II
Hrdý meštiacky dom Krečméryovcov stál na ľavej strane námestia, povyše vysokej, kamennej sochy Svätej Trojice, ohradenej zdobeným oceľovým plotom. Námestie bolo v miernom svahu zvažujúcom sa do stredu slávneho mesta. Meštiacke domy boli navzájom pospájané, tiahnuce sa po oboch stranách námestia, končiace niekde pod vysokým kopcom. Na ťažkej, veľkej, oblúkovitej, oceľovej bráne sa vypínal slávny erb tejto hrdej rodiny. Do domu sa dalo vojsť cez malú bránku, na ktorej bolo v hornej časti prikované búchadlo. Keď sa návštevník dostal na priestranný, štvorcový, kamenný dvor, po jeho ľavej strane zbadal konské stajne a oproti nemu na protiľahlej strane sa po celej dĺžke dvora ťahali kamenné pivnice. Tie siahali až po strmý kopec na
ktorom pyšne stál starodávny zámok, ktorý pozeral na ticho driemajúce staré banské mesto, ležiace v pretiahlej kotline pod ním. Pivnice kedysi slúžili na uloženie a dozrievanie piva vyrobeného vo vlastnom pivovare v neďalekej dedinke. Dovážali ho sem na konských vozoch, vo veľkých dubových sudoch a dodávali do krčiem v meste i okolitých dedinách. Pivovar založili Krečméryovci niekedy začiatkom XVII. storočia a potom pripadol slávnej banskej komore. Na pravo od vchodu viedli široké schody na hornú , drevenú terasu. Tá vyčnievala do dvora a tiahla sa okolo celého staviska prepájajúc jednotlivé časti domu. Slúžila ako chodba z ktorej sa dalo vchádzať do izieb a iného obydlia. Drevené piliere, ktoré terasu podopierali i zábradlie okolo nej boli bohato vyrezávané a tak zdobili vnútorný priestor dvora, po ktorom pobehovalo služobníctvo. Celý dom bol navzájom prepojený. Na pravo pod terasou boli miestnosti na uloženie rôzneho náradia a v nich stáli i dva hrdé panské kočiare mešťanostu. Vrchné priestory oproti terase slúžili na bývanie Krečméryovskej rodine. Nachádzali sa tam i hosťovské izby, pracovňa pána domu, jedáleň, knižnica, herňa a kuchyňa. Juraj viedol Mateja do priestrannej miestnosti hneď vedľa schodišťa, zariadenej lesklým a vyrezávaným nábytkom. Na pravo od dvier boli dve skrine, vedľa nich malý stolík s fotelkami a v kúte drevený, stojatý vešiak. Pod oknom nazerajúcim na drevenú terasu, stál predĺžený dubový stôl, zakrytý presvitajúcim háčkovaným obrusom. Okolo neho osem stoličiek s vysokými operadlami. Na zadnej stene boli rozvešané rôzne obrazy, zväčša portréty meštiackej rodiny. Na opačnej strane oproti vchodu boli pootvorené dvere vedúce do vedľajšej miestnosti. Z nich vyšli Jurajovi rodičia. Otec šesťdesiatnik, strednej postavy, predĺženej tváre, hustých, prešedivelých vlasov s knírkom, s úsmevom na tvári podávala Matejovi ruku. Matka mohla mať niečo vyše päťdesiatky. Na pohľad vypadala mladšia. Jemná, okrúhla tvár, z ktorej hľadeli na Mateja prívetivé, hnedé oči, tmavých, gaštanových vlasov mala oblečené dlhé, tmavošedé šaty.
– Sme rady, že môžeme v našom príbytku privítať dobrého priateľa nášho syna. Veľa nám o vás rozprával – podávajúc Matejovi ruku.
– Keď sa zložíte, pozývam vás k obedu. Určite ste vyhladli po tak dlhej a únavnej ceste.- Obrátila sa k synovi. – Juraj, ukáž priateľovi izbu a potom ho priveď do jedálne.-
Juraj zaviedol Mateja cez terasu na opačnú stranu domu, kde boli hosťovské izby. Matej si zložil svoju batožinu, ktorú mu doniesli z koča a pozrel von oknom. Pred sebou zbadal časť kamenného námestia, červenkasté strechy meštiackych domov, vysoké kostolné veže i malé banícke chalúpky zastrčené terasovite v kopcovitom teréne. Toto všetko s nádherou prírodnou scenériou vysokých, čiernych, mlčiacich hôr spájajúcich sa v nekonečný obzor, do ktorého ako obrázok bola vlepená známa Kalvária, vytvárali malebný obraz tohto kraja. Matej sa obrátil so slovami k Jurajovi.
