinka! Slečinka- mávajúc s batôžtekom na slečnu Ilonku.
-Niečo ste si zabudla!-
-To je vaša odmena za preukázanú láskavosť, ktorou ste nás obdarila.- Zakývala jej a traja uháňajúci jazdci sa stratili v kúdoli zvíreného prachu.
Starenka sa vrátila do izby a rozviazala batôžtek. Na stôl sa vysypala hŕba zlatých minci.
-Také bohatstvo. Také bohatstvo.- Krútila nechápavo hlavou.
-To môže mať len človek veľmi bohatý. A darovať môže len človek s veľmi dobrým a láskavým srdcom.-
Keď jazdci opustili osadu, zastala Ilonka na pokraji potôčka, ktorý pretekal okrajom cesty a v zadumaní povzdychla.
-Dobrá to žena.-
Celá debata | RSS tejto debaty