– Je to krásne. Je krásne žiť v takomto malebnom kraji, hodného štetca maliara.-
Spolu sa potom vrátili cez terasu do jedálne, kde bol už prikrytý stôl k neskorému obedu. V jedálni, v drevenom fotelku sedel Jurajov otec a čítal nejaký papier. Jeho oči sledovali čierne písmená, starostlivo poukladané oznamujúc mu správu z mestskej rady. Keď Juraj s Matejom prišli do jedálne, odložil papier na stolík, povstal, prišiel k prestretému stolu, ukážuc na stoličky a spolu si zasadli. O malú chvíľu prišla i Jurajova matky.
– Hneď príde i Želmírka. Pred chvíľou sa vrátila od priateľky – ospravedlňovala matka svoju dcéru.
Matej sediac bokom, na moment zbadal mihnúť sa popred okno postavu. Zdalo sa mu, že je zahalená bledoružovým závojom. Dvere do jedálne sa pomaly otvárali, akoby sa niekto bál do nej vstúpiť. Vo dverách sa zjavila ženská postava v dlhých, bledoružových šatoch. Bola krásna. Dlhé, čierne vlasy, slabunko stočené, voľne padali na odhalené plecia a z časti ich zakrývali. Bledú, plachú tvár, sfarbovali červené líčka a tmavé oči zvýraznené riasami, žiarili nevinnosťou. Za ňou sa niesol tichý šuchot hodvábnych šiat a jemná vôňa. Juraj vstal od stola a prišiel ku svojej sestre. Chytil ju za ruku, doviedol k Matejovi aby ju predstavil.
Matej vzal do svojich dlaní podávanú bledú rúčku ozdobenú na zápästí úzkym volánikom hodvábnych šiat, pobozkal ju a zacítil jemné zachvenie. Pri strete ich pohľadov sklopila svoje čierne očká, mierne sa ukloniac, odviedol ju Juraj ku svojej stoličke. Domáca pani dala služobníctvu znamenie, ktorí z vedľajšej miestnosti prinášali na bielo zdobených, porcelánových misách chutné a voňavé jedlo, kladúc ho na pestro prikrytý jedálenský stôl. Po obede doniesli dvaja lokaji v sklenených, zarosených džbánoch spenené, zlatožlté pivo, ktoré vždy dobre zachutí po výdatnom obede v sparnom letnom počasí. Potom sa rozprúdila družná debata. Juraj pozorujúc Mateja ju náhle prerušil slovami.
– Milí rodičia! Dnes máme s Matejom ešte plán. Pôjdeme si pozrieť naše staré mesto. Dúfam, že pri večeri sa môžeme znovu vrátiť k debate a povyzvedať sa môjho priateľa na všetko možné. Určite vám odpovie na vaše zvedavé otázky – s úsmevom na tvári žmurkol na Mateja.
Matej očarený krásou Jurajovej sestry nepúšťal z nej zrak. Zdalo sa mu, že nevníma tie reči, ani nič čo sa okolo neho deje, až kým mu Juraj nepoložil ruku na plece, pozvúc ho na prechádzku po slávnom banskom meste. Neskoro po poludní vyšli Juraj s Matejom cez kovovú bránu na priestranné námestie. Pred nimi sa motali baníci ponáhľajúci sa do šichty alebo zo šichty. V uliciach videli i ctihodné matrózy, krásne
mestské panie s veselo štebotajúcimi dcérami. Pred domami postávali cechoví majstri, radili sa a pretriasali významnejšie udalosti. Pobrali sa nadol k mestskému domu, kde na jeho schodoch stálo niekoľko mešťanostov a o niečom vášnivo debatovali. Prešli ulicou popri kostole, vyšli na hornú terasu a zamierili ku Kammerhofu. Prezreli si jeho priestranný dvor, zašli ku slávnej banskej škole, k Hellovmu stavisku i k veľkej záhrade tiahnucej sa popri hlavnej ceste. Odtiaľ sa vrátili späť, aby si pozreli oblúkovitú, vstupnú Mestskú bránu, cez ktorú obchodníci na svojich vozoch prúdia do tohto mesta z Dolnej zemi. Postáli pod vežičkou baníckej klopačky, ktorej jednotvárne klopkanie rozlieha sa ponad mesto a zvoláva haviarov k fáraniu do hlbín čiernej zemi, aby z nej vyniesli na povrch tajomné poklady. Za nimi na malom vršku stál Pyšný zámok a niekde z dolnej časti mesta začuli hlahol zvona z Malého kostolíka, pripomínajúci čas večernej modlitby. Keď sa Matej nakochal pohľadu na dolné mesto ležiace pod ním, chytil ho Juraj za ruku.
– Poď, ideme k večeri.- Schádzali kamenistou cestou popri hrdých meštiackych domoch k námestiu. Na jeho okraji postávali učni cechu pekárskeho a pokrikovali na skupinu slúžok, ktoré na chvíľu vyšli pred dom mestského radcu, vášnivo o niečom klebetili a dotieravým učňom odpovedali uštipačnými poznámkami. Potom prešli cez oceľovú bránu, vychádzali po drevených schodoch na terasu a oproti nim išla slúžka Amálka.
– Večera je už pripravená?- spýtal sa Juraj.
– Ešte nie. Ale o malú chvíľku to bude, mladý pán – prívetivo odpovedala niečo vyše tridsať ročná pani, ktorá slúžila u Krečméryovcoc už od svojich pätnástich rokov. Doviedol ju do domu Jurajov ded z neďalekej dedinky, kde si bol pozrieť svoj niekdajší statok. Stretol tam svojho starého sluhu a keď ju zbadal požiadal ho, aby ju pustil do mesta k nemu do služby, že sa o ňu dobre postará.
Naši mladíci prišli do vstupnej miestnosti. Matej využil trochu voľného času na prehliadku obrazov rozvešaných po stene. Boli to zväčša Jurajovi predkovia ich slávneho meštiackeho rodu. Juraj pristúpil k nemu so slovami.
– Chceš vedieť niečo o našom rode?- spýtal sa ho.
– Áno – odpovedal Matej. – Povedz mi niečo viac o ňom.-
– Tento obraz – pokračoval Matej určite zachycuje nejakého tvojho pradeda. Pripomína mi tvojho otca.-
– Je to môjho starého otcov praded. Volal sa Michal. Vlastnil malý pivovar v neďalekej dedinke. Založil ho keď sa vrátil z Čiech ako vojak, kde sa naučil pivovarníctvu. A to pozadie je tá dedinka. Dal sa namaľovať slávnemu mestskému maliarovi, aby sa mohol na dedinku pozerať, keď už nebude môcť do nej chodiť.
Matej hľadel na obraz, nemohol odtrhnúť od neho svoj zrak. Obrátil sa k Jurajovi.
– Kde leží tá dedinky?… Ďaleko? Ako sa volá?-
– Nie tak ďaleko. Za pol dňa na koči nemáme čo ísť.- a Juraj povedal názov dedinky.
– Mohli by sme sa tam pozrieť?-
– Máme toľko času, že môžeme ísť kde chceme. K dispozícii máme koč. Čo nám iné treba? Pôjdeme. A mám tam aj známych. Teda môj otec. Ak sa dozvie, že tam chceme ísť určite nás niečím poverí. Keď prechádza popri nej, vždy sa zastaví u svojho dávneho starého sluhu. Jeho dcéra Amálka u nás slúži. A kočiš je jej muž.
Matej sa zaradoval. Ani sa nenazdal, že tak rýchlo sa dostane na miesto, kde mal už dávnejšie úmysel dostať sa tam.
– Som rád, Juraj. A ďakujem ti za tvoju ochotu. Po večeri ti prezradím prečo ma názov tej dedinky potešil. A čo ma do nej priťahuje.
Vo dverách sa zjavila slúžka Amálka.
– Večera je pripravená. Nech sa páči do jedálne, – ukloniac sa odišla.
Juraj s Matejom prešli do jedálne. Za stolom už sedeli Jurajovi rodičia a Želmírka.
Celá debata | RSS tejto debaty